Katedrála svätého Martina, alebo Dóm svätého Martina je pôvodne gotická sakrálna stavba v historickej zóne Bratislavy. Je dominantou a symbolom hlavného mesta Bratislava a patrí k jeho najvýznamnejším historickým pamiatkam. Je najvýznamnejším a najväčším kostolom v Bratislave (jedným z najväčších na Slovensku) a od 14. februára 2008 hlavným chrámom novovzniknutej Bratislavskej arcidiecézy.
Pozornosti obyvateľov a návštevníkov Bratislavy neunikne najpôsobivejšia dominanta Bratislavy, Katedrála sv. Martina, ktorá je spolu s hradom charakteristickým symbolom mesta. Ich vzájomné dejiny sú prepojené.
História a vývoj stavby
Archeologický výskum dokázal, že najstaršie osídlenie na mieste dnešného Dómu pochádza z neskorej kamennej doby - eneolitu. Patrilo ľudu badenskej kultúry. Stavba chrámu prešla počas svojej stáročnej existencie zložitým stavebným vývojom. Miesto, na ktorom súčasný chrám stojí, bolo od nepamäti centrom spoločenského a cirkevného diania v meste.
Podľa dochovaných správ a archeologických nálezov sa dá na tomto území predpokladať jadro vznikajúceho mesta na prelome 12. a 13. storočia. Existovala tu osada, ktorej obyvatelia tu okrem svetských stavieb a trhu (prvý záznam o konaní trhu pochádza z roku 1151) postavili v 11. storočí menší kostol - rotundu - s kruhovým pôdorysom, okolo ktorého pochovávali. Rotunda bola v 12. storočí prestavaná na kaplnku zasvätenú svätému Martinovi a jej spodná časť slúžila ako karner. Duchovným predchodcom dnešnej katedrály bolo prepoštstvo s kolegiálnou kapitulou na hradnej akropole.
Jeho zriadenie potvrdzuje listina z roku 1114, v ktorej sa uvádza, že pre ňu (t. j. kapitulu) bol postavený kostol zasvätený najsvätejšiemu Spasiteľovi (svätému Salvátorovi). Podľa archeologického výskumu stál tento kostol na mieste veľkomoravskej baziliky, na východnej terase hradu. Bratislavské prepoštstvo s kapitulou bolo oficiálne uznávaným tzv. hodnoverným miestom (loca credibila): malo právo vlastniť pečať, ktorou sa potvrdzovala hodnovernosť listín.
Dôležitým rokom z hľadiska stavebnej histórie dnešnej katedrály bol rok 1221, kedy sa po predchádzajúcom presťahovaní prepoštstva (v roku 1204) z hradu, presťahoval na základe súhlasu pápeža Honoria III. (In burgum eiusdem castri) do podhradia i kostol. Vzhľadom na postupné narastanie počtu obyvateľov mesta však už kaplnka svätého Martina nestačila, a tak vyrástla čoskoro (koncom 12. alebo na začiatku 13. storočia) po presťahovaní na jej mieste stavba kostola v románskom slohu, zasväteného v kontinuite s hradným kostolom najsvätejšiemu Spasiteľovi (Salvátorovi). Kostol bol postavený z lomového kameňa.
O novom kapitulsko-farskom chráme v podhradí sa prvý raz objavila zmienka v roku 1234. V takejto podobe vydržala stavba takmer jedno storočie. Z hľadiska historického vývoja ranostredovekého mesta bolo dôležitou udalosťou udelenie mestských privilégií kráľom Ondrejom III. v decembri 1291, ktoré mali veľký význam pre ozvoj mesta a života v ňom. Privilégium dávalo mestu právo slobodne voliť richtára a dvanásť prísažných, no nepovoľovalo právo slobodnej voľby farára, čo patrilo medzi hlavné práva slobodných kráľovských miest. Privilégiá boli veľkým prínosom pre ďalší vývoj mesta. Na ich základe sa mesto začalo rozvíjať, no v dôsledku geografických daností iba východným smerom.
Vzrastajúca prosperita mesta, ktoré sa stalo jedným z najvýznamnejších centier Horného Uhorska našla odraz aj vo výstavbe objektov, reprezentujúcich mesto navonok. K významným činom patrila prestavba starého farského kostola. Jestvujúci Kostol Najsvätejšieho Spasiteľa sa totiž čoskoro stal primalým, a preto mesto potrebovalo nový, reprezentačnejší a väčší chrám. Kapitula i mestská rada sa rozhodli postaviť nový prepoštský chrám v novom gotickom slohu. Je zrejmé, že všetky vhodné pozemky, na ktorých by mohla vyrásť stavba nového farského chrámu, boli začiatkom 14. storočia už obsadené. Preto sa jediným možným riešením ukázala prestavba jestvujúceho kostola.
Aby aj počas stavebných prác malo mesto kostol, chrám začali (v rokoch 1311 - 1314) stavať okolo jestvujúceho románskeho kostolíka. Najskôr postavili presbytérium a potom trojlodie. Pozostatkom starého románskeho kostola sú na južnej strane lode zachované zlomky kameňov s nápismi z prvej polovice 13. Do konca 14. storočia postavili severný múr a časť južného obvodového múru. Súčasťou severného múru sa stal malý portál (zo strany Kapitulskej ulice). Okolo roku 1400 pristavali k hranolovej veži dve kaplnky z južnej i severnej strany; južnú ozdobili erbom Českého kráľovstva, lebo sa stala pohrebnou kaplnkou kráľovnej Žofie Bavorskej, vdovy po Václavovi IV.
V tom čase napadli Bratislavu husiti, čo malo za následok zastavenie stavebných prác na novom kostole. Pokračovali až začiatkom tridsiatych rokov 15. storočia. V roku 1432 starý kostolík zbúrali, aby na jeho mieste mohli postaviť klenbu nového trojlodia. Zaklenutie sa malo stať hlavným umelecko-výrazovým komponentom bratislavského Dómu. Klenba chrámu dodnes vytvára kompaktný jednotiaci motív diagonálnych lúčov rebier, križujúcich sa v štvorcových poliach bočných lodí. Za piliermi presahujú do hlavnej lode vytvárajúc dokonalý sieťový systém.
V roku 1451 pokryli strechu chrámu krytinou a 10. Už koncom štyridsiatych rokov 15. storočia, keď dokončovali klenbu trojlodia, začalo sa pomýšľať na priestrannejšie presbytérium, ktoré by bolo dôstojným duchovným zakončením stavby a poskytlo by dostatok priestoru kanonikom, popredným zástupcom mestskej honorácie a iným privilegovaným návštevníkom.
Južná fasáda katedrály s pozostatkom mestského opevnenia.
Duchovným otcom a patrónom prestavby presbytéria sa stal bratislavský prepošt Juraj Schömberg. Umelecky i historicky významným je hviezdicovo-sieťované rebrové klenbovanie so zaujímavými stavebnými prvkami nachádzajúcimi sa v priesečníkoch rebier. Staviteľ tu na prianie zadávateľa umiestnil erby kráľa Mateja Korvína a českej kráľovnej Žofie Bavorskej spolu s maľovanými erbami Uhorska, Matejovej druhej manželky Beatrix Aragónskej, moravského Olomouca a erbu Českého kráľovstva spolu s letopočtom 1476, rokom dokončenia hrubej stavby.
S menom prepošta Schomberga sa spája aj vznik kovaného kružbového kríža a veterníkového kohúta umiestnených na malej vežičke nad presbytériom, ktorými korunovali masív novej svätyne. Dokončovacie práce na zariadení novej chrámovej svätyne riadil prepošt Anton zo Šankoviec (1486 - 1500), ktorý povolal rezbárov z Viedne, aby vyhotovili nové chórové lavice pre kanonikov tzv. stally. Stavebne nadväzujúc na architektúru presbytéria, vznikla pravdepodobne v poslednej štvrtine 15. storočia prístavba k severnej stene chrámovej lode - kaplnka svätej Anny, ktorá zvonku prekryla severný portál spred polovice 14.
Definitívnym zavŕšením stredovekého vývinu bratislavského Dómu bola ďalšia prístavba - neveľká neskorogotická predsieň pristavaná k južnému portálu okolo roku 1510. Hoci prístavba k južnej stene chrámovej lode svojimi architektonickými prvkami nesie stopy zanikajúcej gotiky, portál na východnej strane predsiene patrí už do nového stavebného slohu - renesancie.
Z 13. storočia sa nezachovali nijaké údaje o výzdobe starého, pôvodného kostola. Nevieme nič o počte oltárov, ich slohovom prevedení či zasvätení. Situácia sa zmenila začiatkom 14. storočia. Dary od panovníka, kléru, ale aj bohatých mešťanov postupne zapĺňali chrámový interiér a zachovali sa aj prvé správy o oltároch kostola. V druhej polovici 14. storočia boli v Dóme už viaceré oltáre: oltár svätého Jána Krstiteľa (1354), oltár svätého Juraja a svätého Vojtecha (1373). Okrem toho pribudli oltáre i v kaplnkách.
Hlavný oltár podľa opisu z roku 1734, ako aj podľa dochovanej medirytiny z roku 1655, ktorá vznikla pri príležitosti korunovácie Leopolda I., bol monumentálny drevený neskorogotický krídlový oltár s predelou a pohyblivými krídlami. Ukončoval ho vysoký nadstavec s fiálami. Na južnej strane oltára bol erb Mateja Korvína, na severnej erb jeho druhej manželky Beatrix. V oltárnej skrini bolo súsošie svätého Martina spolu so skulptúrami svätého Jána Krstiteľa a svätého Šebestiána. Predela obsahovala motív narodenia Krista. Hlavný oltár svätého Martina bol v Dóme až do roku 1734.
V štyridsiatych rokoch 16. storočia sa v meste začala udomácňovať nová cirkev - protestantská. Okrem toho, že prívrženci tejto viery dominovali v mestskej samospráve, aj kňazi hlásiaci sa k evanjelickej cirkvi mali prevahu nad katolíckymi duchovnými. Na prelome 16. a 17. storočia sa k protestantizmu hlásilo viac ako deväťdesiatpäť percent stálych obyvateľov Bratislavy. Vyvrcholením tohto stavu bolo, keď sa v roku 1619 stal mestský farský Kostol svätého Martina na dva roky evanjelickým kostolom (do 7. mája 1621).
Situácia sa začala meniť až začiatkom 18. storočia, keď v meste po období stagnácie došlo k nebývalému stavebnému rozvoju a hlavný mestský chrám dostal mimoriadne vplyvného a zámožného mecenáša v osobe hlavy uhorskej cirkvi - arcibiskupa Imricha Esterházyho. Hoci arcibiskupovu priazeň pocítili viaceré kostoly v Bratislave, najväčšiu pozornosť sústredil na farský kostol. Jeho zanietenosť pre umenie a kultúrny rozvoj sa prejavila nielen zveľadením chrámových priestorov v duchu nových umeleckých prúdov, ale najmä architektonicko-duchovným dotvorením farského chrámu.
Vrcholom stavebných úprav bolo do priestoru medzi severný múr presbytéria a východné čelo severnej lode, na mieste gotickej sakristie, na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov 18. Exteriér kaplnky sv. Kaplnka koncipovaná v duchu viedenského baroka, dokončená v roku 1732, dostala umeleckú výzdobu hodnú európskej úrovne zásluhou najpoprednejších stredoeurópskych umelcov na čele so sochárom Georgom Rafaelom Donnerom.
Ostatky svätého Jána Almužníka boli podľa tradície darom tureckého sultána Bajazida II. kráľovi Matejovi Korvínovi v roku 1489 a od toho času boli uložené v kráľovskej kaplnke v Budíne. V roku 1526 po porážke uhorských vojsk pri Moháči boli v kráľovskom sprievode Márie Habsburskej, spolu s inými cennosťami a kráľovským pokladom, prevezené do Bratislavy a uložené na Hrade. Tu ostali až do 5. júna 1530, keď boli na príkaz Ferdinanda I. prevezené do Dómu svätého Martina, kde mali byť uložené až do čias, kedy sa budú môcť vrátiť na pôvodné miesto do Budína. V bratislavskom farskom chráme ich najprv uložili v sakristii, kde odpočívali vyše sto rokov.
Preto dal arcibiskup Peter Pázmaň postaviť v presbytériu po ľavej strane hlavného oltára mramorový náhrobok, do ktorého svätcove ostatky v striebornej rakve slávnostne preniesli 23. januára 1632. Hrobka v takomto stave tu existovala nasledujúcich sto rokov, až do uloženia svätcových ostatkov na terajšie miesto v kaplnke svätého Jána Almužníka. V roku 1712 boli všetky cennosti, dovtedy dočasne uschovávané v Bratislave, vrátené do Budína, no svätcove ostatky zásluhou arcibiskupa Imricha Esterházyho a kardinála Christiana Augusta Saského ostali v bratislavskom Dóme. Ich dôstojné a definitívne uloženie vyriešila až výstavba kaplnky svätého Jána Almužníka zásluhou arcibiskupa Esterházyho.
Akt slávnostného uloženia svätcových ostatkov prebehol 28. októbra 1732. Udalosť bola natoľko významná, že neušla pozornosti Mateja Bela. Deň 28. októbra, zasvätený najsvätejším apoštolom Šimonovi a Júdovi, sa určil ako deň procesie na svätcovu počesť.
Sotva svitol jasný deň, začali sa k Dómu schádzať zástupy ľudí, najrozličnejšieho postavenia, aby sa zúčastnili na bohoslužbách konaných pri všetkých oltároch. Cechy remeselníkov, každý pod svojou zástavou, sa medzitým postavili do obvyklých radov. Len čo posvätným obradom pozdvihli telo svätca, vnútri zazneli bubny a fanfáry a ostatný hudobný sprievod vonku, na hrade a okolo mesta duneli zasa opakované výbuchy a streľba z pušiek. Telo, už predtým uložené do novej rakvy, niesli duchovní. Hneď po nich nasledovali preláti, rady mníchov a kňazov, ako aj kolégium novozaloženej Spoločnosti svätého Jána. V dlhom rade ich sprevádzala šľachta, potom ostatné zhromaždenie všetkých stavov a už prv spomínané cechy remeselníkov, podľa toho, ako sem koho priviedla buď zbožnosť alebo záujem o sprievod, ktorý sa mal konať.
Procesia bola veľkolepá, a pretože chvíľami zastala, aby si tým viac uctila pamiatku svätého Jána, trvala od ranných hodín až do druhej popoludní. Medzitým vojenský oddiel, ktorý tu bol prítomný i delá na hrade a v okolí mesta znovu a potom tretí aj štvrtý raz vystrelili.
Vzápätí po stavbe kaplnky sa v roku 1733 začalo s radikálnou barokovou prestavbou chrámového interiéru. V apríli nasledujúceho roku odstránili gotické oltáre a Georg Rafael Donner začal tvoriť nový hlavný oltár svätého Martina. Mohutný baldachýnový oltár koncipovaný ako javisko predstavujúce kľúčovú časť svätomartinskej legendy - výjav ako sa svätý Martin delí so žobrákom o plášť - mal v ústrednej časti umiestnené olovené jazdecké súsošie svätého Martina so žobrákom (vytvorené v roku 1734). Po stranách mohutnej stĺpovej architektúry zakončenej volútami a svätoštefanskou korunou boli adorujúci anjeli. Slávnostná posviacka nového oltára nitrianskym biskupom Žigmundom Berénim sa konala na sviatok svätého Imricha 5. Pri regotizácii Dómu v roku 1865 však oltár odstránili. Jeho ústrednú časť, súsošie svätého Martina presunuli a umiestnili pod prístrešok medzi oporné piliere z južnej strany presbytéria, kde stálo až do roku 1912 (od uvedeného roku je opäť v kostole, ale u...
Najslávnejším obdobím dejín Dómu sv. Martina je obdobie rokov 1563 - 1830, kedy bol korunovačným chrámom Uhorského kráľovstva. Konalo sa tu 19 korunovácií, z toho bolo korunovaných 11 kráľov, vrátane Márie Terézie, a 8 kráľovských manželiek. Od 11. novembra 2002 je Katedrála sv. Martina Národnou kultúrnou pamiatkou a od roku 2003 satu každoročne koná festival Korunovačné slávnosti, ktorý si pripomína niekdajšiu kráľovskú korunováciu.
V pešej dostupnosti ku Katedrále sv. Gotický trojloďový kostol z 15. storočia. Bývalý korunovačný chrám, v roku 1835 tu Cirkevný hudobný spolok pri Dóme sv. Je nepochybne najzachovalejším a najväčším gotickým kostolom v Bratislave. Vďaka svojej veľkosti už po stáročia dominuje panoráme mesta. S jeho stavbou sa začalo začiatkom 14. stor. na mieste staršieho románskeho kostola. Na stavbe a prístavbách sa podieľali známi stavitelia pracujúci na Dóme sv. Chrám bol vysvätený v roku 1452, ale následné dostavby trvali až do roku 1510. Až v 18. stor. sa pristúpilo k novým úpravám v barokovom štýle, ktoré realizovali poprední umelci. V pol. 19. stor. nasledovala ďalšia prestavba, vedúca k regotizácii chrámu.
Na jej vrchole je vo výške 85 metrov umiestnený model uhorskej kráľovskej koruny, ktorý váži 150 kg a má výšku 164 cm. Z pôvodných šiestich zvonov ostal len najväčší a najstarší zvon Wederin z roku 1674, ktorý odlial Balthasar Herold. Tento 2,5 tony vážiaci zvon patrí medzi najvzácnejšie v Európe. Ostatné zvony boli roztavené počas I. svetovej vojny. Až v roku 2000 dostal Dóm sv.
Rudnayovo námestie
Priestranstvo južne od Dómu sv. Martina získalo svoju dnešnú tvár v rokoch 1909 až 1912. Pomerne dlhú dobu premeny neveľkého priestoru v blízkosti sakrálnej dominanty mesta sprevádzala ostrá polemika okolo plánov študenta architektúry, Franza Wimmera. Odozvy na návrh prvého stavebného diela budúceho profesora boli spočiatku kladné, onedlho však došlo k zlomu, ktorého príčiny nám nateraz nie sú celkom jasné.
Korene úvah o reprezentatívnej zmene plochy bývalého svätomartinského cintorína siahajú do záveru 18. storočia, kedy dôsledkom osobitného kráľovského nariadenia skončilo pochovávanie na pohrebiskách okolo kostolov. Prístup na cintorín umožňovalo len schodisko v prieluke medzi spomenutými domami a dnešným sídlom Jazykovedného ústavu. Lander i Hillebrandt zamýšľali po asanovaní týchto budov a splanírovaní terénu vybudovať po stranách dlhé rampy a medzi nimi založiť parkovú plochu preťatú širokými chodníkmi. Plány na pozdvihnutie vzhľadu miesta, ktorým doslova kráčali dejiny však museli počkať na svoju chvíľu ďalšie storočie.
Ako uvádza Márton Győrik, pisateľ dejín tunajšieho Okrášľovacieho spolku, János Fadrusz zhotovil maketu zamýšľanej podoby námestia. Nedá sa vylúčiť, že slávny sochár týmto počinom nadviazal na svoju staršiu iniciatívu, doloženú krátkou zmienkou v miestnej tlači. Umelec sa vraj s architektom pamiatkovej komisie Fridrichom Schulekom zhodol na tom, aby uprostred námestia bola postavená bronzová kópia jazdeckej sochy sv. Martina. Jej originál sa od roku 1867 nachádzal pred východnou fasádou svätyne korunovačného kostola. Fadrusz údajne prisľúbil aj zabezpečenie financií na vytvorenie odliatku, ak mesto daruje Donnerovo súsošie Národnému múzeu v Budapešti, kam sa dostali plastiky kľačiacich anjelov, stojacich pôvodne po bokoch rozobratého barokového hlavného oltára.
Myšlienka sa našťastie nestala skutočnosťou, vtedajšie pamiatkové orgány totiž dôsledne presadzovali vrátenie sochy do interiéru. Nápad však neupadol do zabudnutia, prihlásil k nemu (i keď len ako k alternatíve) Okrášľovací spolok. 21. mája 1909 sa rozhodol pristúpiť k úprave lokality pred Dómom v zmysle projektu F. Wimmera. Wimmer spracoval svoj materiál na podnet A. Helmára a dodajme, že bez nároku na honorár. V auguste 1909, potom, čo spolok získal podporu mesta vo forme bezplatného odberu a dovozu kameňa z mestských lomov, začalo sa s úpravami terénu a stavbou oporného múru.
Pôvodnú funkciu tohto územia pripomenulo množstvo ľudských pozostatkov odkrytých počas výkopových prác. Koncom roku 1909 sa akcia blížila k záveru a hovorilo sa už o riešení osvetlenia pomocou dvojíc celonočných a tzv. polovičných (t. j. len do polnoci svietiacich) plynových lámp. Súčasne sa ale začali čoraz hlasnejšie ozývať kritici kamenného oporného múru a schodiska prepájajúceho dolnú a vyššie položenú časť námestia.
Argumenty kritikov si osvojilo aj mesto, ktoré žiadalo Okrášľovací spolok o úpravu schodiska tak, aby nepredstavovalo „vážnu komunikačnú prekážku“ ohrozujúcu bezpečnosť a plynulosť pohybu. Niekoľko mesiacov na to, v apríli 1910 vznikol dokonca nový návrh počítajúci s podstatne širším jednoramenným schodiskom. Známa zámočnícka firma Marton navrhla kovové zábradlie a kandelábre v štýle neorokoka. Rozhodnutie mesta spôsobilo vážny rozkol medzi členmi spolku. Kým predseda Gyula Simonyi a Helmár trvali na dokončení múru a schodiska podľa Wimmerových predstáv, Teodor Kumlik a János Korcse sa prihovárali za splnenie požiadaviek magistrátu.
Károly Neusiedler-Ujlaky hľadal a našiel kompromis: kým finančne vyčerpaný spolok nenájde dostatok prostriedkov, zmeny sa mali dotknúť „len“ rozšírenia schodiska. Neustávajúca, nepodložená kritika viedla Wimmera k rezignovanému postoju: „… je mi to jedno, nech si robia, čo chcú, no rozhodne sa ohradzujem proti tomu, aby takto zdevastované dielo bolo spájané s mojim menom.“ Tento moment primäl A.
Na stránkach Nyugatmagyarországi Híradó dokazoval, že odborníci inžinierskeho úradu operujú s krajnými počtami keď rátajú s prítomnosťou tisícov ľudí na malom námestí. Realita bola týmto číslam vzdialená a hotové schodisko navyše dokonale slúžilo počas bežných dní a sviatkov. Helmár obhajoval i stvárnenie oporného múru, spĺňajúceho podľa neho dve funkcie: zakrýval „urážajúcu“ nepravidelnosť horného námestia a podčiarkoval dôstojnosť chrámu: „Kto videl kostoly obohnané nízkymi múrmi, ten si mohol všimnúť, že stavby zbavené takýchto múrov pôsobia dojmom cukrárskeho kúsku položeného na tanier.“ Inžinierskym úradom presadzované 14 metrov široké schodisko („priepasť“) by podľa Helmára bolo zosmiešnilo impozantný ráz Dómu.
Zainteresovaní diplomaticky odmietli učiteľove námietky, pričom taktne poukázali na jeho nekompetentnosť v technických záležitostiach. Obrátil sa na architekta a urbanistu Theodora Fischera, považovaného za jedného z najvplyvnejších nemeckých tvorcov a autoritu vo svojom odbore. Názor rešpektovanej postavy mníchovskej architektonickej scény priniesol želaný účinok. Profesor vo svojej krátkej, z dnešného pohľadu skôr šalamúnsky ladenej odpovedi nabádal mešťanov k väčšej opatrnosti pri vyslovovaní súdov nad nedokončenou prácou, napokon vyjadril presvedčenie, že po dotiahnutí kľúčových detailov „neprajníci stíchnu.“ V decembri 1910 magistrát na odporúčanie mestského inžiniera súhlasil s dokončením námestia podľa prvotných plánov.
Korunovácie: Po obsadení veľkej časti krajiny v 16. stor. Turkami získal Prešporok titul korunovačného mesta uhorských kráľov. Korunovačným kostolom sa stal Dóm sv. Martina a prvá korunovácia sa tu uskutočnila v roku 1563. Spolu tu do roku 1830 korunovali 11 panovníkov a 7 kráľovských manželiek. Všetci tu korunovaní panovníci boli z rodu Habsburgovcov. Ráno sa vydal z hradu na cestu panovník so slávnostným sprievodom za hlaholu zvonov, streľby z diel a zvuku trúb. Po korunovácii a omši sprievod pokračoval cez mesto do kostola františkánov, kde kráľ pasoval vybraných šľachticov za rytierov.
Tradícia korunovácií ožíva vždy v posledný júnový víkend. Táto najväčšia slávnosť v meste pritiahne každoročne do Bratislavy desaťtisíce zvedavcov, ktorí sa stávajú súčasťou veľkolepej historickej ceremónie, turnajov a osláv. Počas korunovačných slávností sa podávala Frankovka modrá, ktorú údajne obľubovala aj panovníčka Mária Terézia, ktorá bola v Dóme sv.
Známa zámočnícka firma Marton navrhla kovové zábradlie a kandelábre v štýle neorokoka:
| Rok | Udalosť |
|---|---|
| 1563-1830 | Obdobie korunovácií v Dóme sv. Martina |
| 1909-1912 | Úprava Rudnayovho námestia |
| 2002 | Katedrála sv. Martina vyhlásená za Národnú kultúrnu pamiatku |
| 2003 | Začiatok konania festivalu Korunovačné slávnosti |