Dejiny hudby na Slovensku: Výskum, osobnosti a historické kontexty

Problematika dejín hudby a hudobnej kultúry na území Slovenska sa najčastejšie skúma v slovenskej hudobnej historiografii z troch aspektov: ide o výskum hudobných prameňov, hudobných diel a hudobných osobností.

Výskum hudobných diel a prameňov

V starších dejinách hudby je pri výskume hudobných diel zachovaných v prameňoch v slovenských archívoch a historických knižniciach prvoradé určenie autorstva diela, pretože časť hudobného repertoáru sa zachovala anonymne (bez uvedenia mena skladateľa), a to predovšetkým v rukopisných hudobninách. Ďalšia časť hudobných diel je síce autorsky označená, no mená autorov hudby nie je možné identifikovať. V prípade tejto hudby je prvým krokom jej výskumu identifikácia diela porovnávaním s relevantnými európskymi hudobnými prameňmi. Väčšinu zachovanej historickej hudby však tvoria diela s autorským označením mena a priezviska, resp. len priezviska skladateľa; i v tomto prípade však musí byť hudobný historik obozretný a musí sa snažiť identifikovať dielo v kontexte vývinu osobnosti skladateľa komplexne, čiže ide aj o hodnotenie jeho interpretačných umeleckých aktivít a zachovanej hudobnej tvorby, ako aj hodnotenie vývoja spoločenskej recepcie a percepcie jeho hudby. Jedným z cieľov takéhoto výskumu je aj uistenie sa, že nejde o skladbu dubióznu (podvrhnutú).

Sociálne postavenie hudobných skladateľov

V staršej hudobnej historiografii sa postavením hudobných skladateľov pôsobiacich na území Slovenska z hľadiska vývinu európskej hudby zaoberal Richard Rybarič, ktorý detailne poznal hudobnú tvorbu dovtedy známych skladateľov 17. storočia. Analyzoval aj odlišné sociálne postavenie organistov a kantorov, predovšetkým na príklade vtedy známych skladateľov - bardejovského organistu Zachariáša I. Zarevúckeho (Zacharias Zarevutius, Zarewutzius, Zarewucius, Zarevuczius, 1605 - 1667), spišskopodhradského organistu Jána Šimráka st. (Johann Schimrack sen., ? - 1657).

Richard Rybarič zároveň výstižne charakterizoval pracovnú náplň a postavenie kantorov a organistov v evanjelických mestských kantorátoch a poukázal na skutočnosť, že pokiaľ do 16. storočia bol organista príslušníkom duchovného stavu, od 16. storočia u neho začala prevládať hudobnícka profesia. Koncom 16. storočia už bol organista cielene pozývaný vokáciou na post mestom plateného hudobníka a do funkcie bol vyberaný na základe skúšky, pozostávajúcej z liturgiky, hudobnej teórie a praktickej hry na nástroji. V 17. storočí stúpala spolu s technickým vývojom nástroja (organa) náročnosť inštrumentálnej hry na klávesových nástrojoch a význam organistov ako umelcov. Svedčí o tom nová línia uznávaných inštrumentalistov - európsky významných skladateľov, ktorí boli organistami (Girolamo Frescobaldi, Johann Pieterszon Sweelinck, Samuel Scheidt).

Girolamo Frescobaldi

Výskum organistov a organárov v Levoči

Zintenzívnený výskum organistov a organárov - uznávaných hudobných osobností v dejinách Levoče - môžeme sledovať od 80. rokov minulého storočia. V tom čase František Matúš identifikoval hudobnú tvorbu Samuela Marckfelnera (1621 - 1674) a vydal jeho skladby zachované v Levočskej evanjelickej zbierke hudobnín v kritickej edícii Stará hudba na Slovensku. Samuel Marckfelner bol najdlhšie pôsobiaci organista v Levoči v 17. storočí. Do Levoče prišiel v roku 1648 po krátkom pôsobení v Spišských Vlachoch. Podľa Gašpara Haina a jeho kroniky to bolo koncom roka - Ist also den 29 Decembris Herr Samuel Marckfeldner von Wallndorff, welcher ohngefehr anhero kommen, zu einen Organisten angenommen worden.

Miesto organistu v Levoči v najväčšom spišskom slobodnom kráľovskom meste vo farskom, vtedy nemeckom evanjelickom Kostole sv. Jakuba bolo výnimočné. Samuel Marckfelner komponoval pre potreby levočského evanjelického a. v. kantorátu duchovnú hudbu pre bohoslužby, skladby viachlasné vokálne i vokálno-inštrumentálne a organové. Diela európskych i domácich skladateľov, ktoré sa v Levoči predvádzali, zapisoval novou nemeckou organovou tabulatúrnou notáciou na papierové hárky, ktoré boli neskôr zviazané. Na zhotovovaní týchto notovaných rukopisov sa síce podieľali viacerí hudobníci, no dnes sú známe ako Tabulatúrne zborníky Samuela Marckfelnera (sign. MUS A 5, olim 13994 a MUS A 6, olim 13991). Zachovali sa v časti MUS A v Levočskej evanjelickej zbierke hudobnín. V obidvoch zborníkoch je zapísaných vyše 400 skladieb, repertoár duchovnej hudby, ktorá sa v Levoči a v ostatných spišských mestách hrala pri evanjelických bohoslužbách. V tabulatúrnom zborníku sign. MUS A 5 je zapísaná napríklad skladba Christ lag in Todesbanden od Johanna Eccarda.

Kostol sv. Jakuba v Levoči

Výskum organárov a organov

Línia výskumu organistov a ich miesta v hudobnej kultúre je tesne spojená s líniou výskumu organárov - majstrov, ktorí ich dokázali postaviť a sfunkčniť, resp. opravovať, a tiež samotných hudobných nástrojov - organov. Túto líniu reprezentujú výskumy Karola Wurma a Otmara Gergelyiho, ktorí charakterizovali aj výstavbu levočských organov. Obzvlášť detailné sú ich poznatky z dejín historického organa v Kostole sv. Jakuba, ktorý považoval po dokončení za unikátny v Uhorsku aj známy polyhistor Dávid (David) Fröhlich (1595 - 1648) vo svojom diele Medulla geographiae practicae (Jadro praktického zemepisu, 1639). Vďaka výskumom Karola Wurma a Otmara Gergelyiho sú dnes osudy tohto organa relatívne dobre známe. Vieme, že na jeho vybudovanie zorganizovala levočská mestská rada zbierku financií medzi mešťanmi a výstavba tohto nástroja trvala skoro dve desaťročia. Skriňu organa vyhotovil Andreas (Andreas) Hertel z Krakova a Hans Schmied z Dánska.

Organ si objednali Levočania už v roku 1615 u majstra Jána (Johann) Hummela z Norimbergu, ktorý bol od roku 1608 krakovským mešťanom a aktuálne pracoval na organe v Olkuši (Olkusz). Hummel zobral aj zálohu za nový levočský organ a v Poľsku začal vyrábať so svojimi tovarišmi píšťaly, ale na Spiš prišiel pracovať až v roku 1624, po viacerých urgenciách mestskej rady. Miesto pre organ bolo určené na severnej empore medzi dvoma piliermi, mechy mali byť v miestnosti, kde bola knižnica a ku nej sa mala pristavať drevená empora až po organ. Samotná výstavba však pokračovala veľmi problematicky; Hummel sa neustále dožadoval ďalších financií a napokon sa s mestskou radou nepohodol.

Ďalší hudobní skladatelia a vzdelanci v Levoči

Novšie výskumy v slovenskej hudobnej historiografii odhalili, že nielen organisti boli kvalitnými hudobnými skladateľmi. Komponovali aj ďalší vzdelanci, mešťania, ktorí nezastávali hudobnícke povolania. V Levočskej evanjelickej zbierke hudobnín v rukopisných prameňoch zo 17. storočia sa zachovali diela levočského rektora Samuela Capricornusa (1628 - 1665), ktorý bol po štúdiách v Nemecku v rokoch 1657 - 1665 riaditeľom levočskej mestskej školy.[15] Okrem toho existuje viacero informácií o komponovaní hudobníkov, učiteľov, rektorov, resp. notárov, ktoré nám poskytujú archívne dokumenty zo 17. storočia.

V levočských mestských účtovných knihách sa zachovali informácie o výplatách za komponovanie kantorovi v rokoch 1635 - 1641; týmto kantorom bol Baltazár Apelles (Balthasar Apelles, zom. 1657); napríklad v roku 1641 mu vyplácali štvrťročne z testamentárnej základiny Alexia I. Thurzu po 6 zlatých - d. Cantori Balthasari Apelles / p 1 Angar; H. Cantorj salarium … fl. 6. O tomto kantorovi vieme, že prišiel do Levoče zo Spišského Podhradia, kde do roku 1635 pôsobil ako notár. Je však isté, že mal aj profesionálne hudobné vzdelanie. Po ukončení pôsobenia v Levoči sa do Spišského Podhradia koncom roka 1641 vrátil a pokračoval tam vo svojej pôvodnej činnosti notára a pôsobil dokonca i vo funkcii inšpektora školy. Bolo to presne v čase, keď tu pôsobil vynikajúci organista Ján Šimrák st. (Johann Schimrack sen., ? - 1657). Baltazár Apelles sa akiste podieľal spolu so Šimrákom st. v rokoch 1641 - 1657 na rozvoji evanjelického mestského kantorátu v Spišskom Podhradí. V Levočskej evanjelickej zbierke hudobnín sa však zachovali len diela Jána Šimráka st.

Hudobné diela Baltazára Apellesa sú stratené; poznáme ich len sprostredkovane z levočských mestských účtovných kníh, v ktorých sa zachovali záznamy o odmenách za komponovanie vokálnej duchovnej hudby; finančné odmeny dostal Apelles napríklad za motetá, novoročnú gratulačnú skladbu (zrejme duchovný koncert) a za jednu skladbu, ktorá je uvedená aj menovite - Te Deum laudamus.

Prehľad organistov v Levoči

Doterajšie výskumy potvrdzujú, že z tvorby organistov pôsobiacich v Levoči sa v období raného novoveku zachovala len hudba Samuela Marckfelnera. Ostatných organistov v 16. a 17. storočí, ktorí tiež pôsobili v Levoči, poznáme len po mene, buď z účtovných kníh mesta, alebo z iných archívnych dokumentov. Z tohto hľadiska je zaujímavá mestská kniha Testamentbuch, do ktorej boli od roku 1551 zapisované výdaje zo základiny Alexeja I. Thurza; dôležité sú však aj listy hudobníkov, matričné záznamy, vokácie a iné dokumenty. Organisti boli totiž vážení umelci; do mesta prichádzali - ako bolo vtedy zvykom - na špeciálne pozvanie - vokáciu, na základe odporúčania a následného preverenia ich schopností.

Od začiatku 16. storočia sa prelínajú základné informácie o organistoch aj s informáciami o organároch a s rekonštrukciou a výstavbou organov. Organárstvo sa v tom čase už chápalo ako remeslo s umeleckými parametrami a rozvoj hudobného nástrojárstva ovplyvňoval aj samotných interpretov a hudbu, ktorú predvádzali. Organisti, ktorí na organoch hrali, boli neraz všestranní hudobníci a hrali i na ďalších klávesových nástrojoch (v historickom vývine to boli: pozitív, portatív, regál, čembalo, klavičembalo, klavichord, harmónium, klavír), resp. hrali na ďalších nástrojoch, napríklad na flaute, cinku, husliach a pod.

Ak by sme sa pokúsili rekonštruovať prehľad organistov pôsobiacich v Levoči od polovice 16. storočia, prvého organistu známeho menom i priezviskom nájdeme v účtovných knihách v roku 1580 - bol ním Petro Posnanien, ktorý pôsobil vo farskom (už vtedy evanjelickom) kostole v rokoch 1580 - 1587. Po jeho smrti tento post zastával jeden rok Petrus Albertus Bernoltowytz, ktorý získal v Levoči mestské právo 26. 12. 1588, ale už v nasledujúcom roku 1589 ho vystriedal vo funkcii organistu Jozef Kesek (Joseph Kessekg, Kesekh von Neusoll) pôvodom z Banskej Bystrice.

Od neho sa zachoval v levočskom archíve prvý známy list levočského organistu, ktorý adresoval mestskej rade. List je nedatovaný (pravdepodobne z roku 1589). Žiada v ňom o povolenie dovolenky na niekoľko dní a k tomu jeden zlatý a 70 denárov, aby mal peniaze na trovy, keďže sa chystal cestovať za svojou matkou, ktorá bola na smrť chorá a priala si ho ešte vidieť. Po Jozefovi Kesekovinastúpil na miesto organistu v roku 1590 Jozef Traininger. V účtovných knihách je evidované, že v Levoči pôsobil vyše desať rokov. Peňažná odmena pre neho sa vyplácala z Thurzovej donácie, no dostával aj peniaze od farára.

K jeho oficiálnym príjmom patrili aj mimoriadne výdaje; napríklad v roku 1593 dostal 18. januára 20 zlatých na jeho vlastnú žiadosť - dem Organist Auff sein begeren gelihen a od júla do novembra dostával príspevok za ubytovacie služby - für sein herberg. V roku 1594 (17. januára) dostal menšiu sumu 50 denárov za hru v krčme - dem Organist das er im Weinhaus geschlagen, čo je na tú dobu ojedinelá informácia o hre cirkevného hudobníka pri svetských zábavách. Pomerne vysoký príspevok - 60 zlatých dostal od mestskej rady v roku 1595 na kúpu domu.

V levočskom archíve sa zachovali až tri jeho listy (nedatované), ktoré potvrdzujú, že o svoje peniaze a odmenu viackrát žiadal. V jednom urguje, aby mu láskavo poskytli štvrťročný plat, v druhom žiada o dovolenku 12 dní, aby mohol cestovať do Banskej Bystrice, vybaviť si svoje veci a k tomu 4 zlaté na ťarchu svojej mzdy. V dvoch listoch sa podpísal, v treťom liste napísal celé meno - Jozef Traininger / Organist Allhier. Joseph Traininger mal v Levoči aj rodinu. Jeden záznam o úmrtí jeho dieťaťa sa zachoval v kostolných účtoch za rok 1600, za zvonenie pri pohrebe zaplatil 10 zlatých.

Nasledujúcemu organistovi mesta zaplatilo až v roku 1610. Bol ním Ján Miska (Johann Misska), syn dlhoročného levočského kantora Valentína Misku (Valentin Mißka, Misska, Miszka), ktorý hru na organe študoval v Poľsku. Ján Miska prišiel do Levoče v roku 1610 z Bardejova a pôsobil tu do svojej smrti v roku 1630.

Za Jánom Miskom nastúpil na miesto farského organistu v Kostole sv. Jakuba Ján (Johann) Pfadenhauer. Bolo to práve v čase, keď sa tu budoval nový organ; dokonca presne v roku, keď pri výstavbe organa zahynul spomínaný majster Ján Hummel. V roku 1631 sa Ján Pfadenhauer písomne sťažoval na nefunkčnosť nástroja, na ktorom „nemôže použiť (viac než) len dva registre“.

Je dosť možné, že práve na jeho podnet pozvali Levočania na dokončenie organa Juraja Nitrovského z Poľska. Zdá sa však, že organová hra Jána Pfadenhauera, ktorý v Levoči pôsobil jedno desaťročie 1630 - 1641, nedosahovala požadovanú vysokú kvalitu. Zachovalo sa o tom zaujímavé svedectvo v liste inštrumentálneho hudobníka Sebastiána (Sebastian) Wildenera, ktorý bol v roku 1633 plateným mestským hudobníkom v Levoči. Wildener sa nepohodol s vtedajším kantorom, ale ani s organistom a odišiel do Smolníka. Odtiaľ napísal 1. júla 1634 mestskej rade v Levoči list plný kritiky miestnych hudobných pomerov.

Jána Pfadenhauera vystriedal vo funkcii Ján (Johann) Plotz (? - 1680), hudobník sliezskeho pôvodu (Breh/Brzeg/Brieg, PL), ktorý v Levoči pôsobil v rokoch 1641 - 1648. Jeho oficiálny nástup do funkcie zapísal Gašpar Hain do svojej kroniky v nasledujúcom roku a poznačil pritom aj výmenu na poste kantora a ďalšieho učiteľa v mestskej škole ­- Die 16. Februarij Ist an statt Herrn Apelles Herr Christophorus Werner Misnicus Cantor worden, vnd Herr Tobiasz Cruciger, an statt | Seiner Senior. So ist auch nach dem Johanni Pfadenhauer, Johannes Plotz worden (1642).

Levočské účtovné knihy však evidujú pre Jána Plotza odmeny na poste organistu prvýkrát v štvrtom štvrťroku 1641 - p 4 Angaria dem Joh. Plotz Organista … fl. 25 | It. dem Calcanten … fl. 1; Plotz teda dostával od mesta štvrťročne 25 (neskôr 26) zlatých a občas iné príležitostné príjmy, napríklad 16. októbra 1648 dostal príspevok na kúpu dreva 2 zlaté. Poslednú výplatu ako organista dostal 18. decembra 1648 a nasledujúci príjem 7 zlatých 20 denárov bol poukázaný už organistovi Samuelovi Marckfelnerovi 30.

Zo zaujímavých archívnych dokumentov týkajúcich sa pôsobenia Jána Plotza v Levoči spomeňme aspoň jeho dva vlastnoručne písané listy levočskej mestskej rade (zo 14. a 16. decembra 1648), ktoré objasňujú situáciu pred jeho odchodom z postu organistu. Napísal ich dva týždne pred zosadením z postu v čase, keď došlo ku konfliktu medzi ním a levočskou mestskou radou. V listoch sa odvoláva na svoje právo zakotvené aj v pozývacom dekréte (Vocation), podľa ktorého nemusel platiť mestskú daň (Taxa). Vzniknutá situácia musela byť dosť dramatická, pretože vyvrcholila rezignáciou organistu. Mestská rada mu pred koncom mesiaca vyplatila poslednú odmenu a ukončila s ním pracovný pomer. Ján Plotz však z Levoče neodišiel. V meste žil ešte tridsaťdva rokov. Svedčí o tom krátka správa v Hainovej kronike zo 17.

Samuel Marckfelner sa zapísal do dejín Levoče presne naopak, a to pozitívne. Patril k váženým levočským mešťanom; od roku 1655 bol členom mestskej rady a v hierarchii mestskej samosprávy sa vypracoval až na funkciu senátora, ktorú zastával od roku 1670. Jeho manželka sa volala Margaréta a mali spolu päť detí (Samuel, Johannes, Juditha, Susana a Anna-Maria).

tags: #omsa #dejiny #hudby