Keď Boh stvoril človeka, stvoril ho na svoj obraz. Muž i žena nesú teda v sebe podobu Boha. Každý svojským spôsobom. Muž je bojovník, túži a vyhľadáva dobrodružstvo a chce mať niekoho, koho chráni. Žena je zas odrazom Božej krásy.
Témou knihy Očarujúca je krása ženy. Krása často ukrytá za nadbytočnými či chýbajúcimi kilami, za neupraveným zovňajškom, za unavenou tvárou... Žena často svoju krásu ukrýva, lebo krása jej v dejinách príliš často spôsobovala hrozné utrpenie. A možno ešte častejšie už ani neverí, že nejakú krásu má.
No krása je podstatou ženy! Tak, ako je podstatou Boha. Ste žena. Nositeľka Božieho obrazu. Koruna tvorstva. Boh si vás vyvolil predtým, ako stvoril čas a priestor. Ste úplne a vrúcne milovaná. Ste vzácna, hľadaná, milovaná vášnivou túžbou vášho Snúbenca, Ježiša. Ste nebezpečná svojou krásou a životodarnou silou. A ste veľmi potrebná...
Boh naozaj chce, aby ste vedeli, kto ste. Chce, aby ste chápali svoj život, aby ste vedeli, odkiaľ ste prišli a kam idete. Poskytuje to veľkú slobodu. Slobodu bytia, darovania sa a lásky. Môžeme vám teda na chvíľu pripomenúť, kto skutočne ste? Ste žena. Nositeľka Božieho obrazu. Koruna tvorstva. Boh si vás vyvolil predtým, ako stvoril čas a priestor. Ste úplne a vrúcne milovaná. Ste vzácna, hľadaná, milovaná vášnivou túžbou vášho Snúbenca, Ježiša. Ste nebezpečná svojou krásou a životodarnou silou. A ste veľmi potrebná.
Môžete byť silná a nežná vďaka tomu, že ste boli ako žena vykúpená a zachránená. Cez vás Boh hovorí o svojom milosrdenstve, tajomstve, kráse a svojej túžbe po dôvernom vzťahu. Ste príťažlivá, môžete riskovať byť citlivá, ponúkať ľuďom hodnotu svojho života práve tak, ako aj svoje potreby, pretože ste chránená Božou láskou.
Spolupracujete s Bohom prinášajúc život - vo svojich aktivitách, v práci i v živote ostatných ľudí. Vaše trpiace a prebúdzajúce sa srdce vás vedie priamo k Ježišovým nohám, kde na neho čakáte a slúžite mu. Oči jeho srdca boli a stále sú upreté na vás.
Tajomstvá spásy obsiahnuté v ruženci vynikajúco vovádzajú veriacich do každej liturgie, najmä liturgie svätej omše, a tiež sú jej pravou ozvenou. Ruženec však jasne patrí k tým druhom uctievania Božej Matky, ktoré koncil opisuje ako oddanosť smerujúcu ku kristologickému centru kresťanskej viery, lebo „keď sa preukazuje úcta Matke, patrične sa poznáva, miluje a slávi aj Syn“.
Ježišova tvár jedinečným spôsobom patrí Márii. Nikto sa nevenoval kontemplácii Kristovej tváre tak hlboko, láskavo a verne ako Panna Mária. V jej lone bol utvorený; od nej dostal ľudské telo, keď sa počal mocou Ducha Svätého. Ona ho porodila v Betleheme a zavinula do plienok. Ona ho so svätým Jozefom živila, vychovávala a hľadala v Jeruzalemskom chráme: „Syn môj, čo si nám to urobil?“ (Lk 2, 48). Ona napomohla odhaliť Kristovu moc na svadbe v Káne Galilejskej (porov. Jn 2, 5). Bola to Mária, ktorá oddane stála pod Pánovým krížom. Tam prežívala utrpenie a smrť svojho Syna a tam aj dostala nového syna v osobe učeníka Jána (porov. Jn 19, 26 - 27). Aj jej vo veľkonočné ráno zaplesalo srdce a jej pohľad zažiaril radosťou zo zmŕtvychvstania a nakoniec, v deň Turíc to bol nový pohľad na Ježiša a jeho Cirkev zapálenú vyliatím Ducha Svätého (porov.
Z Písma vieme, ako Mária žila s upretým zrakom na Krista: „Ale Mária zachovávala všetky tieto slová v svojom srdci a premýšľala o nich“ (Lk 2, 19; porov. Lk 2, 51). Živé a materinskou láskou preniknuté spomienky na Ježiša sprevádzali Pannu Máriu vo všetkých situáciách - radostných, krásnych, bolestných aj slávnostných. Máriine spomienky na Ježiša už vtedy boli akýmsi „ružencom“, na ktorý myslela, ktorý prežívala a ktorý sa nepretržite modlila počas svojho pozemského života (porov.
Svätý Ján Pavol II. vyhlásil: „Keď sa po dvadsiatich piatich rokoch spätne zamýšľam nad skúškami, ktoré nechýbali ani počas mojej služby na Petrovom stolci, cítim potrebu znovu zopakovať toto úprimné pozvanie každému, aby to aj on osobne zažil: áno, ruženec naozaj bije rytmom ľudského života, dáva ho do súladu s rytmom Božieho života, v radostnom spoločenstve Najsvätejšej Trojice, ktoré je cieľom a vrúcnou túžbou našej existencie“ (porov. RVM 25).
Materiálny, pozemský a telesný svet je viac, než len obyčajnou hrnčiarskou hlinou v rukách človeka. Stvorenie je posvätné. Má sviatostný charakter. Odráža Božiu slávu. To zahŕňa aj naše telo. Naša sexualita má schopnosť plodiť (prokreácie), a tak mať účasť na dôstojnosti ľudskej osoby stvorenej na Boží obraz.
Katolícka viera bola vždy náboženstvom silne previazaným s „hmotným“ svetom. Biblia začína v záhrade a končí svadbou. Boh stvoril svet, nazval ho dobrým a vstúpil do dejín. Ježiš Kristus, Boží Syn, vzal na seba telo a stal sa jedným z nás. Vo sviatostiach sú konsekrované materiálne veci, pričom sa stávajú viditeľnými znakmi milosti. Veríme, že skutky telesného milosrdenstva majú duchovný rozmer. Keď nasýtime hladného, dáme piť smädnému, zaodejeme nahého, prichýlime pocestného, navštívime chorého, poskytneme pomoc väznenému alebo pochováme mŕtveho - tým vlastne poslúžime Ježišovi (Mt 25, 25-40).
Veríme, že Božie stvorenie je dobré (porov. Gn 1, 4-31). Touto dôverou je preniknutý katolícky pohľad na svet. Materiálne stvorenie má aj svoj duchovný význam a uspôsobuje náš život ako muža alebo ako ženy. Naša sexualita má svoje zameranie. Naše telo nie je iba schránkou pre dušu alebo mechanickým zariadením zmyslov pre mozog. Ba nie je ani surovým materiálom, ktorý môžeme voľne používať alebo preprogramovať.
V kresťanskom ponímaní sú telo a duch hlboko spojené. Každá ľudská bytosť je jednotou tela a duše. Svätá Hildegarda z Bingenu napísala: „Telo je skutočne chrámom duše, spolupracuje s dušou prostredníctvom zmyslov, podobne ako je mlynské koleso poháňané vodou.“ Telo má prirodzenú dôstojnosť, lebo je súčasťou Božieho stvorenia. Je intímnou súčasťou našej identity a nášho večného údelu. Dve pohlavia doslovne zhmotňujú Boží plán vzájomnej závislosti, spoločenstva a otvorenosti pre nový život.
Povedané slovami pápeža Františka: „Je to príbeh lásky. Toto povolanie k láske, spoločenstvu a životu zahŕňa celú bytosť muža a ženy, telo i dušu. Ľudská osoba je „bytosť zároveň telesná i duchovná“. Telo v určitom zmysle vyjadruje osobu. Ľudská sexualita preto nie je nikdy čisto biologická. Pohlavná rozdielnosť, ktorú telo zviditeľňuje, priamo napomáha manželskému charakteru tela a schopnosti ľudskej osoby milovať.
Keď Adam prvýkrát uvidel Evu, v jeho slovách sa oprávnene ozýva výkrik radosti: Toto je teraz kosť z mojich kostí a telo z môjho tela (porov. Gn 2, 23). Katechizmus Katolíckej cirkvi poznamenáva, že od začiatku „muž objavuje ženu ako druhé ,jaʻ s rovnakou ľudskou prirodzenosťou“. Muž a žena majú rovnakú dôstojnosť, ktorá pochádza od Boha, ich Stvoriteľa.
Svätý Ján Pavol II. často hovoril o „snubnom“ alebo manželskom význame tela”. Ozýva sa tu učenie Druhého vatikánskeho koncilu, že „zväzok [muža a ženy] je prvotnou formou spoločenstva osôb.” Pohlavná rozdielnosť charakterizuje všetky naše vzťahy, ba platí to aj pre tých, ktorí nežijú v manželstve, pretože každý z nás sa narodil buď ako syn alebo ako dcéra. Sme povolaní, aby sme sa stali nielen bratmi či sestrami našich súrodencov v rodine, ale aj núdznych v našom okolí, spoločenstve a Cirkvi.
Naša identita ako muža a ženy je základom nášho povolania k otcovstvu alebo materstvu, a to či už prirodzenému alebo duchovnému. Keďže ide o ústredný prvok našej identity, sexualita nemôže byť izolovaná od významu ľudskej osoby. Sexualita nie je nikdy iba telesným alebo emocionálnym pudom. Vždy zahŕňa oveľa viac. Sexuálna túžba ukazuje, že človek nie je sebestačný. Túži po intimite s druhým.
Oprávnený manželský akt nie je nikdy zameraný len smerom dovnútra, nie je autonómnym erotickým aktom. Naša sexualita je osobná a intímna, zahŕňa však vždy aj spoločenský rozmer a dôsledky. Manželstvo a celibát sú dve rôzne povolania, ktoré zodpovedajú povolaniu muža a ženy v Božom pláne.
Obidve tieto povolania majú spoločný predpoklad, že sexuálna intimita medzi mužom a ženou patrí a sa rozvíja v kontexte zmluvy. Celibát je cestou, ktorou neženatý človek potvrdzuje pravdu a krásu manželstva. V celibáte i v manželstve sa človek zrieka takého sexuálneho aktu, ktorý využíva druhého podmienečným alebo dočasným spôsobom. Opravdivá zdržanlivosť v celibáte zaiste neznamená, že človek pohŕda sexom, ale skôr ho oceňuje tým, že kladie sexuálnu intimitu do služby zmluvy.
Tým, že sme stvorení na Boží obraz ako muž a žena, všetci sme povolaní k čnosti čistoty. Čistota sa vyjadruje rôznym spôsobom, a to podľa toho, či žijeme v manželstve alebo nie. Ale pre každého platí, že čistota zahŕňa to, aby sme nepoužívali naše telo, či telo iných ako predmet užívania. Čistota je stav, v ktorom prežívame - bez ohľadu na to, či sme v manželstve alebo nie - našu sexualitu dôstojne a v milosti, vo svetle Božích prikázaní.
Žiadostivosť je opakom čistoty. Žiadostivosť znamená, že sa pozeráme na iných len z hľadiska úžitku, ako by ich telo existovalo iba pre uspokojenie našich chúťok. Keď pochopíme čistotu týmto spôsobom, uvidíme, že každý človek je povolaný aby zachovával čistotu. „Každý pokrstený je povolaný k čistote… Manželia sú povolaní žiť v manželskej čistote. Ostatní zachovávajú čistotu v zdržanlivosti.“ Manželská čistota dáva eros do kontextu lásky, starostlivosti, vernosti a otvorenosti životu.
Už svätý Ambróz v štvrtom storočí napísal: „Vieme, že čnosť čistoty má tri formy: jednu manželskú, druhú vdovskú a tretiu panenskú. Boh stvoril celý materiálny svet z lásky k nám. Všetko, čo môžeme vidieť a čoho sa môžeme dotknúť, vrátane mužského a ženského tela, bolo stvorené pre Božiu zmluvu. Nie vždy milujeme tak, ako máme, ale vzor Božej lásky nás chráni a volá nás vrátiť sa k našej pravej prirodzenosti.
Manželstvo a celibát sú dve cesty spoločného života, platné pre muža či ženu vo svetle Božej zmluvy.
Biblický pohľad na krásu a starnutie je v porovnaní so svetom prevrátený. Ochota podstúpiť bolestivé a drahé procedúry na zlepšenie nášho vzhľadu by nás mala prinútiť ustúpiť a zvážiť svoje motívy.
Určite nie je hriechom chcieť sa starať o svoje telo - ctíme si Boha, keď sa o seba staráme. Hoci si niektorí z nás možno nechcú priznať, koľko budú mať rokov, Biblia oslavuje rastúci počet sviečok na vašej narodeninovej torte. Málokto z nás považuje šediny za korunu. Myslíme si, že je to niečo, čo treba skrývať! Biblia nám však hovorí, aby sme si vážili šediny rovnako ako dlhý život zasvätený nasledovaniu Ježiša.
Boh nás chce prostredníctvom svojho slova odpútať od nášho vzhľadu (a všetkých obáv, ktoré s ním súvisia) a namiesto toho venovať pozornosť duchovnej zrelosti. Čím dlhšie sme na tejto zemi, tým viac príležitostí sme mali dôverovať Ježišovi a rásť v múdrosti. Zažili sme viac vzostupov a pádov, naša perspektíva zahŕňa desaťročia života. Skúšky, ktorými sme prešli, Boh použil na formovanie toho, kým sme.
Keď sa nabudúce pozriete do zrkadla a všimnete si, ako sa vaše telo zmenilo, skúste sa pozerať iným spôsobom. Tie strie a ochabnutá koža okolo brucha - sú možno pripomienkou daru detí. Možno tie tmavé kruhy pod očami svedčia o prebdených nociach, ktoré ste strávili pomocou kamarátke, ktorá mala problémy alebo úzkostlivému tínedžerovi. To zvraštené obočie odhaľuje skúšky, ktorými ste prešli, keď ste zisťovali, ako byť usilovným priateľom, členom rodiny alebo pracovníkom.
V Kristovi nie sú fyzické známky starnutia znakom, ktorým by ste mali opovrhovať, ale znakom toho, ako Boh pracoval cez vaše okolnosti, aby z vás urobil človeka, ktorým ste dnes. Naše túžby dosiahnuť bezchybnú pleť, vypracované telo alebo veľkosť, akú sme mali pred dvadsiatimi rokmi, poukazujú na túžbu byť krásni. Tak ľahko sa hodnotíme podľa noriem sveta.
Ježiš trpel na kríži a zomrel za naše hriechy v najkrajšom, nesebeckom skutku lásky. Keď do Neho vložíme svoju vieru, sme pokrytí jeho spravodlivosťou. Krása, ktorú si Boh cení, sa prejavuje v charakterových vlastnostiach, ako je milosť, milosrdenstvo, neochvejná láska a vernosť. Keď to urobíme, oslobodíme sa od zotročenia samým sebou.
Skutočná krása zviditeľňuje Krista prostredníctvom našich skutkov lásky. Skutočne krásni ľudia používajú telo, ktoré im dal Boh, aby s radosťou slúžili druhým v núdzi, od prípravy jedla pre suseda, ktorého práve operovali, cez slová láskavosti a súcitu priateľovi, ktorý prechádza depresiou, až po objatie dieťaťa, ktoré spadlo a odrelo si koleno. Nasledovať biblickú definíciu krásy nebude v dnešnej dobe ľahké.
„Preto neochabujeme, ale aj keď náš vonkajší človek hynie, náš vnútorný sa obnovuje zo dňa na deň. Lebo toto terajšie ľahké bremeno súženia získa nám nesmiernu hojnosť večnej slávy, keď nehľadíme na viditeľné, ale na neviditeľné. Ako veriaci v Krista sme povolaní mať iné zmýšľanie ako svet. Sme povolaní pozerať sa ďalej, než len na to, čo vidia oči a čoho sa môžu dotknúť ruky, a pamätať na to, že Boh túži po tom, aby sme upierali svoj pohľad na Neho, a nie na svoje vrásky a telesné zmeny. Dámy, evanjelium je dobrou správou pre starnutie.
Dívajme sa v živote na všetko, čo je krásne, tým napĺňajme svoje srdce. Predovšetkým nezabudnime na prameň. Pôvodcu všetkej krásy. Aj tie si všimnime, ale len tak zľahka!