Kostol svätej Margity Antiochijskej v Kopčanoch: Archeologický výskum a jeho význam

Objav mimoriadneho významu sa podaril pamiatkarom v Kopčanoch v okrese Skalica. Ide o veľkomoravský kostol svätej Margity z 9. storočia, ktorý predstavuje jednu z najzachovalejších cirkevných architektúr na celom území bývalej Veľkomoravskej ríše. Kostol sv. Margity Antiochijskej stojí v extraviláne Kopčian, na poliach neďaleko rieky Moravy.

Poloha kostola v blízkosti významného veľkomoravského hradiska Valy v Mikulčiciach vždy evokovala myšlienku o pôvode tohto objektu už v 9. storočí, zvlášť potom, keď Štefan Janšák publikoval kopčianske „Hrúdy“.

Kostol sv. Margity Antiochijskej je jediným autentickým, takmer kompletne zachovaným kostolom s pôvodným využitím a funkciou z čias Veľkej Moravy. V Českej republike ani nikde inde takýto objekt neexistuje. Súčasne sa považuje za najstaršiu stojacu cirkevnú stavbu v strednej Európe. Kostolík bol postavený zrejme niekedy v priebehu 9. alebo 10. storočia neďaleko areálu hradiska Valy, ktoré leží len 2 km západne pri ceste vedúcej na východ do Nitrianska. Stavebne išlo o neveľký objekt jednoduchej dispozície s pozdĺžnou loďou a nepravidelnou kvadratickou apsidou, aké boli v Európe rozšírené už od 8. storočia. Z tohto obdobia sa našli v okolí aj hroby. Jednoduchá stavba kostola prešla v priebehu storočí viacerými stavebnými úpravami.

Pamiatkový úrad SR zverejnil na tlačovej besede unikátny archeologický nález - Kostol sv. Margity Antiochijskej v Kopčanoch, okres Skalica. Na rozdiel od iných architektonických pamiatok z 9. storočia, z ktorých poznáme len torzá, táto pamiatka sa zachovala v pôvodnej podobe. Ako uviedol vedúci archeologického výskumu v Kopčanoch Peter Baxa, jedná sa o jediný zachovaný veľkomoravský kostol v stredoeurópskom priestore.

História výskumu

Prvý známy archeologický výskum kostola sv. Margity vykonala PhDr. Ľudmila Kraskovská v roku 1964, kedy skúmala plochu severne od kostola. Odkryla tu niekoľko hrobov bez nálezov.

V rokoch 1994 - 1996 PhDr. Viera Drahošová zo Záhorského múzea v Skalici západne od lode kostola objavila pozostatky stavby predsiene - nartexu so zahĺbeným vymurovaným objektom. Na južnej fasáde kostola v roku 1994 študenti Filozofickej fakulty Univerzity Komenského Viera Anoškinová a Martin Vančo odkryli gotické okná.

V rokoch 1995 - 1999 vykonával na objekte stavebno-historický výskum kolektív pracovníkov Pamiatkového ústavu pod vedením Mgr. Eleny Sabadošovej. Na objekte vykonala v tomto období reštaurátorský prieskum Katedra reštaurovania VŠVU v Bratislave. Pamiatkový ústav dokončil v rokoch 1998 - 2000 archeologický výskum interiéru Kostola sv. Margity. Výskum identifikoval šesť historických horizontov - stavebných etáp datovateľných do obdobia 11. - 17. storočia.

Na základe výsledkov archeologického výskumu cintorína bol Kostol Margity v roku 2004 datovaný do 9. storočia, čím sa potvrdila hypotéza Dr.

V súčasnosti sa archeologický výskum v Kopčanoch zameriava na rekonštrukciu historickej krajiny a jej osídlenia, a to najmä v 9. - 10. storočí.

Architektonické charakteristiky

Kostol sv. Margity Antiochijskej v prvej etape možno charakterizovať ako jednoloďový s predsieňou - nartexom a štvoruholníkovým presbytériom. Celková dĺžka kostola s nartexom je 11,9 m, šírka lode a nartexu 5,21cm. V súčasnosti sú z tejto etapy zachované murivá lode približne do výšky jej dnešnej korunnej rímsy, teda 560 cm od pôvodnej úrovne terénu.

V severnej stene lode sa zachovali dva malé polkruhovo ukončené pôvodné okenné otvory s takmer rovným ostením a vrcholovým klenákom v tvare trojuholníka. Pomerne vysoko umiestené okná sú široké 46 cm, vysoké 66 resp. 62 cm.

Presbytérium má tvar nepravidelného štvoruholníka, je vyosené smerom na sever. Jeho valená klenba je súčasná s murivom, použitý stavebný materiál je totožný s vertikálnymi konštrukciami. Okenný obdĺžnikový otvor vo východnej stene je sekundárny. V južnej stene presbytéria sa čiastočne zachovalo východné ostenie okna s pôvodnou povrchovou úpravou - murovacia malta pritiahnutá k lícu muriva, tvoriaca kompaktnú vrstvu. Bolo zrušené a nahradené ranogotickým oknom v 13. storočí, podobne ako dve okná na južnej fasáde lode.

Prechod medzi presbytériom a loďou je hladký, bez zvýraznenia víťazného oblúka. Loď bola podľa autorov správy z architektonického výskumu pôvodne zaklenutá. Severná fasáda je zachovaná takmer neporušená. Po jej odkrytí v roku 1994 je možné sledovať štruktúru muriva v celom rozsahu. Dominantný je podiel tenkých kamenných platní hrubých približne 5 cm. Je tu viditeľná snaha o dodržanie priebežnosti ložných špár, ktoré sú však miestami mierne zvlnené.

Murovacia malta je hrubšia, mastná, bledá, so zrnkami nevyhaseného vápna. Miestami obsahuje úlomky vápenca. Povrchovú úpravu exteriérových stien bude možné upresniť až po doskúmaní južnej fasády (reštaurátorský výskum).

V rámci statického zabezpečenia objektu a v súvislosti s ním realizovaného archeologického výskumu bolo odkryté základové murivo južnej steny v takmer celej dĺžke. Výška základového muriva bola v týchto miestach v priemere 55 cm. Je nutné podotknúť, že úroveň dna základovej ryhy mala rozdiely 8-10 cm. Základové murivo je užšie než nadzemné, miestami až o 5cm na jednej strane. V úrovni pôvodného terénu je prvý riadok miestami oveľa širší než murivo nad ním. Prvý riadok základov je kladený nasucho. Malta základov je vápenná, hrubšia, s menším podielom vápna. Archeologický výskum interiéru odkryl podobné situácie, charakteristické nepravidelnou štruktúrou, teda hrúbka základového muriva bola 50-60 cm.

Na základe výsledkov archeologického výskumu interiéru kostola a časti cintorína je zrejmé, že kostol postavili na najvyššom bode duny. Interiér kostola po výstavbe objektu vyrovnali zrejme zeminou zo základových rýh veľmi hrubým spôsobom tak, že v rámci lode a apsidy sme zistili až 20 cm výškovú profiláciu podlahy z ušľapanej hliny, korešpondujúcu s prvou stavebnou fázou. Uvedené rozdiely vo výške podlahy sme zistili v lodi kostola. Podľa nálezu v apside kostola výška podlahy vo svätyni a v lodi bola rovnaká. Podlaha v nartexe, podľa zachovanej koruny muriva objektu 2, mala niveletu asi o 20 cm vyššiu ako podlaha v lodi.

Pôvodný vstup do lode kostola sa nezachoval. Archeologickým výskumom bola lokalizovaná, v západnej obvodovej stene lode pod prahom veľkého neskorogotického portálu, plomba v nadzemnej časti pôvodnej hmoty steny kostola. Súvisí so zamurovaním spodnej časti pôvodného vstupu po jeho vybúraní.

Nartex mal vnútorné rozmery 384 cm x 270 cm. V súčasnosti sa zachoval len fragment južného základového múru, ktorý vďaka sekundárnym zásahom nie je priamo prepojený s murivom lode. Táto situácia existovala už pri jeho odkrytí archeologickým výskumom v roku 1996. Západné čelo múru sa zachovalo len po vnútorný roh s nábehom na zalomenie severným smerom, vďaka čomu je možné spoľahlivo rekonštruovať jeho dĺžku.

Pri južnej stene nartexu sa nachádza objekt 2, ktorý zaberá celú jeho dĺžku. Ide o zahĺbený objekt nepravidelného obdĺžnikového tvaru, vnútorná šírka pri západnej stene kostola je 65 cm, na východnej strane bol približne 73 cm, zachovaná dĺžka na južnej strane je 205 cm. Objekt je vymurovaný s použitím rovnakého materiálu ako nadzemné murivá kostola. Jeho dno je vytvorené z väčších kamenných platní hrúbky okolo 5 cm, kladených tesne ku sebe. Až po ich položení boli vybudované vlastné steny objektu so šírkou 20-30 cm, maximálna zachovaná výska stien je 88 cm.

Interpretácia funkcie objektu č. 2 nie je zatiaľ uzavretá, v súčasnosti pracujeme s tromi hypotézami: hrobka, relikviár alebo krstná nádrž (piscina). V prvom prípade je nutné zvažovať skutočnosť, že ide o mimoriadne dôkladne vymurovaný objekt, ku ktorému nie sú z územia Veľkej Moravy žiadne analógie. Keďže objekt č. 2 vznikol súčasne s kostolom, mal by sa ako hrobka nachádzať skôr v presbytériu alebo v lodi, čo najbližšie k oltáru. Táto úvaha možno použiť aj pre variantu relikviárovej stavby.

Nartex slúžil v rannom stredoveku ako zhromažďovací priestor najmä pre katechumenov. Typ krstnej nádrže v tvare štvoruholníka je pomerne častý. Jeho tvar vychádza zo symbolického chápania krstu ako zmŕtvychvstania. Vyššie opísaná konštrukcia objektu č. 2 a jeho umiestnenie spĺňajú kritéria pre zaradenie medzi krstné nádrže. Chýba odtokový otvor, ktorý sa vzhľadom na neskoršie deštrukčné zásahy v západnej časti objektu nemusel zachovať. Schodíky, po ktorých sa zostupovalo do nádrže mohli byť murované alebo drevené, umiestnené na jedinej prístupnej západnej strane pri vstupe do nartexu.

Z hľadiska klasickej archeologickej stratigrafie, odhliadnuc od všetkých historicko-urbanistických argumentov a hypotetických predpokladov, sa datovanie I. stavebnej fázy do veľkomoravského obdobia, t.j. do 9. - začiatku 10. storočia opiera o poznanie vzťahu kostola a hrobov príkostolného cintorína a o datovanie nálezov z hrobov.

Výskum interiéru kostola a prvé dve etapy výskumu cintorína pri kostole potvrdili, že kostol postavili na mieste, kde sa predtým nepochovávalo, to znamená, že je voči hrobom primárny. V lodi kostola sa našli zbytky hrobu 74, ktorý vznikol po zániku prvej stavebnej etapy a obsahoval šperky z 11. storočia. Pri južnej stene lode kostola a jeho zbúranej predsiene boli lokalizované tri hroby, hrob 3/98, 96/04 a 106/04 najstaršieho horizontu pochovávania pri kostole, ktoré svojím umiestnením rešpektujú kostol v rozsahu lode a nartexu.

Z hrobov 3/98 a 106/04 pochádzajú charakteristické veľkomoravské šperky - dva pozlátené bronzové gombíky, zlatá náušnica s očkom a strieborná bubienková náušnica. Podľa analógií sú datovateľné do 9. storočia - začiatku 10. storočia.

Dominantnou morfologickou črtou dispozičného riešenia kostola je jeho longitudálna trojdielnosť nartex - loď - presbytérium, ktorá sa premietla s najväčšou pravdepodobnosťou aj do hmotovej skladby.

Podľa nášho názoru, ak akceptujeme datovanie na základe archeologického výskumu, je nutné hľadať priame vzory pre kopčiansky kostol v karolínskom kultúrnom okruhu, sprostredkované vďaka dominantnému postaveniu salzburgského arcibiskupstva pri kristianizácii územia severne od Dunaja po synode v roku 796.

Kostol sv. Margity Antiochijskej v Kopčanoch

Kopčany v kontexte Veľkej Moravy

Pamiatku sv. Kopčany sa v období Veľkej Moravy podieľali na rušnom živote veľkomoravského hradného centra na Valoch, ktorého jadro bolo vzdialené do 1,5 km od roľnícko-pastierskych osád nachádzajúcich sa v dnešnom chotári obce. Tak mohutné veľkomoravské centrum ako boli Valy by bolo nepredstaviteľné bez závislého roľníckeho obyvateľstva. Okolo Valov sa preto na rozlohe 40 km2 nachádzal celý rad drobných poľnohospodárskych i remeselníckych osád s pohrebiskami umiestnenými na pieskových pahorkoch.

Zo súčasného archeologického výskumu vyplýva, že Valy boli bližšie ku Kopčanom ako k dnešným Mikulčiciam (CZ). Jediná „otvorená brána“ viedla z hradiska na východ, t.j. Valy boli prístupnejšie z Kopčian a to viacerými cestami, a teda mohli dostať prediktát kopčiansko-mikulčické, ak nie kopčianske Valy.

Samotná obec Kopčany je obklopená dvoma starými veľkomoravskými sídliskami. Prvé sídlisko bolo objavené pri dnešnej ceste z Kopčian do Moravskej Novej Vsi, kde stál donedávna hostinec aj s priľahlými budovami. Skladalo sa z dvoch častí, a to z ostrova I a ostrova II, ktoré vyčnievali z inundačného územia. Druhé významné sídlisko bolo zistené pri náhodnom objave kostí na západnom svahu duny pri Kačenárni. Vo vykopaných sondách sa tu našlo celkom 61 kostrových hrobov.

Význam kostola

Kostol sv. Margity Antiochijskej je jediným, v hmote takmer kompletne zachovaným veľkomoravským kostolom. Je unikátnym dokladom a dôkazom kresťanských kultúrnych tradícií formujúcich stredoeurópsky región. Ide o sakrálnu architektúru sídliskového komplexu, ktorý vznikol v blízkosti mikulčického hradiska Valy pozdĺž komunikácie vedúcej od hradiska na východ v 9. storočí. Jedinečnosť kostola spočíva v tom, že dokumentuje v kontexte premien jeho najbližšieho okolia transformáciu a existenciu historických sídliskových štruktúr po páde Veľkej Moravy v 10. - 13. storočí v tejto časti Pomoravia. Kostol sv. Margity Antiochijskej v Kopčanoch je z hľadiska historického kontextu XIII. kostolom mikulčickej sídliskovej aglomerácie.

Na našom území je najstaršia zmienka o vysvätení Pribinovho kostola v Nitry salzburským biskupom Adalrámom okolo roku 828 po Kr. Ide o vôbec najstarší písomný dôkaz existencie kostola v tomto regióne Európy.

Vo veľkomoravskom období bol stavebný materiálom lomový alebo len málo opracovaný kameň. Múry boli zvyčajne hrubé 70 až 80 cm. Pri budovaní sa bežne používal aj stavebný materiál zo starších stavieb, v našom prípade rímskych.

Archeologický výskum nálezom veľkomoravských hrobov v roku 2004 potvrdil, že ho postavili niekedy v období vlády Svätopluka (871 - 894), najneskôr na začiatku 10. storočia.

Kostolík nie je len dokladom o najstaršej sakrálnej architektúre na Slovensku. Spolu s osídlením v jeho okolí preukázal, že po rozpade Veľkomoravskej ríše na našom území neprestal existovať život. Teda nedošlo k opusteniu územia a presídleniu obyvateľstva len do významných aglomerácií rozvíjajúcich sa stredovekých miest. Život kontinuálne pokračoval ďalej.

Tabuľka: Významné kostoly z obdobia Veľkej Moravy na Slovensku

Interiér kostola sv. Margity Antiochijskej

Žrebčín v Kopčanoch

V polovici 18. storočia na okraji dediny založil cisár Karol III., žrebčinec. Niektoré pramene uvádzajú, že Kráľovský žrebčín v Kopčanoch založil v roku 1736 František Štefan vojvoda Lotrinský. Už v roku 1765 Jej cisárska milosť, panovníčka Mária Terézia povýšila Kopčiansky žrebčín na dvorný cisársky a kráľovský žrebčín. Tak ako to už na Slovensku bolo obvyklé, na žrebčíne sa zle podpísalo socialistické hospodárenie. Od roku 2005 prebieha jeho intenzívna obnova. Obnovené časti sú naozaj veľmi pekné. Dokonca niekoľko miestností z týchto častí prichýlilo nálezy z archeologických výskumov pri kostole Margity Antiochijskej.

tags: #kostol #velkej #moravy