Kostol sv. Zachariáša v Benátkach patrí k najkrajším barokovým chrámom v Benátkach. V nasledujúcom článku sa pozrieme na jeho históriu a umelecké poklady.
Kostol sv. Zachariáša v Benátkach
História Kostola
Pápež Pavol II. kostol navštevoval v mladosti aj sv. Andrea Dandolo, v roku 1148. V roku 1214 kostol vyhorel, ale rýchlo ho opravili. Neskôr sa začal využívať ako škola a na kasárne. Nakoniec sa kostol vrátil opäť k pôvodnému určeniu a jezuiti do Benátok natrvalo vrátili.
Umenie a Architektúra
Na súčasnej podobe kostola sa podpísali známi architekti a stavitelia Domenico Rossi a Giovanni Battista Fattoretto, obaja sú považovaní za popredných architektov benátskeho baroka. Iní vytvorili sochy sv. Ondreja, sv. Šimona, sv. Jakuba, sv. Pavla, sv. Matúša. Stavba kostola prebiehala v rokoch 1725 - 1731 (s kaplnkami na ramenách a vrchole kríža). Kostol obsahuje diela významných umelcov 15. - 18. storočia. Nádherná je freska Zjavenie sv. lode z roku 1734.
Saints by Antonio Zanchi in San Zaccaria
Výzdoba a Kaplnky
Zjavenie sv. jednotlivých kaplnkách (kaplnka sv. Ježiškom, kaplnka Najsv. Ježiša a pod.). Autorom je sochár Giuseppe Torretti. Benátok v rokoch 1585 - 1595. Najsvätejšej Trojici, ktorý navrhol sochár Pozzo. skrútenými a zdobenými stĺpmi zo zelenobieleho mramoru.
Hudobná Kultúra
Nádherná baroková hudba Jána Šimráka st. (Johann Schimrack d. Ä., rok narodenia neznámy - 1657) nás prenesie do polovice 17. storočia. Priblíži nám málo známu hudobnú kultúru prekvitajúcu v spišských mestách, v ktorých sa v období raného novoveku plne etablovali myšlienky humanizmu a reformácie. Prosperujúce mestá hospodársky rozvinutého Spiša poskytovali pre pestovanie hudobného umenia výborné podmienky. Levoča, Kežmarok, Spišská Nová Ves, Spišské Podhradie, Ľubica, Smolník a ďalšie mestečká sa vyznačovali vysokou mierou multietnického spolunažívania; v unikátnom viacjazyčnom prostredí znela nemčina, slovenčina, poľština, maďarčina a úradná reč - latinčina.
Pod vplyvom reformácie sa tu rozvíjali evanjelické kantoráty a v nich pulzoval čulý hudobný život. V mestských latinských školách sa denne vyučovala hudobná výchova, čo poskytovalo možnosť vytvárať kvalitné žiacke spevácke zbory. Ján Šimrák st. bol vychýreným organistom. Celý profesionálny život pôsobil v Spišskom Podhradí (hist. Kirchdrauf, Warallium), čo vieme presne sledovať v rokoch 1630 až 1657. Mestské knihy ho dokonca evidujú ako váženého člena mestskej rady.
V archívnych písomnostiach sú mená jeho rodinných príslušníkov uvádzané rôznou ortografiou, čo bolo bežným javom v nemeckých a latinských písomnostiach, hlavne pri slovanských priezviskách. Jeho otec Benedickt Schimragh Diaconus žil od roku 1607 v Spišskej Belej. Neskôr - už ako vážený farár - vlastnil dom v Spišskom Podhradí, ktorý v roku 1630 previedol na svojho syna Jána. Ten je v protokole zapísaný ako Hans Schimrack. V pozemkovej knihe sa zas dočítame, že Paul Schimrag vlastnil po roku 1627 nehnuteľnosti v Spišskom Podhradí. V Poprade sa spomína v roku 1640 Juditha Schimeragin (t. j. Šimráková).
O živote organistu Jána Šimráka st. sa však nezachovalo veľa informácií. Vieme, že mal tri deti, z toho jednu dcéru, ktorej manželom bol učiteľ. Z rodiny Šimrákovcov zo Spiša pochádzal aj vynikajúci hudobník Ján Šimrák ml., pôsobiaci od roku 1675 vo Vroclave (Wrocław, hist. Breslau); najprv bol choralista (spevák), neskôr organista v Kostole sv. Napriek veľkej snahe hudobných historikov sa nepodarilo objaviť informácie o tom, kde Ján Šimrák st. študoval, ani u koho sa vzdelával v hudobnej kompozícii.
Zdá sa, že nič z jeho hudby nevyšlo v 17. storočí tlačou. Väčšina skladieb, ktoré poznáme, sa nachádza v Levočskej evanjelickej zbierke hudobnín v rukopisných tabulatúrnych zborníkoch. Pri niektorých sú uvedené roky odpisu - medzi 1635 a 1642. V niektorých prípadoch vieme miesto, kde boli skladby odpisované, resp. predvádzané - Spišské Podhradie, Ľubica, Kežmarok, Smolník, Nitrianske Pravno, Levoča, Bardejov, Prešov. Niekoľko jeho skladieb sa zachovalo v Rumunsku (Sibiu, Miercurea Ciuc) a jeho hudba znela aj v Poľsku, v najväčšom meste Sliezska - vo Vroclave, v Kostole sv.
Moderná viaczborová a koncertantná hudba ovplyvnila v 17. storočí mnohé aspekty hudobného života. Komponovali sa motetá, piesne a duchovné koncerty rôzneho obsadenia. Bola to hudba naplnená hlbokými emocionálnymi výrazovými prostriedkami. Rýchlo sa šírila v Európe a našla obdivovateľov predovšetkým prostredníctvom tvorby Giovanniho Gabrieliho, Michaela Praetoria, Heinricha Schütza a mnohých ich nasledovníkov (Hieronymus Praetorius, Melchior Vulpius, Matthäus Apelles von Löwenstern atď.). Ich diela sa šírili odpisovaním i tlačenými antológiami a boli známe aj u nás. Pre Jána Šimráka st. boli títo skladatelia určite veľkým vzorom.
V intenciách takejto polyfonickej, polychorickej a koncertantnej barokovej hudby je skomponovaný aj jeho multisekcionálny kantátový duchovný koncert Gott stehet in der Gemeine Gottes. Skladba bola zapísaná 30. júla 1641 v Ľubici pri Kežmarku nemeckou organovou tabulatúrnou notáciou. V partitúrovom zápise sa však nenachádza detailne rozpísaný text pod vokálne hlasy. Zhodou okolností sa skladba zachovala aj v rukopisných hlasových zošitoch v Levočskej evanjelickej zbierke hudobnín, čo uľahčuje rekonštrukciu textu.
Textovú predlohu tvorí šesť rôznych úryvkov prevzatých z Biblie (zo žalmov č. 82, č. 68, č. 118 a z 8. kapitoly knihy Prísloví). V centre skladby stojí ústredná myšlienka žalmu č. 82 - Boh stojí v zhromaždení Božom. Ide o oslavu Božej vyvýšenosti, t. j. myšlienky: „Boh stojaci v strede je jedinečný a na neho je potrebné sústrediť sa.“ Koncert uchváti monumentálnym tutti vstupom, ktorý plní funkciu refrénu (Rittornello) a ktorý vystriedajú viaceré kontrastné sólistické, resp.
Popri nemeckých textoch prevzatých z Lutherovho prekladu Biblie zhudobňoval Ján Šimrák st. aj latinské duchovné texty, a to predovšetkým v motetových kompozíciách. K nim patria aj dve osemhlasné skladby Omnes gentes plaudite a Congregati sunt inimici nostri. Prvá z nich bola intavolovaná do tabulatúrnej partitúry 12. októbra 1641 v Ľubici, a zároveň sa zachovala v hlasových zošitoch Bardejovskej evanjelickej zbierky hudobnín. Ide o klasický typ dvojzborového moteta, v ktorom môžu byť dva 4-hlasné zbory priestorovo oddelené, pričom vokálne hlasy podporujú hudobné nástroje. Indikuje to aj línia generálneho basu (basso sequente) zapísaná v partitúre pod vokálnymi hlasmi.
Oslavný charakter textu vyjadruje hudba spoločným nástupom obidvoch zborov. Najvyššie hlasy využívajú melodické melizmatické figúry zodpovedajúce teologicky pozitívnemu afektu. Druhé moteto Congregati sunt inimici nostri bolo intavolované 24. augusta 1641 tiež v Ľubici. Má odlišný charakter. Zhudobňuje dramatické emócie a pochmúrnosť je vyjadrená už v expozícii, ktorú začína nižšie položený zbor polyfonickým nástupom hlasov. Podstatou diela je antifonálne striedanie zborov v zmysle otázka-odpoveď, čo je napokon podstatou dvojzborovej kompozičnej techniky. Veľmi podobný charakter má aj dvojzborové moteto O Domine Jesu Christe, výrazovo jedna z najsilnejších Šimrákových skladieb.
Osobitné postavenie medzi jeho dielami má trojzborové moteto Gaudent in coelis animae sanctorum. Vyznačuje sa variabilitou metrických a rytmických kontrastov i obsadením jednotlivých úsekov od sólistických skupín až po tutti. V tabulatúrnom zápise je to dokonca vyznačené ako Concert, Capella a Chorus. Veľmi podobné teologicky pozitívne emócie (oslavnosť, radosť) sú vyjadrené aj v dvojzborovom motete Lobe den Herren, meine Seele! zhudňujúcom prvé dva verše žalmu č. 146 Chváľ, duša moja, Hospodina. Šimrák st. tu opäť použil klasickú benátsku techniku cori spezzati, t. j. Oslavný charakter zvýrazňujú rôzne hudobno-rétorické figúry - anaphora, anabasis, circulatio a kyklosis, čiže vzostupné melodické postupy a obkresľovanie tónov, opakovanie najdôležitejších slov, rytmické nuansy (synkopy) atď.
Detaily kompozičnej práce v tomto motete plne rešpektujú dobové pravidlá určujúce vzťah hudby a textu v intenciách praxe musica poetica. Ide o neklamné svedectvo o Šimrákových vynikajúcich znalostiach detailov, ktoré skladateľom 1. polovice 17. Tesne pred Šimrákovým motetom Lobe den Herren, meine Seele! je v tabulatúrnom zborníku intavolovaná skladba Ist Gott für uns, wer mag wider uns sein? autora Thomasa Goslera.
Zaujímavé je, že obidve boli zapísané v priebehu jedného dňa - 10. januára 1642 v Ľubici a na konci Goslerovej skladby sa nachádza skratka MP, t. j. manu propria (zapísané vlastnou rukou). Priezvisko Gosler dlho figurovalo v muzikológii v kolonke „neznámy skladateľ“. Na základe archívnych dokumentov sa však podarilo dokázať, že Thomas Gosler (Goszler, Gossler de Zeger) žil a pracoval v Kežmarku v rokoch 1625 - 1646 ako riadny mestský notár, školský inšpektor a senátor. Bol to teda súčasník Jána Šimráka st., a je isté, že sa poznali.
Gosler však nepochádzal zo Spiša. Súčasťou jeho životného príbehu je migrácia z rodnej krajiny. Pochádzal z mesta Flensburg (hist. Holsteinsko, dnes severné Nemecko) z váženej učiteľskej rodiny. Odtiaľ odišiel niekedy pred rokom 1620, v čase náboženských nepokojov počas tzv. falckej (1620 - 1624) a dánskej vojny (1625 - 1629). Na Spiš prišiel okolo roku 1625 a usadil sa v Kežmarku; svedčia o tom archívne záznamy a aj zápis v kežmarskej matrike z 27. januára 1626, keď bola krstená jeho dcéra Anna Mária. V Kežmarku sa Goslerovcom potom narodilo ešte päť detí.
O prvých hudobných aktivitách Goslera na Spiši máme informáciu z roku 1629; vtedy zapísal v Kežmarku do pamätnej knižky známemu vzdelancovi Dávidovi Fröhlichovi hudobný kánon. Druhá stopa je unikátna - do knihy zápisníc z rokovaní mestskej rady Protocollum Sessionum, ktorú mal ako mestský notár na starosti, zapísal notovaný fragment jednej trojhlasnej skladby. Tretia zmienka je spojená s menom hudobníka Sebastiána Wildenera, ktorý sa o Goslerovi vyjadril, že i keď nie je členom žiadnej kapely a asi nebude príliš veľkým umelcom, netreba sa v hodnotení prenáhliť, lebo až „výsledok nakoniec posúdi činy“ (1634).
My môžeme posúdiť kvalitu kompozičného vzdelania Thomasa Goslera na základe jeho jediných dvoch zachovaných skladieb. Prvá z nich - šesťhlasné moteto Du hast mir das Herz genommen sa nachádza v levočskej tabulatúrnej partitúre. Gosler tu zhudobnil biblickú textovú predlohu zo Šalamúnovej Veľpiesne. Hlasy rozdelil do dvoch skupín, s ktorými narába ako s trojhlasnými zbormi technikou cori spezzati. Expresívnu výrazovosť a koncertantnosť v skladbe dosiahol použitím madrigalových prostriedkov.
Druhá Goslerova skladba Ist Gott für uns, wer mag wider uns sein? zhudobňujúca text Listu apoštola Pavla Rímskym je typickým príkladom čistej kompozičnej techniky cori spezzati. Ide o formu dvojzborového moteta v stile antico so sprievodom nástrojov. Tektonická výstavba je založená na symetrickom ritornelovom princípe. Úvodný ritornelový úsek v 3/2 takte tvoria netradične krátke, rýchle antifonálne výmeny zborov.
tags: #kostol #sv #zachariasa #venezia