Kostol sv. Štefana, kráľa je významnou sakrálnou stavbou s bohatou históriou, ktorá ovplyvnila životy mnohých generácií veriacich. Tento článok sa zameriava na dejiny tohto kostola a farnosti s ním spojenej, pričom sa dotkneme aj niektorých zaujímavostí a udalostí, ktoré formovali jeho identitu.
ROSTAN FILM / Kostol Štefana kráľa, Žilina - Závodie
Kostol sv. Štefana, Žilina
Kostol sv. Štefana v Žiline
Farský kostol sv. Štefana, kráľa, je najstaršou a najvzácnejšou sakrálnou stavbou v širšom okolí. Farským kostolom sa stal až v roku 2010.
Lokalizácia kostola
Dodnes vyvoláva otázka jeho lokalizácie niekedy až búrlivé diskusie, pretože počas druhej polovice minulého storočia sa kostol zvykol označovať ako kostol v Závodí. Pričom ešte v prvej polovici 20. storočia sa uvádzal ako „pri Závodí“. Už v roku 1975 na tento problém poukázal aj historik Richard Marsina: Tento objekt sa v odbornej literatúre veľmi často označuje nesprávne ako „kostol v Závodí“, hoci je a vždy bol v chotárnej časti Žiliny zvanej Rudiny, ktorá bezprostredne susedí so Závodím; v čase stavby kostola Závodie ešte ako samostatná obec nejestvovalo.
O problematike správnej lokalizácie sa zmienil i archeológ Jozef Moravčík, ktorý je taktiež zástancom rovnakého názoru. Podotkol však, že ani v súčasnosti sa o tom nepodarilo väčšinu verejnosti presvedčiť.
Kostol sa prvý raz v písomných prameňoch spomína v roku 1429 v zápisoch najstaršej žilinskej mestskej knihy. Kanonická vizitácia z roku 1674 hovorí len, že kostol leží mimo mesta (est quaedam ecclesia extra civitatem sancti regis Stephani). Presnejšiu polohu kostola popísal vizitátor v roku 1699, keď napísal, že kostol sv. Štefana, kráľa leží na poli Žiliny smerom k Závodiu. Podobne žilinskí mešťania v roku 1705 o kostole napísali, že leží mimo mesta pri Závodí v poli dobrý kus od mesta. Vizitácia z roku 1728 sa zmieňuje, že kaplnka sv. Štefana-kráľa je postavená mimo mesta smerom na juh na územiach Žiliny a Závodia (intra territoria Solnense et Zavodiense). Treba tiež podotknúť, že pokiaľ pramene uvádzajú polohu mimo mesta, neznamená to, že kostol bol mimo žilinského chotára. Práve naopak, aj z ďalších zmienok uvidíme, že kostol síce opisovali ako ležiaci mimo (centra) mesta, ale v žilinskom chotári.
Veľavravný je opis farnosti z roku 1754, kde sa píše, že kostol sv. Štefana, kráľa je v poli a jeho patrónmi sú mešťania, na ktorých pozemku stojí. Jednoznačný doklad pochádza tiež z roku 1767. Vo vizitácii sa nachádza kópia nájomnej zmluvy na jednu roľu kostola, ktorý sa uvádza ako ecclesia suburbana - kostol na predmestí a Predmestie bolo súčasťou Žiliny. Napokon uvedieme ešte opis z vizitácie z roku 1798. Tu sa píše: Kostol sv. Štefana, kráľa stojí mimo mesta smerom na juh, vo vzdialenosti takmer pol hodiny na poli medzi cestou vedúcou do Závodia a farským poľom.
K lokalizácii kostola môžu pomôcť aj vymedzenia chotárov Žiliny a Závodia z roku 1850. Z nich vyplýva, že hranicou medzi oboma obcami bola rieka Žilinka (dnešná Rajčanka). Keďže kostol stál a stojí na ľavom brehu Rajčanky, je zrejmé, že stojí v žilinskom chotári, v lokalite Na Rudinách.
Príčiny, pre ktoré sa v minulosti objavila nepresná lokalizácia kostola, môže byť viacero. Už z Ruttkajovej mapy ako i starších písomných prameňov vyplýva, že svoje pozemky mali v lokalite Na Rudinách aj viacerí obyvatelia Závodia. I samotná poloha kostola, stojaceho oveľa bližšie Závodiu než Žiline, mohla menej znalých či neznalých miestnych pomerov zvádzať k lokalizácii do Závodia.
Keďže Závodie patrilo po dlhé stáročia k žilinskej farnosti, v tom čase filiálny kostol, ktorý bol naviac oveľa bližšie ako farský, využívali, pokiaľ to bolo možné, na všetky náboženské úkony. Závodčania mali ku kostolu vrelý vzťah, chodievali do neho na bohoslužby, doložené sú rôzne obety (dary i peniaze) pre kostol, ľudia zo Závodia robili v kostole kostolníkov, v ňom sa krstili, sobášili a pri kostole sa do roku 1909 aj pochovávali; zvony kostola ich vyprevádzali na „poslednej ceste“.
Vznik Kostola
Dôležitou otázkou bolo pre odborníkov určenie vzniku kostola. V roku 1937 ho Václav Mencl datoval do polovice 13. storočia. Pokračujúci archeologický, stavebno-historický, architektonický výskum však kostol datujú na rozhranie 12. - 13. storočia, najneskôr do prvej tretiny 13. storočia.
Ako bolo spomenuté, prvá písomná zmienka pochádza približne dvesto rokov po jeho výstavbe. Nejaký opis vzhľadu kostola alebo iná obsiahlejšia zmienka však pochádza až zo začiatku 17. storočia, keď sa v roku 1603 mala uskutočniť nejaká oprava kostola.
V roku 1644 sa v kostole spomína novo vystavený oltár. Z účtov kostola však vyplýva, že isté úpravy a opravy sa na oltári robili aj v rokoch 1646 a 1647, kdi oltar novy ustavili. Okrem toho účty informujú aj o iných menších či väčších opravách. Napr. v roku 1646 vietor poškodil strechu.
O vzhľade kostola sa však veľa nedozvieme ani z kanonických vizitácii z rokov 1674 - 1697. Zväčša informujú len o tom, kde sa nachádza, že má nejaké polia a pod. Celkovo sú tieto zápisy veľmi stručné. Podľa neho je kostol kamenný, dostatočne priestranný, bez veže, ale ohradený dobrým múrom. Má vhodný oltár, dobré lavice a na chóre sa nachádzal organ. Loď kostola mala rovnú strechu, klenbou bola zaklenutá len svätyňa. Pod strechou bol umiestnený jeden malý zvon, ktorý sa používal ako umieračik.
Do roku 1728 sa vzhľad pravdepodobne nijako obzvlášť nezmenil, ale z kanonickej vizitácie vykonanej v tomto roku sa dozvedáme, že kostol už má drevenú vežičku, v ktorej sa nachádzal jeden menší zvon, okrem toho mal kostol aj spomínaný umieračik. Oltár bol starý, drevený a znázorňoval Pannu Máriu.
V roku 1754 sa v opise kostola spomína nejaká väčšia oprava, na ktorú sa minul celý kapitál kostola. K rozsiahlejším stavebným úpravám došlo v rokoch 1762 - 1763. Vizitácia z roku 1767 o tom píše, že teraz už je zaklenutá nielen svätyňa, ale aj loď kostola. Boli zamurované románske okienka v južnej stene lode a nahradili ich barokovými oknami, ktoré pribudli aj na severnej stene lode. Pravdepodobne bol zamurovaný pôvodný vchod v južnej stene, ktorý nahradil nový na západnej strane.
V roku 1798 sa podrobnejšie opisujú oltáre, ktoré mali rovnakú podobu už v roku 1767. Na hlavnom oltári bol v strede obraz patrónky Uhorska Panny Márie, ktorej sv. Štefan a sv. Ladislav podávajú kráľovskú korunu, pričom sv. Ladislav drží i uhorský erb. Oltárna menza bola murovaná, na hlavnom oltári bol umiestnený svätostánok i štyri svietniky. Za hlavným oltárom bol oddelený priestor, ktorý slúžil ako sakristia a na úschovu liturgických paramentov. Na jednom bočnom oltári bola podoba trpiaceho Krista s jeho matkou a sv. Jánom stojacimi pod krížom, druhý oltár predstavoval bez poškvrny hriechu počatú Pannu Máriu. Vo veži boli dva zvony zasvätené sv. Štefanovi a sv. Ladislavovi, ktoré konsekroval nitriansky biskup Révaj.
Interiér Kostola sv. Štefana
Okolo kostola bol už od stredoveku cintorín, v ktorom boli pochovávaní veriaci z farnosti. Zo 17. storočia pochádzajú správy, podľa ktorých tu pochovávali obyvateľov žilinského predmestia, Závodia, Strážova, Bytčice i Ilového. Cintorín bol ohradený múrom a pochovávalo sa tu až do roku 1909.
Znovuzrodenie kostola v 20. storočí
V roku 1926 bolo ku kostolu pristavané schodisko do podkrovia a vytvorený nový južný vstup na emporu. Fasáda kostola dostala novú omietku. V roku 1949 akademický maliar Mojmír Vlkoláček odkryl v kostole vzácne nástenné maľby na chóre, v apside a na východnej stene lode. Maľby boli reštaurované nálezcom, ktorý spolupracoval s maliarom Petrom Júliusom Kernom v roku 1956. Nástenné maľby vznikali od polovice 13. do konca 15. storočia. V nasledujúcom období 16. alebo 17. storočí časť z nich ešte prekryla ďalšia výmaľba, preto sa najstaršie vrstvy nezachovali ucelene. V roku 1956 bol z kostola odstránený hlavný barokový oltár, aby vynikli novo objavené nástenné maľby v apside. Oltárny obraz od neznámeho autora z 18. storočia bol premiestnený na západnú stenu v priestore empory.
Kostol sv. Margity Antiochijskej v Zborove
V Zborove sa nachádza ďalší významný kostol, Kostol sv. Margity Antiochijskej. Historici umenia na základe jeho podoby zaraďujú do 14. storočia, teda po roku 1300 a ako stavebníci sa predpokladajú aj Czudarovci. Kostol tvorí pozdĺžne jednolodie, pôvodne bez dnešnej západnej veže. Kostolná loď má na východe normálny lomený triumfálny oblúk. K nemu sa však nepripája jednoduché pozdĺžne presbytérium, ale os kostola sa tam rozvidľuje do dvoch šikmých smerov. Sú tam dve presbytéria odklonené od seba tak, že ich osi tvoria skoro pravý uhol. Oba majú jedno pole záveru a v každom je rebrová klenba, ktorej jednoducho vyžľabené rebro dosadá na hladkú konzolu.
Podobné prvky má tiež kostol v nemeckom Oppenheime. Všetky, i keď skromné podrobnosti zborovského kostola, ako tvar rebier a konzol, profily ríms a tvary okien ukazujú obdobie okolo roku 1330. To bolo vtedy, keď cez strednú Európu postupovala na východ vlna katedrálnej štrasburskej gotiky, ku ktorej patril i kostol v Oppenheime. Je viac ako pravdepodobné, že práve k nej patrí pôdorys kostola v Zborove. Zborovský kostol z umeleckého hľadiska nie je len obyčajný tuctový dedinský kostol, ale skvost.
Opis prvého kostola
Pri posviacke mal kostol doskovú povalu, ku ktorej bola pribudovaná jednoduchá veža z dreva a z dvoch bočných kaplniek, južnej a severnej. Kaplnky teda tvorili s loďou pôdorys tvaru kríža. V takomto stave bol kostol až do mája 1662, kedy gróf Ladislav Rákoczy dal drevenú vežu kostola i doskovú povalu odstrániť a dal ku kostolu pristaviť krásnu vysokú murovanú vežu a loď vo vnútri nechal zasklepiť. Pamiatke na túto veľkú opravu kostola bola až do počiatku 20. storočia zvečnená nápisom v kostole na víťaznom oblúku. Zdá sa, že už pri tejto oprave boli ku kostolu pribudované dve bočné kaplnky po obidvoch stranách hlavného oltára, čím pôdorys kostola dostal veľmi zaujímavú a jedinečnú podobu, podobu dvojramenného kríža.
Prístavby
Neskoršie bola ku kostolu pribudovaná na ľavej strane lode sakristia, keď sa museli presúvať aj oporné múry. Kostolný chór bol pôvodne iba drevený až do roku 1769.
K najstarším pamiatkam patrí oltár sv. Margity a Ladislava z roku 1635. Oltár je postavený v nemeckom renesančnom štýle a stál ešte v starom drevenom kostole. K najstarších umeleckých kostolných drahocenností najväčšiu hodnotu má KAPUŠANSKÝ KALICH s erbom a vyrytým nápisom: "Ladislaus de Kapi Anno Domini 1622". Kalich je strieborný a pozlátený. Kúpil ho roku 1631 gróf Pavel Rákoczy od sirôt Kapyho a daroval zborovskému kostolu.
Význam organu v chrámoch
Zvuk organu má v chrámoch nezastupiteľné miesto. Dejiny organu siahajú až do staroveku. Jeho predchodcom bola panova flauta, akú aj dodnes používajú Indiáni v Južnej Amerike. Kým napríklad zobcová a priečna flauta má len jednu trubicu, ktorá sa prelaďuje zakrývaním hmatových dierok, panova flauta má pre každý tón samostatnú trubicu.
Prvý známy organ zostrojil grécky konštruktér Ktésibios v 3. storočí pred Kristom. Stlačený vzduch sa získaval pomocou koženého klinového mecha, aký poznáme z kováčskych dielní. Ten sa viedol do dreveného zásobníka v tvare suda, ktorý bol obrátený hore dnom. Spodný okraj suda bol otvorený a ponorený do vody. Keď stúpal tlak vzduchu v sude, hladina vody jeho pôsobením klesala. A naopak, keď tlak vzduchu klesal, hladina vody stúpala, a tým regulovala tlak vzduchu. Preto dostal tento nástroj pomenovanie vodný organ, po grécky hydraulos, latinsky organum hydraulicum. Píšťal mal iba deväť a tvorili diatonický rad v rozsahu len málo vyše oktávy. Starovek nepoznal harmóniu v dnešnom slova zmysle, preto sa hrali len jednohlasné melódie. Vzduch k píšťalám sa privádzal vysúvaním a zasúvaním tzv. tastov, čo boli akési posuvné „šupátka“. Klávesy boli vynájdené o niečo neskôr.
Širšie využitie našiel vodný organ v starovekom Ríme, kde sa používal v cirkusoch a v koloseách. S obľubou na ňom hrával aj cisár Nero, ktorý sa do dejín neslávne zapísal tým, že vyvolal veľký požiar v Ríme a vinu zvalil na kresťanov. Aj to bol dôvod, prečo sa približne do konca prvého tisícročia organ v kresťanských chrámoch nepoužíval.
Čas však plynul, prišiel stredovek a s ním aj stavba veľkých katedrál. Vývoj pokračoval aj v hudbe, ktorá začala používať viachlas. S tým súvisela potreba hudobného nástroja, ktorý má dostatočne silný zvuk, je schopný generovať tóny ľubovoľnej dĺžky, udávať tón pre spoločný spev zhromaždenia a neskôr aj dopĺňať spev harmonickým viachlasom. Ten prešiel koncom stredoveku podstatným vývojom. Píšťalový fond sa začal zhotovovať prevažne z cínu, boli zavedené klaviatúry, basový pedál, zásobníkové mechy a neskôr aj delenie píšťal na samostatné rady - registre. Približne koncom renesancie už existovali organy podobné súčasným. Najväčší rozkvet dosiahla organová hudba a staviteľstvo v období baroka (17. - 18. storočie).
V Kanonickej vizitácii Žiliny z 19. júla 1699 sa píše, že "starobylý pozitív bude zakrátko prenesený [z Kostola Najsvätejšej Trojice v meste] do Kostola sv. Štefana, kráľa", čo by nasvedčovalo tomu, že nejaký menší starší organ, zrejme väčšiemu mestskému kostolu už nevyhovujúci, bol v 18. storočí aj v Kostole sv. Štefana.
Súčasný organ v Kostole sv. Štefana, kráľa vyrobila švajčiarska firma Orgelbau Th. Kuhn A.-G. Männedorf-Zürich ako svoj opus 681 v roku 1932. V roku 2003 bol zakúpený za 3 500 eur a do tretice prevezený, tentokrát do Kostola sv. Štefana v Žiline. Jeho prevoz, úpravu a umiestnenie na chóre kostola zabezpečil pán Alojz Vojtek. Organ má dva manuály a pedál. Registrov je spolu 10, z toho 4 v prvom manuáli, 5 v druhom manuáli a 1 register v pedáli. Organ má pneumatickú traktúru, čo je prepojenie medzi klávesami a ventilmi pomocou stlačeného vzduchu. Hodnotu nástroja podčiarkuje skutočnosť, že všetky kovové píšťaly v jeho vnútri sú z kvalitnej cínovej zliatiny.
Tabuľka: Orgelbau Th. Kuhn A.-G. Männedorf-Zürich opus 681
| Manuál | Počet registrov |
|---|---|
| I. manuál | 4 |
| II. manuál | 5 |
| Pedál | 1 |
| Spolu | 10 |
Pri príležitosti prestavby nášho kostola zložil pre náš kostol pieseň k jeho patrónovi, svätému Štefanovi, majster organár, Peter Franzen.Cirkevné schválenie jej udelil Mons. Tomáš Galis, žilinský biskup, 22. novembra 2022 (prot. č.).