Oheň zohráva v Biblii významnú úlohu, často symbolizuje Božiu prítomnosť, svätosť, očisťovanie a súd. Tento článok skúma rôzne aspekty symboliky ohňa v biblickom kontexte.
Oheň ako Božia prítomnosť a svätosť
Ja sa nazdávam, že oheň symbolizuje Boha, nie len boží hnev / zničenie / nepriazeň. Oheň symbolizuje božiu prítomnosť.
Veď samého Všemohúceho Boha Biblia predstavuje ako oheň spaľujúci. „Lebo náš Boh je ohňom spaľujúcim.“ (Žid 12,29) Božie slovo používa pojmy, ako sú oheň či svetlo, a oba sa plne viažu k Božej existencii. Boh sa Mojžišovi zjavuje v horiacom kríku (Ex 3).
Horiaci ker ako symbol Božieho zjavenia
Hriech Nadába a Abihua
Kňazstvo vyzeralo pre Nadába a Abihua nádejne. Svätý Boh Izraela ich osobne ustanovil za kňazov (Ex 28:1). Boli oblečení do čisto nového plášťa a pása (Lv 8:7). Na turbane na ich hlavách sa nachádzal zlatý štítok s nápisom „Svätý Hospodinov“ (Lv 8:; porov. Ex 28:36). Krv z ich obety zavätenia sa im natierala na uši, palce a prsty na nohách (Lv 8:24). Boli oddelení, aby slúžili Bohu, ale nie na dlho.
V úvodných veršoch 10. kapitoly Levitika sa píše: „Áronovi synovia Nadáb a Abihu vzali každý svoju kadidelnicu, dali do nej oheň, položili naň kadidlo a obetovali Hospodinovi nedovolený oheň, aký im neprikázal. Od Hospodina vyšľahol oheň a spálil ich, takže zomreli pred Hospodinom." Proces ich vysvätenia pravdepodobne trval dlhšie ako ich služba. Ich nedovolený oheň sa stretol s neuhasiteľným.
Náhla smrť Nadába a Abihua vyvoláva množstvo otázok: Čo presne bol tento zvláštny oheň? Použili nesprávne kadidlo? Prišli v nesprávny čas? Vstúpili do Svätyne svätých? Boli opití (Lv 10:9)? Môžeme si však byť istí, že poznali jasný príkaz týkajúci sa oltára: „Nebudete na ňom obetovať iné kadidlo“ (Ex 30:9).
Príbehy, ako je tento, sú v Písme zahrnuté na to, aby nás poučili (Rim 15:4). Boh chce, aby sme sa zastavili, aby sme sa zamysleli: Čo sa máme naučiť z ich ohnivej smrti?
Dôležitosť svätosti Boha
To, že Boh spustil oheň na Sodomu a Gomoru, má zmysel, ale upiecť nováčikovských kňazov za to, že obetovali nejaký „zvláštny oheň“? Spopolnenie za taký „malý“ hriech nás zaskočí. Stránky Biblie sú poznačené malými hriechmi, ktoré stáli ľudí veľa.
Hriech sa nám zdá banálny len vtedy, keď sa nám Božia svätosť zdá banálna. Boh je všetko stravujúci oheň, ktorý prebýva v neprístupnom svetle (1Tim 6:16; Heb 12:29). V ňom nie je žiadna nečistota, jeho oči sú príliš čisté, aby sa pozerali na zlo (Ž 92:16; Hab 1:13). Keď spravodlivý Izaiáš stál pred Bohom, impulzívne zvolal: „Beda mi, som stratený, lebo som muž s nečistými perami“ (Iz 6:5).
Povedať, že žiadne hriechy nie sú malé, neznamená, že všetky hriechy sú rovnaké. Niektoré hriechy sú horšie ako iné a nesú so sebou väčšie následky (Mt 10:15; 2Pt 2:21). Toto rozlišovanie by však nemalo „zmenšiť“ žiadny hriech. Malé nie sú naše hriechy, ale náš odhad Boha. Vysoký pohľad na jeho svätosť jasne ukazuje, že aj zdanlivo najmenší hriech je večnou zradou. Smrť Nadába a Abihua je len predzvesťou krutého ohňa, ktorý čaká aj tých „najmenších“ hriešnikov.
Bohu záleží na spôsobe uctievania
Biblia jasne hovorí, že Bohu záleží na tom, ako k nemu pri uctievaní pristupujeme. V Levitiku 8-9 kňazi robili všetko, „ako prikázal Hospodin“ (Lv 8:4,5,9,13 atď.). Ale Nadáb a Abihu sa previnili a robili to, „čo im neprikázal“. Prehliadanie Božích príkazov mohlo byť dobre mienené ako u Uzzu (2Sam 6:6-7) alebo ľstivé ako u Šaula (1Sam 15:1-23).
Zatiaľ čo tvorivosť slúžiaca pravde má svoj význam, tvorivosť deformujúca pravdu je satanským nástrojom. Ohromujúci nedostatok teologického rozlišovania a biblickej negramotnosti v modernej cirkvi stavia celé kongregácie pred zneuctenie Boha tým, že ponúkajú „zvláštny oheň“ ako bohoslužbu. Obávam sa, že mnohí bohoslužobníci s dobrými úmyslami môžu byť viac ovplyvnení duchom doby než Božím duchom. Rýchlo sa odvolávame na „kultúrny kontext“, keď upravujeme jasné biblické zákazy.
Mali by sme si tiež všimnúť, že Nadáb a Abihu boli vodcovia. Byť vodcom neoslobodzuje človeka od súdu, ale naopak, posilňuje ho. Vodcovia budú súdení prísnejšie (Jk 3:1; porov. Lk 12:48) a slúžiť Božiemu ľudu podľa svetskej múdrosti prináša ohnivú disciplínu (1Kor 3:10-15).
Potreba lepšieho kňaza
Nadáb a Abihu boli všetkým, čo od kňaza nechceme. Minimalizovali hriech a vymýšľali si vlastné pravidlá uctievania. Ich vina a slabosť nám majú pripomenúť naše nespočetné hriechy (malé aj veľké), ako aj náš sklon pretvárať Božie požiadavky podľa vlastných predstáv. Ich odsúdenie nám ukazuje našu veľkú potrebu kňaza, ktorý dokonale zachováva Boží zákon a vždy žije, aby sa za nás prihováral (Heb 7:25).
Potrebujeme lepšieho kňaza, než sú Nadáb a Abihu. Ježiš odolal aj tomu najmenšiemu hriechu, pretože dôveroval Otcovmu Slovu (Mt 4:3,4,10). Nemenil Božie Slovo, ale viedol ľudí k správnemu uctievaniu Boha (Mt 5:1-7,29). Ježiš, ten, ktorý nepoznal hriech, vyšiel mimo tábora, aby sa dal za hriechy iných stráviť ohňom (Lv 10:4; Heb 13:12; 2Kor 5:21). V mnohých ohľadoch sme podobne ako Nadáb a Abihu ignorovali Božie príkazy. Ale Ježiš zomrel, aby sme my mohli žiť.
Duch Svätý ako oheň
O Duchu Svätom hovorí Biblia neraz obraznou, symbolickou rečou. Biblia prirovnáva Ducha i k ohňu. Písmo sväté nás nabáda: „Ducha neuhášajte!“ (1. Tesalonickým 5, 19) V obraze ohňa je ukryté mnohé: ničivá sila ohňa - Duch Svätý chce zničiť modly, ku ktorým sa klamne utiekame.
- Oheň prečisťuje - Duch Svätý prečisťuje našu vieru, náš kresťanský charakter, aby sme žili podľa príkladu Pána Ježiša Krista.
- Oheň rozmrazuje - podobne Duch Svätý rozmrazuje chladné ľudské srdcia.
- Oheň zohrieva - v spoločenstve cirkvi by mal každý zažiť, pocítiť teplo Božej, Ježišovej lásky.
- Oheň osvetľuje - keď sa mocou Ducha Svätého dávne texty Písma svätého stanú živým Božím slovom pre nás, je naša životná cesta svetlejšia a vidíme aspoň na pár krokov dopredu (Ž 119, 105).
V Starej zmluve zohrával oheň dôležitú úlohu pri bohoslužbách v svätostánku počas putovania púšťou, neskôr v jeruzalemskom chráme. Oheň na oltári pre ohnivú obeť zapálil sám Boh (3. Mojžišova 9, 24; 2. Kronická 7, 1 - 3) a musel byť trvalo udržovaný (3. Mojžišova 6, 2 . 6). Krstom aj v nás zažal - zapálil Pán Boh oheň svojho Ducha.
Duch Svätý je Božím darom pre nás. Pohŕdať Božím darom, prekážať pôsobeniu Ducha, uhášať Ho, sa, skôr či neskôr, vypomstí.
Kedy uhášame Ducha?
- Keď nedbáme o to, aby v nás Jeho oheň horel.
- Keď nás v našom vnútri (svedomí) Duch Boží varuje a upozorňuje, že niečo nie je v poriadku, no my ignorujeme Jeho jemný hlas.
- I vtedy, keď sa len obhliadame späť a vravíme: Kedysi, pred mnohými rokmi som v cirkvi konal to a to..., keď žijeme iba zo spomienok.
- Podobne, ak máme určité dary od Pána Boha, a všetci nejaké máme, avšak nevyužívame ich na Božiu slávu, pre rast a budovanie Pánovej cirkvi.
- Keď sme chladní k potrebám našich blížnych, a namiesto vzájomného povzbudzovania sa vo viere, sme si navzájom ľahostajní, ba až nevraživí.
Ducha Svätého nemôžeme premôcť ani zahubiť, On slobodne veje, kam chce a my Ho nemôžeme obmedzovať či spútať. Ducha však môžeme zarmútiť a On sa od nás vzdiali. Veď je nežným bytím ako holubica a my Mu svojou nedôverou, polovičatou vierou i ľahostajnosťou k blížnym zraňujeme „krídla“. K tomu najhoršiemu vôbec patrí, keď sa od nás Duch vzdiali.
Nielen človeka, ale aj Ducha Svätého môžeme zarmútiť: skutkami i slovami. Napomenutie: „Nezarmucujte Svätého Ducha Božieho“, píše apoštol Pavel v Liste Efezským (4, 30) práve v súvise so slovami, hnevom a krikom.
Výzvy či napomenutia: „Nedávajte miesto diablovi“ a „Nezarmucujte Svätého Ducha Božieho“, nám z Biblie znejú, aby sme príliš neospravedlňovali samých seba, akoby zlo v nás bolo produktom tlaku okolností, povahovou črtou či nutnou daňou kresťanstvu nežičlivému prostrediu. Ak proti zlu v nás nebojujeme, uhášame a zarmucujeme Ducha Svätého.
„Boh nám však nedal ducha bojazlivosti, ale (ducha) moci a lásky a sebaovládania (2. Timoteovi 1, 7). Neuhášajme teda Ducha Svätého, nezarmucujme Ho, ale prosme, aby nás naplnil (por. Efezským 1, 16 - 20; 3, 14 - 19; 5, 18b). Ak budeme naplnení Božím Duchom, budú z našich úst vychádzať dobré, povzbudivé, budujúce slová: „Lebo z plnosti srdca hovoria ústa“ (Matúš 12, 34b) a náš život bude Bohu na slávu a ľuďom na úžitok.
Boží oheň a Eliáš
Jedným z najmocnejších biblických príbehov je udalosť, keď z neba spadol oheň na obeť, ktorú pripravil Eliáš, čoho výsledkom bolo, že izraelský ľud začal kričať, že Hospodin je Bohom. Oltár oddelený jarkom hovorí o tom, že aj my sa musíme oddeliť od obecného, nečistého a hriešneho. Oltár bol vybudovaný z dvanástich kameňov (podľa počtu dvanástich synov Jákobových), čo ukazuje na Božie slovo, s pripomenutím, že Boh je Bohom Izraela a nie Bohom pohanským. To, že všetko bolo poliate vodou, ktorá bola donesená v nádobách, opäť hovorí o človeku, ktorý sa plní Božím slovom.
Teraz venujme pozornosť obeti. Bálovi proroci, ktorí sa rovnako snažili zviesť oheň z neba, nespoliehali na krvavú obeť junca, ale s vlastnou krvou, ktorá vytekala z rezných a bodných rán na ich koži, chceli predstúpiť pred Všemohúceho. Ako vieme, v ľudskej krvi je hriech, a preto, ak chceme čokoľvek od Boha získať, musíme upriamiť svoju pozornosť na obeť, ktorá je pred Bohom prijateľná a to je jedine obeť dokonalého Baránka Božieho - Pána Ježiša Krista.
Drevo má na oltári úplne špecifickú úlohu - predstavuje človeka. Aj my musíme donášať obete. Je to každého osobná vec, ale bolo by namieste porozmýšľať, či uveriť myšlienkam internetového kresťanstva, ktoré je proti akejkoľvek obetavosti, horlivosti a zaviazanosti, alebo sa rozhodnúť pre život obetavý, ktorého výsledkom je, že Svätý Duch priebežne páli plevy, burinu a bodľač v našom srdci a dáva novú silu, motiváciu k službe Pánovi. Obete totiž spoľahlivo uvoľňujú Božiu moc. Čím väčšie obete, tým väčšia Božia moc. Ak sa kresťan nenaučí obetavosti - dávať svoj život k dispozícii Bohu a ľuďom - o Božom ohni nemôže byť ani reči.
Eliáš na púšti
Po prvé, sú to obete našich pier, obete chvály, vďačnosti a dobrorečenia. Naše ústa sú hlavným orgánom pri bohoslužbe. „Teda, skrze neho obetujme vždycky Bohu obeť chvály, to jest ovocie rtov, vyznávajúcich jeho meno.“ (Žid 13,15)
Ďalšia pasáž, ktorá hovorí o obetiach v Novom zákone, hovorí o obeti nášho tela. Je to jednoduché, keď donesieme telo, v ňom je zároveň duša aj duch. „Prosím vás teda, bratia, pre rôzne milosrdenstvo Božie, žeby ste ta dali svoje telá v živú obeť svätú a ľúbu Bohu, rozumnú to vašu svätoslužbu. A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale sa premeňte obnovením svojej mysli, aby ste skúšali, čo je vôľa Božia, to, čo je dobré, ľúbe a dokonalé!“ (Rim 12,1-2)
Donášať telo neznamená nič iné, ako donášať svoj pozemský životný štýl. Samozrejme, našou najpríjemnejšou obeťou je svätosť, keď sa vyhýbame zlému, ďalej je to náš čas, ktorý oddeľujeme pre modlitby - pre spoločenstvo s Najvyšším. A financie? Samozrejme, sú súčasťou a jedným z ovocia nášho životného štýlu. Štedrosť bola vždy ľúbou obeťou pred Bohom. Ak s tým niekto nesúhlasí, musí vytrieť z Biblie množstvo pasáží, ako napríklad: „... lebo ochotného darcu miluje Boh.“ (2Kor 9,7b)