Krása Božieho stvorenia sa jednoducho nedá opísať. Vstal som skoro ráno a šiel na breh mora pozorovať východ slnka. Sledoval som východ slnka a chválil Boha za také krásne dielo. Ako som tam sedel, pocítil som, že Boh je so mnou.
Keď žalmista premýšľal nad priestorom, v ktorom žil, vzbudzovalo to v ňom pocity bázne a úcty. Keď hľadím na tvoje nebesia, dielo tvojich prstov, na mesiac a hviezdy, ktoré si upevnil, pýtam sa: „Čo je človek, že naňho pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš? Urobil si ho len o niečo menším než nebeské bytosti. Korunoval si ho slávou a dôstojnosťou.
Pavol v Liste Rimanom píše o zjavení skrze prírodu, ktorým sa Boh dáva poznať: „Lebo jeho neviditeľnú skutočnosť, jeho večnú moc a božstvo možno od stvorenia sveta poznávať (vidieť) uvažovaním zo stvorených vecí. A tak nemajú ospravedlnenie“ (Rim 1:20). Čo tu Pavol píše, je zvláštne. Uznáva Božiu neviditeľnosť. Tiež však hovorí, že neviditeľnú skutočnosť Boha je vidieť. Ak niečo je vidieť, tak to nie je neviditeľné. Ak je to neviditeľné, tak sa to nedá vidieť. Prečo potom apoštol hovorí o tom, že neviditeľné možno vidieť?
Pri pohľade na hviezdy bol žalmista nútený položiť definitívnu otázku o svojej vlastnej existencii: „Čo je človek, že naňho pamätáš?“ (Ž 8:5). Vyjadril vysokú mienku o význame života na tejto planéte, o hodnote a dôstojnosti človeka.
Žalmista bol podnietený uctievať Boha, ktorý prírodu stvoril a prostredníctvom prírody sa zjavuje, nie aby uctieval samu prírodu. Pohania zamieňajú Stvoriteľa za stvorenie.
Udivujúcim záverom, ku ktorému dospievame z apoštolovho učenia je, že Božia svätosť nie je nejakým skrytým tajomstvom, ktoré dokáže objaviť len duchovná elita ľudí. Naopak, Božia svätosť je viditeľná každý deň každému, kto ju chce vidieť. Je našou prirodzenosťou odmietať toto poznanie Božej svätosti. Radšej zmeníme sväté za niečo menej sväté. Toto odmietanie Božieho majestátu nám necháva zatemnenú myseľ. Výsledkom je masívne bláznovstvo, ktoré má zničujúce dôsledky pre náš život.
Skôr ako žalmista hovorí o svojom premýšľaní o hviezdach, mesiaci a nebesiach, vyslovuje hlbokú doxológiu: „Hospodin, Pán náš, aké vznešené je tvoje meno na celej zemi! Velebnosť svoju vyvýšil si nad nebesia“ (Ž 8:2). Hlavná vec, ktorú žalmista vyjadruje, je, že Božia sláva prevyšuje nebesia. Božia sláva prekonáva všetku slávu stvorenia.
Ján Kalvín, teológ šestnásteho storočia, ponúkol vo svojej Inštitúcii kresťanského náboženstva inú analógiu: človeka so zaviazanými očami. Tvrdil, že príroda je obrovské divadlo, dokonca slávne javisko Božieho zjavenia. Oči si zaviažeme šatkou, a potom sa potkýname preklínajúc tmu. My sa však nielenže nezastavíme ovoňať kvety, ale nevšímame si ani slávu Tvorcu kvetov. Žalmista vyhlasuje, že celá príroda ospevuje Božiu slávu a majestát. Vidíme neoddeliteľné spojenie medzi Božou svätosťou a Jeho slávou. Jeho sláva je vonkajším prejavom Jeho dokonalej bytosti. Je to Jeho váha, či preukázaná váha. Písmo často hovorí o oblaku Božej slávy, ktorá je občas aj navonok viditeľná. Je to šekina.
Pri maľovaní a iných umeleckých formách sa zaujímame o krásu. Koncept krásy je veľmi ťažké definovať. Je nepostihnuteľná a kontroverzná. Estetika je časťou filozofie, ktorá sa snaží určovať normy krásy. V histórii bolo veľa súperiacich škôl estetického myslenia. Zvykli sme si už na vnútorný...
Boh stvoril veľa vecí, čo nemajú (pre niekoho) žiaden praktický efekt, žiaden iný význam, len to, aby to bolo krásne. Vezmite si kvety vo všetkej ich rozmanitosti! Farby, vône, tvary okvetných lístkov! A keď tvoril ženu, stvoril ju ako to najkrajšie, čo je na zemi. Krása nie je zbytočnosť, nie je to len niečo navyše; niečo, bez čoho vieme všetci žiť.
Krása stvorenia a aj krása žien nám pripomína niečo krásne z Boha. To všetko (a ešte viac) je v druhom príbehu stvorenia. Potrebujeme si to číta znova a znova, a opakovať si, kto sme a čo chcel Boh svetu povedať tým, že nás stvoril. Nás ako ženy. A že všetko to, čím sa odlišujeme od mužov, nie je chyba, ani slabosť, ani nedostatok.
Žena je stvorená ako výnimočný skvost. Keď odzrkadľujeme Božiu slávu, žiarime. A tiež, jedna podstatná vec, ktorá občas uniká pozornosti. Ženy nie sú stvorené len na to, aby boli doplnok mužov. Ženská existencia má zmysel bez nich (toto je pre mnohých asi veľmi revolučná a nečakaná myšlienka, ale no čo už 🙂 A to z jednoduchého dôvodu: ešte pred vzťahom s Adamom tu bol vzťah medzi Evou a Bohom.
Vďaka Kristovi a viere v Neho máme slobodu. Môžeme sa vrátiť k tomu, ako sme boli stvorené - na Boží obraz a ako ženy. To je zákad, od ktorého sa odvíja všetko ostatné; to sú tie myšlienky, ktoré chcem, aby ste mali stále v pamäti, keď budem rozprávať ďalej. Lebo toto nie je psychologická prednáška. Pre nás ako Božie stvorenie je dôležité vedieť aj to, v čom sme odlišné. Hovorila som, že niečo z tej Božej Mnohorakosti nesieme každá v sebe, ale každá niečo iné.
Sme povolaní stať sa nástrojmi Boha Otca, aby naša planéta bola taká, o akej sníval pri jej stvorení, a zodpovedala jeho projektu pokoja, krásy a plnosti. Tak dajme sa do práce, je načase začať túto kultúru poctivo budovať. Stačí jediný dobrý človek, aby bola nádej!
Dovoľte mi toto nemiestne oslovenie, nakoľko sa v dnešnom blogu chcem venovať stvoreniu (po anglicky „creature“). Teda všetci - ja, vy aj celá naša príroda sme kreatúry, pretože sme boli stvorení. Nespadli sme z višne ani z jahody, ale priamo z neba. V rámci prebiehajúceho Laudato Siʼ týždňa vám prinášame myšlienky z pápežskej encykliky Laudato Siʼ, ktorá bola Svätým Otcom Františkom podpísaná 24. mája 2015, teda v nedeľu to bude presne 5 rokov. Encyklika je bezpochyby veľmi inšpiratívna.
Ak je vo vašom dlhom zozname obľúbených činností aspoň jedna prechádzka v prírode, myslím, že sa veľmi ľahko naladíte na rovnakú vlnovú dĺžku, v akej bola napísaná. Myšlienky, ktoré priblížim, sú vo svojej podstate priamočiare a neotvárajú žiadnu diskusiu plnú argumentov a protiargumentov. Problémom však je, že pri našom konaní voči prírode nám len málokedy prídu na um. Pre mňa je zároveň dôvodom, prečo by sa mali kresťania naplno angažovať v ochrane životného prostredia a prečo by ekologické témy mali byť kresťanskými témami.
Umelci dostávajú uznanie, pretože ľuďom sa páčia ich diela. Svojimi zmyslami, ale i vnútorným pohľadom dokážeme oceniť autora hudobných skladieb, veršov, fresiek… Obdivuhodná je teda ich schopnosť tvoriť, ich autorstvo. A prvé, čo mi prišlo na um pri prečítaní týchto slov z Knihy múdrostí, bol výrok „Aký dobrý musí byť Pán Boh, keď stvoril ananás“. Vyslovila ho naša kolegyňa Danica pri pochutnávaní si na šťavnatej dobrôtke v Južnej Amerike. Teda, aký úžasný je náš Stvoriteľ? Odpoveď sa skrýva v úžase, ktorý prežívame, keď vnímame krásu Jeho diel. Myslím, že sme už všetci zažili úžas nad krásou prírody. Hlboký pocit vnútornej radosti z vnímania krásy, ktorá zastaví čas, aby nás prenikla a vytrhla z bežných myšlienok a každodenných starostí. Krása, ktorá pozdvihuje dušu človeka. Vtedy nepotrebujeme chápať, skúmať, racionalizovať - jednoducho žasneme. Napísal som, že odpoveď sa skrýva v úžase, ale presnejšie treba povedať: je to iba čriepka odpovede. Ja si okrem hrebeňovky nosím v pamäti aj úchvatný východ slnka na pobreží Indického oceána.
Vo svojom známom chválospeve sv. František z Assisi spieva: Buď pochválený, môj Pane, so všetkým tvojím stvorením, najmä s pánom bratom slnkom, ktorý je dňom, a skrze neho nám dávaš svetlo. A je krásny a žiariaci s veľkou nádherou: z teba, Najvyšší, nesie podobu. Nech Pána velebí zem; nech ho chváli a oslavuje naveky. Príroda je neustálym zdrojom úžasu a úcty. Okrem toho je neprestajným zjavovaním božského. … Vnímať každé stvorenie, ktoré spieva chválospev o svojej existencii, znamená žiť s radosťou v Božej láske a nádeji. Táto kontemplácia stvorenia nám umožňuje v každej veci odhaliť nejaké ponaučenie, ktoré nám Boh chce odovzdať, pretože rozjímať o stvorení pre veriaceho znamená načúvať posolstvu. Môžeme povedať, že popri zjavení vo vlastnom zmysle slova, ako ho obsahuje Sväté písmo, je Božím prejavom aj žiara slnka a príchod noci. Keď človek venuje pozornosť tomuto prejavu, učí sa spoznávať sám seba vo vzťahu k iným stvoreniam.
V týchto dňoch, keď sa v eRku tematicky zapájame do Laudato Siʼ týždňa (pozrite miniDigi Doma a stránku Dobrej noviny), si môžeme dať predsavzatie lepšie sledovať prírodu a svoje okolie a naučiť sa žasnúť. Je to prvý krok, ktorý nám pripomína, že za každým kameňom, rastlinou, zvieraťom a za každým živlom sveta je jeho Stvoriteľ.
Je chvályhodné, že encyklika vysvetľuje, ako máme chápať Stvoriteľovu výzvu z knihy Genezis - podmaňte si zem. Veľmi jasne hovorí: Biblia nedáva podnet na despotický antropocentrizmus, ktorý sa o iné stvorenia nestará. (LS 68) Inými slovami, Písmo nehovorí, aby sme si podmanili prírodu ako svoje vlastníctvo, s ktorým si môžem robiť, čo chcem. Môžeme zodpovedne používať veci a zároveň sme povolaní uznať, že ostatné živé bytosti majú hodnotu pred Bohom a už svojím jestvovaním ho velebia a oslavujú… Človek, práve pre svoju jedinečnú dôstojnosť a preto, že je obdarený inteligenciou, je povolaný rešpektovať stvorenie s jeho vnútornými zákonmi… Dnes Cirkev nehovorí zjednodušujúco o úplnej podriadenosti ostatných stvorení človeku, akoby nemali hodnotu samy o sebe a my sme nimi mohli disponovať podľa svojej ľubovôle. Nemeckí biskupi vysvetlili, že v súvislosti s inými tvormi by sa dalo hovoriť o priorite ich bytia pred ich užitočnosťou.
Katechizmus vysvetľuje: Každé stvorenie má svoju vlastnú dobrotu a dokonalosť… Rozličné stvorenia, ktoré Boh chcel v ich vlastnom bytí, odzrkadľujú - každé svojím spôsobom - lúč nekonečnej Božej múdrosti a dobroty. Preto človek, aby sa vyhol nezriadenému používaniu vecí, má rešpektovať dobrotu, ktorá je vlastná každému stvoreniu.
Všetko, čo Boh stvoril, je dobré a všetko má svoju hodnotu odvodenú od svojho Tvorcu. Že by bolo nanajvýš povážlivé správať sa s neúctou a nezodpovedne voči veciam, ktoré Niekto väčší ako my vytvoril. Veď pozrite, bolo by to povážlivé aj v prípade, ak by nešlo o Boha. Predstavte si, ako by sa asi cítil hrnčiar, keby ste mu jeho pracne zhotovené hrnčeky porozbíjali, alebo maliar, ktorému by ste roztrhali plátno aj s maľbou, na ktorej pracoval celý mesiac. A prečo túto neprávosť necítime pri množstve odpadkov v prírode, pri znečistenej vode v riekach, pri množstve výfukových plynov v ovzduší?
A pritom, tu sa zodpovedáme niekomu inému ako hrnčiarovi. Zodpovedáme sa Bohu, ktorý okrem ľudí stvoril aj milióny iných druhov a čiastok živej a neživej prírody. Nuž treba sa nám starať o stvorenie preto, že je stvorené, že je Bohom stvorené. Toto je hlavný dôvod, ktorý nás všetkých má viesť k zodpovednému správaniu voči celému životnému prostrediu. Začnime rozjímať o krásach prírody a stvorenstva, o kráse hôr, vesmíru, kvetov, zvierat a kráse človeka. Dovoľme kráse premeniť naše postoje k prírode a budeme prekvapení, koľko pozitívnych vecí sa dá spraviť v našom každodennom živote v prospech ochrany stvorenstva.
Minulý týždeň som si pri jazde autom niekoľkokrát preladil rádio a zrazu som si vypočul krátke ale nádherné svedectvo ľudskej lásky k stvorenstvu. Bol to rozhovor so starým výrobcom fujár zo stredného Slovenska. Ľudový majster sa vyjadril o svojej práci s drevom takto: Stromy chodím pozerať každý rok po horách, ošetrujem si ich, aby boli silné. Viete, ja už som s nimi po tých 9-10 rokoch kamarát. Potom, keď jeden idem vytnúť, najskôr sa mu ospravedlním. Prepáč mi kamarát, že ťa idem vyťať z tohto miesta.
Jakub, služobník Boha a Pána Ježiša Krista, posiela pozdrav dvanástim kmeňom v diaspóre. Blahoslavený muž, ktorý vydrží skúšku, lebo keď sa osvedčí, dostane veniec života, ktorý Boh prisľúbil tým, čo ho milujú. Každý dobrý údel, každý dokonalý dar je zhora, zostupuje od Otca svetiel, u ktorého niet premeny ani tieňa zmeny. On nás zo svojej vôle zrodil slovom pravdy, aby sme boli ako prvotiny jeho stvorenia. Vedzte, bratia moji milovaní: každý človek má byť rýchly, keď treba počúvať, ale pomalý do reči a pomalý do hnevu. Preto odložte všetku nečistotu a akúkoľvek zlobu a v tichosti prijmite zasiate slovo, ktoré má moc spasiť vaše duše.
Sme povolaní stať sa nástrojmi Boha Otca, aby naša planéta bola taká, o akej sníval pri jej stvorení, a zodpovedala jeho projektu pokoja, krásy a plnosti. Tak dajme sa do práce, je načase začať túto kultúru poctivo budovať. Stačí jediný dobrý človek, aby bola nádej!
Noemovi synovia, ktorí vyšli z korába, boli Sem, Cham a Jafet. Cham je otcom Kanaána. Títo traja boli teda Noemovi synovia a z nich sa rozšírilo ľudstvo po celej zemi. Boh ich požehnal a povedal im: „Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi!“
Potom Boh povedal Noemovi i jeho synom, čo boli s ním: „Ja uzavriem zmluvu s vami a s vaším potomstvom, čo bude po vás, aj s každou živou bytosťou, čo je s vami: s vtáctvom, s dobytkom a so všetkou zverou, ktorá s vami vyšla z korába, so všetkými zvieratami, čo sú na zemi. Áno, uzavriem s vami zmluvu, že už nikdy nezahynie všetko živé vo vodách potopy a že už nikdy nebude potopa, ktorá by spustošila zem.“
A Boh hovoril ďalej: „Toto bude znakom zmluvy, ktorú uzavieram na večné pokolenia medzi mnou a vami a všetkými živými bytosťami, čo sú s vami: Svoj oblúk umiestňujem v oblakoch, aby bol znakom zmluvy medzi mnou a zemou. Keď zastriem zem oblakmi a keď sa v oblakoch zjaví moja dúha, vtedy si spomeniem na svoju zmluvu, ktorá je medzi mnou a medzi vami i každou živou bytosťou. Už nikdy nebude vôd potopy, ktorá by zahubila všetky živé tvory. V oblakoch bude oblúk, uvidím ho a spomeniem si na večnú zmluvu, uzavretú medzi Bohom a každou živou dušou všetkých živých tvorov, čo sú na zemi.“ A Boh povedal Noemovi: „Toto je znak zmluvy, ktorú som uzavrel medzi sebou a medzi všetkými živými tvormi na zemi.“
Dúha - symbol zmluvy medzi Bohom a človekom
Krása stvorenia
Východ slnka