História kostola siaha až do prvej polovice 15. storočia, keď bol na jeho mieste hrad podobný Bytčianskemu zámku. Niektorí historici dokonca hovoria, že hrad založil bojovný rád templárov.
Ilavský hrad, neskôr kláštor a väznica
V roku 1693 bol ilavský hrad s panstvom predaný uhorským kráľom do súkromných rúk. Nový majiteľ si prestaval dolnú časť hradu a hornú časť hradu dal k dispozícii ostrihomskému arcibiskupovi, ktorý sa tu rozhodol zriadiť prvý kláštor Trinitárov v Uhorsku. Okrem kláštora tu Trinitári zriadili aj nemocnicu a položili základný kameň dvojloďového kostola.
História Kostola Všetkých Svätých
Trinitárov do vnútorného hradu pozvala hlava katolíckej cirkvi - uhorský prímas Juraj Sečéni (Szecsényi). Rehoľa trinitárov bola známa tým, že od moslimov z otroctva vykupovala zajatých kresťanov. Po tom, čo sa usadili v Ilavskom kláštore, v roku 1701 začali stavať kostol, ktorý dokončili v roku 1723. Trinitári pri stavbe krypty využili priestor priekopy hradu k tomu, aby postavili kryptu, ktorá kopíruje podlahu kostola. V Ilave pôsobili až do roku 1784, keď ich rehoľu zrušil Jozef II.
Pôvodný gotický farský kostol v Ilave - nachádzajúci sa mimo kláštorného areálu, bol v tak dezolátnom stave, že vtedajší farár - Ján Nepomuk Rosinský išiel v roku 1785 za Jozefom II. a požiadal ho, aby ho mohol využívať pre sväté omše.
Pod viacerými kostolmi na Slovensku sa nachádza sieť hrobiek, v ktorých boli v minulosti pochovaní predstavitelia cirkví, ale aj významní mešťania. Najväčšia krypta na Slovensku je pod farským Kostolom všetkých svätých v Ilave a ide doslova o kostol pod kostolom.
Interiér Kostola
V kostole sa nachádzajú pôvodné barokové lavice, kazateľnica a bočné oltáre. Organ je z polovice 20. storočia. Hlavný oltár nie je pôvodný, pretože pochádza z čias úprav na farský kostol. Ani nástenné maľby nie sú pôvodné, sú však staré približne 50 až 60 rokov. Zvýšenú pozornosť venovali trinitári vybaveniu sakristie, v ktorej môžete vidieť niektoré ornamentikou zdobené skrine.
Krypta pod Kostolom: Kostol pod Kostolom
Kláštorná krypta je umiestnená priamo pod miestnym farským kostolom pri väznici, na mieste hradnej priekopy. Hrobka kopíruje rozmery lode chrámu, ktorej využiteľná plocha je 537 metrov štvorcových, a preto niektorí odborníci hovoria, že ide o kostol pod kostolom.
Mgr. Miroslav Toman z Trenčianskeho múzea pri vstupe do podzemia hovorí: „Je to skvost podzemnej architektúry. Nie je mi známe, že by bol na Slovensku podobný chrám, ktorý by mal kryptu takýchto rozmerov.“ Krypta je rozdelená na dve časti. Hlavná časť je dlhá 20 metrov, vysoká 8 metrov a široká 7 metrov, pričom svojimi rozmermi na prvý pohľad pripomína telocvičňu, respektíve prázdny kostol. Po bokoch sa nachádzajú menšie hrobky s telami zosnulých. Zo stien trčia železné háky, ktoré boli určené na vešanie smútočných vencov, kytíc a kvetín. Miestny kostolník si pamätá, že sa tam nachádzali aj časti kostí.
Krypta pod Kostolom všetkých svätých
Krypta pokračuje menšou hrobkou, ktorá sa nachádza pod sakristiou. V minulosti tu bol vchod z kláštorného dvora, ktorý slúžil na presúvanie mŕtvych, ale v súčasnosti je priestor zamurovaný práve kvôli priestorom väznice. V menšej časti hrobky dominuje mohutný stĺp, ktorý pokračuje do sakristie kostola, ale aj do väzenskej kaplnky.
V súčasnosti podľa Mgr. M. Tomana nie sú známe dôvody stavby krypty takých veľkých rozmerov: „Zrejme mali trinitári s Ilavou väčšie plány a predpokladali, že tu bude centrálny kláštor v rámci Uhorska, ale neskôr sa otvoril kláštor v Bratislave a Trnave. Trinitári pochádzali z Francúzska, takže možno predpokladať, že stavali niečo na spôsob ich architektúry.“
V kláštornej krypte mali byť pôvodne pochovaní príslušníci rehole Trinitárov. Nakoniec však v podzemí našlo miesto odpočinku asi len dvadsať z nich. „Nato, aký mal kláštor význam v Uhorsku, tu nie je toľko pozostatkov mníchov, zrejme sa vo väčšej miere pohybovali v rámci Bratislavy,“ vysvetľuje Mgr. M. Toman s tým, že v podzemí sa pochovávalo od polovičky osemnásteho storočia. Celkovo je v krypte uložených 40 ľudských pozostatkov. Časť z nich sa nachádza v prednej časti krypty pod loďou kostola a ďalší sú umiestnení v menšej časti hrobky pod sakristiou. V podzemí je z neskorších čias pochovaná aj miestna šľachta, zemani, či donátori, ktorí významne prispeli k rekonštrukcii farského kostola. Na väčšine náhrobných kameňov sa podpísal zub času, čitateľné sú len niektoré. V krypte sa nachádzajú napríklad pozostatky miestneho farára Frideckého z 18. storočia.
V sedemdesiatych rokoch minulého storočia vraj väzni podzemné priestory využili na útek z miestnej väznice. Spomína sa prípad, keď sa v päťdesiatych rokoch z krajčírskej dielne (dnes je tam väzenská kaplnka) prebúral do sakristie väzeň.
V minulosti plánovalo mesto Ilava usporadúvať v krypte pod Kostolom všetkých svätých komorné koncerty vážnej hudby. Zatiaľ sa podzemné priestory využívajú ako turistická atrakcia v rámci možností farského úradu. Krypta je prístupná pre verejnosť každý rok počas noci kostolov, respektíve počas miestneho jarmoku v Ilave.
„Ja som sa dostal prvýkrát do krypty na meniny, keď som bol tretiak na základnej škole. Miestna história ma zaujala natoľko, že ma inšpirovala k hlbšiemu bádaniu problematiky na vysokej škole, pričom problematike sa venujem aj pri práci v Trenčianskom múzeu,“ dodáva spojitosť s kryptou Mgr.
Ilavská väznica: História a súčasnosť
História ústavu: Ilavský ústav patrí spolu s ústavom v Leopoldove k najstarším na Slovensku. Pôvodný gotický hrad, ktorého založenie sa pripisuje rytierskemu rádu Templárov, slúžil na stráženie dôležitého brodu cez rieku Váh, pričom dohliadal na križovatku významných diaľkových ciest (patril medzi tzv. vodné hrady).
V roku 1856 bol kláštor s pomerne malými úpravami prebudovaný na celokrajinskú trestnicu pre väzňov s trestom odňatia slobody nad 10 rokov. V roku 1889 bolo rozhodnuté o rozšírení trestnice prístavbou novej budovy, tzv. samoväzby, ktorá bola dostavaná v roku 1896. V tom čase bolo možné v ústave umiestniť až tisíc väzňov.
Po vzniku Slovenského štátu (1939-1945) plnila väznica významnú funkciu pre štátny režim. Z Košíc tu bol premiestnený Komenského ústav, ktorý bol neskôr premenovaný na Štátny výchovný ústav slúžiaci ako nápravnovýchovné zariadenie pre dospievajúcu mládež. Taktiež tu bol zriadený koncentračný zaisťovací tábor pre odporcov vtedajšieho režimu (najväčší tábor pre politických väzňov), pre rasovo prenasledovaných. V rokoch 1938-1950 bola v Ilave zriadená Ústredňa štátnej bezpečnosť, a pracovné tábory (tzv. robotárne) i ženská väznica.
Do roku 1977 slúžila Ilavská väznica aj ako väzenská nemocnica (do roku 1986 tu bolo zriadené aj oddelenie na výkon trestu odňatia slobody prestarnutých odsúdených, dlhodobo chorých a pre invaliditu neschopných vykonávať akúkoľvek prácu), ústredná odevná výdajňa a eskortné stredisko.
Po demokratických zmenách v roku 1989 došlo k perspektívnemu posunu celej našej spoločnosti. Z pohľadu väzenstva možno označiť za najväčšiu zmenu zrušenie trestu smrti a nahradenie tohto trestu výnimočným trestom odňatia slobody na doživotie. Na základe uvedených zmien bolo v roku 1992 v ústave Ilava vytvorené oddelenie na výkon výnimočných trestov odňatia slobody s kapacitou 41 miest (v roku 2000 sa zvýšila na 73 miest).
V rokoch 2007-2010 bola v ústave realizovaná rekonštrukcia objektu č. 5 (tzv. samoväzba) a prístavba k objektu č. 8 (tzv. obslužné priestory pre výkon väzby). Od roku 2010 sa priestory objektu č. 5 využívajú na zabezpečenie výkonu väzby a výkonu trestu odňatia slobody v špecializovaných oddieloch. V roku 2015-2016 bol rekonštruovaný objekt č. 4 - bývalá práčovňa (tzv. bastion) na priestory ubytovne odsúdených, čím sa rozšírila ubytovacia kapacita ústavu o 58 miest.
Súčasnosť ústavu: V súčasnosti sa v ústave vykonáva trest odňatia slobody odsúdených mužov zaradených do stredného a maximálneho stupňa stráženia, výkon doživotných trestov, výkon väzby pre Špecializovaný trestný súd, všetky súdy na území Slovenskej republiky u obvinených zo závažnej trestnej činnosti (organizovaná trestná činnosť, obvinení, u ktorých je predpoklad uloženia trestu nad 15 rokov odňatia slobody a doživotného trestu), Krajský súd Žilina, okresné súdy Prievidza a Žilina a regionálne pracoviská Bánovce nad Bebravou, Partizánske a Čadca.
Ústav Ilava zabezpečuje prostredníctvom úseku justičnej stráže ochranu a poriadok v štyroch súdoch a prokuratúrach Trenčianskeho kraja. Celková kapacita ústavu je 846 osôb, z toho 169 miest je určených pre obvinených a 677 miest pre odsúdených.
Priamo v objekte ústavu je situovaný aj práčovnícko-čistiarenský komplex, prostredníctvom ktorého ústav zabezpečuje pranie bielizne pre klientov umiestnených v tunajšom zariadení a aj pre ďalšie zariadenia zboru v tomto regióne.
Štátnu službu v ústave vykonáva špecializovaný personál; príslušníci a zamestnanci Zboru väzenskej a justičnej stráže. Na plnení služobných a pracovných úloh v ústave sa v súčasnej dobe podieľa priemerne 330 príslušníkov a 32 zamestnancov zboru, ktorí sú plne kvalifikovaní na prácu v podmienkach ústavu.
V rámci sociálneho programu ústav prevádzkuje služobné byty a vo vnútorných priestoroch ústavu je zriadená športová hala a posilňovňa pre personál. Ústav zároveň prevádzkuje aj tranzitnú ubytovňu, ktorá slúži pre potrebu krátkodobého ubytovania príslušníkov a zamestnancov z domovského ústavu ako aj pre príslušníkov z iných ústavov pre ubytovanie účastníkov rôznych školení a seminárov organizovaných zborom a pre návštevy v rámci medzinárodnej spolupráce.
Ústav už niekoľko desaťročí udržiava pracovné kontakty s Väznicou v Mírove v Českej republike.
Spomienkové Bohoslužby v Ilave
Na sviatok Sv. Trojice v nedeľu 26. mája 2024 sa v Ilave konali spomienkové služby Božie pri príležitosti 350. výročia Prešporských súdov s evanjelickými kňazmi, menovite s Tobiášom Masníkom a Joachimom Kalinkom, ktorí pôsobili v Ilave. Pripomenuli si aj 25. výročie znovuzavedenia evanjelických služieb Božích v Ilave po viac ako 300 rokoch, ktoré sa môžu konať vďaka výbornej ekumenickej spolupráci s duchovnými rímskokatolíckej cirkvi v Ilave. Za hlaholu zvonov mestskej veže (pozostatok evanjelického kostola) vstupovali do preplneného bohoslužobného priestoru rímskokatolíckej cirkvi vzácni hostia: farár Johannes Hillger z Wittenbergu, senior MYS Miroslav Hvožďara, senior TUS Marián Kaňuch, kňazi Dušan Vanko, Peter Fabok a Ľubomír Marcina.
Senior Miroslav Hvožďara zdôraznil Božie požehnanie, ktoré prijímame a prežívame pri čítaní a štúdiu slova Božieho ako jednotlivci, aj ako spoločenstvo veriacich v cirkevnom zbore. Keď v minulosti odchádzali naši ľudia za prácou do Ameriky, niesli so sebou Bibliu a Tranovského kancionál. Farári a biskupi, na ktorých si s úctou spomíname, nesmeli mať pri sebe vo väzení Bibliu ani Spevník, a vedeli mnoho z Božieho slova naspamäť, modlili sa, spievali, a tak aj vo väzení slúžili a svietili láskou Božou ostatným väzňom.
Folklórna skupina z Mestečka pod vedením Martina Melišíka obohatila služby Božie príležitostnou piesňou z Tranovského kancionála Jezu, přispěj k spomožení. Nasledoval príhovor farára Johannesa Hillgera z Wittenbergu, ktorého viaže s duchovným Marcinom vyše 40-ročné priateľstvo a spolupráca. Svoj príhovor sústredil na jeho 30-ročné pôsobenie a budovanie SED popri duchovno-pastierskej službe. Na znak vďaky a úcty mu odovzdal zlatý diakonický kríž, ktorým sú v Nemecku označovaní duchovní zastávajúci diakonicko-pastoračnú službu, keďže je momentálne služobne najstarší pracovník v novodobej histórii diakonie ECAV na Slovensku a horlivý, obetavý považskobystrický duchovný pastier.
Zhromaždenie pokračovalo pietnou spomienkou pri múre ilavskej väznice, kde sú umiestnené pamätné tabule, venované politickým väzňom aj biskupom a kňazom kresťanských cirkví na Slovensku. Jedna z nich pripomína generálneho biskupa Pavla Uhorskaia, ako aj ďalších väznených kňazov vrátane biskupa Fedora Fridricha Ruppeldta, uväzneného ľudáckym režimom za tzv. Slovenského štátu a opäť totalitným režimom v roku 1962.
Ilavská väznica a úteky
História ilavskej väznice je plná zaujímavostí. Ovplyvňuje určite aj život ľudí v meste. Tento rok oslavuje 160. výročie vzniku.
Medzi slávnejších majiteľov Ilavského hradu patria podľa historika Miroslava Tomana z Trenčianskeho múzea Ostrožičovci, ktorí vlastnili hrad v 16. storočí. Od 18. storočia to boli Kónigseggovci, za ktorých bol už hrad rozdelený na dve časti ako aj dnes.
Nenáročnými úpravami sa miestnosti pre mníchov prispôsobili celám pre väzňov s trestom nad 10 rokov. „Väznica bola veľmi preplnená a podmienky mali väzni veľmi zlé, časté boli zmienky o útekoch. Mimoriadne časté boli hlavne v 20. až 30. rokoch 20. storočia,“ hovorí Toman. V ústave sa odsúdení pohybovali aj po väzenských dvoroch, tam si našli nejaké provizórne prostriedky, ktorými omráčili dozorcov a dostali sa von. „Vyvolávali svojimi presunmi cez mesto, samozrejme, napätie medzi obyvateľstvom,“ dodáva Toman.
Utečenci z väznice využívali rôzne únikové cesty. „Najčastejšie, keď chodili nejaké firmy do ústavu, vozy alebo autá, využívali okná pri presunoch na úniky. Vtedy boli totiž väzenské dvere otvorené. Neskoršie bezpečnosť pokročila a tieto cesty boli obmedzené,“ vysvetľuje Toman.
Historik sa len usmeje a dodáva, že sú legendy, že medzi Ilavským hradom a Vrštcom viedla v minulosti nejaká tajná chodba. Takže toto by mohla byť cesta. „Ale je to nepodložené a zdá sa mi to byť aj neuskutočniteľné. Keďže Ilavský hrad a Vršatec rozdeľuje rieka Váh, kde je podložie geologicky veľmi nestále, neviem predstaviť, ako by sa kopala úniková cesta,“ hovorí Miroslav Toman. Hneď však s úsmevom pripomína opačný prípad a síce, o ceste do väznice. „Nejaké deti z Ilavy sa chceli prekopať vraj kedysi dávno do väznice, lebo našli nejakú mrežu. Aj toto je však hmlisté, pamätám si však, že takéto fámy kolovali. Takže ako vidíte, neboli tu len pokusy dostať sa dnu, ale aj dovnútra, čo je dosť nepochopiteľné,“ žartuje historik Trenčianskeho múzea.
O veľmi známom úteku spred niekoľkých rokov porozprával zase autor knihy Hrad a väznica Ilava od založenia po súčasnosť Alexander Balucha. Útekov z ilavskej väznice bolo vraj niekoľko. „Niektoré boli dokonané, niektoré sa podarilo prekaziť. Najznámejší je prípad odsúdeného Jozefa Roháča, ktorému sa v roku 1986 z vtedajšej štvorice odsúdených podarilo ako jedinému utiecť,“ hovorí Balucha s tým, že v tom čase nebol Roháč vo väzení ešte za vraždu, to prišlo až neskôr. V roku 2010 mali ďalší pokus o útek, ale príslušníci zasiahli v správnom čase, takže sa ho podarilo prekaziť.
Pri útekoch podľa Baluchu väčšinou odsúdení prepílila mreže, potom pozväzovali plachty a po nich sa dostali dolu. „Konkrétne odsúdený Roháč sa dostal spolu s partiou na dielenský dvor. V tom čase tam bolo veľa materiálu, lebo priestor sa rekonštruoval. Mali výhodu, že to bolo slabo obsadené personálom, takže mali možnosť, dostať sa na strechu budovy, odkiaľ sa potom snažili utiecť. V každom ústave sú dielne, takže nejaké nástroje, ku ktorým sa mohli dostať, sa tu nachádzali. Je to smutné, že sa k nim dostali a snažili sa to zneužiť,“ hovorí Balucha.
Popravy a vzbury
V minulosti sa v ilavskej väznici aj popravovalo, čo skončilo v 90. rokoch minulého storočia. „Popravovalo sa hneď vedľa budovy, ktorú sme nedávno zrekonštruovali. Je tam kancelária referenta režimu pre zdravotnícke zariadenie. Ale už tam nič z toho obdobia nezostalo, ani fotodokumentácia,“ hovorí Balucha. Popravy sa vykonávali obesením s použitím padacích dvierok.
Väznica si pamätá aj vzbury. Neboli to veru príjemné momenty nielen pre zamestnancov ústavu, ale aj obyvateľov mesta. Zariadenie je totiž priamo v meste. Historik Miroslav Toman si pamätá na vzburu po revolúcii v roku 1989. „Bol som vtedy ešte dieťa, ale muselo to na mňa zapôsobiť, lebo to mám v živej pamäti. Môžem povedať, že basa vtedy doslova hučala, väzni búchali o mreže ešusmi a bolo to dosť nepríjemné,“ spomína si.