Na konci 2. storočia sa stalo religio illicita - nedovoleným náboženstvom. Oficiálnym dôvodom prenasledovania kresťanstva bolo odmietanie kultu rímskych cisárov a zavrhnutie štátneho náboženstva. Pre tieto dôvody Rimania vyčítali kresťanom nelojálnosť k štátu a nepriateľský postoj voči ríši, dokonca voči životu.
Šírenie kresťanstva v Rímskej ríši (Tmavomodrá - situácia okolo r. 325)
Prenasledovanie Kresťanov
Prenasledovanie kresťanského náboženstva je fenomén, ktorý mu dodával zvláštny druh legitimity v očiach vlastných vyznávačov. Časovo sa obdobie prenasledovania vymedzuje od prvého v roku 64 n. l. za cisára Neróna až po posledné v roku 313 n. l. počas vlády cisára Diokleciána.Tieto dve obdobia sa zásadne líšia spôsobom prenasledovania:- Prvé obdobie: Dochádzalo k prenasledovaniu sporadicky, v časových vlnách, v rôznej intenzite a obmedzovalo sa len na niektoré oblasti, hlavne na tie, kde boli silné kresťanské komunity.
- Druhé obdobie: Zmenil sa charakter aj postupy pri prenasledovaní. Vytratila sa živelnosť a nastúpilo systematické prenasledovanie kléru so zámerom zničiť vybudované cirkevné štruktúry.
Decius (249 - 251 n. l.) bol prvý cisár ilýrsko-panónskeho pôvodu. Snažil sa obnoviť tradičné rímske kulty. Po prvýkrát prenasledovanie nariadil cisár a zasiahlo celú ríšu, všetky provincie.
Svätý Zephyrinus (tiež Zeferinus, Zefyrin alebo Zefirín) bol významnou postavou v ranej histórii Katolíckej cirkvi, zastávajúc úrad rímskeho biskupa, teda pápeža (15. pápež), približne v rokoch 199 až 217 po Kristovi. Počas takmer celého jeho pôsobenia na pápežskom stolci bola Cirkev vystavená krutému prenasledovaniu pod vládou cisára Septimia Severa, ktoré trvalo až do jeho smrti v roku 211. Aj on zohrával kľúčovú úlohu pri poskytovaní podpory a útechy veriacim a s veľkou horlivosťou sa zasadzoval za obranu ortodoxnej kresťanskej viery proti herézam.
Milánsky Edikt a Konštantín Veľký
Storočný zápas, vedený medzi kresťanstvom a rímskou štátnou správou ukončil v prospech kresťanov až Konštantín I. Veľký. Milánsky edikt, ktorý vydal 13. júna 313 n. l., zrovnoprávňoval kresťanstvo s ostatnými náboženskými smermi a dával mu rovnaké existenčné možnosti.Jednou z najvýznamnejších osobností tej doby je svätá Helena (250 - 330). Za Konštantínovou ústretovosťou voči kresťanom tradícia vidí vplyv jeho matky - sv. Heleny. Helena sa po Konštanciovom boku dostala na opačný koniec spoločenského rebríčka: z hostinskej sa stáva partnerkou jedného z najvlyvnejších mužov Rímskej ríše; no zrazu z týchto výšin klesá ako odvrhnutá žena späť medzi obyčajný plebs. Na výslnie sa dostáva, až keď sa jej syn Konštantín v roku 306 stal tetrarchom miesto svojho otca Konštancia a berie si ju k sebe na dvor. Podľa tradície sa Helena po svojom obrátení začala venovať dobročinnosti. Na posvätných miestach dávala stavať chrámy. Svätá Helena patrila v stredoveku medzi najobľúbenejšie svätice a Cirkev ju právom kládla za vzor ženám, ktoré sa ocitli v postavení cisárovien a kráľovien. Dnes by sme ju mohli klásť za vzor aj kresťanským političkám.
Vplyv Kresťanstva na Spoločnosť
Podnety, ktoré viedli rímsky štát a obyvateľov ríše k prejavom nenávisti voči kresťanom, sú podrobne zdokumentované. Hoci kresťanstvo bolo mladé náboženstvo, už v 2. storočí sa objavili mnohé kresťanské spisy, diela a obrany. Rozvoj kresťanskej literatúry dokazuje pôsobnosť náboženstva vo vyšších a vzdelaných vrstvách spoločnosti.Na prelome 2. a 3. storočia n. l. bolo kresťanstvo menšinové náboženstvo. Stalo sa náboženstvom malých, utláčaných a bezprávnych, čo v tomto období zahŕňalo otrokov, ženy, obyvateľov bez výsadného postavenia. Otroci však neboli nabádaní k neposlušnosti voči pohanským pánom. Práve naopak, kresťania im priniesli cestu mierneho znášania svojho údelu.
Kresťania sa schádzali potajme, aby čítali písma, chválili Boha a jedli telo Kristovo. To dalo základ pre obvinenia z protištátnej činnosti, z pojedania detí a zo zanedbávania povinností. Keďže kresťania odmietali modloslužobníctvo, mali zakázané klaňať sa rímskym bohom a uctievať cisársky kult. Kresťanské meno - nomen christianum - často stačilo na obvinenie a umučenie kresťana.
Zatiaľ čo pohania verili, že smrť je prirodzený záver života, aj keď duša žije po smrti v podsvetí, pre kresťanov znamenala vstup do nového, lepšieho života, kde sú si všetci rovní, a smrť bola chápaná ako trest za dedičný hriech. S myšlienkou posmrtného života im v 3. a 4. storočí n. l. práve smrť mučeníkov zabezpečila veľa stúpencov. Práve myšlienka rovnosti a posmrtnej spravodlivosti bola zásadným faktorom, ktorý kresťanstvu zabezpečil dostatok stúpencov.
Vývoj Cirkvi po Páde Rímskej Ríše
Pádom Západorímskej ríše sa neskončil, ba dokonca sa posilnil konflikt medzi štátnym náboženstvom a veriacimi, ktorí sa verne pridŕžali ozajstného kresťanstva. Namiesto ríše sa vytvoril pápežský štát a následníci cisára sa stali „Kristovými zástupcami“.Rímska cirkev, uchvacujúca cirkevnú, politickú a zároveň právnu autoritu, sa čoraz viac stávala mocenským činiteľom a čoraz menej vystupovala ako morálno-duchovná inštitúcia. Vtedajší vznikajúci model štátnej cirkvi predurčil obraz Európy minimálne na tisíc rokov.Katolícke kresťanstvo, ktoré si počas vlády Konštantína Veľkého užívalo mnoho výhod a materiálnu podporu, sa stalo oficiálnou štátnou cirkvou za vlády Theodosia Veľkého. Theodosiom ustanovené výhradné štátne náboženstvo malo podiel na nespočetných výsadách, z ktorých boli vylúčené všetky ostatné kresťanské spoločenstvá.
Kresťanstvo v Nemecku
Usudzujúc z prudkého poklesu návštevnosti kostolov nie veľmi. Svätá Rímska ríša - kolíska protestantizmu - bojové pole kresťanskej teológie. Dnes sa dajú tieto kresťanské korene len ťažko prehliadnuť. Štátne sviatky, vychádzajúce zo sviatkov katolíkov a protestantov, predstavujú každoročne dlhoočakávané voľné dni, a nejde len o Vianoce a Veľkú noc.Zhruba 48,4 milióna Nemcov sa považuje za kresťanov, či už katolíkov, protestantov, ortodoxných alebo prístupných akejkoľvek kresťanskej denominácii. Väčšina nemeckých kresťanov je registrovaných ako katolíci (23,6 milióna) alebo ako protestanti (21,9 milióna). Podľa Nemeckej biskupskej konferencie navštevuje bohoslužbu v nedeľu iba 10 percent katolíkov. U protestantov sú to iba 3 percentá.
Právo cirkví vyberať defacto členské príspevky formou cirkevnej dane pochádza z roku 1919, kedy Weimarská republika týmto zaviedla opatrenie k prerátavaniu finančných následkov odluky cirkvi od štátu. Podľa odhadu cirkevného kritika Carstena Frerka, dve cirkvi vlastnia prinajmenšom 830.000 hektárov (8.300 štvorcových kilometrov) pozemkov.
Ďalším dôvodom, prečo sa katolícke aj protestantské záujmy v nemeckej spoločnosti tak zviditeľňujú je to, že predstavitelia týchto cirkví majú zaistené miesta v dozorných radách najrozličnejších organizácií po celej krajine. Keď sa v prieskume agentúry INSA v roku 2017 pýtali Nemcov, či veria v zmŕtvychvstanie Ježiša Krista, len 52 percent katolíkov a 48 percent protestantov odpovedalo kladne. Všetky spomínané prieskumy jasne dokazujú, že Nemecko nie je krajinou, v ktorej by ľudia, hlásiaci sa ku kresťanstvu svoju vieru aj aktívne prežívali.
| Skupina | Počet (milióny) | Pomer navštevujúcich bohoslužby |
|---|---|---|
| Katolíci | 23.6 | 10% |
| Protestanti | 21.9 | 3% |