Svätá Gertrúda Veľká, mystička a vizionárka zo 13. storočia, je známa svojou hlbokou oddanosťou a príhovorom za duše v očistci. Jej písomné zmienky o dušiach v očistci patria k jedným z najskorším.
Tento článok sa zaoberá históriou, významom a praktickými aspektmi modlitby svätej Gertrúdy za zosnulých, ako aj relevantnými katolíckymi pohľadmi na túto tému.
Sv. Gertúda, z hodiniek kardinála Albrechta z Brandenburgu od Simona Beninga
Život svätej Gertrúdy Veľkej
Svätá Gertrúda Veľká, známa aj ako Gertrúda z Helfty, prežila väčšinu svojho života v kláštore Helfta v Eislebene. Vychovávala ju opátka Gertrúda z Hackebornu, pričom na výchove budúcej svätice sa podieľala aj jej rodná sestra, svätá Mechtilda, ktorá venovala veľkú pozornosť liturgii a úcte k Eucharistii. Pod duchovným vedením sa malé dievčatko uplo silou celého svojho srdca k Bohu a ku Kristovi.
Obsah svojich mystických zjavení spísala v štvordielnej knihe Posolstvo Božej lásky (Liber Specialis Gratiae).
Sv. Gertrúda Veľká dosiahla v kláštore vzdelanie, ktorým vysoko predčila ženy svojej doby a patrila k najvzdelanejším vtedajším katolíckym osobnostiam. Vynikajúco ovládala filozofiu, bola vzdelanou teologičkou, filozofkou a tiež nadanou maliarkou. No v prvom rade bola mystičkou, ktorá zažila víziu očisťovania duší v Očistci a rozhodla sa preto týmto dušiam pomáhať, aby čo najskôr mohli toto miesto opustiť a spočinúť v Kristovom náručí.
Sv. Gertrúda narodila sa okolo roku 631 v osade Landen v Brabantsku. Jej otec sa volal Pipin (Pipin I. Starší) a bol to hlavný majordóm austrázijských kráľov (Dagoberta I.), jej matkou bola sv. Itta Iduberga. Pod dohľadom pozorných očí svojej svätej matky rástla sv. Gertrúda v nevinnosti a svätosti tak ľúbezne ako pôvabná ruža, a tak čistotne ako biela ľalia až do dvanásteho roku jej veku.
Z jej jasného oka hľadel vtipný rozum, a jej správanie javilo toľký pôvab a ľúbeznosť, že už v tomto príliš mladom veku neušla pozornosti najpoprednejších šľachtických mladíkov a nejednému srdce okúzlila. I stalo sa, že jedného dňa Pipin prichystal kráľovi Dagobertovi a jeho hodnostárom veľkú hostinu. Keď už všetkých ovládla veselosť a pohár výborného vína všetkým jazyky porozväzoval, vystúpil syn istého kniežaťa a verejne prosil kráľa Dagoberta, ako aj samotného otca Pipina, o Gertrúdinu ruku. Na otcov rozkaz vstúpila i nevinná panna do dvorany, kde veselí hostia stolovali.
Sám kráľ, keď ju zočil, potešil sa jej a pochváliac jej krásu, ukázal jej statného mladíka. A bol to vskutku mladík šumný, oblečený do rúcha zo zamatu a hodvábu, zo šije mu viseli ťažké reťaze zo zlata a striebra. Všetci prítomní s napätím zvedavo obdivovali mladíka a pôvabnú pannu. Kráľ, dojatý jej krásou, obrátil sa ku Gertrúde a spýtal sa jej: Či teda statného mladíka prijíma za svojho ženícha? Nevinná panna, zarazená neočakávanou otázkou, sprvoti sa zapýrila, ale potom, pozrúc bojazlivo okolo seba, prehovorila:«Nechcem ani toho, ani nikoho iného, pretože som sa zasnúbila Ježišovi Kristovi.» Vysloviac tieto slová sa odvrátila a utiahla od spoločnosti. Všetci prítomní zostali celí začudovaní nad týmto správaním, a hoci hostina pokračovala ďalej, nikto už nehovoril ani o ženách, ani o pannách.
Roku 639 zomrel Pipin a Itta, svätá matka Gertrúdy, po smrti manžela dala postaviť kláštor v Nivelles v Brabantsku a zasvätila sa v ňom spolu aj s dcérou Gertrúdou Bohu a venovala mu ešte aj celý svoj vdovský majetok. Z obavy, žeby sa jej príbuzní mohli pokúsiť odňať jej milovanú dcéru Gertrúdu, dovtedajšiu chválu celej rodiny, ostrihala jej hneď pri vstupe do kláštora jej bohaté a krásne vlasy tak, že jej z nich len podoba venca okolo hlavy ostala. Biskup Amandus z neďalekého Mastrichtu jej položil na hlavu závoj mníšky. Takto, slávnostným sľubom, zasvätila svojmu nebeskému Ženíchovi svoje panenské srdce i telo. Bola to pekná a svätá obeť!
A Gertrúda sa jej odovzdala s takou úprimnou horlivosťou a s tak očividným duševným úspechom, že keď jej bolo ešte len dvadsaťjeden rokov, musela už na matkinu žiadosť prevziať na seba najvyššie riadenie kláštora. Prevzala ho s úzkostným srdcom, vedomá si ťažkého bremena spojeného s úradom, ale rozpomienka na Spasiteľa s ťažkým krížom na ramenách ju nadchla dôverou a táto dôvera jej dodávala silu i odhodlanosť.
Mladá abatiša (opátka) plnila povinnosti svojho úradu s podivuhodnou vernosťou a obozretnosťou. Mladé a zdravé sestry viedla k prísnemu zachovávaniu kláštorných pravidiel, so starými a krehkými mala útrpnosť. Ku všetkým bola vždy láskavá a rovnako tak vľúdna v reči, k priateľskej pomoci všemožne vždy pripravená. Starala sa najmä o to, aby bohoslužby v jej kostole odbavovali sa s príkladnou vážnosťou, aby rúcho a kostolné náčinie bolo vždy čisté a pekné. Zadovážila pre kláštor cirkevné knihy, a z Ríma povolala skúsených učiteľov, ktorí vyučovali mníšky v speve a vykladali im Písmo sväté. Duch Svätý a božské požehnanie spočívali na jej kláštore.
Jej pobožná matka medzitým zomrela tichou a blaženou smrťou. Svätá dcéra oplakala ju vďačnými a vrúcnymi slzami a nezabudla na ňu v modlitbách. Aby ju však mnohostranné starosti s kláštorom nepútali príliš k tomuto svetu, zverila jeho vonkajšie záležitosti váženým kňazom, a jeho vnútornú správu podelila si s najstaršími sestrami. Takto získala dostatok času pohrúžiť sa v rozjímanie o svätých knihách. Za jej čias bolo totiž zvykom, že i mníšky sa zaoberali bohoslovím (teológiou).
I sv. Gertrúda si obľúbila tieto vedomosti. Túžila poznať a jasne pochopiť čokoľvek, čo ľudský rozum vládze obsiahnuť, a preto sa cítila šťastnou, keď sa mohla s učenými mužmi zhovárať o ťažkých a hlboko učených otázkach. A hoci jej rozum činil zjavné pokroky v učenosti, jej srdce nezískalo pri tom ani viac šťastia, ani na bohumilej pobožnosti. Naopak, Gertrúda bola viac zamyslená a smutná, ba stratila i svoju predošlú chuť k modlitbe a iným nábožným cvičeniam. Vnútorný hlas jej neustále našepkával, že púhym rozumom nedosiahne Boha, bytosť to nepreskúmateľnú, ktorá je vyššia i hlbšia nadovšetko ľudské chápanie. Ju len láska môže dosiahnuť. Preto sa napokon i zriekla všetkého chladného pátrania po tajomstvách Božej bytosti a odovzdala sa plne vrelým a túžobným citom svojho srdca.
Nemožno opísať, akými cestami a akým spôsobom ona v skrýši srdca Boha hľadať a k nemu sa vznášať dospela, jedno je však isté - že ho našla a že jeho prítomnosť, jeho milostivú blízkosť za každým krokom cítila. Vo svojej detinskej prostote viedla neraz rozhovory so Spasiteľom; ako dieťa rozpovedala mu dôverne a vyžalovala sa so všetkým. Za čímkoľvek ju srdce ťahalo, čím sa jej duša zanášala, všetky tušenia, city a túžby rozpovedala Bohu, a rozprávajúc sa s ním, akoby tvárou v tvár počula jeho hlas a odpoveď vo svojom srdci. Jej modlitba a rozjímanie boli rozhovormi najnežnejšej lásky. Pobožné sestry často vídali nad hlavou svätej abatiše plápolať jasnú žiaru. Bola to jej nadpozemská radosť a anjelský pokoj v Duchu Svätom, ktoré sa touto tajomnou žiarou i navonok javili.
Avšak neustále umŕtvovanie tela, pôsty a bdenie časom natoľko oslabili jej telesné sily, že už nevládala viesť kláštor s toľkým prospechom ako predtým, a s porozumením sestier zverila jeho správu do rúk svojej dvadsaťročnej vnučky Viltrúdy, ktorá, vychovaná pod jej svätým dozorom, vo všetkom nasledovala jej príklad.
Napriek tomu však sv. Gertrúda v ničom nezmenila svoj dovtedajší prísny život. Hovorievala: «Život je len krátky deň k robote a trápeniu, čím je tvrdší a ťažší, tým sladší je potom dlhý nočný odpočinok v hrobe, tým krajšia a bohatšia je odplata v Nebi.» A takto uplynuli ešte tri roky, až napokon tuhá zimnica zvestovala, že sa blíži koniec jej života. Pomyslenie na smrť ju naplnilo veľkou radosťou; prijmúc sväté sviatosti, povzniesla sv. Gertrúda svoju dušu pokojne a blažene v objatie svojho nebeského Ženícha roku 664 (podľa iných prameňov už roku 659 po Kr.).
Poučenie
Sv. Gertrúda modlievala sa mnoho nielen vo dne, ale i veľkú časť noci. Keby však od teba, drahý čitateľ, dakto žiadal, aby si v noci jednu-dve hodiny strávil na modlitbách, nepochybne by si odpovedal, že je to pre teba vec nadmieru ťažká, ba možno by si povedal, že je to vec načisto nemožná. Rozpomeň sa však, či si ešte nikdy viac hodín nestrávil v noci pri kartách, pri hudbe, tanci a iných, nedajbože možno aj hriešnych radostiach? To si mohol a vládal…, modliť sa však, to je ti už ťažká až nemožná vec.
Aspoň jedno si v deň sv. Gertrúdy pre seba vezmi, totiž: že prv, než by si sa pobral spať, budeš si po obyčajnej modlitbe spytovať svoje svedomie. «Ak sa poberáš spať, hovorí sv. Ján Zlatoustý, spytuj svoje svedomie, a rozpomeň sa na svoje hriechy. Hovor si sám k sebe: Duša moja, opäť sme spolu strávili ďalší deň. Čo sme dnes vykonali dobré, a čo zlé? Ak sme sa pokúsili v dobrom, ďakujme spoločne Bohu. Ak spáchali sme však niečo zlé, oľutujme to a nečiňme to viac.» Takto hľa máš činiť každý deň prv než sa odoberieš k nočnému odpočinku. Pri tom však nikdy nesmieš zanedbávať obyčajnú modlitbu. Lebo «neustále máme sa modliť», hovorí Spasiteľ.
Sv. Gertrúda viedla bohumilý život a pri tom vždy pomýšľala na smrť. Ako si vysvetliť, že dnes tak málo ľudí myslieva na smrť? Nemyslia na to, že od smrti všetko závisí. Ak je tvoja smrť šťastná, tak si i ty šťastný cez celý tvoj život po nej. Ak je však tvoja smrť nešťastná, budeš i ty nešťastný na večné veky. Pravá viera nás učí, že každá duša, akonáhle opustí telo, musí sa dostaviť k osobnému súdu, pri ktorom býva nad ňou vyrieknutý ortieľ, s platnosťou pre celú večnosť. Zváž tieto slová a zaiste sa naučíš častejšie myslieť na smrť a obávať sa jej. Lež bázeň z takýchto myšlienok na smrť nesmie byť jalová, naopak, musí nás povzbudzovať viesť taký život, aby sme nemali príčinu báť sa smrti. Musí nás povzbudzovať, aby sme sa chránili všetkého, čo by nás pri smrti mohlo učiniť nešťastnými, a naopak konali všetko, čo nás učiní šťastnými. Kresťanský život, teda: vyvarovať sa hriechu, činiť pokánie a plniť ostatné dobré skutky, činí človeka šťastným, naproti tomu hriech a zanedbávanie dobrého činí človeka nešťastným.
«Ak sa bojíte smrti», píše sv. Augustín, «prečo sa nebojíte toho, čo ju činí strašnou. Ty sa bojíš zle zomrieť, a nebojíš sa zle žiť. Polepši svoj život, veď odplata dobrého života je večná. Žite dobre a pobožne, aby ste nezomreli zle a nešťastne.»
Ó Bože, ktorý si sv. Gertrúde skrze Syna Svojho nebeské tajomstvá zjaviť ráčil, popraj nám milostivo, aby sme na jej príhovor tak horúco ako ona po Ňom túžili a keď sa niekedy zjaví, ako sudca vo večnej sláve Svojej, v nej podiel mať udôstojnení boli. Skrze tohože Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho, ktorý s Tebou i s Duchom svätým žije a kraľuje na veky vekov. Amen.
Dnes, 16. novembra, slávi sv. Cirkev podľa tradičného kalendára i pamiatku svätej Gertrúdy, mníšky z rádu sv. Benedikta. Táto svätá panna nie je tá sv. Gertrúda, mníška v Nivelle, ktorej pamiatka slávi sa 17. marca a ktorá žila v 7. storočí, ani to nie je tá sv. Gertrúda, vojvodkyňa z Thuringenu a mníška v Altenburgu, ktorej pamiatka svätí sa 13. augusta a ktorá žila v 13. storočí.
Sv. Gertrúda, ktorej blahoslavenú pamiatku slávime 16. novembra sa narodila roku 1256 v meste Eisleben v saskom grófstve Mansfeld, ktoré si neskôr vydobylo smutnú slávu narodením povestného Martina Luthera. Jej rodičia boli veľmi nábožní a náležali k najvznešenejším obyvateľom v mansfeldskom grófstve. Títo venovali veľkú starosť výchove svojej dcérky svojej, ktorá prejavovala zriedkavú zbožnosť sotvaže začala hovoriť.
Keď mala päť rokov, prosila rodičov, aby ju dali k benediktínkam. V kláštore sa ukazovali zriedkavé cnosti útlej Gertrúdy, že ju mníšky obdivovali. Nevinnosť dieťaťa a usporiadaná myseľ boli také útle a citlivé, že sa zdalo, akoby bolo dieťa nedotknuté dedičným hriechom; nepoznalo svet a nejavilo žiadnu túžbu po svetskom živote. Zbožné dievča nikdy nepozrelo na mužského človeka; i stávalo sa, že nebolo v stave jedného od druhého rozoznať. Jej dôvtip a rozum boli také bystré a vnímavé, že údivom naplňovala svoje učiteľky. Keď odrástla na pannu, povolili jej rodičia, že sa smela učiť latinskej a iným rečiam, ako i filozofii a rečníctvu, čomu sa toho času iba mnísi a niektorí rytieri venovali. Neskôr študovala i scholastické a mystické bohoslovectvo.
Najväčší učenci obdivovali vznešenú pannu, keď objasňovala s tou najväčšou ľahkosťou najťažšie a najzáhadnejšie miesta vo Sv. písme. Jediná jej snaha pri tomto hĺbaní bola, aby mohla pokračovať v poznaní Boha a v Jeho láske. Avšak jej horlivosť v štúdiách zapríčinila, že začala zanedbávať služby Božie a vrúcnu modlitbu, s akou predtým neprestajne k Bohu sa vinula. I zjavil sa jej božský Spasiteľ a pokarhal prísno jej horlivosť v štúdiách. Toto zjavenie pôsobilo na myseľ vedychtivej Gertrúdy tak veľmi, že si vedy zošklivila, i hanbila sa, že milostivého Boha výlučne nemilovala a tiež časné veci obľubovala. Od toho času ošklivili sa zbožnej Gertrúde márnosti svetské ešte viac; i rozhodla sa, že kláštor nikdy neopustí a do sveta nevyjde.
Predstavení rádu ocenili svätý život Gertrúdin i zriedkavé milosti, ktorými dobrotivý a všemohúci Boh Svoju horlivú služobnicu vyznačoval, a vyvolili ju za opátku dvoch kláštorov, ktoré jeden za druhým behom štyridsiatich rokov s veľkým požehnaním Božím spravovala. Mníšky usilovali sa svoju svätú predstavenú v každej cnosti nasledovať a mnohé z nich dosiahli vysoký stupeň kresťanskej dokonalosti.
Akokoľvek sväto žila, predsa sa obviňovala, že milosti Božej tak nezodpovedá, ako by to druhí ľudia na jej mieste konali. Vo svojej pokore sebe nedôverovala, lež radievala sa vo vážnych záležitostiach s podriadenými mníškami, najmä so sv. Mechtildou, ktorá v jej kláštore viedla bohumilý život.
Denne prijímala Telo Božie, aby sa proti samoľúbosti a pokúšaniam ozbrojovala. Pred sv. prijímaním obetovávala všetky svoje myšlienky, slová a činy Bohu, aby sa nepribližovala nehodne k Pánovmu stolu; po sv. prijímaní obetovala zase seba celú milosti Božej, aby sa Mu poďakovala.
Najväčšmi sa radovala pokorná služobnica Božia, keď ňou niekto opovrhoval a znevažoval ju. Za dušičky v Očistci sa modlievala veľmi horlivo a prelievala horké slzy, aby sa Boh nad nimi čím skôr zmiloval.
Sv. Gertrúda bola omilostená i mnohými zjaveniami a proroctvami, ktoré vo zvláštnej knihe naznačila; napísala i mnohé listy a zbožné rozpravy. «Kniha zjavení» bola uverejnená viac ráz po jej blahoslavenej smrti, ako i druhé spisy, ktoré obsahujú jej milostiplný život a divy, akými Boh Svoju služobnicu oslávil. Tieto knihy môžu slúžiť popri spisoch sv. Terézie za spasiteľného sprievodcu pre tých kresťanov, ktorí vedú rozjímajúci život a nábožnosť v srdci svojom sa usilujú roznecovať.
Mnohé zbožné duše kresťanské radievali sa so sv. Gertrúdou, ako možno najsvätejšiu Sviatosť oltárnu hodne prijímať. Milostivý Boh neprestával podporovať Svoju vernú služobnicu, ktorá horela vrúcnou túžbou po dokonalosti, po duševnom blahu blížnych. Často bývala chorá a navštevovaná všelijakými biedami, no i tak ustavične túžila po utrpení. Hodina bez utrpenia jej bola neznesiteľná. Často hovorievala mníškam: «Človek duchovný, ktorý rád trávieva život svoj v mieri, nepokročil veľmi v cnosti. A ten, ktorý vyhľadáva tento pokoj, nezačal ešte sa domáhať ku cnosti.»
Sv. Gertrúda nemohla ani za okamih žiť bez toho, žeby, nútená vrúcnosťou horúcej lásky, niečo Bohu milého nebola vykonala. A preto prejavoval jej dobrotivý Boh zvláštnu náklonnosť. Jedného dňa sa zjavil sv. Mechtilde Spasiteľ sediac na tróne, sv. Gertrúda stála pri Ňom a ustavične hľadela na Neho. Istej zbožnej mníške zjavil Spasiteľ, že sv. Gertrúda má najnezištnejšie srdce medzi ľuďmi a najčistejší úmysel, i že niet na zemi srdca, v ktorom by tak rád prebýval, než je srdce tejto vernej milostnice.
Nie je možné vypočítať, akými rozličnými spôsobmi milostivý Boh na srdce sv. Gertrúdy účinkoval. Zdávalo sa jej, že sa v milujúcom srdci jej znovu narodil, keď‘ sa jej predstavil ako dieťa, v Betlehemskej maštali narodené. Hneď zase sa jej zdalo, akoby Spasiteľ vtlačil horúcemu srdcu rany, ktoré počas Svojho utrpenia dostal. Inokedy sa jej zdalo, že jej Spasiteľ podáva na prsty snubné prstene, sprevádzaný Svojou Matkou, Preblahoslavenou Pannou Máriou, a uisťuje ju, ako ju Panna Mária materským srdcom miluje.
Tieto milostné zjavenia zapríčinili, že sv. Gertrúda nezdala sa mať srdce pozemské, ale nadzemské, posvätené láskou Spasiteľovou, že nemala inej vôle a náklonnosti, než bola Jeho vôľa. Keď svätá Gertrúda dosiahla sedemdesiaty rok svojho sv. života, upadla do bolestnej nemoci, ktorá päť mesiacov trvala. Pokorná slúžka Božia stratila reč a predsa prejavovala veselú myseľ. A tým viac sa uspokojovala, čím viac sa nemoc zhoršovala a bolestí pribúdalo. Často sa stávalo, že mníšky neporozumeli pokynutiu, keď o niečo žiadala a slovo prehovoriť nemohla, a že jej podali opak toho, čo žiadala; ale pokorná a svätá trpiteľka nejavila pri tom najmenší nepokoj.
Vykupiteľ zjavil istej zbožnej mníške, že preto pozbavil reči služobnicu Svoju Gertrúdu, aby s nikým iným okrem Neho neprehovorila. Smútiace mníšky vzývali sv. Lebuina, aby na jeho príhovor uzdravenie svojej opátky sprostredkovali. Svätý orodovník zjavil sa jednej mníške a riekol: «Keď kráľ chce korunovať kráľovnú, nemôže to jednoduchý bojovník prekaziť.»
Nemoc svätej Gertrúdy zdala sa zakladať na horúcej túžbe po uzretí Spasiteľa a na odumieraní v láske Božej. Jedného dňa zjavil sa sv. Gertrúde Ženích nebeský, Pán Ježiš Kristus, sprevádzaný Svojou najsvätejšou Matkou, sv. apoštolom Jánom, jej zvláštnym patrónom, a zástupmi anjelov, i podával jej korunu oslávenia. Svätá Gertrúda vykríkla v blaženom vytržení a tíško usnula v Pánu, aby z Jeho rúk prijala korunu večnej slávy. To sa stalo dňa 17. novembra roku 1302.
Jej telo bolo pochované v kláštornom chráme. Na jej príhovor stali sa mnohé divy. Jej ostatky prechovávajú sa v kaplnke ako drahocenný rodinný poklad v Braunschweig-Lüneburgu. Jej pamiatka sa dnes oslavuje najmä v severnom Nemecku a v Poľsku. Sv. Gertrúda sa vyobrazuje v mníšskom rúchu ako kľačí pred obrazom Panny Márie, ktorá drží Ježiška na rukách; pri nej je pohodená veľmožská koruna, vedľa nej stojí anjel a podáva jej ružový veniec.
Ó Bože, ktorý si sv. Gertrúde skrze Syna Svojho nebeské tajomstvá zjaviť ráčil, popraj nám milostivo, aby sme na jej príhovor tak horúco ako ona po Ňom túžili a keď sa niekedy zjaví, ako sudca vo večnej sláve Svojej, v nej podiel mať udôstojnení boli. Skrze tohože Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho, ktorý s Tebou i s Duchom svätým žije a kraľuje na veky vekov.
Sv.ruženec za duše v očistci s modlitbou od sv.Gertrudy pre súkromnú pobožnosť ( text v komentáry)
Modlitba za duše v očistci, za ktoré sme povinní najviac sa modliť
Modlitba svätej Gertrúdy za duše v očistci
Hovorí sa, že Náš Pán Ježiš Kristus, ktorý zjavil sv. Gertrúde Veľkej spomenutú modlitbu za duše v Očistci svätici aj sľúbil, že vždy, keď sa modlitbu zbožne pomodlí, vyslobodí z Očistca 1 000 duší. Tento počet oslobodených duší nám umožňuje urobiť si predstavu, aké veľké množstvo duší tam spočíva!
Modlitba svätej Gertrúdy za duše v Očistci:
Milosrdný Bože, z trónu Tvojej slávy pozri na úbohé duše trpiace v Očistci. Pozri na ich tresty a muky, aké znášajú, na slzy, ktoré pred Tebou vylievajú. Vypočuj ich prosby a stony, ktorými volajú k Tebe o milosrdenstvo. Zmiluj sa nad nimi a odpusť im hriechy. Spomeň si, najláskavejší Otče, na muky, ktoré Tvoj Syn za ne podstúpil. Spomeň si na presvätú Krv, ktorú za nich vylial. Spomeň si na jeho horkú smrť, ktorú za nich podstúpil a zmiluj sa nad nimi. Za všetky ich previnenia, ktorých sa kedykoľvek dopustili, Ti obetujem presvätý život a všetky skutky Tvojho najmilšieho Syna. Za nedbalosť spáchanú v Tvojej svätej službe Ti obetujem Jeho horúcu túžbu. Za opustenie dobrých a spasiteľných vecí Ti obetujem nekonečné zásluhy Tvojho Syna. Za všetky krivdy, akých si od nich zakúsil, Ti obetujem všetko, čo Ti kedykoľvek milé preukázali. Nakoniec za všetky muky, ktoré správne musia trpieť, Ti obetujem všetko pokánie, pôsty, bdenie, modlitby, práce, bolesti, krv a rany, muky a nevinnú smrť, ktorú z najväčšej lásky trpel za nás Tvoj najmilší Syn. Prosím Ťa, aby si ráčil prijať tieto milované duše do rajského šťastia, aby Ťa tam velebili naveky.
Očistec v katolíckom učení
Očistec je stav očisťovania po smrti pre tých, ktorí zomierajú v Božej milosti a priateľstve, ale ktorí ešte nie sú úplne očistení. Títo ľudia majú istotu večnej spásy, ale pred vstupom do neba musia prejsť očistením, aby dosiahli potrebnú svätosť.
Prečo sa modliť za zosnulých?
Modlitba za zosnulých je skutok lásky a milosrdenstva. Verí sa, že modlitby a iné duchovné skutky, ako napríklad sväté omše, almužny a odpustky, môžu pomôcť dušiam v očistci skrátiť ich utrpenie a dosiahnuť večnú blaženosť.
Odpustky a duše v očistci
Odpustky sú odpustenie časných trestov za hriechy, ktoré už boli odpustené. Získavanie odpustkov pre duše v očistci je skutok lásky, ktorý im môže pomôcť dosiahnuť plné odpustenie a vstup do neba.
Podmienky na získanie odpustkov:
- Svätá spoveď
- Sväté prijímanie
- Modlitba na úmysel Svätého Otca
- Vylúčenie akejkoľvek pripútanosti k hriechu
Možnosti získania odpustkov v novembri:
- Nábožná návšteva cintorína a modlitba za zosnulých (od 1. do 8. novembra)
- Nábožná návšteva kostola alebo kaplnky a modlitba Otčenáš a Verím v Boha (2. novembra)