Tento svet si kresťanský život definuje po svojom, a tak aj kresťanské hodnoty. Kresťan a jeho viera dnes nie sú veľmi v kurze, a zmysel života sa na západnej pologuli najčastejšie rozkladá do metrov štvorcových, počtu koní a karátov. A my sa tak často necháme pomýliť napriek tomu, že vieme, čo je skutočne dôležité a vzácne.
Prvým a prirodzeným prostredím výchovy dieťaťa je rodina, v ktorej zakúša lásku, záujem a starostlivosť. Dieťa, ktoré žije v atmosfére viery (modlitba s rodičmi, slávenie sviatkov, spoločného jedla), prirodzeným spôsobom objavuje existenciu transcendentna, buduje svoj vzťah s Bohom a vytvára si jeho obraz.
V prvých rokoch života je dieťa otvorené pre starajúca lásku. Jeho vývojovú potrebou je žiť v atmosfére lásky a prijatia. Až po splnení týchto potrieb sa rodí „základná dôvera“, ktorá navodzuje harmóniu medzi dieťaťom a svetom.
Ak sa však odvolávame priamo na obraz Boha, ktorý je Láska, a umožníme dieťaťu, aby samostatne objavovalo Božiu prítomnosť vo svojom živote, nadviazalo s Ním osobný vzťah, bude uspokojená jeho duchovná i vývojová potreba. Dieťa v predškolskom veku je zvláštnym adresátom Božieho posolstva, je však potrebné brať ohľad na jeho kognitívne, duševné a emocionálne schopnosti.
Náboženská formácia detí má byť založená na uvádzaní do Svätého písma; formovanie obrazu Boha má spočívať v „objavovaní jeho prítomnosti a pôsobenia v ľudskom živote a vo svete okolo dieťaťa“ . To sa má diať v kontakte s Písmom svätým, ktoré je knihou viery. V katechéze by nemali byť biblické texty nahradené inými.
Odporúča sa tiež, aby bol proces utvárania obrazu Boha u detí v predškolskom a mladšom školskom veku založený na osobe Ježiša Krista - vteleného Boha. Na základe analýzy obsahu posolstva odovzdávaného v KDP možno povedať, že na prvom stupni, ktorý je určený pre deti v predškolskom veku, má biblická katechéza charakter christocentrický a katechézy týkajúce sa liturgie a úvodu do sviatostí charakter christocentricko-trojičný.
Keďže v tomto podobenstve nachádzame niekoľko aspektov lásky Boha k človeku, môžeme povedať, že obsah nie je vyčerpaný v priebehu jedného roka katechézy dieťaťa, ale v ďalších vekových obdobiach sa k nemu katechéta vracia, vždy s dôrazom na iný aspekt. Toto podobenstvo vytvára pre predškoláka obraz Boha, ktorý „pozná svoju ovcu menom“, je prítomný, stará sa o ňu, vedie ju, volá, chráni.
Obraz Boha prísľubov (zmluvy) a Boha prítomného medzi ľuďmi je v tejto koncepcii vytváraný tiež skrze naratívny texty z Ježišovho života, a to napriek skutočnosti, že niektorí náboženskí pedagógovia varujú pred tým, aby boli - najmä malým deťom - predkladané niektoré texty rozprávajúcej o Ježišovi , o jeho moci v súvislosti s jeho činmi a tiež udalosti týkajúce sa jeho narodení.
Ak bude teológie obsiahnutá v prorockých i naratívnych textoch predvádzané deťom týmto spôsobom, bude im umožnené, aby ju samy objavovali a nezastavili sa na obyčajnom rozprávaní o neobvyklých udalostiach pri Ježišovom narodení. Rodí sa Syn Boží, nie je to teda obyčajná udalosť. Napĺňa sa prísľub daný človeku Bohom.
Obraz Boha Stvoriteľa, darca života, si ich dieťa schopné utvárať, až keď vie používať kategórie času a priestoru. Utváranie obrazu Boha tu môžeme uchopiť rôznymi spôsobmi. Avšak tieto obrazy ukazujú smer, ktorým sa má katechéza vydať. Toto zasvätenie do kresťanského života má pomáhať deťom stále znovu objavovať Božiu prítomnosť v jeho činoch, pretože to je jediný spôsob, ako sa mu človek môže priblížiť a nadviazať s ním osobný vzťah.
Modlitba nie je len najstaršou a najstabilnejšou formou náboženského života človeka, ale aj podmienkou vytvoreniea vzťahu s Bohom a dôležitým činiteľom v rozvoji jeho viery. Výchova k modlitbe je základnou úlohou katechézy s deťmi. Deti sa učia modliť v kontakte s blízkymi, a preto je dôležité zahrnúť ich do náboženského života rodičov. Týmto spôsobom deti prichádzajú do styku s Bohom.
Vzhľadom k tomu, že sa často verí, že modlitba je pre človeka zvláštnym okamihom, sústredí sa pozornosť na jeho úsilie a výsledky. Presúva sa dôraz z Boha na človeka a zabúda sa, že iniciátorom a zdrojom tohto náboženského aktu je Boh. V dialógu s Bohom človek počúva a odpovedá. V tom spočíva „návod“ ako vychovávať k modlitbe.
Počas katechézy malé dieťa zistí, že existuje Boh, ktorý s ním hovorí. V prvom rade počúva jeho slová a až neskôr, keď s ním nadviaže osobný vzťah, mu môže odpovedať, žiť týmto slovom. Rozvoj daru viery u detí je dlhotrvajúci proces, ktorý prechádza rôznymi etapami spojenými s ich vývojovými možnosťami a duchovnými potrebami. Katechéza Dobrého pastiera ukazuje, ako dieťa prežíva Božiu prítomnosť vo svojom živote a ako môžeme podporiť jeho duchovný rozvoj.
Adopcia v Novej zmluve pravdepodobne vychádza skôr z rímskeho práva, ktoré bolo apoštolovi Pavlovi známe. V rímskej spoločnosti, na rozdiel od našej, zmyslom právnej adopcie nebolo chrániť práva a výsady dieťaťa, ale išlo v nej výlučne o výhody a požehnania, ktoré získaval ten, ktorý si dieťa adoptoval.
Naša zodpovednosť, vyplývajúca z takejto perspektívy, je jasne vymedzená: „Každý, kto má túto nádej v neho, sa očisťuje ako aj on (Kristus) sám je čistý“ (1Jn 3:3). Vedomie, že sme Božie deti, nás zaväzuje k tomu, aby sme odrážali jeho prijatú podstatu, pretože raz budeme navždy bývať v jeho dome. Ak je to tak, potom by sme sa mali usilovať prijať spôsob života Krista - nášho staršieho brata, lebo: „Ak sme deti, sme aj dedičia, dedičia Boží a spoludedičia Kristovi, aby sme, ak spolu trpíme, boli spolu aj oslávení“ (Rim 8:17).
Keď Panna Mária prichádza, aby vyjadrila Božiu vôľu, k ľuďom, potom k takým, ktorí môžu ako spoľahliví sprostredkovatelia ďalej nefalšovane odovzdávať jej posolstvo. Veď detská duša a pamäť sú zrkadlom, ktoré nevzbudzuje podozrenie a verne odovzdáva prijatý odkaz obzvlášť ak ide o posolstvo, ktoré bolo deťom odovzdané v reči pre nich čiastočne neznámej, ako sa to udialo v La Salette.
Stať sa dieťaťom - na to si treba uvedomiť svoje slabosti, potrebu pomoci a závislosť od iných. Stať sa dieťaťom - to si vyžaduje čestne a odvážne priznať si chyby a oľutovať ich. Stať sa dieťaťom - to znamená byť vnútorne ústupčivým a ochotným prijať ponaučenie, ochotu počúvať a byť poslušným. Stať sa dieťaťom - to je schopnosť dôverovať Bohu, čudovať sa a obdivovať. Len s takýmto vnútorným postojom môžeme vojsť do Božieho kráľovstva, čiže počuť Kristovu Dobrú zvesť.
Znetvorený a falošný obraz Boha je aj dnes dôvodom nedôvery voči nemu a príčinou veľkého strachu pred ním. Táto obava pred Bohom sa nedá porovnať s bázňou voči Bohu, čiže hlbokou úctou, ktorá je začiatkom múdrosti.
Ježišova Dobrá zvesť o Otcovi, ktorý je v nebi a svojho jednorodeného Syna poslal na zem, mala zničiť diabolskú podozrievosť a naplniť nás detskou láskou, pokornou dôverou a ochotnou poslušnosťou. V živej viere v Božiu lásku, akú Kristus ukázal na kríži, s vedomým obrátením sa k Bohu niet miesta na strach a nepokoj.
Keď Panna Mária vo svojich početných zjaveniach znova v našej dobe pripomína a varuje, tak nie preto, aby zasiala ochromujúci strach, ale aby nás poučila o opravdivej bázni a hlbokej úcte voči Bohu, ktorá prináša väčšiu dôveru a hlbšie bezpečie. Veď posolstvo Plačúcej Matky z La Salette je Dobrou zvesťou, ktorá nám chce ukázať, že ani dnes nie sme Bohu ľahostajní, že nás berie veľmi vážne, lebo nás miluje - čo takisto ostane navždy veľkým tajomstvom.
Keď dvojica pastierikov počula Matkin hlas, prestala sa báť. Jej hlas znel jemne a srdečne ako hudba.
Cirkev podrobne skúmala toto zjavenie a uznala ho za opravdivé a dôveryhodné. A nehovorí, ako toto zjavenie vysvetľovať. Tým, že ho uznala za opravdivé, potvrdzuje, že sa jedná o úkaz, ktorý sa dá vysvetliť jedine Božím zásahom. A tak ho treba prijať ako zázračné a nadprirodzené.
Keď Panna Mária v La Salette hovorí: „Som tu...,“ je to aj potvrdenie jej premenenej existencie a materskej prítomnosti, v ktorej - tak ako jej zmŕtvychvstalý Syn - je vždy a všade okolo nás.
Ak sa zjavuje takým spôsobom, aby ju ľudia videli a počuli, má na to vážny dôvod, jej posolstvo nám ukazuje, že to je Matkina láska, jej starostlivosť, jej ochota prísť na pomoc - kvôli tomu sa zjavila na La Salette.
Služba deťom je jednou z najväčších výziev, akým lokálny zbor môže čeliť. Je toho toľko, nad čím sa treba zamyslieť - miestnosť, obsah výučby, bezpečnosť detí, hľadanie ľudí a trénovanie kvalitného tímu. Je ťažké vedieť, kde vôbec začať.
Príbeh Biblie sa dá zrekapitulovať ako príbeh v štyroch dejstvách: stvorenie, pád, záchrana a večné vykúpenie. Ich životy sú presiaknuté slávou vesmíra, ktorý odráža Božiu krásu; bola im daná predstavivosť a schopnosť rozmýšľať a poznávať. Život každého dieťaťa má hodnotu, pretože on alebo ona boli stvorení na Boží obraz (Gn 1:26-27). Ako nositelia Božieho obrazu sú deti stvorené na to, aby uctievali. Od detstva bol každý človek vytvorený, aby niečomu vzdával chválu.
Žijú vo svete, ktorý je poznačený hriechom, zneužívaním, utrpením a smrťou; cítia jeho bolesť. Každé dieťa je hriešne. Môže byť pre nás často ťažké sa o tomto s deťmi priamo rozprávať, no aj oni musia čeliť realite svojej zlomenosti.
4 znaky biblického rodičovstva | Ako vychovávať deti pre Božiu slávu | Kevin Hay
tags: #krestansky #obrazok #deti