Slovenský názov obce Kostoľany naznačuje existenciu kostola. Názov Kostoľany teda znamená obec pri kostole alebo obec s kostolom. Pomenovanie sídlisk podľa charakteristického znaku vzniklo zo spoločenskej potreby odlišovať jednotlivé osady od seba a orientovať sa v okolí. V tomto prípade rozpoznávacím a orientačným znakom bol kostol ako dominanta celého okolia.
Prvé písomné zmienky z rokov 1209 a 1246 v darovacích listinách uhorského kráľa Ondreja II. spomínajú obec pod názvom Costulan.
Na existenciu kostola poukazuje aj poloha miesta. Na návrší nad obcou zrejme bolo dávne opevnenie, slovanské hradisko, neskôr hrádok. Počas šírenia kresťanstva prvé kostoly sa budovali na hradoch, ktoré sa stávali aj strediskami cirkevnej správy. A tak na areáli kostolianskeho hradiska či neskoršieho hrádku možno predpokladať jednu z najstarších slovenských fár s kostolom pre viaceré okolité osady.
Patrocínium - zasvätenie kostola
Pomerne skoro máme doložené aj patrocínium - zasvätenie kostola. V listine z roku 1229 pri ohraničení Bohuníc sa Kostoľany spomínajú ako ,,villa sancti Viti“ (dedina svätého Víta). Patrónom kostola i obce bol svätý Vít. Patrocínium sa v počiatkoch kresťanstva pociťovalo tak silne, že našlo odraz aj v názve obce. V cudzojazyčných listinách sa Kostoľany spomínajú ako Svätý Vít latinsky (Sancti Viti terra, 1254, 1258) a maďarsky (Zentwyth, 1388, 1398). Tento pravdepodobne úradný názov obce sa neujal, postupne ho vytlačilo ľudové pomenovanie Kostoľany.
Svätý Vít - patrón kostola i obce
Svätý Vít bol synom bohatého pohana Hylasa na Sicílii. Kresťansky ho vychovávala jeho pestúnka Krescencia s manželom Modestom, ktorý ho aj pokrstil. Dvanásťročného Víta nemohol odvrátiť od viery ani jeho otec, ani sudca Valerián, ani cisár Dioklecián. Vít údajne jednej noci utiekol s Modestom a Krescenciou na člne a pristál v južnom Taliansku. Keďže v lukánskom kraji vystupovali ako kresťania, chytili ich a postavili pred súd. Víta hodili do kotla s vriacim olovom a olejom. On vraj vyskočil z kotla. Všetkých troch potom mučili na škripci a všetci traja zomreli za Krista okolo roku 305. Ich liturgická spomienka je 15. júna.
Svätý Vít sa zobrazuje ako mladík stojaci v kotle s vriacim olejom. V ruke drží palmu a knihu. Býva pri ňom emblém havrana, orla alebo kohúta (symbol bdelosti). Svätý Vít je aj v mestskej pečati Veľkých Kostolian z roku 1754.
Svätý Vít patrí ku skupine 14 pomocníkov, čiže orodovníkov v ťažkých záležitostiach. Uctieva sa ako patrón medikováčov a kotlárov (bol umučený v medenom kotle), baníkov, sládkov, hostinských, vinárov, lekárnikov, hercov, žoldnierov, nemých a hluchých. Býva vzývaný aj o pomoc pri epilepsii (tanec svätého Víta), hystérii, posadnutosti, očných chorobách, proti uštipnutiu hadom i proti blesku a búrke a i.
Zdôvodnenie a zdroje svätovítskej úcty
Zdá sa, že zasvätenie kostola má súvis so strážnou funkciou osady, pretože svätý Vít okrem iných profesií bol aj patrónom žoldnierov, čiže najatých platených vojakov usadených na mieste. Túto umocňuje aj ten fakt, že ho v obecnej pečati mala aj susedná strážna osada Pečeňady. V týchto súvislostiach nápadné je zasvätenie kostola svätému Vítovi v ďalšej strážnej osade Rusovce pri Bratislave.
Svätovítska úcta má väzbu na nemeckú cirkevnú provinciu, kde sa ostatky svätého Víta roku 836 dostali do kláštora v Korvey. Odtiaľ sa k nám dostávala troma misijnými prúdmi: bavorsko-franským, írsko-škótskym a metodským. Arcibiskup Metod mohol túto úctu priniesť po návrate z väzenia v meste Elwangene, ktoré si svätého Víta zvolilo za patróna.
Svätý Vít požíval u nás úctu už v dobe veľkomoravskej: zmienky o svätom Vítovi obsahujú už staroslovienske rukopisy z 10.-11. storočia (Assemaniho evanjeliár a Ostromirov evanjeliár). V Uspenskom zborníku sa zachovala svätovítska legenda z 10. storočia. Podľa svätováclavskej legendy na Velehrade bol kostol svätého Víta, v ktorom arcibiskup Metod pokrstil knieža Bořivoja a kňažnú Ľudmilu.
Jazykovo - historické závery
Ak zvážime celý komplex okolností, môžeme usudzovať, že existencia obce Kostoľany siaha do oveľa dávnejšej minulosti, ako udáva prvá písomná zmienka. Miestne názvy odvodené od slova kostol sa od roku 1250 vyskytujú len v starých slovanských oblastiach, a nie v nových sídelných územiach, viažu sa poväčšine na počiatky pokresťančovania územia. Názvy obcí s koncovkou -any patria k najstarším, môžu pochádzať z 9.-10. storočia. Na území Kostolian je slovanské pohrebisko práve z tohto obdobia a po páde Veľkomoravskej ríše tu nedošlo k úplnému prerušeniu pôvodného slovanského osídlenia, preto možno predpokladať nepretržitú existenciu obce, jej strážnej funkcie, jej názvu, ako aj kostola a patrocínia, ktoré v tých dobách malo charakter nemennosti. Ostáva otvorená otázka, z ktorého zdroja pochádza zasvätenie kostola svätému Vítovi.
Prvé písomné zbierky o kostole
Za prvú písomnú zmienku o kostole možno pokladať záznam o Kostoľanoch ako o dedine svätého Víta z roku 1229. Zasvätenie obce svätému Vítovi sa tu jednoznačne viaže na kostol, ako to dokazuje aj po stáročiach zachované patrocínium. Pri tomto kostole pravdepodobne išlo o románsku stavbu. Jedna listina z roku 1464 spomína kostol ako ,,veľmi dávny“. Kostol i fara slúžili pre jedenásť či dvanásť obcí. Súpis pápežských desiatkov z roku 1332 dokladá obec a faru pod patrocíniom svätého Víta. Vtedy tu bol farár a vicearchidiakon Ladislav, ktorý zaplatil desiatok vo výške 5 mariek. Kňaz Ladislav sa vyskytuje aj v Rufínových pápežských účtoch z roku 1320. Ako novoustanovený farár zaplatil 2 viedenské marky, t.j. 7 zlatých florénov, z fary de Ultrawag (za Váhom). Výška poplatkov znamená, že Kostoľany boli v tých časoch zámožnejšou farou.
Stavba kostola z roku 1464
Po skončení ničivých husitských výprav pristúpilo sa v Kostoľanoch k prestavbe kostola. Roku 1464 tu postavili neskorogotický kostol, pri stavbe ktorého použili štvorhranné kamene z hradu kráľa Mateja Korvína. Z tejto stavby sa dodnes zachovala svätyňa s gotickou krížovou klenbou a so zamurovanými gotickými oknami, kamenné pastofórium a kamenný sedlový portál do sakristie.
Zväčšenie kostola z roku 1693
Podľa kanonickej vizitácie z roku 1560 kostol bol úplne zničený. Bolo to tridsať rokov po vypálení obce Turkami. V tomto období nastupovala protestantská reformácia, ktorá zasiahla aj Kostoľany. Z rokov 1611-1660 spomínajú sa tu štyria evanjelickí kňazi. Po roku 1660, keď miestni zemepáni odstúpili od protestantstva, rekatolizáciu tu uskutočňovali trnavskí jezuiti.
Po pominutí tureckého nebezpečenstva a ustálení politicko-spoločenskej situácie začalo sa roku 1693 s renováciou kostola. Pritom ponechali gotickú svätyňu a postavili novú kostolnú loď s ranobarokovými krížovými klenbami. Kostol zaistili pultovými opornými piliermi. Chórus z pevného materiálu s dreveným priečelím stál na dvoch drevených stĺpoch. Sakristia bola na evanjeliovej strane. Pri zväčšení kostola sa použil kamenný materiál z ruín hradu.
Prístavby z roku 1736
Obdobie pokoja po skončení stavovských povstaní v 18. storočí dalo podnet k novému stavebnému ruchu. Roku 1736 pristavili ku kostolu dve polkruhovo uzavreté bočné kaplnky, ktoré majú valené klenby s lunetami a na západnej strane kužeľovitú vežu so slnečnými hodinami. Veža bola v 19. storočí neoromanticky prefasádovaná.
Zvony
Kanonická vizitácia z roku 1788 spomína na veži kostola tri zvony, a to osemcentový z roku 1758, päťcentový z roku 1763 a jednocentový z roku 1746. Malý zvon sa nachádzal aj v drevenej zvoničke uprostred obce. Počas prvej svetovej vojny z kostola zrekvirovali na kanóny tri zvony a organové píšťaly. Nové si veriaci za pomoci zbierok amerických rodákov zaobstarali už roku 1921.
Bohoslužby a obrady i katechézy v priamom prenose aj zo záznamu.
Interiér kostola
Hlavný oltár z roku 1815 je klasicistický. V strede stĺpovej architektúry má obraz svätého Víta. Po stranách oltára sú sochy Srdca Panny Márie a svätého Jozefa. Bočné kaplnky majú novogotické oltáre z konca 19. storočia. Barokoví anjelici a štyri sochy svätcov sú z 18. storočia. V kaplnke Ružencovej Panny Márie (v roku 1788 to bola kaplnka svätého Jána Nepomuckého ) sú po stranách oltára sochy svätého Petra a Pavla. V kaplnke svätej Anny (v roku 1788 kaplnka svätého Kríža) sú sochy svätého Jána Krstiteľa a svätého Jozefa. Nad touto kaplnkou je obraz sv. Cyrila a Metoda s vročením 1963, keď sa na 1100. výročie príchodu našich vierozvestov maľoval kostol. Kamenná krstiteľnica s ľaliovým ornamentom je zo 17. storočia. Klasicistická kazateľnica v lodi kostola je z konca 18. storočia. Kostol má tri krypty. Pod kaplnkou svätého Kríža bola kostnica.
Sakrálne stavby
Misionárska kaplnka
Stojí na cintoríne ešte z dôb rekatolizácie. Má tvar trojbokého hranola s otvormi kvôli lepšej počuteľnosti kazateľa. V nej je kríž s Pánom Ježišom a so sochou Márie Magdalény pri jeho nohách.
Farská kaplnka
Bola postavená z pálenej tehly roku 1768 tesne pri fare. Priestrannejšia baroková stavba má polkruhovú apsidu, zaklenutú kopulou. Vzadu je malý chór. V nízkej vstavanej vežičke sa nachádza malý zvon. Na drevenom oltári z druhej polovice 18. storočia je stĺpová architektúra s obrazom Sedembolestnej Panny Márie, ktorej je kaplnka zasvätená. V tejto mariánskej kaplnke sa uchováva Oltárna sviatosť pre verejnú úctu a posilnenie veriacich.
Súkromná kaplnka zemepánov
Vznikla asi v roku 1777 v kaštieli Révayovcov. Bola zasvätená Svätej rodine nazaretskej. V ňom domáci kaplán denne slúžil sväté omše. Táto kaplnka existovala aj v 1. polovici 19. storočia.
Hájska kaplnka
Bola vybudovaná v poľnom háji roku 1832 z vďačnosti voči Panne Márii za zastavenie cholerovej epidémie v roku 1830. Háj, ktorý kaplnku obkľučoval, už vyklčovali a dnes stojí okolo nej len niekoľko osamelých stromov. Každoročne v nedeľu okolo 8. septembra, keď je sviatok Narodenia Panny Márie, ktorej je kaplnka zasvätená, koná sa púť za účasti veriacich z okolitých obcí.
Krížová cesta
Nachádza sa po oboch stranách cesty vedúcej cintorínom ku kostolu. Namiesto starej kalvárie, pozostávajúcej zo siedmich murovaných obrazov, novú dal postaviť roku 1924 kostoliansky rodák Jozef Magula z USA.
Socha Najsvätejšej Trojice
Klasicistický výtvor z 19. storočia, ktorý sa týči na stĺpe pred vchodom do cintorína.
Lurdská jaskyňa
Nachádza sa pri vchode do cintorína. Bola posvätená 15. augusta 1954.
Postavenie Kostolian v cirkevnej správe
V súpise pápežských desiatkov z roku 1332 kostoliansky farár je zároveň zaznačený ako vicearchidiakon čiže dekan. Dekan mal dohľad nad kňazmi asi desiatich fár. Dekanát v Kostoľanoch patril do Šaštínskeho archidiakonátu.
Organizačná štruktúra biskupstva zrejme nadväzovala na verejnú správu. A tak na základe postavenia Kostolian v cirkevnej správe možno predpokladať, že kostoliansky hrad bol aj strediskom správy okolitej oblasti. Nižšie organizačné stupne cirkevnej správy pravdepodobne si zachovali kontinuitu s veľkomoravskou územnou organizáciou.
Matriky
Matriky rímskokatolíckeho farského úradu sa viedli pre tieto obce farského obvodu: Veľké Kostoľany, Zákostoľany (dnes súčasť obce Veľké Kostoľany), Dolné Dubovany, Horné Dubovany (dnes zlúčené do obce Dubovany), Pečeňady, Peťová (dnes súčasť obce Pečeňady). Zachovali sa matriky narodených od roku 1721, matriky sobášených od roku 1737, matriky zomrelých od roku 1721. Najstaršie matriky sa nachádzajú v Štátnom oblastnom archíve v Bratislave.
Cirkevná škola
Pri fare oddávna bola cirkevná škola. Roku 1788 vo bola stavba zo surových tehál podobne ako farská budova. Pozostávala z dvoch izieb, kuchyne a komôrky. Rektorom školy a organistom vtedy bol Michal Jakubej. Roku 1879 postavili neďaleko kostola dvojtriednu školu s bytom pre učiteľa. Roku 1898 ju rozšírili o ďalšie dve triedy.
Kláštor Sestier svätého Kríža
Koncom 19. storočia vymrel v obci zemiansky Mihállyffovský rod a jeho majetok zdedil kostoliansky rodák dr. Pavol Jedlička, biskupský vikár v Trnave. Ten v obci založil chudobinec, ktorý začiatkom 20. storočia zverili Sestrám svätého Kríža.
Nižšie uvedená tabuľka uvádza prehľad pochovaných vo Františkánskej Krypte v Košiciach v rokoch 1729-1777:
| Rok | Meno |
|---|---|
| 1729 | Dorota Schislerová, N. Ternyei, Juliana Homonnayová, Barbora Csomortányiová |
| 1731 | Ján Gánoczi, František Gašpar, Žigmund Barkóczi, Ján Feste, Juliana Bánócziová, Eleonóra Valtherová, Gabriel Schisler |
| 1732 | Mária Pigleová, Ilona Dobayová, Tomáš Neümiller |
| 1733 | Martin Sziplaky, Anton Krausz, Rozália Terneyová |
| 1734 | Ondrej Czeto, Alžbeta Miklósková, Anna Schajgová, Šimon Zorger, Štefan Homonnay |
| 1735 | Generál David Ulheim, Ondrej Szepessy, Karol Klaai |
| 1736 | Generál František Renaud |
| 1737 | Juraj Gasper |
| 1738 | Pavol Izbeli |
| 1741 | Katarína Feiszer |
| 1748 | Ján Kolarcsik, Terézia Susztriková |
| 1750 | Anton Klement, Juraj Klement, Ondrej Komáromy, Karol Goffer |
| 1751 | Ondrej Komáromy, Anton Dezsőffy, Štefan Putnoky, Jozef Kaspoker, Ján Schuster, Ján Tiszta, Anna Klavatinová Lucsánská, Eva Valentinová, Agnesa Nemethiová |
| 1752 | Judita Komáromyová Füregová, Magdaléna Frontinová, Anna Púchovská, Mária Trotzková, Anton Krupar |
| 1753 | Vincent Branyics, Ján Springer |
| 1754 | Salomea Vinclerová, Alžbeta Hegedüsová, Mária Trungajová |
| 1757 | Kristián Terszner |
| 1758 | Ondrej Okruczký, Mária Wilchelmová |
| 1759 | Ladislav Terney |
| 1760 | Mikuláš Uhor |
| 1761 | Imrich Krupin |
| 1762 | Terézia Čáki, barónka Barbora Kleskóová rodená Hegymegiová, Gabriel Okruczký |
| 1763 | František Tiszta, Pavol Terney |
| 1764 | Anna Uhorová, vrchný župan abovskej župy Anton Čáki, Ilona Steblanská rodená Patakyová, Dorota Sislerová, František Hasky |
| 1765 | Barón Ján Renaud, Ladislav Buday, Jozef Hasky, Gabriel Jabreczky, Anna Teschlerová, Alžbeta Novellyová, Anna Okruczká |
| 1767 | Kapitán Krištof Schweyer, kapitán Kološ Rocheth, Karol Hönt, Ignác Pelásthy, Anton Gyulai, barón Kryštof Engelhardt, Mária Valentiniová, Ján Starik |
| 1768 | Ján Kende, Antónia Ternyeiová, Ján Preser, Kristián Valentinyi, Karol Preser, Barbora Preserová |
| 1769 | Zuzana Marciniová, Zuzana Hagymásiová, barón Ondrej Dőry, Jakub Haschi, Kristína Diáková, Barbora Dőryová rodená Senneyová |
| 1770 | František Dőry, Jozef Paszty, Terézia Berényi, Gašpar Okorn, Ladislav Jesovits, Alojz Prizer, Anna Retlová, Katarína Vagnerová |
| 1771 | Barbora de l´Huillier, Terézia Grubits, Václav Kuselek, Juliana Turóczyová, František Hasky |
| 1772 | Vincent Hasky, Anna Hajducsková, Henrich Majer |
| 1773 | Žófia Dőryová, Mór Szalhausen, kapitán Ján Ernstzacher, Adam Kniska, Františka Wrazdová, Jozef Reoll, Ján Kapeter, Barbora Klobušická |
| 1774 | Francina Sabinová, Krištof Dietrich, Jozef Gubics |
| 1775 | N. Reinisch, Mária Hagymásyová, Anna Főldesyová |
| 1776 | Terézia Szentiványiová, Mária Engelhardtová, Mária Gronovecerová, Ján Kozár, Mária Kubeková, Michal Rättl |
| 1777 | Mária Csizerová, Klára Sztárayová rodená Hallerová, Xavéria Gastakerová, František Korponay |
Mnohé gotické detaily, ktoré sa na kostole zachovali dodnes, tomu nasvedčujú. Františkánsky kostol má veľa zhodných rysov s Dómom sv. Alžbety. Táto stavba vznikala v tom istom čase, ako dóm, teda z konca 14. storočia.
Farský rímskokatolícky Kostol sv. Jána Evanjelistu v Novej Ľubovni pochádza z ranogotického obdobia okolo roku 1300. V neskoršom období bola táto jednoloďová stavba viackrát upravovaná. Hlavný oltár v kostole je z roku 1912.
Kostol sv. Jána Evanjelistu v Novej Ľubovni
Je len málo obcí na Slovensku, o ktorých by sa vedelo kedy boli založené. Takých, ktoré by mali čosi ako rodný list, vlastne zakladaciu listinu.
Zakladateľom Novej Ľubovne bol syn uhorského palatína Omodeja Abu, magister Ján. Tento vydal 21. januára 1308 v Spišskej Sobote listinu, ktorou poveril akiste tunajšieho Nemca Helbranda založením obce s menom Ľubovniansky Potok /Liblow Patoka/ v údolí potoka Ľubovňa, ako sa vtedy volala dnešná Jakubianka.
Helbrand mal pozháňať ľudí, usadiť ich tu v novozaloženej dedine. Na dobu 16 rokov boli oslobodení od akýchkoľvek daní a dávok. Po uplynutí uvedenej doby mali platiť trikrát ročne po 24 poľských grošov za každý lán ako pozemkovú daň a okrem toho mali odvádzať raz ročne 16 grošov ako vojenskú daň.
Na základe uvedenej listiny vznikla obec akiste ešte toho roku. V roku 1322, keď Filip Drugeth chcel založiť Jakubany, obec už bola, ale nazývala sa Novou Ľubovňou /Novum Lublo/.
Veľká zmena nastala pre Novú Ľubovňu v roku 1412, keď ju kráľ Žigmund dal spolu s hradom a 16 mestami Spiša do zálohu poľským kráľom. Príjmy z obce začali prúdiť do Poľska prostredníctvom poľských hospodárskych správcov - administrátorov, ktorí sídlili na Ľubovnianskom hrade.
Okolo polovice 16. storočia sa na Spiši začala šíriť reformácia. Aj Nová Ľubovňa na ňu prešla. Patrila však medzi obce, ktoré sa ako prvé na Spiši vrátili do katolíckej cirkvi. Stalo sa to už v roku 1615, keď evanjelici museli odovzdať kostol a sami odbavovali bohoslužby na cintoríne. Katolíckeho farára však Nová Ľubovňa dostala len v máji 1624. Rozšírili ho v rokoch 1641 a 1728. V roku 1772 sa Nová Ľubovňa dostala späť do Uhorska. Krátko na to ju kúpili Probstnerovci.
K dominante obce patrí rímskokatolícky kostol sv. Jána Evanjelistu pôvodne ranogotický z obdobia okolo roku 1300. Bol upravovaný v rokoch 1615, 1823, 1857, 1934 a 1987.
Architektúra a okolie kostola
Jednoduchý súbor v ohrade farského kostola na prvý pohľad ničím nezaujme. Edit 2022: pôvodný múr okolo kostola s kaplnkami krížovej cesty bol v roku 2015 zbúraný a nahradený novou ohradou s modernou krížovou cestou.
Krížová cesta pri kostole sv. Jána Evanjelistu
Štrnásť murovaných kaplniek s plechovými strieškami je rozmiestnených okolo Kostola sv. Jána Evanjelistu v strede obce. Farebné výjavy zastavení sú vsadené do drevených rámov.
Pôvod Krížovej cesty je zaujímavý. V roku 1919 prebiehali voľby bačov, ktoré riadil urbársky výbor. Ten dal po voľbách podmienku, že syr vyrobený počas jedného týždňa v máji sa odpredá a peniaze sa použijú na oplotenie kostola a zakúpenie Krížovej cesty ako prejav vďaky za skončenie prvej svetovej vojny a vznik Československej republiky.
V intraviláne obce sa nachádzajú 3 kaplnky. Pred vstupom do obce smerom od Starej Ľubovne, vľavo pri hlavnej komunikácii sa nachádza kaplnka sv. Jána Nepomuckého. Bola postavená v roku 1900.
Krížov je v chotári viac. Pôvodné boli drevené, v súčasnosti ich nahradili kovovými a kamennými krížmi. Kríže sú rozmiestnené pri vstupe do obce v smere od Starej Ľubovne, na rázcestí pri parku v predzáhradke rodinného domu č. 591, ktorý dali postaviť veriaci z Ameriky v roku 1907. Ďalší kríž je postavený pri ceste do Kolačkova (na Novej štvrti). Tento kríž bol tu premiestnený z kostolného dvora v roku 1964 počas pôsobenia dekana Ondreja Ovšonku.
Prícestné kaplnky a kríže: Kaplnka sv. Jána Nepomuckého
Tip na výlet. Drevené kostolíky Slovensko.
Vývoj počtu obyvateľov Novej Ľubovne
Hospodárske pomery obce a ich zmenu oproti minulosti je dobre vidieť z inventára vyhotoveného v roku 1758. Vtedy boli v obci už 87 poddaní - gazdovia, 23 želiari - záhradníci a 3 podželiari - chalupníci. V obci bolo 328 detí! V roku 1772 sa Nová Ľubovňa dostala späť do Uhorska. Krátko na to ju kúpili Probstnerovci. Obec mala až 112 poddanských usadlostí, ktorých veľkosť sa pohybovala od 3/4 po 1/8 usadlostí. Želiarov, ktorí mali domy bolo 9. Okrem toho mal kostol tiež 7 poddaných, 3 želiarov a 4 podželiarov.