Slovensko, krajina s bohatou históriou, je pretkaná aj hlbokou duchovnou tradíciou. Od pradávna putovali naši predkovia k posvätným miestam, hľadajúc útechu, odpustenie a posilnenie viery. Tieto púte boli náročné nielen fyzicky, ale aj psychicky, predstavovali obetu a pokánie. V cieli potom ľudia vyprosovali milosť sebe či svojim blízkym.
Duchovný život môžeme prehlbovať aj modlitbami, prostredníctvom ktorých budujeme osobný vzťah s Bohom a Matkou Božou. Príkladom je modlitba Pod tvoju ochranu. Milá naša čitateľka, priznám sa, že ma otázka neprekvapuje. Ja tiež túto modlitbu poznám zo svojho detstva ešte v tej staršej verzii Modlitebníka, ktorý slovenskí biskupi schválili 25. V roku 1917 ju objavil správca knižnice z Manchestra C. H. Roberts a v spolupráci s odborníkom na papyrusy M. Labelom ju datovali do 3. Zaiste, kto sa ju modlí aj s „prídavkom“, nehreší ani nie je bludár, ale v chrámoch a pri verejných, hoci aj ľudových pobožnostiach, sa ju máme jednoznačne modliť tak, ako je uverejnená v Modlitebníku.
Súčasťou duchovného života sú aj pútnické miesta. Pútnické miesta existujú naprieč celým svetom a výnimkou nie je ani naše krásne a rozmanité Slovensko. Existujú určité miesta, ktoré vás očaria nielen svojou výnimočnosťou a krásou, ale preniknú vám aj do duše, do útrob vášho vnútra a dovedú človeka k myšlienkam a úvahám o sebe samom. Tieto miesta nemusia byť krajšie, zaujímavejšie či monumentálnejšie ako iné miesta na svete, no z nejakého dôvodu majú väčší význam, a to preto, že sú posvätné.
Na tieto miesta od nepamäti putovali naši predkovia, ktorí po ceste rozjímali, modlili sa či spievali rôzne náboženské piesne. Samotná púť bola náročná nielen fyzicky, ale i psychicky. Sama osebe predstavovala obetu. V cieli potom ľudia vyprosovali milosť sebe či svojim blízkym a vykonávali obetu a pokánie. Ľudia putovali odjakživa. Dôvodom ich ciest bolo jednak migrovanie za lepším životom, jednak existoval aj iný rozmer putovania, ktorý môžeme pripisovať skôr duchovnej podstate. Čínsky filozof a politik Konfucius vyslovil niekedy okolo roku 551 až 479 pred n. l. známy výrok „Cesta je cieľ“.
Už v minulosti spájali filozofi pojem cesta s tajomstvom či cieľom života každého z nás a putovanie pre nich znamenalo odniekiaľ vyjsť a niekam dôjsť, vyčleniť sa zo všedného sveta a zaradiť sa viac do sveta duchovného.
Mariánsky stĺp v Košiciach.
Pútnické miesta na Slovensku
Marianka
K Marianke alebo Mariatálu, ako toto pútnické miesto nazývali naši predkovia, oddávna putovali tisíce pútnikov, ktorí počas cesty zodrali nejedny topánky, pomodlili sa niekoľko ružencov a zaspievali si viacero mariánskych piesní. Ich kroky viedli viacerými trasami, ktorými sa k tomuto miestu možno dostať, pričom najpoužívanejšia je trasa z Rače.
Marianka je najstarším pútnickým miestom nielen na Slovensku, ale i na území celého niekdajšieho Uhorska, pričom jej tradícia siaha až do 11. storočia. Jeden, ktorý sa zachoval ústnym tradovaním, hovorí o istom pustovníkovi, ktorý žil asketickým životom ďaleko od ľudí v malokarpatských lesoch, kde hľadal duchovný pokoj. Život v lese si krátil vyrezávaním sošky Madony, lenže nastali nepokoje a on musel svoje dielo pred pohanmi skryť v útrobách stromu. Soška sa našla až o niekoľko desaťročí neskôr.
Kto zakopanú sošku našiel, nevedno, existuje však legenda o zbojníkovi, ktorému sa narodili ťažko postihnuté deti a jemu sa prisnil sen, v ktorom sa mu zjavila Panna Mária. Tá mu ukázala miesto, na ktorom má kopať. Tam vraj nájde prameň, v ktorom má svoje deti vykúpať. Zbojník kopal a kopal a okrem prameňa našiel aj sošku Madony. V prameni vykúpal svoje deti a tie sa ako zázrakom uzdravili. Tak šťastný zbojník napravil svoj život a dal sa na pokánie.
Sošku Madony si vystavil na kaplnku a do konca života sa o ňu príkladne staral. No takéto šťastie nebolo dopriate len jemu, uzdravenia sa opakovali, a tak sa do malokarpatskej doliny začali hrnúť davy pútnikov. Chýry o zázračnej soške Panny Márie sa rozniesli až na kráľovský dvor panovníka Ľudovíta I. Veľkého, ktorý Marianku osobne navštívil a položil základný kameň budúceho kláštora. Ten zveril do rúk rehoľných bratov pavlínov. O tri roky sa kráľ na miesto vrátil a mariatálsku Madonu slávnostne uložil na oltár práve posväteného kláštorného kostola.
Najznámejšou cirkevnou stavbou v Mariánskom údolí je rímskokatolícky Kostol narodenia Panny Márie, postavený v roku 1377 v gotickom štýle. Postupom času prešiel kostol viacerými zmenami a prestavbami, postavených bolo niekoľko kaplniek, areál doplnila Lurdská jaskyňa a krížová cesta. Kroky pútnikov však vedú predovšetkým k zázračnému prameňu okolo šiestich kaplniek. Ide o tzv. Mariánsku cestu v Mariánskom údolí, spájajúcu chrám a prameň zázračnej vody. I v súčasnosti je Marianka jedným z najnavštevovanejších pútnických miest na Slovensku. Pútnici môžu do Mariánskeho údolia putovať individuálne, ale aj kolektívne - hlavná púť sa koná 8. septembra.
Staré Hory
Staré Hory sú najnavštevovanejším mariánskym pútnickým miestom stredného Slovenska. Nachádzajú sa na území, ktoré bolo v minulosti bohaté na rudy. Baníckym centrom tohto kraja bola Špania Dolina a už spomínané Staré Hory, a aj keď v súčasnosti banská činnosť nie je aktívna, stopy po nej ostali prítomné na mnohých miestach. S prácou baníkov veľmi úzko súvisel aj ich duchovný život. Práve jeho hodnoty nachádzame aj dnes, a to prostredníctvom toho, že boli zachované v sakrálnych pamiatkach viacerých lokalít.
Dominantou Starých Hôr je gotický Kostol navštívenia Panny Márie, v ktorého interiéri sa nachádza vzácna plastika Madony z 15. storočia. Práve ona sa stala cieľom mnohých pútnikov. K areálu kostola patrí aj kalvária, kaplnky, vrcholová neogotická Kaplnka Sedembolestnej Panny Márie a studnička s kaplnkou s liečivým prameňom.
O starohorskej studničke sa nezachovala žiadna písomná zmienka, podľa ústneho podania obyvateľov Starých Hôr sa však jej vznik odvodzuje z čias občianskych nepokojov v 17. storočí. Ľudia sa obávali, že by sa nepriatelia mohli zmocniť sochy Panny Márie, preto ju zložili z oltára, zabalili a následne zakopali na mieste, kde dnes stojí studnička. Keď nebezpečenstvo pominulo, vykopali ju a v slávnostnom sprievode priniesli k oltáru, do ktorého ju opäť vložili.
Kohútovo
Kohútovo je mariánske pútnické miesto ležiace v horskej doline, ktorá je vzdialená asi 20 minút chôdze od starobylého banského mesta Nová Baňa. Miesto sa spája s objavením zázračného prameňa, ku ktorému začali postupne prichádzať veriaci. Dejiny tohto miesta sa nezachovali len v ústnom podaní, existujú i písomné záznamy. Tie hovoria, že v roku 1863 trápili celé Uhorsko a najmä Novú Baňu veľké sucho a nedostatok vody pociťovali aj miestni obyvatelia. Neďaleko dnešnej kaplnky býval miestny tesár, ktorého deti pásavali ovce. Jedného dňa začala ovečka vyhrabávať v zemi jamku a v tej sa objavila voda.
Chýry o liečivom prameni sa rozšírili za hranicu mesta a Kohútovo začali navštevovať mnohí pútnici. Na základe toho nariadil v rokoch 1865 a 1866 banskobystrický biskup Štefan Moyzes v tejto veci vyšetrovanie. Dvanásti svedkovia pod prísahou vypovedali o rôznych videniach, uzdraveniach z chorôb a zázrakoch vďaka liečivej vode a tomu, že Panna Mária vypočula ich prosby. Na základe toho vyhlásil biskup Moyzes sochu Panny Márie za milostivú a povolil pobožnosti na tomto mieste. Onedlho tam postavili neogotickú kaplnku zasvätenú preblahoslavenej Panne Márii a areál dodnes slúži pútnikom a veriacim ako miesto pokoja, modlitby a oddychu v bežný deň, ale i počas mariánskych pútí vždy v nedeľu po 24. máji a 8. septembri.
Skalka pri Trenčíne
Skalka sa nachádza v zúženej časti doliny prepájajúcej Ilavskú a Trenčiansku kotlinu. Pozostáva z dvoch častí. Jednou je Veľká Skalka - ide o zakonzervované ruiny starého benediktínskeho kláštora, ktorý v roku 1224 založil nitriansky biskup Jakub a v 17. storočí bol prestavaný na jezuitský kláštor. Druhou časťou je Malá Skalka, kde sa nachádza kostol zasvätený pustovníkom sv. Svoradovi a sv. Benediktovi. Je súčasťou pútnického areálu s hlavnou púťou na sviatok sv. Svorada a sv. Benedikta.
Skalka je úzko spätá so životom mnícha Benedikta, ktorý podľa Maurovej legendy z 11. storočia opustil zoborský kláštor, aby mohol žiť v ústraní ako pustovník. Usadil sa, podobne ako kedysi jeho brat, v Skalke pri Trenčíne, kde ho v jeho skalnom obydlí prepadli zbojníci, ktorí ho nakoniec v zlosti, že nemá žiadne peniaze, utopili v rieke. Telo Benedikta sa záhadne stratilo.
Po roku hľadania si niekto všimol orla na brehu Váhu, ktorý upieral svoj bystrý zrak na jedno a to isté miesto pod hladinou rieky. A práve tam ležali zázračne neporušené pozostatky Benedikta, ktoré neskôr previezli do Nitry a pochovali v Katedrále sv. Emeráma vedľa jeho brata Andreja, známeho aj ako Svorad. Oboch bratov v roku 1083 svätorečili a na mieste ich pustovníckeho života založili v 13. storočí kláštor.
Živčáková
Panna Mária sa nezjavila len v Lurdoch, vo Fatime či v Medžugorí, ale i na Kysuciach na vrchu Živčáková, a to miestnemu horárovi Matúšovi Lašutovi, ktorý sa vybral 1. júna 1958 na vrch pomodliť. Keď sa pred ním Panna Mária zjavila, ukázala smerom k miestu, kde predtým na strome visieval jeden obrázok, no namiesto neho videl Matúš mapu sveta, na ktorej boli vyznačené len jednotlivé kontinenty. Pod mapou sa nachádzala čierna tabuľka, na ktorej si horár prečítal text k siedmim výjavom. Následne sa zablyslo, Matúš na oblohe spozoroval žiarivý trojuholník a v jeho strede Pána Ježiša, ktorému zo srdca vychádzali tri lúče. Prostredný ho zasiahol, Matúš padol na zem a stratil vedomie.
Neskôr o tom porozprával svojim blízkym a postupne na vrch Živčáková začali putovať zástupy veriacich. Onedlho však horára zadržala Verejná bezpečnosť, obvinila ho z poburovania ľudu a umiestnila do psychiatrickej liečebne. Či už je tento príbeh pravdivý, alebo nie, faktom ostáva, že pramene, ktoré vyvierajú na vrchu Živčáková, tam kedysi neboli a odkedy sa tam nachádzajú, ich voda pomohla už mnohým ľuďom. Pútnici cestujú na miesto z rôznych kútov, a to nielen kvôli zázračným prameňom, ale aj kvôli kaplnke, upraveným studničkám a krásnemu okoliu. Dve hlavné púte sa konajú na sviatok Najsvätejšej Trojice a na výročie posvätenia kaplnky, čo je najbližšia nedeľa k 17. októbru. Zhromaždenia sa tam konajú aj na Sviatok nanebovzatia Panny Márie 15. augusta a tiež 8.
Mariánska hora v Levoči
Mariánska hora patrí medzi najstaršie a najvýznamnejšie pútnické miesta ako na Slovensku, tak aj v Európe. Napriek tomu, že sa na nej nikdy nič zázračné nestalo, ročne víta veľké množstvo ľudí a niektorí veriaci dokonca považujú výstup na ňu za svoju kresťanskú povinnosť. Nachádza sa tam Bazilika navštívenia Panny Márie, umiestnená na strategickom kopci nad Levočou, pričom opevnené sídlo tam stálo už v 13. storočí.
Ako prvá vznikla pútnická kaplnka, a to z vďaky za ochranu pred tatárskymi vpádmi, ktorú v 15. storočí prebudovali na gotický kostol. V roku 1922 bol kostol prestavaný v novogotickom štýle a v roku 1984 bol povýšený na baziliku minor. Vnútri nového interiérového chrámu je umiestnená krásna socha Panny Márie - ústredný symbol mariánskych pútí do Levoče. Ľudia toto posvätné miesto navštevujú pre duchovné povzbudenie a posilnenie viery.
Litmanová
V novodobej histórii sa Litmanová dostala do povedomia hlavne v súvislosti so zjaveniami Panny Márie na Hore Zvir, vzdialenej približne päť kilometrov od začiatku obce, v blízkosti poľských hraníc. Panna Mária sa zjavila dvom dievčatám, vtedy jedenásťročnej Ivete Korčákovej a dvanásťročnej Kataríne Češelkovej v izbičke dreveného zrubu (majdanu), ktorý dodnes stojí na lúke obkolesenej lesom. Panna Mária sedávala na drevenej lavičke. Predstavila sa ako NEPOŠKVRNENÁ ČISTOTA. Želala si, aby sa obe dievčatá i ľudia prichádzali na toto miesto modliť.
Zjavenia trvali od 5. augusta 1990 do 6. augusta 1995, každý mesiac, vždy v nedeľu po prvom piatku. Pri poslednom zjavení Božia Matka sľúbila, že tu ostáva stále prítomná. Nielen počas zjavení, ale aj po ich ukončení, veriaci stále v hojnom počte pravidelne prichádzajú na toto miesto. Najviac sa schádzajú v nedeľu po prvom piatku v mesiaci.
Niektoré z posolstiev Panny Márie z Litmanovej:
- "Každá choroba je následkom nejakého hriechu. Jej rodičia sa starali viac o hmotné veci a po mnohých stránkach sa nesprávali ako kresťania. K uzdraveniu dieťaťa pomôžu iba vrúcne modlitby."
- "Nemôžem sa pozerať na hriechy Slovenska. Moje deti majú všetkého príliš mnoho, a preto si nectia môjho Syna ani Mňa. Môj Syn zošle na Slovensko pohromu, ale keď sa ľudia obrátia a začnú sa vrúcne modliť, bude sa pohroma odďaľovať."
- "Na uzdravenie z telesnej a duševnej choroby treba sa denne modliť celý svätý ruženec (15 desiatkov), postiť sa v stredu a piatok a piť vodu z prameňa z hory."
- "Modlitba je veľká zbraň, ktorou si možno čokoľvek vydobyť, no len ak vychádza z čistého a úprimného srdca. Niektorí ľudia si Pána Boha predstavujú ako sudcu. No nie je to tak, lebo On je dobrý a milosrdný Otec neba i zeme."
Osobnosti svätého boja
Svätý Ladislav
Ladislav I. bol syn kráľa Bela I. a dcéry poľského kráľa, Adelaidy. Podľa Poliakov bol vychovávaný v poľskom duchu a obľube sa tešil aj na našom území, o čom svedčia mnohé fresky svätého Ladislava roztrúsené v kostoloch na celom Slovensku. Niektoré fresky zobrazujú populárnu legendu o Ladislavovi, ktorý zachránil devu z rúk pohanského bojovníka. Dá sa povedať, že okrem Sv. Štefana nie je v 11. storočí významnejšieho panovníka.
Ladislav I. upevňoval postavenie cirkvi. V osobitnom nariadení napríklad prikázal palicovať tých, čo nesvätia nedele a vyhýbajú sa kostolu alebo oslepením potrestať zlodejov. Navzdory tomu ho legendy opisujú ako tolerantného panovníka. Jeho svätorečenie bolo akýmsi posmrtným uznaním Ladislavových kráľovských zásluh a jedinečnej osobnosti. Svätorečeniu pomohli aj legendy o množstve zázrakov, ktorých sa Ladislav dopustil.
Apoštoli Peter a Pavol
Sv. Peter a Pavol, dvaja z najznámejších apoštolov, sú v Cirkvi oslavovaní spoločne, hoci ich životné príbehy sú diametrálne odlišné. Apoštol Peter bol obyčajným rybárom zo skromných pomerov, zatiaľ čo apoštol Pavol bol rímskym občanom s vysokým spoločenským postavením. Peter miloval Christa, a aj keď zlyhal a zriekol sa Ho, dostal druhú šancu a patrične ju využil. Pavol Christa nenávidel a nechával ľudí pre Jeho meno väzniť a zabíjať ich, no i on dostal druhú šancu, na ceste do Damasku, a využil ju.
Ich rovnakosť spočíva v nájdení tej správnej cesty, cesty k samotnému Bohu. Boh, láska k Bohu, láska k ľuďom sa stáva spojivom, ktoré sa neskôr stáva tak cestou, ako aj cieľom ich pozemského života. A aký je ich odkaz pre nás ostatných? Nie je problém v odlišnosti nás samotných, jeden od druhého. Rozmanitosť ľudí v ich vzhľade, ich povahách, zmýšľaniach, schopnostiach atď. je darom, avšak je len na nás samotných ako a na čo to všetko využijeme.
Apoštoli Peter a Pavol na obraze od El Greca.
Svätý archanjel Michal
Medzi anjelmi panuje dokonalá jednomyseľnosť, jednodušnosť, láska a okrem toho ešte aj úplná poslušnosť nižších hodností voči vyšším a všetkých spolu voči svätej Božej vôli. Každý národ má svojho anjela ochrancu a okrem toho má svojho anjela ochrancu aj každý kresťan. Treba neustále pamätať na to, že čokoľvek by sme robili, verejne alebo tajne, robíme to v prítomnosti svojho anjela ochrancu. A v deň Strašného Súdu sa zíde celé ohromné množstvo svätých nebeských anjelov okolo Christovho trónu a pred nimi všetkými sa zjavia skutky, slová a myšlienky každého človeka. Nech sa nad nami Boh zmiluje modlitbami sv. archanjela Michala a ostatných nebeských netelesných síl.
Svätý Michal sa zobrazuje ešte od prvých kresťanských čias ako vojvodca, ktorý v pravej ruke drží kopiju, ňou prebodáva Lucifera, satana a v ľavej ruke má zelenú palmovú ratolesť. Na hornom konci kopije má plátenú stuhu s červeným krížom. Archanjel Michal sa považuje najmä za ochrancu Pravoslávnej viery a za bojovníka proti rôznym herézam viery.
Udalosti, ktoré ovplyvnili duchovný život Slovákov
História Slovenska bola poznačená mnohými udalosťami, ktoré ovplyvnili duchovný život jeho obyvateľov. Jednou z nich bolo Slovenské národné povstanie, ktoré bolo odpoveďou vlasteneckých protifašistických síl na pokus nacistov vojensky okupovať Slovensko. Počas povstania sa ľudia zomkli a prejavili svoju vieru a odhodlanie bojovať za slobodu.
Jednou z najvýznamnejších udalostí histórie mesta Žiar nad Hronom je oslobodenie vtedajšieho Svätého Kríža spod nadvlády fašistickej armády, ktoré sa udialo v noci z 31. marca na 1. apríla. Teda presne pred sedemdesiatimi rokmi sa pre obyvateľov nášho mesta II. svetová vojna skončila.
Ôsmy septembrový deň je podľa cirkevného kalendára dňom Narodenia Panny Márie. V Šaštíne fúka silný studený vietor a schyľuje sa k dažďu. Nie veľmi pôvabné mestečko si žije svoj každodenný život a Kláštorné námestie pred bazilikou je takmer prázdne. Na parkovisku stojí jeden autobus s hlohoveckou značkou. Na poludňajšej omši je v kostole zopár pútnikov, zväčša staršie ženy, a pár miestnych ľudí, bazilika je poloprázdna. Sivovlasé ženy v pršpiplášťoch v obchodíku so suvenírmi dlho zvažujú, čo si zakúpia ako pamiatku zo Šaštína. Nakoniec kupujú magnetky so sochou Sedembolestnej Panny Márie a tešia sa, ako si ju umiestnia na chladničku.
Majiteľ útulného obchodíka s knihami i suvenírmi Miroslav Lisinovič si povzdychne, že posledné dva roky chodieva do Šaštína oveľa menej ľudí, možno za to môže kríza. Pán Lisinovič nostalgicky zaspomína na september roku 1985, keď v čase socializmu bola počas púte bazilika taká plná, že sa do nej ani nedostal. Ale, hoci to na prvý pohľad vyzerá s mariánskou tradíciou neveselo, pán Lisinovič nie je pesimistický. Spomenie si totiž na februárovú púť zaľúbených, na ktorej strávilo v Šaštíne tri dni až 700 mladých ľudí.
Púť partnerských dvojíc do Šaštína má svoju logiku. Na počiatku šaštínskeho príbehu bola totiž manželská hádka Angely Bakičovej s jej manželom Imrichom Coborom, známym bojovníkom proti Turkom. Ich prudká hádka sa odohrala v koči cestou do Šaštína. Po urážke od manžela sľúbila Angela Bakičová, že ak v ich rodine opäť zavládne pokoj a láska, dá postaviť sochu Sedembolestnej Panny Márie a umiestni ju na miesto, kde musela potupená manželom vystúpiť z koča. Po nečakane rýchlom uzmierení manželia Coborovci dali zhotoviť sochu Sedembolestnej Panny Márie a umiestnili ju na stĺp vedľa cesty. Veriaci zo Šaštína k nej potom chodili prosiť o pomoc. Rôzne zázračné vypočutia a uzdravenia, ktoré sa tu udiali, skúmala potom vyšetrovacia komisia, až arcibiskup Imrich Esterházy v roku 1732 povolil, aby sa táto socha ctila „na spôsob iných milostivých sôch a obrazov“.
Cesta k Sedembolestnej
Počiatky mariánskej úcty na Slovensku siahajú už do obdobia, keď sa v našom priestore začalo šíriť kresťanstvo. Misionári ohlasovali Ježiša Krista, ktorý bol Máriiným synom a učili, že aj jej treba vzdávať úctu. O rozšírenie mariánskej tradície na našom území sa výrazne pričinila aj misia Cyrila a Metoda. Prišli z Byzantskej ríše, kde bol už v tom období mariánsky kult rozšírený. Prejavoval sa v modlitbách, ikonách, ale aj v množstve chrámov zasvätených Bohorodičke. Úcta k Panne Márii bola silná v čase Uhorska, keďže prvý uhorský kráľ svätý Štefan zasvätil svoju krajinu Preblahoslavenej Panne Márii.
V 13. storočí, keď do Uhorska vpadli Tatári, ľudia utekali do hôr a dúfali v ochranu Matky Božej. Tí, ktorí prežili, budovali po svojom návrate kostoly a zasväcovali ich Panne Márii. Pohromy, ktoré tento priestor postihli, sa teda pričinili o to, že ľudia sa utiekali k uctievaniu Márie ako Sedembolestnej. Keď Turci začali plieniť Uhorsko, vydal ostrihomský arcibiskup Ján Vitéz, ktorého diecéza pokrývala územie takmer celého Slovenska, pastiersky list, v ktorom napísal. „Hrozí nám veľké nebezpečenstvo zo strany Turkov. Nepomôžu nám naše zbrane, ani zbrane našich susedov. Musíme sa obrátiť na nadprirodzenú pomoc. Dejiny nás učia, že naši predkovia sa v ťažkých časoch utiekali k Panne Márii, prosili ju o pomoc a ona ich vypočula. Ako arcibiskup sa obraciam na vás: Zasväťme sa spoločne Bolestnej Panne Márii, aby bola naďalej našou ochrankyňou a chránila nás pred všetkými nebezpečenstvami.“
Vitézov nástupca v úrade Juraj Szelepchényi dal dokonca pred rozhodujúcou víťaznou bitkou s Turkami pri Viedni vojakom rozdať tisíce medailónikov so Sedembolestnou Pannou Máriou. Keď sa pápež Inocent XI. dozvedel, že kresťanskí vojaci v tejto bitke zvíťazili pod znamením Panny Márie, určil deň víťazstva - 12. september - za sviatok Panny Márie pre celú cirkev. Odvtedy sa svätí sviatok mena Panny Márie práve v tento deň.
Sedembolestná Panna Mária sa stala oficiálne patrónkou Slovenska v 18. storočí.
Sme iní?
Pri pohľade na tisíce mariánskych pútnikov v Levoči či na niektorých pútnických miestach v Poľsku sa môže zdať, že mariánska úcta vo východnej Európe je podstatne silnejšia ako v západoeurópskych krajinách. Podľa Jozefa Haľka je však potrebné rozlišovať medzi mariánskou úctou a niektorými jej prejavmi, ako je putovanie, návšteva mariánskych svätýň, či milostivých miest. Úcta k Panne Márii nebola vždy bezproblémová. V minulosti aj dnes sa objavujú aj také jej prejavy, ktoré cirkev označuje za nezdravé. Tento problém sa dokonca stal jednou z tém Druhého vatikánskeho koncilu.
Mariánka
Veľké duchovné pevnosti, ako píše salezián Ernest Macák v knižke Naša sedembolestná matka, má Slovensko štyri: v Šaštíne, v Starých Horách, v Levoči a v Mariánke. Mariánka je z nich najstaršia. Písomné pramene o malej soške Panny Márie z hruškového dreva sú z roku 1367, ale jej história je ešte o dve storočia staršia. Mal ju vyrezať pustovník žijúci v tomto údolí okolo roku 1030. Mariánka aj na prvý pohľad pôsobí inak ako ostatné mariánske miesta. Atmosféra je tu komornejšia a akási mystickejšia.
tags: #najstarsia #marianska #modlitba