Z historického hľadiska je dnes Zákopčie nedocenenou obcou. Koncom 18. a počiatkom 19. storočia totiž tvorilo hlavne z hľadiska hospodárstva významnú časť dištriktu Čadca v Strečnianskom panstve, vzhľadom na to, že sa tu nachádzal panský majer a k nemu prislúchajúce rozsiahle pozemky. Na ne chodievali obyvatelia z obce aj širokého okolia odrábať svoje poddanské povinnosti. Pestovali sa tam vo veľkom rozsahu predovšetkým zemiaky.
Z hľadiska demografického vývoja sa Zákopčie v 19. storočí zaradilo po Čadci na druhé miesto v počte obyvateľov. Zatiaľ čo v roku 1785 v obci žilo 2 043 obyvateľov, tak v roku 1828 ich už bolo 2 971.
Vznik obce bol aktom, ktorým sa spojilo do jedného administratívneho celku už v tej dobe existujúce samostatné drobné osídlenie voľne rozptýlené v chotári vymedzenom novej obci. Valasi sa v priestore neskoršej obce objavili už v prvých desaťročiach 16. storočia.
Názvom valasi označujeme sociálnu skupinu obyvateľstva osídľujúceho na základe valašského práva (súhrnu právnych noriem a zvyklostí zodpovedajúcich pastierskemu spôsobu života valachov) horské oblasti karpatského oblúka. Pôvodne pochádzali z rumunského Valašska, počas postupného osídľovania horských oblastí Karpát sa zmiešali najskôr s rusínskym obyvateľstvom, v 16. a 17. stor. počas osídľovania Kysúc boli už valasi z väčšej časti tvorení domácim slovenským obyvateľstvom, ktoré z rôznych príčin, predovšetkým v dôsledku stupňujúceho sa feudálneho útlaku, opustilo roľnícky spôsob života a po príchode ku valachom sa začalo zaoberať migrujúcim horským pastierstvom. Slovenský pôvod väčšiny valachov osídľujúcich horné Kysuce nám dokladajú mená prvých osadníkov novovzniknutých obcí, tu však musíme zdôrazniť, že v tejto problematike nám absentuje jazykovedný výskum, ktorý by nám dal vedecky presné závery.
Hlavným zamestnaním valachov bolo horské pastierstvo a salašnícky chov valašského dobytka, najmä oviec a kôz, a remeselné spracovanie produktov z chovu dobytka (výroba syra a bryndze z mlieka a výroba huní z ovčej vlny).
V roku 1752 použila obec svoju pečať, v znaku obce bola veverička na kríku,v rukopise nápis SIGILVM.PAGI. ZAKOPCZAE (pečať obce Zákopčie).
Na začiatku 18. stor. počet obyvateľov obce napriek nekľudnej dobe stúpal, čo bolo dôsledkom prirodzeného prírastku obyvateľstva a príchodu nových osadníkov. V roku 1770 žili v obci rodiny 282 sedliakov a 53 želiarov, v roku 1784 bola obec už dosť zaľudnená, v 324 domoch žilo 370 rodín s 2019 obyvateľmi.
Obec riadil richtár, 4 prísažní a 4 starší, zamestnancom obce bol aj notár. Nárast obyvateľstva v 18. stor. viedol k vzniku fary (1749), pri ktorej vznikla cirkevná škola, v roku 1801 bol postavený nový kostol sv. Jána Krstiteľa.
Počet obyvateľov sa zvyšoval aj v prvých desaťročiach 19. stor. Hlavným zdrojom obživy obyvateľstva bolo málo výnosné poľnohospodárstvo, najmä rastlinná výroba, postupne začal upadať chov oviec, zapríčinený aj tým, že stúpol záujem o drevo, ktoré sa stalo dôležitým prírodným bohatstvom.
Plat richtára Zákopčia predstavoval v druhej štvrtine 19. Ročný plat učiteľa v tejto obci obnášal 26 zlatých a notár poberal 25 zlatých, pričom k tomu dostávali, tak ako v iných obciach, naturálie.2 Notárom tu bol najskôr Jozef Hernaj (1814, 1817), po ňom Ján Hernaj (doložený 1826 - 1839), neskôr Anton Hernaj (1842 - 1843), po ňom jeden rok Jozef Nemčák (1844) a následne opäť Anton Hernaj (1845 - 1846).3 V obci pôsobilo šesť prísažných, tu označovaných aj ako boženíci, z ktorých každý dostával ročne desať zlatých. Obec prispievala aj kostolníkovi sumou päť zlatých ročne a kvôli svojej rozľahlosti i odľahlosti financovala aj posla (ordinanca), ktorý ročne dostával 11 zlatých. V roku 1840 bol napríklad miestnym poslom Pavol Stunik. Pravidelne sa platili aj niekoľkí vartáši, ktorí dbali na poriadok hlavne v nočných hodinách.
V roku 1835 aj obec Zákopčie zasiahla vysťahovalecká vlna i keď v menšom rozsahu ako iné obce na Kysuciach. Z tejto dediny sa v tom čase pod náporom šíriacich sa fám o vhodných podmienkach na život v Banáte vysťahovalo približne 40 osôb.
V roku 1843 v Zákopčí prebehol na ten čas už archaický spôsob vojenských odvodov, keď obecní zástupcovia vybrali konkrétnych mládencov z obce a potom ich násilne chytili, uväznili a transportovali k regimentu do Trenčína.
Z remesiel možno spomenúť aj údaje z rokov 1781 a 1791, kde sa uvádza, že v tomto období tu pôsobili štyria tkáči.8 V účtovnej knihe obce z roku 1846 je zaujímavá zmienka o tom, ako predstavitelia obce chodili k slúžnemu do Kotešovej v záležitosti uväzneného drotára Adama Lobodáša zo Zákopčia.
Problémom, ktorý neobchádzal ani panských úradníkov, bol v tom čase alkoholizmus. Z roku 1816 sa zachovali zaujímavé sťažnosti obcí Zákopčie a Krásno na vtedajšieho polesného Jozefa Bindera. ktorý údajne veľmi holdoval alkoholu. V Zákopčí tak vraj opitý s palicou v ruke vyhnal z obecného domu, kde prebýval notár, celú zhromaždenú obec. Druhýkrát sa zasa pred krčmou v Zákopčí pobil s bývalým richtárom Jánom Birkom. Inokedy zasa počas hodov v Zákopčí vošiel opitý a takmer v bezvedomí s koňom do davu medzi ľudí, kde stratil aj ostrohu.24 Podobné zážitky s ním popisujú aj obyvatelia Krásna, kde narobil veľa zlého v krčmách, ale aj po celej dedine.
Nový murovaný kostol v Zákopčí začali stavať v roku 1791 a dokončený a vysvätený bol v roku 1801. Počas tohto obdobia sa využíval pôvodný kostol. Podľa dokumentu z roku 1792 pozemok, na ktorom stál, v lokalite nazývanej „popod Osobitim a Mladu horu,“ patril panstvu Strečno a práve v tom čase sa s vtedajším farárom Ladislavom Slukom spisoval nový kontrakt na jeho prenájom.
Kostol sv. Jána Krstiteľa v Zákopčí
Dovtedy nájom za tento pozemok platili poddaní vo výške 110 zlatých ročne, od prvého januára 1793 sa panstvo dohodlo s farárom, že na ďalších šesť rokov bude za tento pozemok platiť nájom on a to vo výške dvanásť zlatých ročne. Toto opatrenie jednoznačne súviselo s výstavbou nového kostola, kde boli obecné finančné i ľudské zdroje sústredené na tento účel.
Z dávok pre farnosť, ktoré obyvatelia Zákopčia každoročne odvádzali, možno spomenúť hlavne 10 funtov mäsa pre farára počas vianočných sviatkov, 6 funtov na Veľkú noc a celého barana na svätého Jána. Pri tých istých príležitostiach sa nezabúdalo ani na obecného rechtora či panských úradníkov.
Z nájomných zmlúv možno spomenúť role v lokalite pri starom cintoríne, ktoré v roku 1813 prenajímali vtedajšiemu farárovi Jánovi Radolskému. Z roku 1838 sa dochoval záznam o opravách mostov na hradskej ceste medzi Rakovou a Čadcou, čo svedčí o tom, že už v tom čase v smere od Čadce na Turzovku minimálne po obec Raková viedla pravidelne udržiavaná, pomerne kvalitná cesta. Okrem toho zo záznamov Zákopčia tohto roku vyplýva, že práve v tom čase sa v Čadci na tejto trase budoval nový most. V roku 1840 sa obyvatelia obce spolupodieľali na budovaní cesty a mosta vo Svrčinovci.
V Zákopčí sa v roku 1781 nachádzalo päť panských mlynov. O desať rokov neskôr sa v panskom súpise uvádzajú už len štyri. Jeden z nich si ešte v roku 1790 vzal do prenájmu mlynár Adam Povinec.15 V roku 1808 panstvo odkúpilo mlyn od Martina Turčáka, ktorý potom - podobne ako svoje ďalšie hospodárske budovy nachádzajúce sa v tejto obci -prenajímalo zväčša na obdobie troch rokov.
Panská krčma sa počiatkom 19. storočia nachádzala u Kľukov. Do prenájmu si ju v roku 1809 vzal židovský krčmár Heršel Púchovsky, ktorý si prenajal aj panský mlyn a v roku 1813 spoločne s Jakubom Vaichherczom aj právo výseku mäsa v Zákopčí. V roku 1823 si už krčmu u Kľukov vzal do prenájmu Jozef Vaichhercz (mal ju ešte aj v štyridsiatych rokoch).16 Ďalšia panská krčma sa nachádzala pri vtedajšej škole a v roku 1823 si ju do prenájmu vzal Lazár Vaichhercz. Súpis židov z roku 1822 uvádza v Zákopčí 30 ročného Lazára Vaichhercza a 28 ročného Jozefa Vaichhercza s rodinami, pričom obaja pochádzali z obce. Ich príbuzným bol pravdepodobne 45-ročný Abrahám Vaichhercz, krčmár v Horelici, ktorý pochádzal zo Zákopčia.18 Títo boli nasledujúcou generáciou po pôvodnom Jakubovi Vaichherczovi, ktorý si už v roku 1792 a potom aj 1795 prenajímal na Zákopčí krčmu spoločne s jatkou, a Izákovi Vaichherczovi, ktorý si tamojšiu jatku prenajal o dva roky skôr.
Tento majer slúžil hlavne ako miesto, kde chodili odrábať svoje robotné povinnosti obyvatelia Staškova, Rakovej a Zákopčia. Pestovali sa v ňom vo veľkej miere zemiaky, či už pre účely konzumácie, prípadne ďalšieho spracovania na výrobu alkoholu. Okrem toho tu pestovali aj rôzne druhy obilnín, krmovín či strukovín.21 K majeru patril vrch Kýčera, ktorý si koncom 18.
Podľa urbára Budatínskeho panstva z roku 1690 „anno 1661 neboštík Franciscus Vesselény, palatinus, dal kopce porobit, zaujavše panom budatinskym poddanych od zamku Budatína a privlastnil k svemu panstvi od Liskového, Istebného až dolů po Hluožného Mathuša k Dunajovu, hore Rakovú až na vrch Ochodnice, také k vrchom Blažkovej na Petranky, na vrch Ricku až na Stolečné Slezákové, odtud Dluhú až po Kysucu k Podvysokej. Za timi kopci učinil dedinu ze salaši neslušských vnove, která se menuje Zákopčie."
Dňa 18. októbra 1661 sa v Žiline stretli Neslušania a tiež iní obyvatelia dedín budatínskeho panstva - Veľkej Diviny, Dunajova, Rudinskej, Ochodnice a Lieskovca, za účelom o ich hospodárení „ktoré na území a v hraniciach panstva Strečno majú, v súčasnosti od panstva Budatín práve odobratom." František Vešeléni zdanil obyvateľov žijúcich na území, ktoré pred ukončením sporov užívalo Budatínske panstvo a založil tak novú dedinu, ktorá sa stala majetkom panstva Strečno.
Interiér kostola sv. Jána Krstiteľa
S výstavbou kostola sa začalo v roku 1791, dokončený i vysvätený zároveň bol v roku 1801. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky uvádza dobu vzniku kostola od roku 1790 do 1798. Kostol sv. Jána Krstiteľa je zapísaný v Registri nehnuteľných národných kultúrnych pamiatok Slovenskej republiky.
Interiéru kostola dominuje hlavný oltár, dva bočné oltáre a kazateľnica. Podľa pôdorysu kostola zo začiatku 19. storočia (zdroj: LIŠČÁK, M. 2018) sa po oboch stranách lode kostola nachádzali dva vstupy, pravdepodobne nadkryté. Pri vstupe do areálu kostola nás „privítajú“ sochy sv. Cyrila a sv. Metoda. Priamo v areáli zaujme kríž s podstavcom, ktorý obsahuje text. V spodnej časti nám prezrádza, že kríž dal zhotoviť Jozef Bubák v roku 1905.
Počas výstavby súčasného kostola obyvatelia ešte využívali starý objekt, ktorý bol jednoduchý a postavený z dreva v roku 1716. Zasvätený bol taktiež sv. Jánovi Krstiteľovi. Historik Martin Turóci píše, že vďaka kanonickej vizitácii sa dozvedáme o vybavení jeho interiéru. Vizitácia spomína oltár prenesený z Turzovky so sochou Panny Márie, ktorá na rukách držala Ježiša. Na listoch I. vojenského mapovania (18. storočie) pravdepodobne nachádzame objekt starého kostola. Vyobrazený je symbolom červeného kríža.
Farnosť Zákopčie bola ustanovená v roku 1749 a v roku 1791 bol v barokovo-klasicistickom slohu postavený súčasný rímsko-katolícky kostol sv. Jána Krstiteľa. Kostol sa nachádza v miestnej časti Majer. Vo viacerých osadách sa nachádzajú kaplnky a kríže. V obci pôsobil farár Ján Haranta, známy básnik katolíckej moderny. V tesnej blízkosti fary sa nachádza dom sv. Alžbety, ktorý plní funkciu opatrovateľského domu pre starých ľudí. Neďaleko kostola sa nachádza zrekonštruovaný Cirkevný dom, ktorý slúži na ubytovanie, vzdelávanie a zábavu kresťanskej mládeže a iných návštevníkov ako aj domácich obyvateľov obce.
BOHOSLUŽBY vo farskom kostole sv. Jána Krstiteľa:
- Nedeľa - 7:15, 10:30
- Prikázané sviatky - 7:15, 10:30 (v dňoch pracovného pokoja)
Sviatosť zmierenia sa vysluhuje pol hodiny pred sv. omšou.
Dom sv. Alžbety v Zákopčí
Kostol sv.
Zdroj informácií: VELIČKA, D.: Dejiny osídlenia Kysúc. Združenie Terra Kisucensis, 2017. ISBN 978-80-969922-6-3. LIŠČÁK, M.: Čadca a okolité obce v správe panstva Strečno od konca 18. storočia do polovice 19. storočia. Kysucké múzeum v Čadci, 2018. ISBN 978-80-88708-62-9. TURÓCI, M.: Historická topografia Kysúc. Kysuce na tajných mapách Prvého vojenského mapovania (1763 - 1787). Kysucké múzeum v Čadci a Magma Čadca, 2010. ISBN 978-80-969445-9-0. Kostol sv.