Reformácia bola veľké náboženské hnutie, ktoré sa usilovalo o nápravu západnej kresťanskej cirkvi a o jej navrátenie k pôvodnému poslaniu. Reforma smerovala k dvom hlavným cieľom - k presnému dodržiavaniu etických zásad kresťanstva tak, ako sú zaznamenané v Biblii, a k odstráneniu svetskej moci cirkvi.
Pokus Martina Luthera o zreformovanie cirkvi viedol k vytvoreniu samostatných nezávislých cirkví, v ktorých každá mala svoje vlastné teologické učenie a názory. Rozdiel medzi činnosťou cirkevných činiteľov a hlásanými kresťanskými ideálmi viedol k nespokojnosti v širokých vrstvách ľudu. Zhoršovalo sa postavenie poddaných a svetský a cirkevní feudáli zvyšovali nároky. Zvyšovali sa aj rozdiely medzi spoločenskými vrstvami.
Na začiatku bol augustiánsky mních Martin Luther. Prológom bolo vystúpenie proti predávaniu odpustkov. V roku 1517 pribil na dvere kostola vo Wittenbergu 95 téz, v ktorých odmietal predaj odpustkov a kritizoval viaceré dôležité dogmy oficiálneho cirkevného učenia. Významný teológ Ján Eck dokazoval príbuznosť lutherových a husových názorov. Považoval jeho učenie za kacírstvo (porovnával ho s husovým). V lete 1520 vydal pápež Lev X. bulu (Exsurge Domine), ktorá odsúdila Luthera za to, že hlásal názory protichodné s Písmom. Luther dostal 60 dní na to, aby svoje učenie odvolal.
Ríšsky snem vo Wormse (1521) - Karol V. Habsburský pozval Luthera s presvedčením, že sa mu podarí odvrátiť roztržku v cirkvi a v Svätej rímskej ríši. Luther dostal iba otázku či svoje učenie odvolá alebo nie (neodvolal), a tak nedostal príležitosť aby obhájil svoje názory. Luther mal zaručený slobodný odchod z Wormsu no bolo jasné že čoskoro bude zatknutý a postavený pred súd, preto sa uchýlil k saskému kurfistovi Fridrichovi Múdremu na hrad do Wartburgu. 1521 - Karol V. podpísal Wormský edikt, ktorí obvinil Luthera z kacírstva a dal ho do ríšskej kliatby. Luther medzitým preložil Nový zákon do nemčiny a tým chcel umožniť prístup kresťanom k Biblii. Pre Luthera bolo Písmo sväté jediná autorita.
Nemecká sedliacka vojna (1524-1526) - vystúpenie Luthera malo veľký ohlas po celom Nemecku a tak v juhozápadnom Nemecku vypuklo povstanie proti okliešťovaniu svojich starobylých práv, ako bolo právo na používanie lesov, lúk a vody. Žiadali úplnú autoritu Písma, kňazov mali voliť a vydržiavať výlučne obce. Najradikálnejším povstalcom v strednom Nemecku bol Tomáš Munzer. Po správach o krvavých násilnostiach sa postavil proti vzbúrencom aj Luther ktorý svoje názory publikoval v spise Proti lupičským a vraždiacim hordám sedliakov. Všetky povstania boli potlačené. Dôsledkom porážky sedliakov bolo obmedzenie osobnej slobody poddaných, tzv. druhé nevoľníctvo.
Snem v Speyeri (1529) - Karol V. sa pokúsil potlačiť reformáciu tým, že dal hlasovať o reformačných názoroch. O teologických otázkach by sa nemalo rozhodovať hlasovaním, a podľa tohto protestu sa stúpenci reformácie nazývajú protestanti.
Snem v Augsburgu (1530) - Karol V. sa snažil zblížiť evanjelikov a katolíkov a tým zachovať jednotu západného kresťanstva. Vedúcim protestantským teológom bol (v neprítomnosti Luthera) Filip Melanchton. Katolícka strana odmietla melanchtonové vierovyznanie akceptovať.
Práve preto sú zo všetkých tých jedovatých výkrikov, ktoré pošpinili a otrávili dejiny spásy, najničivejšie tieto dva: „Non serviam!“ a „Sola scriptura!“ Ten prvý, esencia démonskej pýchy a vzdoru, vyriekol Lucifer a inšpiroval tým Luthera, aby vyriekol ten druhý, ktorý je úskočným pokusom roztrhnúť katolícku štruktúru kresťanstva, vcelku tkané a nezošívané rúcho Krista Kráľa.
Kontradiktórne heslo sola scriptura (v Biblii, na ktorú sa ako zdroj svojej platnosti odvoláva, nie je nikde spomenuté), „ospravedlnenie len vierou“ (spása podľa privátneho výkladu Písma bez potreby dobrých skutkov), je prezentované ako výsledok hlbokého a nezištného bádania, hodné ustavičného štúdia. Povedzme to neekumenicky, ale priamo: istý augustiniánsky mních vymenil chudobu, čistotu a poslušnosť v Božích službách za sex, peniaze a moc v službe sebe samému - Ecce, Luther!
Katolícka encyklopédia pripomína, že kým bolo Nemecko zaplavené krvou a jeho národ paralyzovaný strachom (po potlačení sedliackej vzbury ktorú vyvolal)…, trávil 42-ročný Luther medové týždne s Katarínou von Bora, rehoľníčkou, ktorá opustila svoj konvent. Oblažoval svojich priateľov detailami svojho manželského šťastia. Po prehre v sedliackej vojne, on a jeho pobočník Melanchton, vyhlásili prvýkrát novú a dovtedy neznámu doktrínu o neobmedzenej moci panovníka nad jeho poddaným, požadujúcu bezvýhradnú podriadenosť autorite. Tak kázali a učili duchu servility a despotizmu. Toľko k sexu a moci. Čo sa peňazí a pohodlia týka, augustiniánsky kláštor, ktorý mu po jeho svadbe venoval knieža elektor, urobil svojím panstvom a splodil v ňom šesť detí.
Keď pápežský legát Vergerius navštívil 7. novembra 1535 Luthera vo Witembergu, našiel draho vyobliekaného reformátora v sviatočnom odeve, v tmavej veste a rukávmi z krikľavého atlasu. Seržový kabát lemovaný líškou, na prstoch prstene a na krku masívna zlatá reťaz. Prítomnosť človeka, ktorý chcel reformovať starú Cirkev vystrojeného takým šviháckym spôsobom zapôsobila na legáta dojmom, ktorý nie je ťažké si predstaviť.
Základom takého prístupu je predovšetkým hovoriť o Lutherovi a podobných hereziarchoch celú a neprikrášlenú pravdu. Dnes sa často hovorí, že rímskokatolícka Cirkev vo svojom postoji k Martinovi Lutherovi urobila obrat. Dnes sú medzi Lutherovými najväčšími advokátmi katolícki učenci, vyzdvihujú ho ako oddaného reformátora, ktorý usiloval o lepšiu Cirkev v období korupcie a chamtivosti. Naši predstavení, kráčajúc v ekumenickom porceláne sa len ťažko dokážu prinútiť, aby hovorili s nekatolíkmi „jasne a otvorene“ a s apoštolskou láskou, ktorú od nich Rím kedysi požadoval. Ani náhodou nepovedia, že ospravedlnenie vierou brata Martina je celé o ospravedlnení jeho samého. Nie je to principiálna reakcia na cirkevnú skazenosť, ale sebecký podfuk.
Keď sa nechcel zmeniť on, musel zmeniť katolícku náuku. A po jeho vzore to dnes vidíme robiť zástupy. Tak ako dnešné „pro choice“ je lutherovská „sola scriptura“ podvodný slogan, s ktorým prišiel notorický klamár, aby ospravedlnil svoje hriechy: porušenie slávnostných sľubov kvôli ukojeniu svojej chlipnosti. „Aká škoda by sa stala, keby človek s dobrým úmyslom v záujme kresťanskej cirkvi hoci aj klamal“ povedal pred magistrátmi v Eisenachu v roku 1540.
S politickou podporou viedla táto úplne moderná túžba po radikálnej autonómii a sebauspokojení k predvídateľným dôsledkom: deštrukcii náboženského a spoločenského mieru, krviprelievaniu a brutálnym štátnym intervenciám. Zničilo to aj samotného Luthera, ktorý ako toľko iných non serviam buričov zomrel ako duchovná troska. Do svojho posledného dychu brojil proti pápežovi a túto nekajúcnosť až do konca sám predvídal a modlil sa za ňu - hrešiac tak proti Duchu Svätému.
Luthera však napriek zúrivým protipápežským výpadom v poslednej dobe vychvaľovali najväčšie persony katolíckej Cirkvi. Ján Pavol II. tohto exmnícha vychvaľoval v roku 1983 za jeho hlbokú zbožnosť. V tom istom roku, luteránsko-katolícky dialóg o ospravedlnení uvádza, že „kresťania, či protestanti alebo katolíci, nesmú znevažovať osobu a odkaz tohto muža“. Katolícki historici ho nazývajú „jedným z najväčších svedkov kresťanskej viery“ a tvrdí sa, že v záujme jednoty, je potreba opätovného preskúmania jeho diela „mimoriadne naliehavá“.
V novembri 1998 sa stretol kardinál Ratzinger s poprednými luteránmi, aby zachránili Spoločnú deklaráciu o doktríne ospravedlnenia, ktorej hrozilo skartovanie a jeho znalosť všetkých predreformačných Lutherových spisov sa luteránom hodila a bezpochyby pomohla deklaráciu zachrániť.
V marci 2008, kardinál Walter Kasper vyhlásil, že od Luthera sa musíme veľa učiť, počínajúc dôležitosťou, ktorú pripisoval Božiemu slovu. Rozhodol sa zamlčať to, že sa naozaj nemáme čo učiť od muža, ktorého celý postkatolícky život bol poznačený tou istou lživou úskočnosťou, s ktorou falšoval Bibliu, aby pasovala do jeho nového náboženstva.
Keď Luther prekladal do nemčiny Nový zákon a nakoniec aj celú Bibliu (vyšla v roku 1534), zahltil ju hojnosťou vlastných bludov. Kardinál Kasper veľmi dobre vie, že tento preklad vôbec nebol korektný. Katolícka encyklopédia zdôrazňuje, že: prepisovaním a vymazávaním, zlým prekladom a svojvoľnou machináciou z Písma spravil nástroj útoku na starú Cirkev a potvrdenia vlastných doktrín… Pre Luthera stala sa Biblia v národnom jazyku nevyhnutnou a nenahraditeľnou vecou. Jeho rozvrátenie duchovného poriadku, odstránenie cirkevnej vedy, odmietnutie sviatostí, potlačenie obradov, degradácia kresťanského umenia žiadali si nejakú náhradu a ťažko by našiel niečo lepšie ako „čisté Božie slovo“ podporené „kázaním evanjelia“.
Prvé kópie Nového zákona mal pripravené do tlače za menej ako tri mesiace. S pomocou Melanchtona, Spalatina a iných poskokov, na základe Erazmovej gréckej verzie, s hašterivými poznámkami a komentármi a poburujúco-vulgárnym rytinami, ktoré dodal Cranach, za smiešny peniaz vydal prvú várku vo Wittenbergu už v septembri… Zatiaľ čo z filologického hľadiska si zasluhuje uznanie, teologicky padá na úplne elementárnej otázke verného prekladu. Takú dôležitosť prikladal Božiemu slovu.
Dnes akoby Lutherov duch, ktorý za živa toľko klamal, uchvátil všetkých týchto pastierov a učencov, ktorí ho pokrytecky obhajujú a zveličujú katolícky podiel na všetkých zlách, ktoré vyprovokoval. A to ešte v roku 1949 Sväté ofícium nabádalo biskupov, aby „pevne naliehali, aby pri preberaní dejín reformácie a reformátorov neboli chyby katolíkov úmyselne zväčšované a chyby reformátorov zatajované, ani veci, ktoré sú skôr akcidentálne neboli zdôrazňované a veci, ktoré sú najpodstatnejšie, menovite odpad od katolíckej viery, neboli pokladané za neviditeľné, alebo nejestvujúce.“
Pod vedením kardinála Kaspera a jemu naklonených teológov sa teraz presadzuje opačný prístup. Vyhýbajúc sa tak múdremu a rozvážnemu nariadeniu z roku 1949 naznačujú morálnu rovnocennosť medzi katolíkmi a protestantmi, ktorá v debatách o reformácii končí nafukovaním katolíckych hriechov a exkulpáciou hereziarchov.
Napríklad, v júni 2010 viedol otec Mitch Pacwa z EWTN debatu s odborníkom konvertitom, ktorý študoval motívy a pohnútky Kalvína a Luthera. Odborník vyskúmal, že tí dvaja sa nepokúšali rozvrhnúť katolícku Cirkev, ale len napraviť chyby, ktorými trpela v tej dobe. Ospevoval ich cnosti a ich bludné doktríny pripísal len nešťastným rozhodnutiam urobeným pod vplyvom zlých okolností.
Je dobre známe, že v desaťročiach po koncile protestanti pod zámienkou ekumenizmu rozšírili svoje bludy po Latinskej Amerike. Nový postoj k herézam vládnuci od II. vatikánskeho koncilu žiada, aby katolíci zložili zbrane, otvorili svoje pevnosti a prestali bojovať s protestantizmom. A napriek tomu protestanti zintenzívnili svoje útoky proti katolíckej Cirkvi a výsledkom je, že významný podiel populácie prijal protestantizmus. Napríklad oficiálne údaje hovoria, že v roku 1970 bolo v Brazílii 91,8 % katolíkov a len 5,2 % protestantov. V roku 2000 sa pomer zmenil na 73,9 % ku 15,6 %. Vďaka katolíckemu ekumenizmu a protestantskej agresivite je teda v Brazílii viac protestantov ako v Nemecku.
Namiesto protiofenzívy, ktorú by proti herézam na tomto tradične protiprotestantskom kontinente mala Cirkev viesť a zastaviť tak krvácanie, utieka sa dnes Cirkev k dohodám, ako je tá ženevská. Ale protestantské sekty dostávajú vo svojom boji proti katolicizmu Latinskej Ameriky všetku možnú zahraničnú pomoc. Tieto peniaze majú odlákať miestnu chudobu z autoritatívneho a bezpečného katolíckeho prístavu na mínové pole soly scriptury.
Najväčšie zlo ekumenizmu sa dá opísať ako udržiavanie rozdelenia a odháňanie ľudí od Cirkvi namiesto ich privádzania do vnútra. Je to prevrátenie katolíckej tradície naruby. Od samého počiatku, od apoštolov, cirkevných Otcov a Učiteľov sme počúvali, že Kristus „hladuje po obrátení človeka a smädí za jeho návratom“ k Nemu, teda do Jeho Cirkvi. Podobne aj pápeži vždy učili, že „pravá jednota spočíva v návrate odídencov do pravej Kristovej Cirkvi“ a Sväté ofícium zatracovalo a odsudzovalo zárodky ekumenického hnutia posledného storočia ako „falošnú požiadavku, žiadajúcu viac pozornosti pre to, v čom sa zhodujeme, ako pre to, v čom sa líšime“.
Toto konzistentné a jednotné chápanie cieľa zjednotenia bolo v pokoncilovom období zničené. V roku 2001 predseda pápežskej rady pre jednotu kresťanov, kardinál Kasper, vyhlásil, že „dnes už ekumenizmus nechápeme ako ekumenizmus návratu, ktorý žiada iných, aby konvertovali a stali sa katolíkmi. Tento názor bol II. vat.
Úvod dnešného článku o švédskej svätici Márii Alžbete Hesselbladovej by som trochu netradične začal informáciami o Dr. Martinovi Lutherovi, ktorý svojím bludným učením spôsobil rozkol v katolíckej Cirkvi, takže kvôli nemu množstvo veriacich odpadlo od pravej viery a dodnes je ich cesta späť do lona katolíckej Cirkvi duchovne veľmi ťažká. Svätá Mária Alžbeta Hesselbladová sa však do lona katolíckej Cirkvi vrátila, pretože milovala pravdu a Boha a podobne ako sv. Brigita Švédska či švédska kráľovná Kristína milovala katolícku Cirkev, pravú Nevestu Kristovu.
Dr. Martina Luthera, exkomunikovaného augustiniánskeho mnícha pozná väčšina našich čitateľov. Ako teológ nebol nijako zvlášť výnimočný a v učenej dišpute s dominikánom Johanom Eckom (1486 - 1543) v Lipsku pri obrane svojho heretického učenia v tzv. Lipskej dišpute (jún/júl 1519) pohorel Dr. Martin na celej čiare.
Na oveľa vyššej intelektuálnej úrovni ako on bol Filip Melanchton (1497 - 1560), označovaný tiež za „architekta reformácie“. Bol nielen lepším teológom, ale i väčší diplomat. Upravoval formulácie Dr. Martina a pripravoval tiež jeho dielo na uverejnenie, i literárne bol podstatne zdatnejší. Veď aj Augsburské vyznanie (Confessio Augustana, 1530), základný dokument luteránskej cirkvi napísal výlučne Melanchton. K ďalším autorom, ktorí upravovali Lutherove spisy patrili Johann Bugenhagen, Justus Jonas či Caspar Cruciger.
Na druhej strane však treba objektívne povedať, že Lutherov teologický súboj s dominikánom Johannom Eckom nebol tak celkom rovnocenným intelektuálnym teologickým súbojom. Luther totiž za Eckom výrazne zaostával v inteligencii, logike, teologickom i filozofickom vzdelaní. Lipská dišputa sa uskutočnila na prelome júna a júla 1519 a Eck bod po bode vyvrátil všetky Lutherove útoky voči pápežskej autorite, Očistcu, odpustkom, sviatostiam i názorom ohľadom Svätého Písma ako jediného meradla viery. Luther sa nechal v dišpute uniesť a začal obhajovať Jána Husa, ktorého katolícka Cirkev odsúdila ako heretika.
Tým, že Luther priznal sympatie k Husovi, prakticky sám seba usvedčil z herézy v očiach katolíkov. Dišputa síce nezmenila Lutherove presvedčenie (bol to stratený prípad už vtedy, keď ho netrafil poriadne blesk v roku 1505), ale pomohla Cirkvi identifikovať rozsah jeho teologického odklonu a blúdenia. Po dišpute s Eckom bol Luther definitívne považovaný za nekatolíckeho teológa.
Len pre zaujímavosť prikladám porovnanie teologických postojov Luthera a Ecka:
| Autorita Cirkvi | Luther: Tvrdil, že jediným základom viery je Sväté Písmo (sola scriptura, Luther však už z vrodenej skromnosti nedodal, že jeho interpretácia Svätého Písma), Cirkev podľa totiž môže zlyhať. | Eck: Tvrdil, že Sväte Písmo plus Apoštolská tradícia plus Učiteľský úrad Cirkvi, autorita pápeža a koncilov vedených Duchom Svätým tvoria autoritu Cirkvi. |
|---|---|---|
| Pápežstvo | Luther: Pre Luthera sa stal pápež len biskupom Ríma, ktorý nebol ustanovený Kristom. | Eck: Pre Johanna Ecka bol pápež nástupcom sv. Petra, ktorý bol ustanovený Kristom, najvyššou autoritou v katolíckej Cirkvi. |
| Odpustky | Luther: Luther považoval odpustky za zneužitie, ich teologický základ za pochybný a podľa jeho slov odpustky nemajú silu odpúšťať hriechy. | Eck: Eck naopak správne tvrdil, že odpustky majú svoj základ vo Svätom Písme, Cirkev ich teda udeľuje legitímne. |
| Očistec | Luther: Luther tvrdil, že Očistec nie je explicitne uvedený vo Svätom Písme, možno ho preto spochybniť. | Eck: Eck doložil argumentmi, že Očistec je dogma opretá o tradíciu a logiku viery, existencia Očistca je potvrdená cirkevnou náukou. |
| Cirkevná, Apoštolská tradícia | Luther: Tradícia pre Luthera nie je rovná Svätému Písmu, môže byť chybná (na rozdiel od Lutherovho učenia, dodávajú kritici Dr. Martina Luthera 🙂 ). | Eck: Pre Ecka je Apoštolská tradícia základným pilierom katolíckeho učenia odovzdaného apoštolmi a je neoddeliteľná od Svätého Písma. |
| Sviatosti | Luther: Luther prijal (pre svoje učenie) len dve sviatosti (krst a Eucharistiu), ostatné sviatosti považoval za nebiblické. | Eck: Eck mu argumentoval, že Sedem sviatostí ustanovil Kristus, Lutherove predstavy sú bezprecedentné. |
| Spása | Luther: Pre Luthera je spása len z viery (sola fide) a milosti, človek nemôže spolupracovať na svojom ospravodlivení. | Eck: Eck naopak tvrdil, že spása vyrastá nielen z viery, ale aj zo skutkov lásky a spolupráce človeka s Božou milosťou. |
| Ján Hus | Luther: Luther sa počas dišputy nechal uniesť a začal tvrdiť, že mnohé Husové názory boli pravdivé a kresťanské, kritizoval zneužitie autority pri jeho poprave. | Eck: Eck správne uviedol, že Hus bol právoplatne odsúdený na koncile v Kostnici (1415) a jeho učenie bolo heretické. |
| Cirkevné koncily | Luther: Podľa Luthera sa koncily môžu mýliť, nie sú neomylné. Ak sa koncily môžu mýliť, môže sa mýliť aj Luther. Ak sa mýli, načo sa zaoberať jeho mylným učením? Ak sa nemýli - kto potvrdí jeho neomylnosť - on sám, jeho milenka a neskôr manželka, tiež bývalá mníška Katarina von Bora (1499 - 1552), alebo jeho druh Melanchton?). | Eck: Eck pokojne argumentoval, že koncily pod vedením Ducha Svätého nemôžu zlyhať a nemôžu sa mýliť. |
| Služba laikov | Luther: Pre Luthera je každý luteránsky kresťan kňazom vo viere - presadzoval ideu „všeobecného kňazstva“. | Eck: Eck naopak tvrdil, že len vysvätení kňazi a biskupi môžu plniť sviatostné a učiteľské úlohy v Cirkvi. |
Mňa osobne najviac pobavil útek Kataríny von Bora aj s ďalšími 12 mníškami z cisterciánskeho kláštora v Nibsch na Veľkú noc v roku 1523 za pomoci obchodníka Leonarda Koppeho v sude od sleďov. Luther a Katarína von Bora sa do seba zahľadeli, preskočila medzi nimi iskra a Luther nakoniec dospel k poznaniu, že manželstvo je svedectvom o zrušení povinného celibátu. Vzali sa 13. júna 1525 v kláštornej budove vo Wittenbergu. Mali 6 detí, Katarína viedla hospodárstvo, starala sa o muža, deti, dobytok, varila pivo a ako bývalá cisterciánska mníška zasahovala aj do teologických otázok. Luther o nej s láskou tvrdil, že „moja pani velí všetkým, okrem tých, čo sú v Nebi“. Po Lutherovej smrti v roku 1546 upadla do finančných ťažkostí a zomrela v chudobe 20. decembra 1552.
Ako Martin Luther zmenil dejiny a cirkev - Daniel Šobr - 20 minútovka
Luther teda kládol dôraz na osobnú vieru, Písmo a vnútorné presvedčenie, Eck bol verným obhajcom scholastickej tradície, autority Cirkvi a pápeža a takisto bol na rozdiel od Luthera veľmi erudovaným teológom. Vasa , dcéra švédskeho panovníka Gustava Adolfa a sv. Mária Alžbeta Hesselbladová sa s Kristovou pomocou nielenže vymanili z močiara protestantských bludov, ale svojím príkladom pomohli konvertovať späť ku katolicizmu aj ďalším Škandinávcom.