Kostol svätého Jána Krstiteľa sa rozprestiera na ulici Františkánov v historickom centre mesta Bardejov. Tento kostol je súčasťou kláštorného komplexu, ktorý patril františkánom. Je zasvätený svätému Jánovi Krstiteľovi. Kláštor je vzdialený iba niekoľko desiatok metrov od historického Bardejovského námestia pochádza zo 14. storočia. Pri jeho rekonštrukcii objavili unikátne slnečné hodiny, vzácne mince, originálne maľby aj kaplnku.
Kostol svätého Jána Krstiteľa považujeme za druhú najvýznamnejšiu sakrálnu stavbu nachádzajúcu sa v Bardejove (po kostole svätého Egídia). Niektoré zdroje uvádzajú začiatok stavby v roku 1380, iné zase datujú počiatky tohto kostola až v roku 1466. Datácia začiatku výstavby tohto kostola nie je istá, pretože roky sa v rôznych zdrojoch líšia. Je pravdepodobné, že bol postavený na stavenisku staršieho augustiánskeho gotického kostola. Avšak, o tejto staršej verzii kostola nám chýbajú informácie.
Podnet na výstavbu nového kostola dal kanonický rád augustiánov okolo roku 1466. Najprv sa vystavala juhovýchodná časť kostola so svätyňou. Pôvodne bol postavený v gotickom štýle. V roku 1481 došlo k osadzovaniu kamenného ostenia. Kamene dovážali z kameňolomu z mesta Gonez pod Hegyaljou.
V roku 1505 prebehlo úplne dostavanie kostola a to vďaka príspevku vdovy po mešťanovi Antonovi. Na tejto stavbe sa podieľal Š.
Určitý čas tento kostol patril protestantom. Tí ho opravili a vykonávali tu svoje bohoslužby, no nezdržali sa veľmi dlho. Obnovený kostol dostali roku 1670 františkáni, z rozhodnutia kráľovskej koruny, vďaka cisárovi Leopoldovi. Kostol potom niekoľkokrát vyhorel.
Vysviacka troch nových zvonov sa konala podľa záznamov v roku 1728. Túto vysviacku vykonal jágerský biskup Juraj Soger. Prvý, veľký zvon, nesie meno patróna kostola Jána Krstiteľa. Druhý, neveľký zvon, bol pomenovaný na počesť svätého Františka. Nakoniec tretí, najmenší zvon, sa volá podľa svätého Antona Paduánskeho. Bola to významná udalosť, ktorej sa zúčastnilo okolo 1000 ľudí.
V roku 1725 zasiahlo mesto zemetrasenie, ktoré značne poškodilo kláštorný kostol. Táto udalosť prinútila františkánov, aby začali s prestavbou kostola a kláštora v barokovom štýle. Františkáni si viedli podrobné záznamy o opravách kostola a kláštora. Tieto záznamy obsahovali výšku príspevku a taktiež meno osoby. Od roku 1757 - 1780 došlo k množstvu opráv, pričom si stále zachoval časť zo svojho gotického rázu. Dôkazom toho sú steny, okná a svätyňa s pôvodným gotickým zasklepením.
Napríklad vytvoril sa horný ambit ku kostolu. Murári zmenili vzhľad okien v kostolnej lodi, celý priestor sa znovu zaklenul, v západnej časti sa opravilo gotické okno a taktiež sa tam vstaval chór. V roku 1760 sa vytvorili františkánom dva nové oltáre. Oltár svätej Anny a oltár Panny Márie Čenstochovej. Zároveň sa opravili aj dva staršie oltáre a to svätého Kríža a svätého Antona. V roku 1768 prebehla oprava strechy kostola pod záštitou gvardiána Mateja Cepesa. V roku 1774 sa postavila kazateľnica. Namaľoval sa oltár svätého Františka bardejovským maliarom Jozefom Mirovským. Finančnú podporu k tejto oprave oltára poskytlo laické bratstvo svätého Františka. Dňa 1. augusta 1780 sa postavil veľký oltár, vytváraný ešte za pôsobenia gvardiána Patrika Valašku. Na jeho vyhotovenie sa minulo 500 rýnskych zlatých. Údajne kvôli novému oltáru sa muselo zamurovať okno smerom k námestiu.
V roku 1782 došlo k vyliatiu Tople z koryta a to spôsobilo škody v kryptách kostola. Aj napriek tomu história františkánskeho konventu pokračovala až do roku 1949. Prvá zmienka o kláštore je z roku 1390. Ide o pozývací list hlavného predstaveného rádu Augustiniánov, Bartolomeja z Benátok. Bratovi Henrichovi z Krakova a jeho mníchom nariaďuje, aby osídlili kláštor v Bardejove,“ hovorí kunsthistorička a pamiatkarka Jana Ličková z bardejovského mestského úradu. Augustiniáni prichádzali do stredovekých miest väčšinou v čase ich prosperity.
Už predtým boli v Bardejove iní mnísi - Cisterciti, existuje o nich záznam z roku 1247. Tí ale odišli, no a koncom 14. storočia prichádzajú do Bardejova Augustiniáni. Mníšske rády boli nositeľmi vzdelanosti. Venovali sa najmä takzvanej skriptorskej činnosti (písaniu, zapisovaniu, prepisovaniu). Po príchode do Bardejova osídlili Augustiniáni priestor juhozápadnej časti mesta pri hradobnom opevnení. Z mesta odchádzajú v roku 1528, pravdepodobne v súvislosti so spoločenským napätím v čase reformácie.
Kláštor bol už v tom čase podľa dobových záznamov veľmi bohatý, čo súviselo s ďalšou stavebnou aktivitou. Z ich obdobia sa zachovala menšia dvojpodlažná stavba, ku ktorej bol neskôr pristavaný Kostol svätého Jána Krstiteľa. Postupnosť bola taká, že najprv bola postavená menšia, predná východná časť kláštora (súčasná sakristia a miestnosť nad ňou), potom v roku 1505 Kaplnka svätého Kríža a počas celého 15. storočia prebiehala výstavba kostola sv. Jána Krstiteľa.
Po odchode Augustiniánov kláštor upadal, postihol ho požiar, používali ho aj ako mestskú sýpku. Po reformácii slúžil kláštor s kostolom slovenským evanjelikom. Jeho ďalší osud ovplyvnilo protireformátorské hnutie v celej Európe. Uhorský kráľ Leopold I. (1640-1705) v roku 1671 nariadil Františkánskemu rádu, považovanému za protireformátorský, aby prišli do Bardejova a prinavrátiť Bardejovčanov do rúk katolíckej cirkvi. Mestskej rade sa to nepáčilo a radikálne s tým nesúhlasila.
Z neskorších záznamov vieme, že keď Františkáni prišli do Bardejova, museli kláštor postaviť úplne nanovo. Hovoríme o roku 1740, bol vtedy pravdepodobne v havarijnom stave, začali ho preto rekonštruovať. V tomto období bol dostavaný aj východný trakt.
Presne o polnoci z 13. na 14. apríla 1950 obsadili príslušníci Ľudových milícií, Verejnej bezpečnosti a Štátnej bezpečnosti všetky mužské kláštory v krajine. Predchádzal jej politický proces s desiatimi predstavenými mníšskych reholí, ktorí boli obžalovaní z protištátnej činnosti a nenávisti k ľudovodemokratickému zriadeniu, ukrývania nepriateľských agentov a výroby letákov. Rehoľníkov nadránom autobusmi odviezli do záchytných kláštorov a rozdelili do troch skupín. Predstavených a takzvaných najreakčnejších mníchov sústredili v kárnom kláštore v Pezinku, ostatných previezli do štyroch ďalších kláštorov v Hronskom Beňadiku, v Šaštíne, Jasove a Podolínci. Za najnebezpečnejších považovali jezuitov, od ostatných ich izolovali. Život v sústreďovacích kláštoroch bol v podstate väzením.
V Podolínci, kde boli odvezení aj Františkáni z Bardejova, panoval najprísnejší režim. Na oknách boli mreže, kláštor obohnali ostnatým drôtom. Strážili ho ozbrojenci so psami. Po roku 1950 až do 90. rokov minulého storočia v kláštore sídlil Ústav pre mentálne postihnutých. V roku 1970 bol celý kláštor vyhlásený za Národnú kultúrnu pamiatku. Neskôr slúžil ako vývarovňa a jedáleň, realizovali sa v ňom rôzne podnikateľské aktivity.
V roku 2012 sa v kláštore vykonal reštaurátorský výskum. V interiéri aj na exteriérových fasádach kláštora. Výskum potvrdil nález sgrafitovej výzdoby s predpokladaným menším rozsahom plochy na reštaurovanie. V novembri 2020 začalo mesto Bardejov v spolupráci s občianskym združením Náš Bardejov, ktoré si areál kláštora od Františkánov dlhodobo prenajíma, kláštor - ktorý je zasa v prenájme mesta, rekonštruovať. Obnova je súčasťou projektu Zachovanie, prezentácia a rozvoj tradičných remesiel v cezhraničnom území. Mesto Bardejov a Náš Bardejov ho realizujú v spolupráci s poľským mestom Grybów. Projekt za 2,82 milióna eur z Európskeho fondu regionálneho rozvoja vychádza z potreby rozvoja turistického potenciálu cezhraničného územia. V rámci obnovy vzniknú v oboch objektoch dielne pre remeselníkov žijúcich v pohraničnej oblasti.
S rozvojom stredovekých miest vznikol nový typ mníšskej formy života, ktorý označujeme ako mendikantské rády. Na rozdiel od predošlých rádov, ktoré vychádzali z Regule sv. Benedikta, žobravé rády nehľadali tiché a pusté miesta, ktoré by mohli svojou prácou kultivovať, ale budovali svoje konventy v okrajových častiach stredovekých miest, kde medzi najchudobnejšími hlásali evanjelium napodobňujúc ich život v chudobe a prostote. Františkáni pôsobili v Skalici až do barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950, bola to prvá a zároveň najdlhšie pôsobiaca rehoľa v meste.
Existencia synov sv. Františka z Assisi je v Skalici písomne doložená v roku 1442 ako bosácky kláštor. Predpokladáme, že prišli až po roku 1434, po odchode husitskej posádky z mesta. Usadili sa pri mestských hradbách v mestskom špitáli založenom Ctiborom zo Ctiboríc v roku 1414 a okrem iných povinností zodpovedali za duchovnú správu obyvateľov špitála, za čo im podľa listiny z roku 1431 patril vodný mlyn medzi Vrádišťom a Prietržkou, polia za Rotundou sv. Juraja a záhrada.
Výstavba ich kláštorného kostola, ktorú zahájili v roku 1467 (prípadne roku 1465) spolu s kláštorom, spadá do tzv. druhého obdobia vzniku observantských kláštorov na Slovensku, ktoré zakladali rehoľníci prichádzajúci z juhu cez Sedmohradsko z Dalmácie a Chorvátska, za výraznej podpory uhorských panovníkov, predovšetkým Mateja Korvína. Súvisí so stabilitou mesta po roku 1450 ako i snahou Mateja Korvína posilniť postavenie Skalice ako pohraničného mesta a jeho úsilím o získanie svätováclavskej koruny.
Rádové kroniky označujú za zakladateľov kláštora zemepánov susedných panstiev, konkrétne Coborovcov, držiteľov Holíčsko-Šaštínskeho panstva1, a Kropáčovcov, vlastníkov Brančského panstva. Tretím fundátorom bol kráľovský kapitán v Skalici a sikulský župan Ján Tarcai (Tharczai, +1510), ktorý bol v kláštornom chráme pochovaný a dodnes sa zachoval jeho epitaf. Tarcaiov erb sa zachoval i na svorníku vo svätyni kostola.
Výraznú spätosť kláštora so susednou Moravou podčiarkuje fakt, že slávnostnú posviacku chrámu Bolestnej Panny Márie - najstarší zachovaný sakrálny objekt na Slovensku s týmto patrocíniom - vykonal 21. novembra 1484 vikár olomouckej diecézy biskup Andrej Brnenský a prvý známy gvardián kláštora Mikuláš pochádzal z Moravy. Výročie posviacky chrámu sa každoročne slávilo v druhú veľkonočnú nedeľu. Kostol vznikol na mieste staršej sakrálnej stavby, ku ktorej bolo na východnej strane lode, ktorá mala rovný strop, pristavené alebo rozšírené sanktuárium. Kláštorný kostol sa stal vyhľadávaným miestom posledného odpočinku mešťanov alebo šľachticov.
V lodi chrámu sa v roku 1993 zistilo 17 krýpt, v ktorých sa pochovávalo od roku 1500 až do roku 1855. Z obdobia krátko po vzniku kláštora sa dochovalo viacero epitafov či už priamo „in situ“, alebo sekundárne. K najstarším patrí gotický náhrobný kameň Agnesy de Cutzsdorff z roku 1488, neskorogotický epitaf mestského kapitána z roku 1500, zmieňovaný epitaf Jána Tarcaia z roku 1510.
Skalický kláštor Bolestnej Panny Márie bol v rámci uhorskej františkánskej vikárie začlenený spolu s kláštormi vo Fiľakove a Hlohovci a zaniknutým kláštorom v terajšom Sajóvámosi do Sečianskej kustódie a po transformovaní vikárie na provinciu v roku 1517 sa stal súčasťou uhorskej františkánskej Provincie Najsvätejšieho Spasiteľa. Následkom morovej epidémie v roku 1535, ktorej podľahli všetci obyvatelia kláštora okrem jedného, zostal kláštor až do 60. rokov 16. storočia opustený. Pre svoju polohu si ho ako bezpečný kláštor pred osmanským nebezpečenstvom zvolil provinciál za svoje sídlo a až do roku 1680 býval miestom konávania provinciálnych kapitúl. Po dočasnom zániku kláštora v Hlohovci zostalo zo Salvatoriánskej provincie v Uhorsku v roku 1581 len torzo v podobe štyroch kláštorov (Skalica, Gyöngyös, Segedín a Cumuleu Ciuc).
Počas Bočkajovho povstania podnikali povstalci zo Skalice, ktorá slúžila ako ich základňa, výpady na susednú Moravu. V lete 1605 naopak podnikli moravské vojská výpad proti Skalici a okrem toho, že zhorela polovica mesta, vydrancovali i františkánsky kláštor - ukradli alebo zničili vzácne rukopisy, knihy a paramenty. Rehoľníci utiekli do opusteného kláštora v Uherskom Hradišti, ktorý sa tak až do roku 1785 stal súčasťou uhorskej františkánskej Provincie Najsvätejšieho Spasiteľa. Po návrate do Skalice v roku 1607 obnovili činnosť školy a otvorili v kláštore noviciát.
Provinciálna kapitula z roku 1616 rozhodla o oddelení noviciátu na jazykovom princípe. Pre Slovákov ako i ostatných Slovanov bol noviciát umiestnený do Skalice, pre Maďarov do kláštora v Gyöngyösi. Zasvätenie kláštora Bolestnej Panne Márii sa ikonograficky uplatnilo i na typáriách kláštora.
Na listine z roku 1616 sa zachoval najstarší typ pečatidla, ktoré malo oválny tvar s ostro zakončenými špicami. V pečatnom poli je zobrazená sediaca Dolorosa (Bolestná Matka Božia) s naklonenou hlavou, so zabodnutým mečom do hrude, ktorý by si chcela rukami vytiahnuť. Okolo hlavy je svätožiara s výraznými lúčmi, ktoré siahajú až k drieku postavy. Obdobie 17. a 18. storočia môžeme pokladať za zlatý vek skalického konventu, keď v kláštore sídlili dôležité inštitúcie Salvatoriánskej provincie a zároveň v rámci provincie patril ku kláštorom s najväčším počtom rehoľníkov. Avšak ani toto obdobie nebolo bezproblémové.
Kláštor v rokoch 1639, 1643 a 1729 postihol požiar, pričom po poslednom v roku 1729 sa rozhodlo o výraznej prestavbe a rozšírení konventu v duchu baroka. Epidémia moru nerobila rozdiel medzi duchovnými a svetskými osobami, ani medzi vierovyznaniami. K najhodnotnejším klenotom konventu patrila kláštorná knižnica, ktorá bola na výstave pomerne hojne prezentovaná. Knižnicu začal kláštor budovať najneskôr v 1. pol. 16. storočia. Pravdepodobne najstarší zachovaný rukopisný exlibris knižnice pochádza z roku 1523.
Podľa rozhodnutia rádu z roku 1581 sa mali vytvárať kláštorné knižnice a viesť súpisy kníh, v roku 1678 sa mala vykonať revízia všetkých kníh. Knihy sa smeli požičiavať len členom kláštora, a to iba na základe písomného potvrdenia. Vynášanie kníh mimo knižnice bez dovolenia sa trestalo exkomunikáciou. Na budovanie skalickej kláštornej knižnice priaznivo pôsobilo založenie rehoľnej školy v kláštore, ako i fakt, že sa stal sídlom provinciála. Podľa vlastníckych záznamov a exlibrisov zachovaných kníh mal kláštor už v 1. polovici 16. storočia zbierku kníh, ktorá sa rozširovala.
Prvú známu pohromu zažila knižnica - ako i celý kláštor - v roku 1605, keď cisárske vojsko, ktoré sa po vyhnaní bočkajovcov usadilo v kláštore, odnieslo alebo zničilo mnohé bohoslužobné knihy, veľakrát písané na pergamene a bohato iluminované. Viaceré z nich získal kláštor od Jána Filipca. Predstavu o rozsahu knižnice si vieme urobiť podľa knižničného katalógu z roku 1662, ktorý sa používal až do roku 1783. Vyhotovil ho gvardián kláštora Skaličan Klement Padela. Knihy sa doňho zapisovali do roku 1783. Súpis evidoval 1251 zväzkov a knižnica bola treťou - po trnavskej jezuitskej knižnici a panonhalmskej benediktínskej knižnici - najrozsiahlejšou rádovou knižnicou vo vtedajšom Uhorsku.
Knihy sa triedili do 7 odborov a prihliadalo sa i na jazyk, v ktorom boli napísané. V ďalšom katalógu, ktorý sa viedol od roku 1754, sa knihy triedili do 21 odborov a 6 jazykových skupín. Nasledovali katalógy z rokov 1853 a 1877. Posledný katalóg z roku 1907 evidoval 5 250 zväzkov. Vtedy bola najlepšie usporiadanou františkánskou knižnicou. Do roku 1950, keď bola knižnica zrušená a knihy rozdelené medzi viacero inštitúcií, mohla obsahovať 8- až 10-tisíc zväzkov z rozmedzia 15. - 20. storočia. V roku 1938 vykonal analýzu knižnice františkán Vševlad Jozef Gajdoš. Evidoval v nej do 70 inkunábul (kniha vytlačená do roku 1500), niekoľko stoviek tlačí zo 16., 17. a 18. storočia.
K najstarším titulom, ktoré vo svojej knižnici opatrovali františkáni, patrila tzv. Duchkova biblia (označovaná i ako Skalická). Ide o druhú redakciu českého prekladu biblie. Kniha vznikla v roku 1433 pravdepodobne v Prahe a je dielom pisára Duchka z Mníšku a piatich iluminátorov. Skalickí františkáni ju získali niekedy po roku 1619. V roku 1893 ju za dvetisíc zlatých získala knižnica olomouckého arcibiskupstva. Okrem tejto knihy predali františkáni arcibiskupskej knižnici v Kroměříži i Veleslavínovu bibliu (tlačený preklad štvrtej redakcie prekladu biblie do češtiny) z roku 1615 a hugenotský spis proti Ľudovítovi XIV. z roku 1691.
Pre región sú cenné knihy s possesorskými záznamami. Z knižnice skalického učiteľa a kostolníka Lukáša Luboveckého, ktorý pôsobil v službách mesta do roku 1645 a je známy publikovaným inventárom skalického farského kostola z roku 1623, získal kláštor prvotlač Sentencií Petra Lombardského z roku 1487. Lubovecký kúpil knihu v roku 1616 od Jána Brestovského za 35 denárov a predtým ako sa dostala do kláštornej knižnice, istý čas patrila skalickej evanjelickej škole, ktorá zanikla po roku 1660. Podobne latinská tlačená biblia z roku 1485, skôr ako ju získali františkáni, mala viacerých majiteľov: Mateja Radoviča z Radošoviec, Macka z Koválovca a Ignáca Andreja Hasprunského (+ pred r.
Františkáni ako rehoľa nie sú primárne zameraní na školstvo a vzdelávanie. No v rámci svojich pastoračných úloh veľmi často viedli školy a vzdelávacie ústavy. Na kňazské poslanie pripravoval rád svojich rehoľníkov prostredníctvom teologických kurzov, ktoré bývali v niektorom kláštore provincie. Pre relatívne bezpečnú polohu Skalice bola v roku 1561 v kláštore zriadená rehoľná bohoslovecká škola, kde sa prednášalo už podľa novej metodiky výučby. Na prevádzku školy prispieval od roku 1590 i panovník 100 zlatými zo skalického tridsiatku. Činnosť školy, ako i život v kláštore, prerušilo najskôr vstaní školu obnovili v roku 1610 a po Betlénovom v roku 1627. Po roku 1616 k nej pribudla i rehoľná škola stredného stupňa. Bohosloveckú školu z obavy pred tureckým vpádom zo Skalice v roku 1663 preložili, no o 10 rokov neskôr ju opäť otvorili. Slúžila predovšetkým bratom zo slovenskej a nemeckej jazykovej oblasti. Na gymnáziu, ktoré v roku 1773 po zrušení rádu jezuitov prevzali pavlíni, začali od roku 1800 vyučovať i františkáni, ktorí postupne nahrádzali bývalých pavlínov. Od roku 1807 vyučovali už len františkáni a viedli ho až do jeho zrušenia v roku 1850. V tomto období bola škola i oficiálne označovaná ako Skalické kráľovské nižšie gymnázium rehole sv.
Členmi Salvatoriánskej provincie boli príslušníci viacerých národov, ale v základe boli rozdelení na slovenskú a maďarskú národnosť. K slovenskej sa okrem samotných Slovákov hlásili i Moravania, Slezania, Česi, Poliaci a Nemci. Pri Moravanoch išlo o bratov, ktorí pochádzali hlavne z južnej Moravy a niekedy sú označovaní i ako Moravskí Slováci a po Slovákoch - z 390 pátrov sa za Slovákov hlásilo 234 - tvorili najpočetnejšiu skupinu (122 pátrov). K maďarskej sa hlásili Maďari, ale okrem nich i niektorí z iných národností, medzi nimi i Slováci. V roku 1771 mala provincia 990 členov, z toho po 495 členoch mala slovenská i maďarská národnosť. Jazykové a národnostné otázky pri obsadzovaní provinciálnych predstavených vyriešila provincia ešte v roku 1653 na zasadnutí v Hlohovci.
Na základe tzv. hlohoveckej alternatívy, ak bol za provinciála zvolený Slovák, definítorom (jeho poradca) bol Maďar a naopak. Túto prax paritného zastúpenia obidvoch národností potvrdzuje i zoznam rehoľníkov z roku 1771. Spomedzi rehoľníkov pochádzalo 75 bratov zo Záhoria, z nich 11 sa hlásilo, i keď si uvádzali ako materinský jazyk slovenčinu, k maďarskej národnosti: 3 bratia a 8 pátri. Zo Záhoria najviac pátrov pochádzalo zo Skalice (30), čo bolo prirodzené, pretože v meste sa nachádzal kláštor a Skalica bola najľudnatejším sídlom regiónu. Ostatní pátri pochádzali zo severnej časti Záhoria, z oblasti, ktorá patrila do kveštovacieho rajónu skalického kláštora.
Kveštovanie (z latinského quaero - hľadať, dopytovať sa), ktoré bolo pre žobravé rády typické, bolo jedným z príjmov rehoľníkov. Františkánski frátri navštevovali domy po okolitých obciach a prosili o niečo pre kláštor. Kveštovaním bývali poverení zvyčajne dvaja frátri kláštora. V čase, keď v kláštore fungovala i škola, bývali kveštármi až 4 bratia. Najstarší záznam o bratovi poverenom zbieraním almužny zo skalického kláštora je z roku 1608. Kveštovanie v jednej obci spravidla trvalo viacero dní. Almužnu dostávali zvyčajne vo forme naturálií.
Každý z kláštorov mal svoj rajón, kam chodieval zbierať almužny. Skalický kláštor poškodilo nariadenie z roku 1788, ktorým mali zakázané kveštovať na susednej Morave, odkiaľ ale získavali najväčšiu časť svojich milodarov. Na Morave ich okruh zahŕňal 114 obcí a na Slovensku 48 obcí. Preto žiadali, či by nemohli zbierať almužny v obvode zrušeného františkánskeho kláštora sv. Kataríny pri Dechticiach. Františkáni ako rehoľníci s evanjelizačným a apoštolským poslaním aktívne pôsobili a sa uplatnili v širokom množstve úloh, ktoré nebývali iba čisto duchovnej povahy.
Ich prvoradou úlohou bola misijná, kazateľská a dušpastierska činnosť. V kláštore bol vždy niekto z pátrov určený za spovedníka a kazateľa pre veriacich. Pátri vypomáhali skalickému dekanovi pri správe farnosti a veľakrát nahrádzali kaplánov. Zvyčajne vysluhovali bohoslužby vo filiálkach. Vypomáhali i v okolitých farnostiach a v mariánskom pútnickom mieste v Šaštíne. Bývali i dvornými kaplánmi zemepánov, predovšetkým Coborovcov. Po dedinách konávali ľudové misie. Od roku 1733, keď sa začali zo Skalice ...
Prehľad Významných Udalostí v Skalickom Kláštore
| Rok | Udalosť |
|---|