Egyptská Káhira, ležiaca v tieni pyramíd, je fascinujúce mesto niekoľkých tvárí. Každá jeho časť má vlastný príbeh, a čím viac času tam strávite, tým silnejšie na vás zapôsobí. Ak chcete Káhiru naozaj spoznať, musíte sa ponoriť do rušných ulíc, kde stredovek nie je iba pojem, ale môžete sa ho dotknúť.
Káhira je hlavné mesto Egypta a po nigérijskom Lagose druhé najľudnatejšie mesto Afriky. V Káhire žije na rozlohe 528 štvorcových kilometrov vyše desať miliónov obyvateľov, v celej aglomerácii až 21,5 milióna ľudí. Vďaka svojmu kozmopolitnému rázu a veľkému množstvu obyvateľov ju miestni nazývajú „big mango“. Historická časť mesta je od roku 1979 zaradená na Zoznam svetového dedičstva UNESCO.
Kedysi malo mesto viacero brán. Mnohé zmizli v toku času, ale Báb Zuvejla tu stojí dodnes. Za monumentálnou bránou Báb Zuvejla, ozdobenou dvojicou kamenných minaretov, sa kamennými uličkami rozleje svet, o ktorého existencii ste netušili. V jej tieni posedáva niekoľko chlapov. Bez pohnutia, len tak... Čakajú na Godota tak ako včera, tak ako zajtra. Občas si kúpia čaj od chlapca, ktorý okolo nich prejde s bronzovou táckou, no inak sa ich deň scvrkol na čakanie. Ak si všimnete malé dvere zo zadnej strany brány, vojdite do nich, vystúpte niekoľko schodov nahor a máte možnosť vyliezť až hore k minaretom.
Panoráma Starej Káhiry z Minaretu
Byť na minarete v starej Káhire je zážitok, pretože sa vám pod nohami otvorí panoráma starého mesta. Dnes ho tvorí spleť zaprášených striech, ošumelých satelitov, nízkych minaretov a rozvešanej bielizne. Hneď za bránou stojí stará mešita sultána Mujjáda a oproti nej sa pohľad vpije do fasád staručkých domov z minulého storočia. Sem-tam popod ne prejde poslíček na bicykli. Jednou rukou drží kormidlo a druhou si pridŕža obrovskú drevenú paletu naloženú čerstvými chlebovými plackami zvanými aiš. Keď ich privezie na miesto určenia, ešte sú teplé a každý si na nich pochutná.
Pred osmanskou studňou sa rozložili predajcovia ovocia a zeleniny. Nemajú stoly, iba plachtu a predáva sa priamo zo zeme. Bazárová ulička sa zarezáva hlbšie a pretína celú starú štvrť. Akoby bolo na každom kroku niečo zaujímavé. Čím viac sa ponoríte do stredu celej oblasti, tým viac vás pohltí zvolávanie arabských predavačov a napokon aj zjednávanie, keď vám predsa len niečo padne do oka.
Pouličné Vývarovne a Spoločné Raňajky
Ráno je najživšie okolo malých pouličných vývarovní. Nemajú žiadne meno, tabuľky, ani zďaleka nepripomínajú reštaurácie, no každý vie, že sa v nich vynikajúco naje. „Máme iba foul a tamiju,“ usmieva sa chlapec, ktorého otec pripravuje jedlo. Foul je bôbová kaša, ktorá sa dochutí sezamovou pastou tahini a olivovým olejom, a tamija predstavuje egyptskú verziu falafelu. Objednám si zo všetkého na ochutnávku a raňajky sa servírujú na hrkotajúcom stole priamo na ulici. Sedím sám, no o chvíľku si ku mne prisadne otec so synom. Prisadnú si, usmejú sa, dáme sa do reči a automaticky ma ponúkajú svojím jedlom. Prisuniem k nim svoje mištičky a takto máme spoločné raňajky.
Najdôležitejšia Mešita a Univerzita al-Azhar
Na konci bazárovej ulice stojí veľkolepý komplex al-Ghúri. Má niekoľko poschodí a kedysi v ňom vystupovali aj derviši. Dnes zíva prázdnotou. Kúsok odtiaľ stojí na okraji starej štvrte mešita al-Azhar so svojím zdvojeným minaretom. Žiadna iná káhirská mešita nie je dôležitejším miestom. Ak si k tomu pripočítame univerzitu al-Azhar, jednu z najstarších na svete, potom dostaneme neskutočnú kombináciu, ktorá vystrelila stredovekú Káhiru do výšin. Vyzujem si topánky, nohy sa dotknú chladného mramoru vnútorného nádvoria. „Tam sa modlia ženy, tu sa modlia muži a tam hore je minaret,“ rozpráva mi chlapík.
Bazárový Svet Chán el-Chalílí
Pri mešite al-Azhar sa islamská Káhira nekončí, práve naopak, akoby sa tu začínala. Stačí prejsť cestu, kde vás chce zraziť každý jeden účastník dopravy, a zaklopete na pomyslené dvere bazárového sveta Chán el-Chalílí. V Egypte niet známejšieho bazára ako práve tento. Hoci viem, že má pravdu, nedám mi to - niekoľko hodín sa prechádzam uličkami. Chán el-Chalílí nie je len labyrint zvolávania, korenín či drobností, ale aj ulica al-Muizz, posiata architektonickou krásou. Je ako z iného sveta. Ako stredoveká niť posiata drahými kameňmi. Najjagavejším drahokamom celej ulice je komplex Kalávún s mešitou, medresou aj so sultánovou hrobkou. Všetko sa tu mieša. Storočia tu prestávajú platiť a ste omámení krásou.
Po hodinách strávených v orientálnych uličkách si sadnite do malej kaviarničky El Fishawi. Je ojedinelou oázou pokoja, kde vás zvábi vôňa egyptskej kávy či závan čerstvej mäty. El Fishawi otvorila svoje brány už v roku 1773, čo z nej robí najstaršiu kaviareň celého Egypta. Staručký interiér rozpráva príbehy zabudnutej Káhiry a nie je ťažké predstaviť si, ako tu sedával Nadžíb Mahfúz, prvý arabský spisovateľ s Nobelovou cenou. Miloval toto miesto a tvoril tu svoje príbehy.
Koptská Káhira a Kostoly
Hoci je Káhira islamským centrom, nájdete v nej aj stopy kresťanských dejín. Vŕzgajúce káhirské metro sa zastaví na stanici Mar Girgis v štvrti Misr al-Kadima. Európania ju poznajú ako „koptskú Káhiru“, teda vzácnu kresťanskú štvrť, kde dodnes stojí viacero kostolov. Koptská Káhira leží medzi Nílom a starými ruinami arabského Fustátu, ku ktorým čas nebol milosrdný. Kresťanská štvrť nie je veľká. Je to len spleť niekoľkých ulíc, obchodíkov a unikátnych miest. Kopti sú prastará kresťanská vetva a svoje dejiny kladú už do momentu, keď do Egypta priniesol kresťanstvo svätý Marek.
Hlavnú ulicu zdobí obrovský Kostol svätého Juraja, no omnoho zaujímavejší je takzvaný visiaci kostol len pár metrov od ruín pevnosti zvanej Babylon. Dnes je najdôležitejším miestom kresťanskej Káhiry a dnu ucítite horiace sviečky. Zo stien na vás hľadí viac ako stovka ikon, medzi ktorými vyniká „koptská Mona Lisa“. Drevené lavice zdobia symboly ryby, ikonostas je posiaty krásnymi detailmi či perleťou a strop nad hlavou pripomína telo lode. O niekoľko ulíc ďalej sa na konci úzkej uličky objaví nenápadný vstup do kostolíka Abu Serga, ktorý sa spája s príbehom Ježiša Krista. Jeho poklad sa skrýva pod ikonostasom v podzemí. Natrafíte tam na studňu a maličkú kaplnku, ktorá je podľa tradície miestom, kde niekoľko mesiacov trávila čas Panna Mária s Jozefom a malým Ježišom. Dnes sa premenila na pútnické miesto.
Mestá Mŕtvych: Život Medzi Hrobkami
Fenoménom Káhiry sú mestá mŕtvych, o ktorých sa veľa hovorí, no málokto sa do nich skutočne vyberie. Veľká časť z nich leží na okraji islamskej Káhiry, ďalšie sa rozliali pod okázalou citadelou tróniacou nad mestom. Citadela so svojou Alabastrovou mešitou panovníka Muhammada Alího pozoruje mesto od skorého rána do noci a ani v tme sa nestráca z očí, pretože krásne svieti. Obrovská kupola mešity skrýva nádhernú orientálnu výzdobu a poteší aj panorámou Káhiry. Mesto mŕtvych pod citadelou má vďaka názvu jemne morbídny nádych, ale realita na mieste je trochu iná. Ležia tam vzácne hrobky sultánov, nádherné mešity, medresy, no nestretnete žiadnych turistov.
Medzi starými hrobkami prežívajú svoje dni obyvatelia patriaci k chudobnej vrstve. Za desaťročia sa totiž obrovské cintoríny pomaličky začali meniť na chudobné štvrte, kde ľudia žijú medzi náhrobkami či dokonca priamo v starých hrobkách. Chudoba je tu obrovská a žiť v hrobke je východisko z núdze. Aj to je Káhira.
Túlam sa prázdnymi ulicami, zakopávam o odpadky a takmer ma naháňajú psy brániace svoje zaprášené teritórium. V podobných štvrtiach vraj žije v Káhire vyše stotisíc obyvateľov, ale ja som stretával tak málo ľudí, až mi to bolo zvláštne. Boli miesta, kde som netušil, že kráčam po cintoríne, pretože tam vyrástli jednoduché tehlové paneláky, okolo hrobiek sa objavili domy, obchodíky a štvrť naozaj dostala „normálny“ výzor. Niektoré ulice sú úplne prázdne, inde visí medzi hrobkami čerstvo vypratá bielizeň. Najživším cintorínom je Báb al-Nasr neďaleko káhirských hradieb. Hlavnú ulicu lemujú domy prerobené z hrobiek a za nimi sa rozlievajú nádvoria posiate náhrobkami. Večer to tu musí byť pre našinca bizarne mrazivé. Pre tých, ktorí tu žijú, je to prirodzené.
„Odkiaľ si?“ ozve sa z prítmia hrobky a trojica chlapov ma pozve dnu na čaj. Postavia kanvicu na oheň, a keď voda začne vrieť, zalejú ňou čierny čaj s cukrom. Sedíme v hrobke, fajčia vodnú fajku a zhovárame sa jednoduchými slovami či vetami. Najkrajším mestom mŕtvych je takzvaný severný cintorín s unikátnymi stavbami. Je to nádherný komplex mameluckého sultána Kajtbája s krásnym minaretom, hrobkou a mnohými detailmi. Nájdete tu aj desiatky ďalších kupol, ktoré patrili k hrobkám ľudí tvoriacich dejiny tohto mesta medzi 15. a 17. storočím. Stavba, ktorá ma úplne dostala, predstavuje komplex emira Kurkumasa. Mešita, hrobka, vedľa nej ďalšia a nič naokolo. Máte pocit objaviteľa!
Manšijat Naser: Mesto Odpadkov
Káhira so svojimi zaujímavosťami môže konkurovať ktorémukoľvek mestu sveta, no nájdete tam aj unikáty, aké by ste inde hľadali márne. Takýmto miestom je štvrť zvaná Manšijat Naser. Je ako malý kúsok pekla na zemi. Jej obyvatelia dýchajú pekelné výpary ukryté za balíkmi smetí, deti sa hrajú na smetisku, rodičia berú svoje ratolesti na prechádzku na smetisko. Nepoznajú čisté rieky, krásny svet videli len na obrázkoch či vo filmoch. „Mesto odpadkov“ leží za káhirskou citadelou na mieste, kde sa krajina dvíha do pahorku Mukattam. Pod skalnatým previsom sa v obrovskej jaskyni ukrýva Kostol svätého Šimona. Sám osebe by dokázal presláviť celú štvrť, ale odpadky priťahujú viac pozornosti, a tak obyvateľom celej štvrte prischla prezývka „zabbalin“, teda „ľudia zo smetiska“.
Hoci špina je na mnohých miestach Káhiry, tu sa všetko znásobí. Smeti sú pod vami, vedľa vás, nad vami... Manšijat Naser je miesto, kde žije dovedna takmer štvrť milióna obyvateľov, no cítiť tu akýsi zvláštny pokoj. Na okraji štvrte stretávam len zopár ľudí. Ich pohľady na sebe cítim viac než v iných štvrtiach Káhiry. Necítim sa tu veľmi vítaný a niet sa čomu čudovať. Svojím spôsobom žijú na smetisku a kto by sa chcel prezentovať tým, že jeho životom je najväčšia špina v Káhire?
Niekde v útrobách štvrte, kde sa križujú cesty, to napokon krásne žije. Je tu príjemný ruch, aký by sme našli kdekoľvek v Egypte. Z drevených vozíkov sa predáva ovocie, pred pekárničkami stoja ľudia, v čajovni sedia chlapi a pozorujú ruch ulice, pomedzi ľudí sa prepletajú občasné autá či rikše. Neviem si predstaviť, ako musí táto štvrť vyzerať pri silnejšom daždi, keď sa blato zmieša s odpadkami a prúd vody sa valí jemným svahom preč z tejto štvrte. Najfascinujúcejšie je na nej to, že smeti sú naozaj všade. Vonku pred domami, pod oknami, pod balkónmi, a čo ma prekvapilo najviac, smetiská majú ľudia aj u seba doma za bránami. Obyvatelia tejto štvrte si totiž haldy smetí vozia k sebe domov, aby ich tam vysypali, mohli ich triediť a vďaka tomu zarobiť aspoň zopár egyptských libier. Je to nepredstaviteľný život plný zúfalého boja s extrémnou chudobou. Z ošarpaných budov a fasád sa na vás pozerajú zažltnuté obrázky Panny Márie, Krista či koptských svätcov a medzi nimi ľudia hľadajú v smetiach obživu.
Noblesa 19. Storočia a Námestie Tahrír
Káhira nemá len staré zaprášené štvrte islamského mesta, poteší vás aj noblesou 19. storočia, keď sa v krajine objavovali mnohí Európania. Egypt sa v tom období menil a európske vplyvy priniesli závan moderného sveta, ktorému mnohí túžili podľahnúť. Centrom tohto sveta je námestie Tahrír a susedné Námestie Talaata Harba. Symbolom Tahríra je krásne Egyptské múzeum plné pokladov, ktoré už čoskoro vystrieda supermoderné múzeum GEM (Grand Egyptian Museum - Veľké egyptské múzeum) na okraji Gízy. Múzeum vás zhltne pokojne na niekoľko hodín. Rušný a chaotický Tahrír naplnilo trúbenie áut, škrípanie bŕzd a pokrikovanie.
Ešte v roku 2011 odtiaľto zneli výstrely, k nebu sa dvíhali kúdoly čierneho dymu a dav skandoval: „Preč s Mubárakom!“ Práve Tahrír sa stal ikonou revolúcie, ktorú so sebou prinieslo padajúce domino Arabskej jari. Egypt sa na niekoľko rokov zmenil, zažil turbulentné časy, voľby, ďalší prevrat a dnes sa veci akosi vrátili do starých koľají. Tahrír ikonou zostal, no dnes je len spomienkou.
Európska Stopa a Námestie Talaata Harba
Vedľajšie Námestie Talaata Harba je útulnejšie, menšie, zliezajú sa k nemu cesty prinášajúce život a všade naokolo stoja budovy s európskou fasádou. Keby vás tam niekto priviedol so zaviazanými očami a nechal vás uprostred námestia, na pár chvíľ by ste netušili, že ste v Káhire. Socha Talaata Harba, ktorý založil Egyptskú banku, sleduje dravú rieku áut, ignorujúcu akékoľvek dopravné predpisy. Až píšťalky a gestikulácia policajtov ich na chvíľku skrotia. Aj najeurópskejšia káhirská ulica nesie meno slávneho ekonóma. Má v sebe noblesu koloniálneho štýlu, ktorý za roky jemne schátral. Ukrýva staré banky, občasné kino, dnes už zatvorené hotely, ale aj kaviarničky, pekárne a cukrárne. Kde-tu ešte na obchodoch zbadáte grécku alfabetu - nepatrnú spomienku na to, že kedysi tu žila veľká grécka komunita. Dajte si na záver šavarmu v podniku Kazoz alebo skvelé košari u Abu Tárika a vyberte sa k mohutnému Nílu, vďaka ktorému Káhira stojí na svojom mieste. Večer je nábrežie živé, svieti, teší sa z ľudí, rodín, párov a do Káhiry vlieva krásny život.