Záhorská Bystrica, malebná obec s bohatou históriou, sa po prvý raz spomína v roku 1314 v darovacej listine uhorského kráľa Karola I. Róberta. V minulosti niesla rôzne názvy, ako Pistrich, Byzhrycza, Besztercze (maďarsky), Bissternitz alebo Wisternitz (nemecky).
Dnes oslavuje Záhorská Bystrica 710. výročie prvej písomnej zmienky. S prvou zmienkou o existencii kostola a farnosti sa stretávame v roku 1332 v súpise pápežských desiatkov. S istotou preto môžeme tvrdiť, že v Bystrici existovala fara a kostol, prípadne kaplnka, na začiatku 14., prípadne v druhej polovici 13. storočia.
V roku 1972 bola Záhorská Bystrica pričlenená k hl. mestu Bratislava za účelom rozvoja hlavného mesta smerom na severozápad. Začala tak jednu z najvýznamnejších udalosti svojich dejín. Katastrálne územie svojou rozlohou predstavuje štvrté najväčšie územie spadajúce pod mesto Bratislava.
Rané Dejiny a Vlastnícke Vzťahy
Dedina bola pôvodne poddanskou osadou stupavského panstva. V roku 1377 ju uhorský kráľ Ľudovit I. Veľký daroval paulínom z Marianky. Začiatkom 16. storočia patrila časť obce k stupavskému panstvu, časť vlastnili marianskí paulíni.
Keď Gašpar Szerédy dostal do vlastníctva stupavské panstvo od uhorského kráľa Ferdinanda I., Záhorská Bystrica sa stala trvalou súčasťou stupavského panstva. Postupne ju začali osídľovať kolonisti z Chorvátska, neskôr roľníci z Moravy, Rakúska a zo susedných panstiev.
Farnosť a Jej Význam
Zo súpisov pápežských desiatkov sa dozvedáme, že už v roku 1332 bola v Záhorskej Bystrici zriadená fara. V rokoch 1624-1752 bola Záhorská Bystrica farnosťou aj pre obyvateľov Lamača, čo znamenalo zblíženie oboch dedín napriek tomu, že mali rôznych zemepánov.
Rozvoj Obce
V 18. storočí obec získala povesť najbohatšej dediny záhorskej časti Bratislavy. Mala nielen veľký počet obyvateľov (1 503), ale aj významnú poľnohospodársku produkciu. Umožňovali to priaznivé pôdne a klimatické podmienky, vhodné na pestovanie rôznych plodín. Bystričania boli známi jej pestovaním a predajom v Bratislave a vo Viedni. Poľnohospodárstvo a chov hospodárskych zvierat bol v období súkromného hospodárenia hlavným zdrojom obživy. Známe sú najmä špeciálne pestované zemiaky - kifle (rohlíčky) a samozrejme výborná kapusta - zelé.
Vývoj Kostola Sv. Petra a Pavla
- 1332: Prvá zmienka o kaplnke sv. Petra.
- 1534: Prestavba kaplnky na kostol sv. Petra a Pavla.
- 1803: Položenie základného kameňa nového kostola.
- 1834: Slávnostná konsekrácia kostola.
Dejinnú niť farnosti a kostola môžeme neprerušene sledovať od prvej tretiny 16. storočia. Obnovenie farnosti, keďže Bystrica bola istý čas filiálkou stupavskej farnosti, súvisí s príchodom chorvátskeho etnika. Aj výstavba kostola spätne datovaná do roku 1534 bola dôsledkom prudkého nárastu počtu obyvateľov obce. Z kanonickej vizitácie z roku 1562 sa dozvedáme, že v roku 1561 prišiel do Bystrice farár Matias Nojem, hlaholista, ktorý slúžil bohoslužby v staroslovienskom jazyku.
Stavba predchodcu dnešného barokovo-klasicistického chrámu úzko súvisela s príchodom chorvátskych kolonistov po roku 1526, prvý Chorváti sú v Bystrici doložený už v roku 1529. Ich príchod bol podnetom na prebudovanie kaplnky, ktorá už priestorovo nepostačovala, na rozmernejší, i keď z dnešného pohľadu malý kostol. Jeho stavbu datuje do roku 1534 na miesto kaplnky sv. Petra, ktorá bola filiálkou stupavského kostola. Patrocínium kostola bolo rozšírené aj na sv. Pavla, čo bolo rozšíreným javom na začiatku novoveku.
Na základe zatiaľ odkrytých múrov a zmienke vo vizitácií z roku 1782 možno tvrdiť, že kostol bol spolu s cintorínom ohradený múrom a sekundárne mohol slúžiť ako refúgium - útočisko v čase nebezpečenstva. O obranej funkcii kostola svedčia aj zvyšky renesančných strieľní v neskorogotickej veži, ktorá sa zachovala zo starého kostola a pri stavbe terajšieho chrámu bola vyvýšená a obostavaná. Kostol bol výrazne menší ako dnešný. Kostol mal vežu štvorcového pôdorysu s dĺžkou steny 3,6 m. Veža bola vysoká približne 21,6 m a na jej vrchole bol osadený dvojkríž. Kostol mal drevený chórus.
Kanonické vizitácie sa zmieňujú aj o vnútornom zariadení kostola. Hlavný oltár bol zasvätený úcte sv. apoštolov Petra a Pavla, okrem patrónov chrámu boli na ňom sochy sv. Gregora Veľkého, sv. Juraja, sv. Jozefa, sv. Mikuláša, sv. Rócha, obraz sv. Sebastiána a socha P. Márie. Na bočnom oltári Najsvätejšej trojice bol medzi sochami sv. Jána Evanjelistu a sv. Jána Krstiteľa obraz Najsvätejšej trojice. V hornej časti oltára bol medzi dvoma plastikami anjelov obraz sv. Juraja. Tretí oltár bol zasvätený Sedembolestnej Panne Márií.
Na drevenom chóre sa nachádzal organ s desiatimi registrami, pravdepodobne jednomanuálový s pedálom, chýbajú však bližšie správy o jeho dispozícií i zhotoviteľovi. Podľa vizitácie z roku 1755 boli vo veži kostola tri zvony o hmotnosti päť, tri a jeden centenár. Na veži kostola boli aj slnečné hodiny o ktoré sa starala obec. Na cintoríne okolo kostola sa pochovávalo až do roku 1779 a cintorín bol posunutý smerom ku škole - bývalej fare, kde sa pochovávalo až do konca 19. storočia.
Na konci 18. storočia už malý kostol mohol sotva postačovať stále vzrastajúcemu počtu bystrických farníkov, ktorých bolo už vyše 1300. Pristúpilo sa teda po mnohých prípravách k stavbe honosného nového farského kostola. Základný kameň kostola bol položený a posvätený 26. apríla 1803 za účasti veľkého počtu duchovenstva, miestnych veriacich i hostí z okolia. Slávnostnej svätej omši predsedal biskup Jozef Vilt, za účasti zemepána a patróna kostola grófa Leopolda Pálfiho.
Veľkú zásluhu na stavbe chrámu mal aj zemepán Pálfi, ktorý dal materiál na stavbu kostola. Počas stavby kostola v rokoch 1803 až 1805 sa veriaci stretávali na bohoslužbách v kaplnke na mieste, kde dnes stojí hostinec „ U Iváka „ Hoci kostol nebol dlhšiu dobu zariadený, začal hneď slúžiť ako bohoslužobné miesto pre početnú farnosť, aj keď ešte v roku 1812 kostol nebol úplne dokončený. Na slávnostnú konsekráciu čakal kostol až do 31. augusta roku 1834, keď ho slávnostne konsekroval pomocný ostrihomský biskup Alexius Jordánsky. Veľkú zásluhu na vybudovaní chrámu mal aj vtedajší farár Jozef Dergovič, ktorý v Bystrici pôsobil v rokoch 1801 až 1824.
Architektúra a Interiér
Kostol sv. Petra a Pavla je jednoloďová barokovo-klasicistická stavba so svätyňou ukončenou pravouhlým záverom. Loď je dlhá 20,8 m, široká 10,7m, zaklenutá troma poliami pruskej klenby na pásoch dosadajúcich na rímsové hlavice zdvojených pilastrov a v rohoch na hlavice zalomených pilastrov. Na západnej stene kostolnej lode je murovaný chór na dvoch stĺpoch. Loď kostola je presvetlená šiestimi veľkými oknami. Bočný vchod do kostola je na južnej stene. Svätyňa kostola má dĺžku 10,46 m, šírku 8,3 m, zaklenutá je vo výške 15 m. Podlaha vo svätyni je zvýšená v porovnaní s loďou o jeden schod. Dlažbu v interiéry kostola tvorí kamenná opuka štvorcového tvaru ukladaná na koso. Svätyňa je presvetlená štyrmi vitrážovými oknami. K severnej stene svätyne je pristavaná sakristia, do ktorej sa vchádza kamenným portálom so svätyne. Veža kostola je obostavaná bočnými priestormi, v južnom sa nachádza schodisko vedúce na chór a do veže, v severnom schodisko do podkrovia. Spodná časť veže bola ponechaná zo starého kostola.
Veža kostola je vysoká 40 metrov, cimburie je pokryté na medeno natretým plechom. Na vrchole veže je kríž vysoký dva metre. Vo zvonici sú štyri akustické otvory. Loď a svätyňa kostola je zastrešená sedlovou strechou so škridlou. Na priečelí kostola sa nachádza hlavný portál s rímsou a dve okná zo schodiska vo veži.
Súčasné zariadenie kostola pochádza zo začiatku 20. storočia a vyznačuje sa málo vídanou slohovou a štýlovou jednotnosťou. Hlavný oltár umiestnený v pravouhlom závere svätyne je zasvätený patrónom chrámu sv. Petrovi a Pavlovi. Zhotovil ho v roku 1906 Jozef Kreuse z Banskej Štiavnice za 6400 korún, ktoré zozbierali medzi sebou obetaví farníci. Sto korún na oltár venovala Ostrihomská Kapitula, dvesto korún venoval patrón kostola gróf Ľudovít Károly a šesťsto korún jeho manželka.
Centrálnej časti oltára nad pozláteným tabernákulom dominujú drevorezby apoštolov sv. Petra a Pavla, na ľavej strane je socha sv. Vendelína, v pravo socha sv. Floriána. Pozoruhodné sú reliéfy zo života Panny Márie po oboch stranách tabernákula i reliéfy pod oltárnou menzou zobrazujúce obetujúceho veľkňaza Melchizedecha a Abraháma obetujúceho svojho syna Izáka. Kazateľnica z roku 1917 je umiestnená na ľavej strane víťazného oblúka. Je dielom tirolského majstra Jozefa Rungaldiera . Sú na nej zobrazení štyria evanjelisti so svojimi atribútmi. Oproti krstiteľnici vo výklenku na víťaznom oblúku je socha sv. Jozefa.
Mramorovú krstiteľnicu darovala v roku 1921 vdova Juliana Žernovičová. K novému zariadeniu svätyne patrí obetný stôl a ambón, ktoré boli zakúpené v roku 2002.Bočné oltáre sú zasvätené sv. Anne a Božskému Srdcu Ježišovmu. Sochy na oltároch zhotovil v roku 1917 Jozef Rungaldier zo St. Ulrich Gröden v Tirolsku za 620 korún. Na zhotovenie oltárov venovala Juliana Žernovičová 3550 korún. Oba oltáre spolu s kazateľnicou posvätil v roku 1921 spišský biskup Ján Vojtaššák, pri príležitosti vysluhovania sviatosti birmovania.
Oltár Ružencovej Panny Márie je umiestnený do niky v severnej stene kostola. Oltáru dominuje sediaca socha Panny Márie s malým Ježišom v náručí spolu so sochami sv. Dominika a sv. Štefana Uhorského. Pôvod oltára siaha do roku 1915 a mohol byť postavený vďaka daru Mateja Žernoviča, ktorý na tento účel vo svojom testamente venoval 2000 korún. Oltár bol po náročnom reštaurovaní znovupostavený a slávnostne požehnaný 28. júna 2003.
Prevažná časť vnútorného zariadenia kostola bola zadovážená počas prvých rokov pôsobenia dekana Antona Floreka v Záhorskej Bystrici. Na západnej čelnej stene chrámovej lode sa nachádza murovaný chór s organom z roku 1902. V rokoch 1917 a 1918 boli do okien vo svätyni a v lodi kostola farníkmi zakúpené vitráže, ktoré zhotovila firma Rudolf Lentgeb Glasmalerei z Viedne. Obrazy krížovej cesty darovala kostolu v r. 1917 Mária Urdovičová. Zásluhou dekana Antona Floreka boli zakúpené nové zvony, ktoré boli slávnostne požehnané 13. apríla 1925.
V roku 1938 bola vykonaná generálna oprava exteriéru kostola, úplne bol vymenený krov a strešná krytina kostola a sakristie, boli dané nové ríny z pozinkovaného plechu. Taktiež bola nanovo omietnutá fasáda kostola. Celý kostol bol nanovo vymaľovaný v dvoch odtieňoch žltej farby. Posledná veľká oprava interiéru kostola prebiehala od roku 1998 a zavŕšená bola výmaľbou v roku 2004.
Zvony a Organ
Vo zvonici sú zavesené štyri zvony uliate v roku 1925. Na chóre sa nachádza 15-registrový dvojmanuálový organ s pedálom a pneumatickou výpustkovou traktúrou, ktorý postavila budapeštianska filiálka firmy Rieger v roku 1902 a ktorý je funkčný dodnes.
Fara
Pôvodne stála farská budova na mieste už dnes zaniknutého cintorína severne od kostola, mala slamenú strechu a v polovici 18. storočia bola v dezolátnom stave. Až do príchodu farára Bobkoviča v roku 1742 farári na Bystrickej fare nebývali a dochádzali za svojimi veriacimi z Bratislavy. V roku 1751 daroval gróf Leopold Pálfi budovu dnešnej fary, nazývanú ako Gertnerov dom, ako sídlo bystrických farárov. Pálfi kúpil dom od Gertnera za 750 zlatých. Baroková kúria bola postavená v roku 1737 Gertnerom, ktorý bol úradníkom na pálfiovskom panstve.
Cintoríny
Najstarší cintorín v Bystrici sa nachádzal v strede obce, na mieste dnešného kostola. Po roku 1779 sa začalo pochovávať na farskom pozemku hneď v susedstve prvého cintorína. Tento druhý cintorín, na mieste ktorého je dnešný farský park, bol požehnaný v roku 1779 a dnes ho pripomína hlavný kamenný kríž z pieskovca. Na tomto cintoríne sa prestalo pochovávať v roku 1881, odkedy slúži nový cintorín na dnešnej Pútnickej ulici.
Okrem nich bol na území Záhorskej Bystrice aj morový cintorín, dnes už zaniknutý a bol situovaný v dolnej časti dnešnej Tatranskej ulice. Slúžil na pochovávanie v tridsiatych rokoch 19. storočia.
Významné Udalosti a Osobnosti
- 1561: Príchod farára Matiasa Nojema, hlaholistu, ktorý slúžil bohoslužby v staroslovienskom jazyku.
- 1742: Príchod farára Jána Ignáca Bobkoviča, ktorý začal bývať na bystrickej fare.
- 1801-1824: Pôsobenie farára Jozefa Dergoviča, ktorý mal veľkú zásluhu na stavbe kostola.
- 1826-1873: Pôsobenie farára Jozefa Taincznera, ktorý zariadil interiér kostola a jeho posviacku.
Aj výstavba kostola datovaná do r. 1534 bola dôsledkom prudkého nárastu počtu obyvateľov. Kaplnka sv. Petra sa prebudovala na rozmernejší kostol. Patrocínium kostola bolo rozšírené aj na sv. Pavla.
Prvá písomná zmienka sa zachovala z roku 1314, kde sa obec spomína ako Pistrich. V listine kráľa Karola Róberta sú priznané dedičské práva Otta, syna Rugéria z Telesprunu. História Záhorskej Bystrice bola poznačená viacerými významnými udalosťami, od postavenia kostola, založenia kroniky, rôznych požiarov či prusko-rakúskej vojny, keď demarkačná línia viedla práve cez Záhorskú Bystricu. Aj samotné 20. storočie bolo poznačené 1. svetovou a 2. svetovou vojnou, ale aj obdobím totality. Po nežnej revolúcii v roku 1989 Záhorská Bystrica rozkvitla.
Počas histórie menila svoje názvy, bola Bistric, potom aj Pozsonybeszterce , až v roku 1927 dostala názov Záhorská Bystrica. A symbolicky od roku 1972 sa stala mestskou časťou Bratislavy. Z hľadiska počtu obyvateľov patrí k menším mestským častiam, ale z hľadiska rozlohy patrí k tým najväčším - rozlohou je štvrtá najväčšia mestská časť.