V stredu 19. októbra 2022 popoludní vyvrcholila v obci Horná Mičiná niekoľkomesačná príprava na dôstojné uctenie si pamiatky národného dejateľa zo štúrovskej generácie - Augusta Horislava Krčméryho. Horná Mičiná môže byť právom hrdá na významného rodáka, ktorý sa výrazne pričinil o rozvoj národného a kultúrneho života v 19. storočí.
Obec spolu s evanjelickým a.v. Zborový farár Daniel Duraj privítal hostí, medzi ktorými bolo početné duchovenstvo z regiónu na čele so seniorom Jozefom Pacekom, ako aj zástupcov Matice slovenskej s predsedom Mariánom Gešperom. Inštalovaná bola aj výstava o živote a diele tohto významného rodáka (Jana Borguľová). Vyvrcholením spomienky malo byť uvedenie zborového erbu podľa návrhu hlavného heraldika SR, prapravnuka Augusta Horislava Krčméryho(!) Ladislava Vrteľa, ktorá sa neuskutočnila pre jeho náhlu chorobu.
Roku 1815 začal svoju cirkevnú misiu v Hornej Mičinej ev. kňaz Jozef Krčméry. Spolu s manželkou Máriou, rod. Obrcianovou, pochádzali z Nemeckej (dnes Partizánskej ) Ľupče a zotrvali tu 25 rokov - až do smrti Jozefa Krčméryho 9. marca 1840. Do ich rodiny postupne pribudlo sedem potomkov: Július Kornel (1821), Teodor Augustus (1822), Cecília Jozefína (1824), Fridrich Viliam (1826 - zomrel v nasledujúcom roku), Fridrich Viliam (1828), Eugen Rudolf Matej (1830), Emil Pavol (1834).
Druhý syn, August Horislav Krčméry, sa narodil 1. novembra 1822. Postupne nadobúdal vzdelanie na gymnáziu v Banskej Bystrici a Gemeri, od roku 1836 na lýceu v Banskej Štiavnici. V roku 1838 sa zapísal na ev. lýceum v Bratislave a tam sa dostal do spoločnosti formujúcej sa štúrovskej generácie. Ako študent sa zviditeľnil vo vypätých chvíľach po prepustení Ľudovíta Štúra z profesorského miesta koncom roku 1843, keď na protest proti tomu jeho spolužiak Janko Matúška napísal na nápev ľudovej piesne Kopala studienku, pozerala do nej slová budúcej slovenskej hymny Ponad Tatrou blýska.
Následne odišiel ukončiť štúdiá na Univerzitu Martina Lutherado nemeckého Halle (1844). A potom už nasledovala jeho púť v službách ev. cirkvi - po trojročnom pôsobení ako vychovávateľ, kaplán v Tisovci a Vrbici sa roku 1848 stal farárom v Liptovskom Sv. Mikuláši. Boli to však revolučné roky, preto začiatkom r. 1849 bol pre národne orientované názory a činy väznený pol roka v Debrecíne. Po prepustení sa vrátil do Liptovského Sv. Mikuláša.
24. februára 1855 bol zvolený za farára v Hronseku, kde účinkoval celých 19 rokov. V manželstve s Emíliou Zuzanou, rod. Gryllusovou, sa im narodilo šesť detí: Božena (1856), Elena (1858), Miloslav (1860), August Vatroslav (1862), Jozef Borivoj Štefan (1865), Vladimír (1873). V tom čase sa okrem iného pričinil o osamostatnenie cirkevného zboru v Badíne, kde v roku 1874 prevzal miesto farára a zotrval tu až do svojej smrti 9. marca 1891. Miesto posledného odpočinku Augusta Horislava Krčméryho je na badínskom cintoríne.
Popri cirkevných povinnostiach sa August Horislav Krčméry priebežne venoval publikovaniu ľudovýchovných článkov, správ o kultúrnom živote, národopisných príspevkov a prekladov. Spolu s Jánom Kadavým vydali kalendár Živena (1853) a roku 1862 redigoval hudobnú prílohu časopisu Sokol - Hlahol. August Horislav Krčméry ako hudobný skladateľ komponoval aj vlastné piesne, ktoré mali širokú pôsobnosť a zohrali významnú úlohu národnouvedomovacom procese v čase zvýšeného národnostného útlaku. Skomponoval menšie klavírne skladby ako štvorylka Slovenka, polky Vila i Rusalka a iné.
Najmä v čase pobytu v Hronseku sa Krčméry často stretával s priateľom Andrejom Sládkovičom z neďalekej Radvane. Okrem spolupráce v cirkevnej a národnej práci si boli blízki aj v rodinných kontaktoch. Pri jednej návšteve v Hronseku našiel Andrej Sládkovič dumať Krčméryho nad partitúrou skladby, ktorá mala text v nemeckom jazyku. Sládkovič pohotovo zareagoval - nápev sa mu páčil, a tak z hlavy začal tvoriť slovenský text. Krčméry očarený súhlasil. Asi takto sa zachoval príbeh o zrode významnej hymnickej piesne s názvom Hojže, Bože v pamäti Sládkovičovho syna Martina.
Do kultúrnej histórie sa zapísal predovšetkým v spojení s Andrejom Sládkovičom a ich spoločnou hymnickou piesňou Hojže, Bože, jak to bolí, keď sa junač roztratí, ktorá sa spieva pri významných národných príležitostiach. Na novej budove ev. lýcea v Bratislave je umiestnená pamätná tabuľa študentov ev. lýcea. V Národnej rade SR je pri štátnych symboloch umiestnená pamätná tabuľa, zachytávajúca históriu vzniku slovenskej hymny.
Široko rozvetvená rodina Krčméryovcov sa významne zapísala do slovenskej národnej a kultúrnej histórie. Dokumentuje to aj dobová rodinná fotografia (okolo roku 1890).
Rodina Krčméryovcov okolo roku 1890
Stojaci zľava: syn Jozef Krčméry, dcéra Božena Krčméry, syn August Krčméry, nevesta Oľga Krčméry, rod. Petényi, Miloslav Krčméry. Sediaci zľava: manželka syna Jozef Krčméryho rod. Eőrdőghová, manželka Augusta H. Krčméryho Emília Krčméry rod. Gryllus, August Horislav Krčméry, dcéra Elena Braxatorisová, rod. Krčméry, zať Miloš Braxatoris. Syn Miloslav Krčméry (14. 5. 1860 Hronsek - 4.11.1902 Jasenová ), ev. farár, redaktor, hudobný skladateľ, priekopník poľnohospodárskej osvety na Orave. Prapravnuk Ladislav Vrteľ (nar.
Rok 1822 je pre slovenský národný život silný z hľadiska narodenia viacerých významných štúrovských dejateľov ako Janko Kráľ, Ján Franciscy Rimavský, Ján Kalinčiak, Štefan Marko Daxner a mnohí ďalší. Väčšina zo štúrovcov boli básnici alebo prozaici, ale August H. Krčméry sa prejavoval predovšetkým ako hudobne zdatná a tvorivá osobnosť.