Mons. Štefan Barnáš: Život a osud spišského pomocného biskupa

Mons. Štefan Barnáš, biskup, tomistický filozof a teológ, trpiteľ za vieru sa narodil 19. januára 1900 v Slovenskej Vsi, v okrese Kežmarok. Zomrel 16. apríla 1964. V obci Slovenská Ves v okrese Kežmarok sa v sobotu 7. septembra 2024 uskutočnila spomienka na tamojšieho rodáka Mons. Štefana Barnáša (1900 - 1964), ktorý bol od roku 1949 spišským pomocným biskupom a následne obeťou komunistického totalitného režimu.

Spomienka sa začala svätou omšou o 10:00 vo farskom kostole Obetovania Pána. Následne bola pri farskom kostole odhalená busta biskupovi Štefanovi Barnášovi od sochára Jána Frančaká. O 14:30 sa v priestoroch farského kostola uskutočnila diskusia s cirkevným historikom Ľuboslavom Hromjakom a historikom Ústavu pamäti národa Františkom Neupauerom.

Dňa 16. apríla 2016 sa v obci Slovenská Ves (okres Kežmarok) stretli kňazi, veriaci, príbuzní a ctitelia biskupa - martýra Štefana Barnáša. Slávnosť začala svätou omšou v kostole Obetovania Pána v Slovenskej Vsi. Mons. Ján Duda, súdny vikár Spišskej diecézy veriacim priblížil životnú cestu Štefana Barnáša. V homílii povedal: "Jeho biskupská vysviacka bola "pre väzenie". To nebolo ľahké. Lebo utrpenie nie je nikdy ľahké." Vyzval, aby sme pamätali na jeho utrpenie, ktoré je zobrazené aj na jeho náhrobnom kameni. Po svätej omši nasledovala púť ulicami obce "životnou cestou Štefana Barnáša". Pásmo zastavení, modlitieb, reflexií, prítomným bližšie sprostredkovali životnú cestu Štefana Barnáša.

V Slovenskej Vsi pripomenuli 60. výročie úmrtia biskupa Štefana Barnáša. Spomienkovú svätú omšu slávil v utorok 16. apríla 2024 spišský biskup Mons. František Trstenský.

Detstvo a štúdium

Štefan Barnáš sa narodil 19. januára 1900 v rodine Jána Barnáša a Zuzany, rod. Laufikovej. Obaja jeho rodičia mali v čase sobáša 21 rokov a neskôr priviedli na svet ešte ďalších šesť detí. Sviatosť krstu udelil Štefanovi Barnášovi v deň jeho narodenia vo farskom Kostole Obetovania Pána v Slovenskej Vsi miestny farár, levočský rodák Rudolf Greschik, ktorý tu pôsobil. Krstnými rodičmi boli Ján Gaborčík a Anna Klaudová, rod. Kovalčíková.

Po smrti R. Greschika, ktorý zomrel náhle, pastoráciu prevzal Ján Dideczky, rodák zo Starej Ľubovne, ktorý duchovne vplýval aj na Štefana Barnáša. V roku 1923 zvolili otca Štefana Barnáša za starostu Slovenskej Vsi a ostal ním až do roku 1931.

Štúdium začal v miestnej rímskokatolíckej ľudovej škole. Štefan bol veľmi šikovný žiak. Musel si osvojiť maďarčinu, v ktorej sa vyučovali všetky predmety, okrem náboženstva. Po skončení piatej triedy ľudovej školy v roku 1911 išiel Štefan študovať na Hlavnom rímskokatolíckom gymnáziu v Podolínci, ktoré spravovala rehoľa piaristov. Za vynikajúce študijné výsledky bol odmeňovaný menšími sumami peňazí alebo rôznymi výhodami, ktoré zmenšovali jeho výdavky na štúdium. Je potrebné zdôrazniť, že Štefan Barnáš študoval od štvrtého ročníka počas ťažkých rokov prvej svetovej vojny.

Chcel ísť cestou kňazského povolania a vtedajší biskup Sándor Párvy posielal adeptov kňazstva do biskupského seminára v Rožňave, nakoľko spišská diecéza malý seminár nemala. Štefan Barnáš tu absolvoval siedmy ročník gymnaziálneho štúdia a stal sa najlepším študentom v ročníku. V roku 1918 Rakúsko - Uhorsko zaniklo a vzniklo Československo.

Práve v rušných časoch jesene 1918 študoval Štefan Barnáš na premonštrátskom gymnáziu v Košiciach, aby tu ukončil ôsmy maturitný ročník štúdia. 29. apríla 1919 Štefan Barnáš ukončil posledný ročník gymnázia so samými jednotkami. Absolvovaním gymnaziálnych štúdií dosiahol Štefan Barnáš klasické humanitné vzdelanie. Predsavzatiu stať sa kňazom ostal verný, preto sa prihlásil do diecézneho seminára v Spišskej Kapitule, kde ho bez ťažkostí prijali. V septembri poslal vtedajší rektor Ján Vojtaššák troch bohoslovcov na štúdiá teológie do Prahy. Tam sa Štefan Barnáš ocitol v dôležitom ohnisku poznania, z ktorého si odniesol solídny základ z oblasti teológie, filozofie, biblistiky, cirkevných dejín a dejín umenia. Na tomto základe mohol ďalej stavať a vyrásť na výraznú osobnosť v oblasti slovenskej kresťanskej filozofie. Štefan Barnáš ukončil teologické štúdia v Prahe v júni 1923.

Nenasledovala kňazská vysviacka, lebo do popredia vystúpila vojenská služba. Nemohol nastúpiť hneď. Musel čakať na čas, keď mu mal vypršať odklad, a to až 1. októbra 1923. Bol pridelený k pešiemu pluku. Biskup Ján Vojtaššák kategoricky žiadal príslušné vojenské veliteľstvo, aby bol ako bohoslovec preložený od „zbraní“ k pomocnému zdravotníctvu.

Kňazská služba a pedagogické pôsobenie

Po prepustení z vojenskej služby sa Štefan už intenzívne pripravoval na prijatie kňazskej vysviacky. Nižšie svätenia prijal v apríli 1925, subdiakonát 31.mája a diakonát v nedeľu 28. júna. Sviatosť kňazstva prijal na sviatok apoštolov sv. Petra a Pavla v pondelok 29. júna 1925 v Katedrále sv. Martina v Spišskej Kapitule z rúk biskupa Jána Vojtaššáka. Po primičnej svätej omši v rodnej Slovenskej Vsi biskup Ján Vojtaššák zaradil novokňaza Štefana ako kaplána v Námestove na Orave. Po dvojročnej „kaplánke“ na Orave biskup Vojtaššák vymenoval Štefana Barnáša za správcu farnosti v Troch Revúcach (dnes Liptovské Revúce). V prostredí Troch Revúc si našiel čas pokračovať v štúdiu teológie. V júli 1928 odovzdal na Bohosloveckej fakulte Karlovej univerzity v Prahe svoju dizertačnú prácu na tému Právo Cirkvi na majetok poťahom na moderné právo svetské. Za doktora teológie bol promovaný v Prahe na Karlovej univerzite v marci 1931. Štefan Barnáš získaním doktorátu potvrdil, že je vedecký typ, ktorý má dostatočné predpoklady na to, aby sa ďalej uberal týmto smerom.

Barnáš sa vo svojej farnosti prejavil ako zodpovedný kňaz so zmyslom pre organizáciu a poriadok, aj ako človek s hlbokým sociálnym cítením. Biskup Vojtaššák ustanovuje 1. septembra 1933 Štefana Barnáša za profesora špeciálnej dogmatiky a študijného prefekta seminára. Barnáš pol roka zastával aj funkciu vicerektora seminára. Po smrti F. Skyčáka menuje biskup Vojtaššák za rektora spišského diecézneho seminára Štefana Barnáša. Pápež Pius XII. dňa 27. mája 1947 vymenoval Barnáša za pápežského komorníka.

Pomocný biskup Spišskej diecézy

Stupňujúci tlak komunistického režimu na Cirkev vyvolal obranný reflex v jej štruktúrach. Spišský biskup Ján Vojtaššák v napätej a neistej situácii urobil opatrenia na zabezpečenie nerušeného fungovania svojej diecézy. Pre prípad, žeby jemu a jeho generálnemu vikárovi štátna moc zabránila slobodne vykonávať úrad, vymenoval dňa 7. júla 1949 mimoriadnych generálnych vikárov. Pre katedrálny archidiakonát vymenoval Štefana Barnáša. V druhej polovici októbra 1949 dostal Barnáš písomnú pozvánku na internunciatúru do Prahy. Dôvod pozvania nebol v pozvánke uvedený a Barnáš ho nepoznal. V Prahe odovzdal tajomník internunciatúry Ottavio de Liva dekrét pápeža Pia XII., ktorým ho 25. októbra 1949 menoval za pomocného svätiaceho biskupa v Spišskej diecéze. Slovenská verejnosť a štátne orgány sa o vymenovaní Štefana Barnáša za biskupa dozvedeli zo slovenského vysielania Vatikánskeho rozhlasu.

Štefan Barnáš prijal biskupskú vysviacku dňa 5. novembra 1949 v kaplnke diecézneho seminára v Spišskej Kapitule. Svätiteľom bol biskup Ján Vojtaššák a spolusvätiteľom svätiaci biskup Martin Kheberich. Počas konania obradu bola budova seminára uzavretá. Vysviacky sa zúčastnil iba úzky okruh Barnášových kolegov z vysokoškolskej bohosloveckej školy, niekoľko známych kňazov, rehoľné sestry, bohoslovci a najbližší príbuzní. Hektické časy, spojené s prenasledovaním Katolíckej cirkvi a s tým súvisiacim jeho krátkym pôsobením v biskupskom úrade, mu nedovoľovali, aby dostal svoj erb a heslo. Napriek tomu sa s Barnášovým kňazským a biskupským pôsobením spája heslo Ut intellegam corde - Aby som porozumel srdcom.

Biskup Barnáš dostal štátny súhlas na výkon svojej funkcie a v januári 1950 zložil sľub vernosti ČSR. V roku 1950 tlak na Cirkev narastal. Biskup Vojtaššák poveril používaním tajných fakúlt generálneho vikára Jozefa Tomanócyho a pomocného biskupa Štefana Barnáša. V napätej atmosfére, keď nikto nevedel, čo prinesie zajtrajšok, pomocný biskup udelil prvýkrát sviatosť birmovania v Spišských Vlachoch 320 veriacim.

Sídelný spišský biskup Ján Vojtaššák bol izolovaný 3. júna 1950 a Štefan Barnáš sa už ako tajný generálny vikár ujal svojej funkcie. V nedeľu 4. júla 1950 udelil sviatosť birmovania vo farnosti Chrasť nad Hornádom. Bola to v poradí druhá, no zároveň aj posledná birmovka biskupa Barnáša v Spišskej diecéze.

Ráno 10. júna 1950 Štefana Barnáša vylákali podvodom z budovy seminára pod zámienkou, že ho do biskupskej rezidencie volá biskup Ján Vojtaššák a tam ho násilne dali do izolácie, čo mu znemožnilo vykonávať úrad pomocného biskupa, funkciu rektora diecézneho seminára i mimoriadneho generálneho vikára. V domácom väzení v biskupskej rezidencii ostal až do 25. júla 1950, keď ho eskortovali do bývalého kláštora školských bratov v Mučeníkoch. On ani kňazi nemali pri bohoslužbách oblečené ornáty, ale montérky. Ako oltáre slúžili stoly, ktoré ponachádzali v budove a namiesto kalichov mali sklenené poháre. Bol jediným internovaným biskupom. Levočský farár Jozef Vojtas ho nahovoril, aby pozháňal svoju fotografiu, aby mu zadovážil falošnú legitimáciu na útek do zahraničia. Práve tento moment sa stal zámienkou, ktorá neskôr viedla k zaisteniu a odsúdeniu biskupa Barnáša.

Väzenie a vykonštruovaný súdny proces

Dňa 9. októbra 1950 krátko pred polnocou sa z mučeníckeho tábora pohli dve vozidlá, ktoré odvážali „neprevychovateľnú“ skupinu kňazov na čele s biskupom Barnášom, do Nových Zámkov. Žili v tvrdých podmienkach. Biskupov pobyt v tomto zariadení prerušila 9. októbra 1950 eskorta do Bratislavy, kde ho podrobili výsluchu.

ŠtB potrebovala mať Barnášovo meno v protokole z výsluchu Palkoviča, budúceho hlavného obvineného. Formuláciu o spoločne pripravovanom úteku Vojtasa a Barnáša do zahraničia možno označiť za konštrukciu vyšetrovateľa. Orgány ŠtB zaistili Štefana Barnáša 23. februára 1951 v internačnom tábore pre kňazov v Nových Zámkoch. Vyhrážkami a fyzickým týraním nútili Barnáša, aby podpísal protokoly, v ktorých sa priznával k špionážnej činnosti v prospech Vatikánu. Vyšetrovateľ ho prinútil to podpísať. Barnáš vypovedal o tom, že v lete 1949 organizoval vzbury veriacich namierené proti komunistickému režimu. Z dnešného pohľadu pôsobí priam groteskne až neuveriteľne, ako sa biskup vo vyšetrovacích protokoloch uvedomelo vyznáva z politických previnení, pričom používa aktuálne politické frázy a marxistickú terminológiu.

Podľa oficiálnej konštrukcie ŠtB sa všetci obvinení v tejto skupine dopustili trestného činu velezrady a vyzvedačstva. Barnáš v trestnom oznámení figuruje ako „vatikánsky špión“. Spolu s ostatnými obvinenými bol dodaný do väznice Krajského súdu v Prešove. Krajské veliteľstvo ŠtB v Prešove podalo osobitné trestné oznámenie na „kňazskú skupinu“ s ôsmimi obvinenými 6. apríla 1951. Trestné oznámenie bolo podané na biskupa Štefana Barnáša a na ďalšie osoby: Jozef Vojtas (farár v Levoči), Štefan Vaverčák (farár v Spišskej Belej), Ján Lang (kaplán v Spišskej Belej), Jozef Vrbovský (biskupský archivár v Spišskej Kapitule), Jozef Lenko (správca farnosti v Dedinkách), učiteľka Marta Maitnerová a Helena Vojtasová.

Výsluchy spojené s fyzickým a psychickým týraním vyčerpali biskupa natoľko, že ho museli 20. júna 1951 previesť na lekárske vyšetrenie do štátnej nemocnice v Prešove. Cítil sa zle, sťažoval sa na bolesti srdca, nôh a nespavosť. Podľa jedného spoluväzňa biskupovi Barnášovi vo vyšetrovacej väzbe vybili dva zuby, no nechcel o tom bližšie hovoriť.

Hlavné pojednávanie sa začalo ráno o 8.30 a skončilo sa vynesením rozsudku v ten istý deň o 17.30 večer. Predsedal sudca V. Hamák, členmi senátu boli Jozef Buzma a Pavol Korbuly. Títo traja boli členmi senátu tiež pri odsúdení ďalších troch slovenských katolíckych biskupov: J. Vojtaššáka, M. Buzalku a P. Gojdiča. Biskup Barnáš bol odsúdený na 15 rokov väzenia, peňažný trest 50 000 Kčs, prepadnutie majetku a stratu čestných občianskych práv na 10 rokov.

Utrpenie v leopoldovskej väznici

Po vynesení rozsudku biskup Barnáš nastúpil výkon trestu v povestnej leopoldovskej väznici. Z biskupa Barnáša sa stal väzeň s kmeňovým číslom 3457. Prijal trest, podrobil sa mu, hoci sa necítil vinný a odsúdený bol nespravodlivo. Z Barnášovej strany sa tento postoj dá pochopiť len ako postoj hlboko veriaceho kresťana, úplne odovzdaného do vôle Božej.

Dňa 27. decembra 1951 bol spolu s viacerými kňazmi eskortovaný do ilavskej väznice. Pracoval v matracárskej dielni, kde sa šili matrace. Okrem biskupa Barnáša tam pracoval aj gréckokatolícky pomocný biskup Vasiľ Hopko, ktorý bol, podobne ako on, odsúdený vo vykonštruovanom procese v roku 1951 na 15 rokov väzenia. Stretli sa tu teda dvaja biskupi v spoločnosti iných rímskokatolíckych a gréckokatolíckych kňazov.

Dňa 6. marca 1953 Štefana Barnáša eskortovali z Ilavy do väznice - nápravno-pracovného tábora v Mírove na severnej Morave. Spolu s ním eskortovali aj skupinu rehoľníkov - saleziánov Titusa Zemana a ďalších. Z Mírova premiestnili biskupa Barnáša v júli 1953 do leopoldovskej väznice. Z biskupov tu boli väznení Ján Vojtaššák, Michal Buzalka a Pavol Gojdič a českí biskupi. Spolu so Štefanom Barnášom to bolo sedem biskupov. Štefan Barnáš bol zaradený na pracovisko „konopa“. Spolu s inými väzňami tu pracoval pri výrobe konopných povrázkov na zväzovanie snopov. Driapal aj perie, dodávané z hydinárskych závodov. Biskupa Barnáša neskôr zaradili medzi väzňov, ktorí čistili a opravovali múčne vrecia.

Biskupov otec, v tom čase už 78-ročný Ján Barnáš podal 13. júla 1956 žiadosť na Krajskú prokuratúru v Bratislave, aby došlo k obnove trestného stíhania proti Š. Barnášovi. Keď po uplynutí piatich mesiacov Ján Barnáš nedostal z Krajskej prokuratúry v Bratislave odpoveď o tom, v akom štádiu je skúmanie prípadu jeho syna Štefana Barnáša, obrátil sa listom na prezidenta ČSR Antonína Zápotockého. Prezidentská kancelária žiadosť postúpila Krajskej prokuratúre v Bratislave. Súdny senát prijal rozhodnutie, že u odsúdeného nenašiel dôvody k odpusteniu od výkonu zostatku trestu odňatia slobody. Ján Barnáš v mene svojho brata podal sťažnosť proti tomuto verdiktu a vec sa dostala na Najvyšší súd v Prahe. Všetko márne. Až amnestia prezidenta k 9.

Evanjelický farár (neskorší generálny biskup) Pavel Uhorskai opísal stretnutie s Barnášom vo väzení takto: "Ponúkol mi kúsok chleba asi ako moja päsť a prosil, aby som ho neodmietol. (Bol to celodenný prídel chleba na jedného väzňa.) Bol som prekvapený, ale ponúkaný chlieb som prijal s vďakou a poznámkou, že neviem, ako si to zaslúžim a že ja ho na oplátku nemám čím počastovať. On o nijaké častovanie nestál, chcel sa so mnou len zoznámiť." Biskupa Barnáša si vážil a vnímal ako svojho dôverníka aj dnes už blahoslavený Titus Zeman SDB.

Posledné roky života

Biskupa Barnáša z leopoldovského väzenia prepustili 10. mája 1960. Odovzdali mu osobné veci a finančnú hotovosť 142 korún a 90 halierov. Bola to odmena za jeho dlhoročnú drinu vo väzení. Barnáš sa stal jediným väzneným slovenským biskupom prepusteným na amnestiu. ŠtB kontrolovala jeho pohyby a styky, vyčítali mu, že chodí medzi ľudí. Štátny súhlas slúžiť sv. omše dostal s pripomienkou, že ich smie slúžiť v Bazilike sv. Kríža na bočnom oltári, bez účasti verejnosti.

Od júla 1960 býval v dome svojho brata Jána vo Svätom Jure. Toto riešenie však bolo zrejme od začiatku prechodné. Nechcel byť na ťarchu rodinám s deťmi. Sám potreboval aj lekársku starostlivosť. Preto si už 6. septembra 1960 podal žiadosť na Ústrednú charitu na Slovensku o prijatie do Charitného domova pre kňazov v Pezinku. O niekoľko dní sa mohol nasťahovať. Charitný domov v Pezinku mohol biskup Barnáš opustiť iba zriedka. Ku každej ceste potreboval schválenie správkyne Kardošovej, ktorá strpčovala život rôznymi príkazmi, zákazmi a sliedením.

Dňa 2. augusta 1962 odišla z Vatikánu do Spišskej Kapituly pozvánka na II. Vatikánsky koncil, adresovaná biskupovi Barnášovi. Štátna vrchnosť mu účasť na tejto celocirkevnej udalosti nepovolila. Počas prebiehajúcej druhej sesie /zasadania/ koncilu viedla Svätá Stolica intenzívne rokovania so zástupcami ČSSR. Tretie stretnutie sa uskutočnilo v Prahe 16. až 28. novembra 1963. Tu sa stretla vatikánska delegácia na čele s diplomatom A. Casarolim so siedmimi biskupmi na zámku Zbraslav pri Prahe. Biskupa Barnáša z Pezinka do Prahy odprevadil jeho brat Ján a z Prahy do blízkeho Zbraslavského zámku ho dopravil ministerský automobil.

Biskup Barnáš sa stretol s A. Casarolim 23. novembra 1963. Biskup Barnáš dostal dar od pápeža Pavla VI. - biskupský prsteň. Medzitým bol biskup Vojtaššák prepustený z väzby na amnestiu prezidenta ČSSR 6. októbra 1963. Internovali ho v Charitnom domove pre kňazov v Senohraboch pri Prahe. Biskup Vojtaššák sa 15. marca 1964 obrátil listom na pápeža Pavla VI. Navrhol vymenovať pomocného biskupa Štefana Barnáša za biskupa s právom nástupníctva pre Spišskú diecézu.

Biskup Barnáš utrpel 1. apríla 1964 slabú mozgovú porážku ľavej strany a o niekoľko dní mu ochrnula celá ľavá polovica tela. Pridružili sa aj preležaniny. Vidiac daný stav ho brat Ján po dohode s lekármi nechal 13. apríla 1964 previesť späť do Charitného domova v Pezinku.

V roku 1960 bol Štefan Barnáš po amnestii prezidenta ČSSR prepustený, no do svojej diecézy ani do rodnej obce sa vrátiť nemohol. Musel sa zdržiavať pod dozorom Štátnej bezpečnosti v Pezinku, kde 16. apríla 1964 zomrel. Z Pezinka bol tajne prevezení do svojej rodnej obce, kde bol pochovaný za účasti stovák kňazov a hojnej účasti veriacich.

O biskupovi Barnášovi boli natočené dva dokumentárne filmy (prvý v rámci relácie Orientácie a druhý V. Semanom s názvom: "...ut intelligam corde" (Chápať srdcom)).

Významné dátumy v živote Štefana Barnáša:

tags: #kostol #v #ktorom #posobyl #stefan #barnas