Traja svätí Marek Križin, Melichar Grodziecki a Štefan Pongrácz sú známi ako Košickí mučeníci. Ich životy a smrť sú úzko späté s históriou katolíckej cirkvi na Slovensku. V tomto článku sa pozrieme na ich životné príbehy a okolnosti ich mučeníckej smrti.
Životy Svätých Mučeníkov
Svätý Marek Križin
Marek Križin pochádzal z Chorvátska, z mesta Križevac. Narodil sa roku 1589 v šľachtickej a veľmi zbožnej rodine. Študoval vo Viedni, v Štajerskom Hradci a v Ríme. Za kňaza bol vysvätený v roku 1615. Ostrihomský arcibiskup a uhorský prímas Peter Pázmáň, ktorý sídlil v Trnave si ho povolal do svojho biskupstva. Marek Križin sa stal učiteľom a riaditeľom kapitulských škôl v Trnave. Po čase ho arcibiskup povýšil na kanonika ostrihomskej kapituly a svojho radcu. Do správy mu zveril majetok opátstva v Krásnej nad Hornádom pri Košiciach, ktoré patrilo ostrihomskej kapitule. Marek Križin teda zvykol cestovať do okolia Košíc, kde sa staral nielen o majetok, ale aj o duchovné potreby ľudu. V tom čase sa veľmi šíril kalvinizmus. Katolíkov utláčali, Marek ich teda povzbudzoval, aby vytrvali. Z Krásnej musel kvôli úradným záležitostiam dochádzať aj do Košíc.
4. apríla 1619 požiadal o uvoľnenie z funkcie správcu opátstva, keďže spravovanie majetku mu bolo cudzie aby sa mohol viac venovať kňazskej službe v pastorácii. V júli 1619 odišiel s jezuitským misionárom Štefanom Pongrácom do Humenného, kde sa zúčastnil duchovných cvičení pod vedením jezuitského kazateľa P. Stručný súhrn: Pre nebo dozrel vo veku 31 rokov (4 roky bol kňazom). Bol prvým spolupracovníkom arcibiskupa, ktorý ho pripravoval na prevzatie biskupského úradu.
Ku kňazskej práci sa Marek dostával oveľa menej, ako by sám chcel. Organizačné veci ho veľmi nebavili, ale cítil, že sú dôležité. Túžil sa venovať ľuďom ako obyčajný kňaz, ale poslušne prijímal a plnil ako najlepšie vedel všetky zverené úlohy - vykonával úrad riaditeľa škôl, úrad ostrihomského kanonika i úrad správcu majetkov. Marek by sa možno stal zodpovedným celoslovenským radarom alebo vedúcim niektorého oblastného centra napriek tomu, že on sám by si radšej vybral obyčajnú prácu s deťmi a netúžil by po žiadnych organizačných úlohách. Zverené úlohy by prijímal s dôverou ako cestu za Pánom. Verne a dôsledne by ich plnil a s pokojnou vytrvalosťou by bol istotou v organizačnej štruktúre.
Svätý Melichar Grodziecki
Melichar Grodziecki sa narodil okolo roku 1584 v poľskom Tešíne v Sliezsku. Pochádzal zo šľachtickej rodiny, bol vnukom tešínskeho kastelána Mateja. Otec sa volal Henrich. Ich rodina mala majetky v dedine Grodziec (medzi Bialou a Tešínom). V roku 1603 Melichar vstúpil do Spoločnosti Ježišovej. Noviciát absolvoval v Brne. V tom istom čase tam bol v noviciáte aj Štefan Pongrácz. V roku 1605 zložil Melichar prvé sľuby. Predstavení ho poslali do Prahy do kolégia sv. Klementa, kde ďalej študoval. V roku 1614 bol vysvätený za kňaza. Aj ako kňaz zostal v kolégiu a dostal do správy dom chudobných, kam prijímali nemajetných študentov. Popritom sa duchovne staral aj o obec Kopaniny, kde boli majetky pražského kolégia.
16. júna 1619 skladá Melichar Grodecký do rúk P. Dobokaya slávnostné rehoľné sľuby. Stručný súhrn: Pre nebo dozrel vo veku 35 rokov (5 rokov bol kňazom). Mal všestranné schopnosti. Vedel s každým ľahko nadviazať rozhovor, deti a mladých učil s láskou. Mal rád hudbu. Počas štúdia teológie v Prahe dirigoval ústavný orchester. Potom sa stal riaditeľom Ústavu chudobných študentov sv. Václava. Vedel si dobre zorganizovať prácu a využiť čas tak, aby všetko stihol. Pomáhal zvereným študentom tak, že odchádzal za bohatými ľuďmi a prosil ich o pomoc. Takto získaval peniaze i pre svoj ústav. Núdza podporovala jeho vynaliezavosť a vtipnosť. Bol láskavý a taktný pri rozdeľovaní tým, čo boli odkázaní na jeho podporu. Svoje starosti denne predkladal Ježišovi v modlitbe. Keď bol preložený z Čiech na Slovensko, šiel peši, cesta mu trvala skoro 3 mesiace. Začiatkom roka 1619 prišiel do Košíc s poslaním duchovnej služby cisárskym vojakom.
Melichar by možno viedol niektorý detský či mládežnícky spevokol, vzdelával by vedúcich a možno by sa staral aj o hmotné zabezpečenie - hľadal by zdroje a písal projekty. Keďže bol veľmi všestranný, tak by všetky dary, ktoré v sebe objavoval, horlivo (naplno) využíval v službe druhým.
Svätý Štefan Pongrácz
Štefan Pongrácz pochádzal tiež zo šľachtickej rodiny. Narodil sa asi v roku 1583 v Sedmohradsku, v meste Alvinc (pri Alba Julia). Študoval na gymnáziu v Koložvári (Cluj v Rumunsku). Od malička bol nábožným a hĺbavým. Keď však rodičom oznámil svoje rozhodnutie stať sa rehoľníkom, dostal sa s nimi do sporu. Rodičia ho odhovárali, vykresľovali mu život v reholi v najčernejších farbách a svetský život ako bezstarostný a šťastný. Štefan sa nedal odradiť. Rodičia mu nakoniec nechali slobodu a v roku 1602 mohol vstúpiť do noviciátu jezuitov v Brne. O dva roky zložil prvé sľuby. Ako rehoľník účinkoval najprv v Prahe. V roku 1607 ho poslali do Ľubľany a o rok na to do Klagenfurtu. Tam vyučoval rétoriku a literatúru. V roku 1611 ho preložili do Štajerského Hradca. Tam si dokončil teologické štúdiá a v roku 1613 bol vysvätený za kňaza. Ako kňaz účinkoval v Humennom na Katolíckom gymnáziu. V roku 1616 sa stal riaditeľom. Okrem toho bol aj pastoračne činný. Kázal, vyučoval, vysvetľoval. Vojenský veliteľ mesta Košice Andrej Dóczy požiadal prestavených jezuitskej rehole, aby Štefana uvoľnili pre službu v Košiciach. V roku 1618 sa vzbúrili proti katolíckemu rakúskemu cisárovi Ferdinandovi II. všetci protestanti v Čechách, na Morave a v Sliezsku.
Stručný súhrn: Pre nebo dozrel vo veku 36 rokov (4 roky bol kňazom). Počas svojich štúdií sa naučil modliť a počúvať Ježišov hlas vo svojom srdci. Istý čas slúžil chorým v nemocnici - ošetroval, povzbudzoval ich slovom i úsmevom, pripravoval a podával im lieky. Potom sa učil postarať sa sám o seba počas putovania po krajine. Znášal zmeny počasia, spoznával život ľudí a rozprával sa s nimi, zarábal si na jedlo prácou. Jeho predstavení si ho cenili pre jeho charakterovú bezúhonnosť, rehoľnú disciplínu, hlbokú vieru, spolucítenie s Cirkvou a obetavú apoštolskú lásku. Po vysviacke učil deti a mládež náboženstvo a vykonával kňazskú službu v Humennom. Štefan by možno svojou húževnatosťou bol „motorom, iskrou“, povzbudzoval by iných a prijal by akúkoľvek službu, ktorú by eRko potrebovalo.
Umučenie a Smrť
V roku 1619 sa vzbúrili proti katolíckemu rakúskemu cisárovi Ferdinandovi II. všetci protestanti v Čechách, na Morave a v Sliezsku. Spojili sa s uhorskými luteránmi a vyzvali sedmohradského vojvodcu Gabriela Bethlena, aby sa postavil na ich čelo. Bethlen už dávnejšie pomýšľal, ako sa zmocniť uhorskej koruny. Navyše bol tiež protestantom. Vyhovel im teda, zozbieral štyridsaťtisíc vojakov a pod vedením Juraja Rákocziho ich vypravil do Uhorska. Luteráni a kalvíni ich prijímali s veľkou radosťou, no katolíci s hrôzou a strachom. Košice boli v tých časoch už zväčša kalvínske. Zabrali kostoly a fary. Štefan Pongrácz a Melichar Grodziecki, ktorí prišli v roku 1618 do Košíc, zriadili kaplnku v sále kráľovskej kúrie, ktorú im poskytol kráľovský miestodržiteľ Košíc Andrej Dóczy.
Povstalci na čele s Rákoczim vtiahli 3. septembra do Košíc. Kalvínsky vodca Peter Alvinci nahuckal bohatého mešťana Rajnera, aby s pomocou mestskej rady vyhubili všetkých katolíkov v meste. Aj keď členovia mestskej rady boli väčšinou kalvíni, predsa sa im to zdalo prikruté. Vtedy začalo utrpenie troch kňazov. Zatkli ich a najprv sa pokúšali rečami a sľubmi ich presvedčiť, aby sa vzdali katolíckej viery. Tri dni ich nechali o hlade a smäde. Ich to však nezlomilo. Marekovi Križinovi Rákoczi ponúkol zhabané majetky ostrihomskej kapituly v Krásnej nad Hornádom. Marek ponuku neprijal. Odkázal Rákoczimu, že majetky nepatria jemu, ale ostrihomskej kapituly a nemá právo ich zaujať. Keď to Rákoczi počul, rozzúril sa a vydal rozkaz, aby všetkých troch umučili.
Hajdúsi spustošili kaplnku a ich bili, rezali, sekali a pálili. Keď sa nepoddali, Marekovi a Melicharovi sťali hlavu. Stalo sa to 7. septembra 1619. Štefanovi zaťali dvakrát do krku a do hlavy, ale nezabili ho. Všetkých troch potom hodili do žumpy. Štefan Pongrácz ešte asi dvadsať hodín žil. Okolo šiel kostolník Štefan Eperješi, ktorý počul stonanie. Pýtal sa, kto tam je. Pongrácz ho požiadal, aby zavolal pomoc od kráľovského komorníka Hoffmana. No kostolník hovoril, že jeho samého hľadajú a chcú ho zabiť a ani Hoffman už nežije. A tak Pongrácz povzbudzoval kostolníka, aby aj on vytrval. Zanedlho, nad ránom 8. septembra 1619, Štefan Pongrácz zomrel.
Po Smrti
Nad týmto činom sa zhrozili nielen katolíci, ale aj mnohí kalvíni. Mestský radca povolil vytiahnuť ich telá z odpadovej jamy. Slávnostný pohreb nedovolil. Neskôr získala Katarína, nábožná manželka Žigmunda Forgáča, povolenie, aby ich mohla pochovať na svojom panstve. Bethlen to síce povolil, no urobiť to mohli len v noci a tajne. Telá mučeníkov previezli na veľkostatok do Nižnej Šebastovej a potom do kostola na panstve v Hertníku (okres Bardejov). V roku 1635 dala kňažná Pálffyová, vdova po Forgáčovi, zhotoviť veľkú umeleckú truhlu z cínu. Tam vložili telá mučeníkov a previezli ich do Trnavy. Uložili ich v kláštore klarisiek. Za vlády cisára Jozefa II. bol tento kláštor spolu s inými zrušený.
Pozostatky mali prepadnúť v prospech štátu, no generálny vikár ich v mene ostrihomského arcibiskupa odkúpil a v roku 1784 truhlu uložili v krypte uršulínok v Trnave, neskôr ich preniesli do oratória kláštornej kaplnky. Za blahoslavených ich vyhlásil pápež sv. Pius X. v roku 1905 v chráme sv. Petra v Ríme. Za svätých ich vyhlásil pápež sv. Ján Pavol II. v Košiciach v roku 1995. Liturgická spomienka je 7. septembra.
Kostol Svätých Košických Mučeníkov v Humennom
O Kostole svätých košických mučeníkov na Sídlisku III v Humennom sme písali pred dvanástimi rokmi. Chrám bol vtedy už niekoľko rokov postavený aj konsekrovaný; práve sa stavala budova fary a pastoračného centra. Farnosť svätých košických mučeníkov v Humennom bola zriadená 1. júla 2004. „Môžeme ju považovať za mladú farnosť v rámci celej Košickej arcidiecézy, pričom v Humennom je to najmladšia rímskokatolícka farnosť,“ začína rozprávanie Jozef Kozák, ktorý tam pôsobí od 1. júla 2015.
Košická arcidiecéza práve slávi 400 rokov od mučeníckej smrti svätých košických mučeníkov. Títo veľkí svätci sú patrónmi miestnej farnosti i chrámu. „Máme v kostole vystavené relikvie svätých košických mučeníkov, ktoré boli predtým uložené v oltári. Jeden kňaz adresoval Humenčanom tieto slová: ,Neviem, či si, vy Humenčania, uvedomujete, že kráčate po miestach, po ktorých chodili svätí?!‘ Z histórie vieme, že svätí košickí mučeníci si krátko pred smrťou vykonávali práve tu duchovné cvičenia. Takže tu máme svätých, ktorí sa pohybovali po tých istých uliciach, v tom istom priestore ako my a dnes ich voláme o orodovanie. Táto spomienka je úžasne živá.
Tri rímskokatolícke humenské farnosti sú príkladom pekného spoločenstva. „Humenné nie je príliš veľké mesto, preto sa niektoré aktivity prelínajú. Podľa jeho slov je toho dôkazom i celomestská krížová cesta na Veľký piatok. Keď sa vrátim ku košickým mučeníkom, aj oni boli traja, a aj my sme traja farári. Myslím si, že by sme mali upustiť od toho, že v každej farnosti musí byť všetko. Zároveň ustavične pripomínam sebe aj svojim veriacim, keď sa zapájajú do nejakého spoločenstva mimo našej farnosti, aby išli, načerpali a priniesli to, čím sa obohatili, domov, do našej farnosti, a odovzdali to ďalším spoluveriacim.
S farnosťou svätých košických mučeníkov súvisia mnohé podnetné aktivity. Aj letný výlet s názvom Trojka v Tatrách. Ešte lepšie by nám bolo, keby sme mali o dve-tri miestnosti navyše. Na to, aby ľudia cítili, že patria do farnosti, potrebujeme priestor i mimo kostola. Ako firmy majú predvianočné kapustnice, tak aj my máme svoju farskú kapustnicu. Povedal som: ,Osemdesiati.‘ A oni nato: ,To koho chcete volať?‘ Do chodu farnosti je však zapojených mnoho ľudí. Je to veľký kolos, presnejšie, je to veľká rodina. Keď som navrhol, aby sme si prenajali reštauráciu, lebo nás je veľa, ľudia zareagovali: ,Pán farár, nie, lebo tu sme doma.‘ To bola azda najkrajšia vec, akú som počul. Aj farár a kaplán sa v svojej farnosti cítia, že sú doma.
O svojej priam hmatateľnej skúsenosti so silou orodovania košických mučeníkov Jozef Kozák prezrádza: „Bol som bohoslovcom v košickom seminári, keď sa pripravovala slávnosť ich kanonizácie. Dostal som osobné svedectvo, akých mocných orodovníkov máme v nebi. Dnes môžem znovu zopakovať, že pre mňa dovtedy neznámi košickí mučeníci sú darom.
V Kostole svätých košických mučeníkov privítali v uplynulých rokoch počas Vianoc skutočne vzácnych hostí. Aj Kandráčovcov. Jozef Kozák vysvetľuje: „Pravda je, že môj predchodca postavil túto faru a táto farská rodina bola postavená pred úlohu splácať úver. A tu znovu musím pochváliť svojich veriacich, lebo otvorili svoje srdcia i peňaženky, boli nesmierne štedrí. Takže sa nám podarilo za krátky čas veľmi pekne znížiť záväzky, ktoré boli, aj pekne splácať úver. Vtedy tu bol na praxi Ján Kocurko, dnes kaplán v Košiciach, ktorý mi navrhol, aby som zavolal Kandráčovcov.
Na priblíženie sa kňazov k veriacim a opačne sú zamerané aj letné akcie Raňajky svätej Anny a Bodka za prázdninami. Nápad na toto podujatie vznikol tak, že sme dlhší čas hľadali formu, aby sme sa pripomenuli veriacim, že sme tu; aby sa naši veriaci vrátili po prázdninách naspäť do farnosti. Vymysleli sme i futbalový zápas otcovia proti synom. Prvý rok prišli dvaja otcovia, z toho jeden ja ako duchovný otec. Ale posledné roky už máme aj chlapov na striedanie a dve-tri družstvá detí.
Katolícke noviny sú pre mňa spomienkou na detstvo, na môjho deda. Keď sme tam ako deti prišli a chceli sme jesť, museli sme počkať, kým dedo neodložil noviny do zásuvky stola, až potom mohla babka dať jedlo na stôl. To je to prvé, na čo si spomeniem v súvislosti s Katolíckymi novinami.
Význam Svätých Košických Mučeníkov pre Súčasnosť
Svätí Košickí mučeníci sú pre nás príkladom vernosti, odvahy a lásky k Bohu. Ich životy nás povzbudzujú, aby sme aj my vytrvali vo viere a svedčili o nej svojím životom.
- Prosme našich patrónov o svetlo a silu pre eRko. Veď ich služba bola v mnohom podobná našej službe.
Vychádzajúc z ich životopisov sa odvíjalo niekoľko konkrétnych úloh pre deti. Bola vytvorená aj brožúrka, ako metodická pomôcka k hre. Pravidlá hry boli rozposlané na všetky farské úrady na Slovensku. Hry sa zúčastnilo asi 2000 detí. Každé dostalo pamätný list podpísaný o. biskupom A.
Modlitba k svätým košickým mučeníkom
Dobrotivý Bože, ty si dal svojmu ľudu vo svätých košických mučeníkoch Markovi, Melicharovi a Štefanovi horlivých pastierov a hrdinov pravej viery; na ich príhovor dožič nám útechu v súženiach a pomôž nám utvrdzovať sa vo viere. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote Ducha Svätého po všetky veky vekov.
Nech nám príklad svätých košických mučeníkov pomáha rásť vo viere, nádeji a láske.