Myšlienky veľkého humanistu zo 17. storočia, ktorým Komenský bezpochyby bol, majú platnosť dodnes. Predovšetkým treba žiakom vštepovať cnosť, príbuznú spravodlivosti, totiž horlivú ochotu slúžiť iným. Určené sú vychovávateľom a učiteľom, ktorí vždy mali, majú a budú mať osobitné postavenie v spoločnosti. Lebo v našej pokazenej spoločnosti zostáva ohavná chyba - samoľúbosť, ktorá spôsobuje, že sa každý stará len o seba a je mu celkom ľahostajné, čo sa deje s inými.
I keď nie každá spoločnosť si vie učiteľovu prácu vážiť, pritom učiteľ je osobnosťou, ktorý miluje prácu s deťmi, odovzdáva im nielen vedomosti, ale aj kus zo svojho dobrého srdca. A to je prameňom rozličných zmätkov v ľudských veciach, keď sa každý stará len o svoje veci, pričom nedbá na všeobecné dobro. Preto treba mládeži starostlivo vštepovať cieľ nášho života, že sa totiž nerodíme pre seba samých, ale pre Boha a blížneho, t.j.
Príkladom obetavého učiteľa, ktorý svoj život zasvätil vzdelávaniu a kultúrnemu rozvoju obce, bol Jozef Vokurka. Jeho životné osudy ho zaviedli aj do Krasnojarsku, kde prežil ťažké chvíle zajatia počas 1. svetovej vojny. Poďme sa pozrieť na jeho príbeh a vplyv na obec Machulince.
Životná cesta Jozefa Vokurku
Pán Jozef Vokurka pochádzal zo siedmich detí. Narodil sa 17. septembra 1891 v Lučenci, kde získal všeobecné vzdelanie. Vo svojom rodnom meste absolvoval aj učiteľský ústav, ktorý ukončil 22. júna 1911 a dosiahol spôsobilosť učiteľa. Jeho prvou učiteľskou stanicou boli Opatovce nad Žitavou, kam nastúpil 4. októbra 1911. Tu pôsobil dva roky a jeho plány boli prerušené povolaním na základnú vojenskú službu, ktorú nastúpil v roku 1913 do Banskej Bystrice, kde ho zastihol aj začiatok 1. svetovej vojny.
Ako vojak musel odísť na východný front, kde pôsobil v dôstojníckej hodnosti. Vo vojne bol dvakrát ranený a 28. júla 1916 padol na Ukrajine do ruského zajatia. Odtiaľ bol spolu s ďalšími zajatcami odtransportovaný cez Kyjev - Omsk - Krasnojarsk a Sibír na Ďaleký východ, do Chabarovska. V zajateckých útrapách prežil dva roky. Zajatci pracovali v poľnohospodárstve a v rôznych dielňach. On pracoval v krajčírskej dielni.
Koncom roku 1918 mali zajatcov cez vnútrozemie Ruska prepraviť do Československa. Tento transport sa však nepodarilo uskutočniť. Pri Petropavlovsku prežili ťažké boje po boku Československých légií proti ruskej Červenej armáde. Šesťtisíc zajatcov sa znova muselo po Transsibírskej magistrále vrátiť až do Vladivostoku a odtiaľ pokračovali domov americkou loďou. Plavili sa cez Honkong okolo Ázie do Port Saidu a odtiaľ do Terstu. Domov prišiel 20. augusta 1920.
Po strastiplných siedmich rokoch sa vrátil späť do Opatoviec nad Žitavou, kde pokračoval vo svojom učiteľskom povolaní. V roku 1921 sa oženil. Jeho manželkou sa stala Helena Wágnerová, dcéra miestneho rechtora - organistu. Tiež pochádzala zo siedmich detí. V manželstve sa im narodili tri deti: dcérka, ktorá zomrela ako dieťa a synovia Tibor a Viliam. Od začiatku mu manželka bola veľkou oporou.
Po výbere z niekoľkých uchádzačov bol pán Jozef Vokurka zvolený na miesto učiteľa a riaditeľa školy v Machulinciach. Mladý učiteľ vynikal vedomosťami a organizačnými schopnosťami. Menovací dekrét dostal 6. augusta 1922. Spolu s manželkou sa nasťahovali do učiteľského bytu, ktorý sa spolu s jednou triedou nachádzal v tej istej budove. Táto bola postavená v roku 1841 na pozemku a z materiálu, ktorý obci darovala grófka Keglevichová. Dnes už táto budova neexistuje, ale naposledy bola v nej umiestnená materská škola. V roku 1898 bola postavená nová samostatná budova školy, ktorá stojí dodnes.
Obetavý Jozef Vokurka sa dal do práce aj na tomto poli. Obec Machulince bola v roku 1922 skutočne zaostalou obcou. Z obce nevyšiel ani jeden učený človek. Pomerne dosť bol rozšírený alkoholizmus [ 2 ]. Môžeme o tom čítať aj v ďalších riadkoch obecnej kroniky. Bojoval proti alkoholizmu, všestranne ľuďom a obci pomáhal a začalo sa mu dariť. Jeho zásluhou sa začalo s výstavbou novej budovy školy aj s učiteľským bytom. Je to súčasná budova školy. Bola postavená za starostu Jána Ondrejmišku (Šiflovho). Staval ju Anton Gálik spolu so synom Imrichom a ich ďalšími pomocníkmi. 3. novembra 1929 bola nová budova školy slávnostne vysvätená.
Práca pána riaditeľa prinášala prvé vedomostné výsledky, ktoré sa mohli predstaviť aj v pedagogickej verejnosti. Pokiaľ riaditeľ školy Jozef Vokurka zostával, učiteľské miesta boli pohyblivé a učitelia sa často menili. V roku 1933 sa v Nitre konala výstava školských prác detí a na nej sa prezentovali i práce a vzorné písanky žiakov Karola Hudeca, Kolomana Kršiaka a Hermíny Herdovej. Do Gymnázia v Zlatých Moravciach odchádzajú prví žiaci. Je to Ernest Čulík Ondrejka, Karol Cibira, Karol Ondrejmiška a postupne každý rok odišli ďalší žiaci. Dnes môžeme konštatovať, že zo školy pána riaditeľa Jozefa Vokurku vyšlo okolo 70 maturantov a z toho 30 absolventov rôznych vysokých škôl.
Od roku 1923 bol členom obecnej rady. Ako riaditeľa školy ho neobišla ani práca v obecnom zastupiteľstve. Úspešná bola jeho práca aj na poli kultúrnom. Boli to predovšetkým divadlá, ktoré v tej dobe boli skôr raritou, ale v Machulinciach to bola samozrejmosť, že sa v škole hralo divadlo raz a aj viackrát v roku. Aj to bola zásluha pána riaditeľa Vokurku. Veľmi dobrou a spoľahlivou odborníčkou spolupracovníčkou mu v tom bola opäť jeho manželka. Neúnavne a hlavne trpezlivo cvičili deti, mládež i dospelých prednášať texty a pohybovať sa pri hrách po javisku. Takto pripravili a uviedli desiatky divadelných hier, dokonca aj štyri operety: Dolárová nevesta, Anička Kováčová, Divá bára a Pozor na vlak.
V roku 1933 to boli až tri divadelné hry: Keď mesiačik svieti, Hrob lásky a Až lipa zakvitne. V roku 1934 to bola hra Pánik. Dve divadelné hry boli nacvičené a zahrané aj v roku 1935. Bola to Bačova žena a Čertov mlyn. Postupne to boli divadelné hry: Slepý pastier, Hriešnica, Bludári, Vojnárka, Sirota z Lurdu a ďalšie. Mohli by sme menovať desiatky hercov ochotníkov, ktorí v týchto hrách veľmi úspešne učinkovali. Opereta Anička Kováčová sa v Machulinciach hrala cez Vianoce 25. a 26. decembra 1945. Na Nový rok 1946 zahrali Machulinčania túto operetu aj v Obyciach.
Machulinská mládež veľmi rada spievala a k spevu bola nadaná. Pán riaditeľ píše v kronike, že výkony boli skvelé. Veľmi krásne hrali Obert Zemanovič, Viliam Vokurka, Mária Čúliková ( vydatá Lukáčová), Šimon Kršiak, Pavol Gajdoš a vždy milá Katinka Gašparíková, ktorá svojou inteligenciou priamo prekvapila.V predstavení Rozmarín vynikla Mária Čulíková rod. Čulíková (Bieková).Je pozoruhodné to, že zisk z predstavení sa okrem toho, že sa dával na vybavenie divadla, sa používal aj na vylepšenie interiéru kostola, ale aj na výzbroj a výstroj obecného hasičského zboru. Radi spievali dvojhlas, čo sa prejavovalo vystúpeniami nielen v divadle, ale aj v kultúrnom programe. Odstránila sa negramotnosť a mládež rada čítala.
Školská mládež učinkovala v kostole pri rôznych podujatiach. Tak to bolo aj v roku 1933, kedy po vymaľovaní bola posviacka a žiaci mali pripravený program. Povestné bolo aj organizovanie rôznych dedinských slávností, osláv štátnych sviatkov a výročí. Deti recitovali, spievali a aj pre rodičov bolo vyznamenaním, keď ich dieťa vystupovalo na slávnosti.
Spomeňme aj zdravotnú osvetu, ktorú robil pán Jozef Vokurka. Záležalo mu na dobrom zdraví detí a ostatných občanov obce. Obec patrila pod MUDr.Jozefa Kaisera, obvodného lekára v Topoľčiankach. Tento ošetroval aj deti. V rokoch 1922 až 1927 sa spomína epidémia očnej choroby "trachom". Raz do týždňa chodilo na odporúčanie pána riaditeľa až 30 detí na vyšetrenie očí. Postupne sa táto očná choroba u detí vyliečila. Ďalšou pliagou vo vlasoch detí, najmä dievčat, boli vši. Dievčatá sa česali len raz do týždňa. Po dlhej osvete aj v tomto smere došlo k náprave. Na podnet pána riaditeľa MUDr. Jozef Kaiser robil v Machuliniach aj zdravotné prednášky. 18.marca 1934 prednášal o výchove kojencov, v roku 1936 o tuberkulóze a mohli by sme spomenúť aj ďalšie prednášky. Súčasťou jeho zdravotníckej osvety bola akcia "Zdravá studňa". Jednalo sa o vykopanie a prevádzkovanie hygienicky nezávadných studní. V Machulinciach boli vykopané dve studne.
Pán riaditeľ Jozef Vokurka aktívne pracoval i v sociálnej oblasti. V archíve Okresného úradu sa našla žiadosť o finančnú pomoc pre chudobných žiakov v Machulinciach už v roku 1926, podpísanú riaditeľom školy. Organizoval aj vianočnú podporu pre chudobných žiakov. Každoročne požiadal Okresný úrad v Zlatých Moravciach, Notársky úrad v Obyciach (kam Machulince patrili) a Obecný úrad o finančnú podporu na Vianoce pre deti chudobných rodín. Tieto inštitúcie boli v rokoch 1935, 1936, 1937 požiadané aj o finančnú podporu na mliečnu akciu. Deti z chudobných rodín dostávali každý deň 2 dcl mlieka a niekedy bol k mlieku zakúpený aj rožok alebo žemla.
Medzi ďalšie akcie pána Jozefa Vokurku patria odborné prednášky , ktoré organizoval pre roľníkov. 25.apríla 1937 bola v škole prednáška o obrábaní pôdy a 2.mája v tom istom roku prednášal roľníkom o chove domácich zvierat MVDr. Ján Zbořil zo Štátneho žrebčína v Topoľčiankach. Pozoruhodným podujatím organizovaným pánom riaditeľom bol Deň stromkov. 19.apríla 1936 sa pred krížom na dedine zhromaždilo obecenstvo a školská mládež. Vypočuli si príhovor pána riaditeľa o ovocinárstve a na výzvu vtedajšieho starostu obce Štefana Kršiaka boli na dedine zasadené dve lipy.
Spolu s pánom riaditeľom organizovala kurzy vyšívania, šitia, varenia a pečenia. Aj pani Helena Vokurková, manželka pána riaditeľa, si našla možnosť pôsobenia ako žena - gazdiná. V obecnej kronike je uvedené, že občania nepoznali požívanie kávy, kakao bol úplne neznámy pojem a v obchode sa za celý rok predalo iba 14 kg cukru. Nie je to omyl, je to skutočne pravda. Pani Vokurková učila mladé ženy variť a piecť nielen kysnuté koláče, ale aj zákusky, dovtedy v obci neznáme. Toto všetko im nikto nenariaďoval, k tomu ich nikto nenútil.
Veľkou slávnosťou v obci boli prvé primície, kde tiež nemohla chýbať školská mládež. 29.júna 1938 mal primície rodák z Machuliniec dp. Ernest Čulík Ondrejka. V sprievode, ktorý išiel od rodného domu novokňaza boli žiaci, mládež a ostatní veriaci. Pred oltárom ho privítal Tibor Vokurka, Mária Gáliková a Katarína Gašparíková. Radosť bola veľká, veď to bol nielen prvý kňaz z obce, ale aj prvý občan s vysokoškolským vzdelaním. Podobne slávnostné boli aj primície ďalších dvoch machulinských novokňazov dp. Karola Cibiru a dp.
Neskoršie sa počet obyvateľov obci rozrastal. Tak v roku 1941 bolo v škole zapísaných 117 žiakov. Z toho dôvodu musela byť škola trojtriedna. Vyučoval sa spolu 1.a 2.ročník, 3.a 4.ročník a 5. až 8. ročník. Školské výlety boli organizované podľa vtedajších možností. Žiaci cestovali vlakom do bývalého Gýmeša (dnes Jelenec), pešo vystúpili na Gýmešský hrad a vlakom sa zasa vrátili na vlakovú stanicu Petyho závody pri tehelni, odkiaľ išli pešo domov.
V Machulinciach prežil pán riaditeľ so svojou rodinou aj druhú svetovú vojnu. Vyučovanie bolo niekoľkokrát prerušené, pretože boli v škole ubytovaní vojaci. Najprv nemeckí, potom rumunskí a napokon ruskí, boli to krušné dni pre celú obec. Prišlo povojnové obdobie a s ním v roku 1947 sucho a hlad. Aj tu sa prejavilo ľudomilstvo pána riaditeľa. Pre svojich 80 žiakov zorganizoval dodávanie potrebných vitamínov. Každý pondelok dostávali žiaci mlieko a žemľu. V stredu si každý priniesol z domu lyžicu a v škole dostali do nej med.
Neskôr sa situácia pomaly konsolidovala a škola v povojnovch rokoch zakúpila bábkové divadlo. Bola to veľká novinka pre deti. Žiaci sa naučili pohybovať s bábkami a iní zasa čítali text jednotlivých osôb bábkovej divadelnej hry. Synovia pána riaditeľa Tibor a Viliam zaujali chlapcov najmä z Kopanice výrobou leteckých modelov. Zhotovilo sa niekoľko modelov, ktoré krúžili nad dedinou. Štartovalo sa pod horou a modely pristávali v Dolnom poli.
Posledný rok pôsobenia pána riaditeľa, rok 1951, bol poznačený vtedajšou dobou a niektorými nevďačnými ľuďmi, bohužiaľ aj bývalými žiakmi. Mnohí z nás si ešte veľmi dobre pamätajú na krásne upravený školský dvor, na kvetinové záhony, na čistotu a poriadok. Cítiť to aj z posledného zápisu v obecnej kronike. " Život učiteľa zabíja a strpčuje, keď vidí, že na konci svojho obetavého účinkovania, svojej namáhavej práce, dostáva sa mu za odmenu nevďačnosť, neporozumenie a krivda. A tu pozdvihnem hlavu šedinami pokrytú, zahľadím sa na Ukrižovaného a vzdychnem si. Ó môj Ježišu, ani Ty si nebol na tom lepšie.
Ťažko je vysloviť len slová vďaky, zdá sa nám to málo. Znova pripomeňme, že za jeho pôsobenia vyšli desiatky žiakov, ktorí vyštudovali vysokú školu, gymnázium a rôzne stredné školy, konzervatórium a aj strednú umeleckopriemyselnú školu. Bývalým žiakom zostali tie najkrajše spomienky na nášho pána riaditeľa, jeho manželku a na obidvoch synov.
Pán riaditeľ spolu s manželkou a synom Tiborom sa z Machuliniec odsťahovali do Lučenca. Neskoršie bývali v Zlatých Moravciach, kde pán riaditeľ Jozef Vokurka zomrel 7. júla 1977. Mária Šurdová, rod. Spomínam si, ako pán riaditeľ v nedeľu po lítaniach išli na dedinu medzi chlapov a čítali im noviny.Chlapi ich počúvali ako pána farára, veď mnohí starší ani čítať nevedeli. Ako staršie dievčence sme boli zvedavé na svadobnú zábavu, čo bolo vo večerných hodinách zakázané a pán riaditeľ to kontrolovali. Raz nás asi 5 - 6 dievčat vbehlo sa schovať pred pánom riaditeľom do najbližšieho domu. V kuchyni sedeli dve ženy a my sme sa vbehli schovať až do izby. A tam ležala mŕtvola. Spomínam si, ako som prednášala báseň k narodeninám T.G.Masaryka a tú báseň viem dodne...
Život Jozefa Vokurku je príkladom obetavosti, húževnatosti a lásky k blížnemu. Jeho práca v Machulinciach zanechala trvalú stopu a je inšpiráciou pre všetkých učiteľov a vychovávateľov.
Panoramatický pohľad na Krasnojarsk
Jozef Vokurka
tags: #krasnoyarsk #chram #narodenia #pana