V ranom stredoveku, po legalizácii, sa Kresťanská cirkev vyvinula do silnej organizácie na čele s biskupmi, ktorí spravovali diecézy. V polovici 5. storočia sa päť stredísk formovalo do patriarchátov s patriarchami ako biskupmi: Carihrad, Rím, Alexandria, Antiochia a Jeruzalem.
Mapa patriarchátov v ranom stredoveku.
Východ verzus Západ
Vo východnej časti získal vedúce postavenie Carihradský patriarchát v roku 381. V polovici 5. storočia boli byzantskí cisári uznaní za nositeľov najvyšších práv v cirkvi a dostali titul cisár-archierej. Koncil bol naďalej považovaný za najvyšší orgán cirkvi, ale cisár mal právo ho zvolať. Iná situácia bola na západe, kde rímsky biskup začal v polovici 4. storočia používať titul pápež.
Formálne boli pápeži závislí na Byzancii, ale ich rozsiahly majetok im zabezpečoval nezávislosť. V snahe o prvé miesto sa opierali o tradíciu a vyhlásili svoj biskupský stolec za založený sv. Petrom. Svoj majetok nazvali dedičstvom sv. Petra (Patrimonium sancti Petri). Pápež Lev I. (440 - 461) sa dopustil podvodu v snahe dosiahnuť prvenstvo.
Rehoľníctvo zohrávalo obrovskú úlohu od počiatku. Mnísi zakladali kláštory, ktoré sa stali bohatými organizáciami. Od doby Benedikta z Nursie (480 - 543), ktorý založil montekassínsky kláštor, kláštory a mnísi aktívne pomáhali pápežskej stolici a stali sa často spolutvorcami pápežskej politiky.
7 šokujúcich zmien, ktoré práve urobil pápež Lev XIV. – Je Cirkev pripravená?
Založenie pápežského štátu
Charakteristickým znakom pápežskej politiky bolo, že sa vždy opierala o najsilnejšiu politickú moc v blízkom okolí. Po vpáde Langobardov do Itálie v roku 568 a ich dohodách s Byzanciou, pápeži uzatvárali zmluvy raz s jednou, inokedy s druhou stranou, vždy podľa potreby. Keď začala vzrastať sila franského štátu, orientovali sa na túto mocnosť. V rokoch 754 a 755 podnikol Pipin Krátky dve ťaženia do Itálie, porazil Langobardov, odobral im rímsku oblasť aj ravenský exarchát a roku 765 ich odovzdal pápežovi. Tým bol položený základ vzniku pápežského štátu. Od tých čias si pápež na tomto území počínal ako svetský panovník.
Aby bola ospravedlnená svetská moc pápežov, Štefan II. zhotovil falošnú listinu, tzv. Konštantínov dar, v ktorej mal cisár darovať rímskemu pápežovi rovnakú moc ako má on sám, odovzdáva mu Rím, italské mestá, všetky krajiny na západe a sám vraj odchádza do Konštantinopolu.
Rozkol
V polovici 9. storočia sa k všeobecným príčinám rozporov pridal teologický spor o tzv. filioque, teda či pochádza Duch Svätý len z Boha-Otca (postoj Východu) alebo aj z Boha-Syna (Západ). Koncil východných biskupov 867, ktorý zvolal do Carihradu Fotios, uvalil kliatbu na pápeža Mikuláša I. a jeho zasahovanie do záležitostí východnej cirkvi označil za neprípustné.
V polovici 11. storočia vznikol spor medzi patriarchom Michalom a pápežom Levom IX. o to, komu má podliehať juhotalianské duchovenstvo. To bol definitívny koniec. V roku 1054 pápežskí legáti položili na oltár chrámu sv. Sofie listinu, ktorá dala do kliatby patriarchu Michala, nato cirkevný snem byzantského duchovenstva, ktorý na patriarchovu žiadosť narýchlo zvolal cisár, uvalil kliatbu na pápežských legátov. Po tomto obidve cirkvi vyhlásili, že sú úplne nezávislé a označovali sa ako rímsko-katolícka a východná gréckokatolícka.
Clunijské hnutie
V 10. a 11. storočí cirkev upadala, hoci bola jedným z najväčších pozemkových vlastníkov. Kláštory sa čulo zapájali do obchodu a často boli aj strediskami úžerníctva. Preto z prostredia kláštorov vyšli prvé pokusy o nápravy. Na upevnení pápežstva mali veľký záujem aj biskupi v západoeurópskych krajinách, ktorí boli vo veľkej miere závislí od miestnych feudálov. Podriadenosť vzdialenému Rímu sa zdala byť oveľa výhodnejšia ako miestna moc.
Mnísi z kláštora v Cluny, vo francúzskom Burgundsku, vystúpili s rozsiahlym programom. Koncom 11. storočia sa hnutie rozšírilo ďaleko za hranice Francúzska. Bola zavedená prísna disciplína v kláštoroch, upevnila sa cirkevná disciplína, pretože skazenosť duchovenstva podrývala ich autoritu u jednoduchých ľudí. Požadovali prísny celibát, aby duchovný nerozkrádali cirkevní majetok a nemohli ho odkazovať svojím potomkom. Požadovali nezávislosť na svetských feudáloch a vystupovali aj proti tzv. simonii, teda aby cisári alebo králi predávali cirkevné hodnosti.
Novotám pomohol aj neporiadok v Nemecku a roku 1059 pápež uzavrel spojenectvo s Normanmi, ktorí sa usadili v južnej Itálii. Richard a Róbert Guiscardovci uznali pápeža a sľúbili ochraňovať v budúcnosti jeho záujmy. Hildebrand zasiahol aj do spôsobu voľby pápeža. Roku 1059 Mikuláš II. zvolal lateránsky koncil a dekrétom stanovil, že pápeža budú v budúcnosti voliť iba kardináli, ktorí sú zasa menovaní pápežom.
Svätopluk - knieža, kráľ alebo cisár?
Pred vyše dvomi rokmi na Slovensku prebiehala vzrušená debata o umiestnení Svätoplukovej sochy na bratislavskom hrade a o nápise na podstavci pod ňou. Z radov tých, ktorí bojovali proti Svätoplukovmu titulu „kráľ“ zaznela aj posmešná poznámka, že nakoniec budú Slováci tvrdiť, že Svätopluk bol ich cisárom. Dnes často vnímame tituly knieža, kráľ a cisár v hierarchickom poradí. Knieža podľa neho je vládcom na menšom území - v kniežatstve, ktoré je súčasťou väčšieho celku - kráľovstva, ktoré je zasa podriadené cisárovi. Kráľ je teda vládca nad kniežatami alebo kniežatstvami a cisár je panovníkom nad kráľmi alebo kráľovstvami. Tak sa to zdá logické a takáto hierarchia v istom čase aj niekde platila, inde nie.
Slovo knieža nie je výlučne slovenské ani slovanské. Odvodzuje sa z indoeurópskeho základu a jeho pôvodný význam by sme dnes najlepšie vystihli slovami znalec alebo vedec, pričom vtedajší znalec-vedec bol tým, kto viedol spoločnosť. Ide o veľmi dávny termín, lebo v podobe „kunig“ - „könig“ prešiel aj ku Germánom. Tam nadobudol význam vládcu nad kniežatami - knieža je tam nazývané „der Fürst“, preto titul „der König“ tam má význam kráľ - v angličtine je to „king“.
Neskôr s premenou kmeňového zriadenia na štátne sa stávala dedičnou aspoň v rámci istých rodov, vytvárala sa rodová aristokracia, pričom tí úspešnejší sa stali kráľmi a do podmanených kniežatstiev dosadzovali na miesta kniežat lojálne osoby, a to ako z rodovej aristokracie, tak aj zo schopných alebo úslužných prívržencov (tu sa už v nemčine používa termín „Herzog“, u Čechov či Poliakov vévoda, wojewóda - vojvoda). Vznikal tak štátny aparát, z ktorého sa s nástupom feudalizmu formovala skutočná šľachta.
U Slovanov v pohanskom období bol knieža zároveň tým, kto komunikoval s nadprirodzenými silami - bohmi - bol teda v našom význame slova najvyšším kňazom a kniežaťom zároveň. Preto majú k sebe slová kňaz a knieža tak blízko.
Anglická kráľovná, aj keď jej titul je odvodený od kňažnej, je v skutočnosti cisárovnou, lebo jej vláda, aj keď dnes len formálna, zahŕňa veľa krajín v rámci britského spoločenstva národov - je oficiálnou panovníčkou nad mnohými štátmi - v minulosti nad celým britským impériom. A impérium - to je prinajmenej cisárstvo. Dnes je viacnásobnou kráľovnou, čiže cisárovnou, pritom ju vlastne v angličtine nazývame titulom odvodeným od kňažnej.
Či bol panovník cisárom, kráľom alebo „len“ kniežaťom , to nie je otázka našej dnešnej hierarchie termínov, ani názoru vychádzajúceho z tradície samozvaného a nepísaného rímskeho práva, na základe ktorého si od istého času udelil právo udeľovať cisárske a kráľovské tituly rímsky pápež. Pritom to „právo“ nemožno vzťahovať ani len na územie bývalej rímskej ríše, kam Svätoplukova ríša navyše nepatrila.
Viacerí oprávnenosť titulu kráľ u Svätopluka dokladajú pápežskými listinami. Lenže bez ohľadu na to je potrebné si uvedomiť, že Svätopluk neuznaný pápežom za kráľa či cisára bol viacej ako ním uznaný. Uznaním sa totiž podriaďoval cudzím poriadkom, cudziemu právu. Prijatím titulu kráľ alebo kráľovskej koruny od pápeža sa panovník v zmysle jeho suverenity nepovyšoval, ale ponižoval. To bol totiž už prejav uznanej podriadenosti.
Svätopluk bol panovníkom bez ohľadu na to, či ho zvonka podľa cudzích, rímskych tradícií uznával alebo neuznával predstaviteľ cudzieho náboženstva. Okrem toho, toto uznanie či neuznanie nemalo vplyv na jeho postavenie doma, tam bolo v podstate v tom čase bezvýznamným aktom.
Svätoplukova ríša má všetky atribúty svojej doby, aby sme ju mohli oprávnene nazývať ríšou a aj ju tak bežne historici nazývajú. Ale ak by sme nazvali Svätopluka v tej dobe kniežaťom (nie dnes), neubrali by sme mu na veľkosti či význame, lebo je zrejmé, že titul knieža sa vtedy u všetkých Slovanov tešil veľkej úcte a bol najvýznamnejším domácim titulom.
Cirkev a štát - dve mocnosti
Moc Cirkvi i štátu pochádza podľa katolíckej náuky od Boha. Moc štátu je zriadená od Boha ako pôvodcu prirodzeného poriadku, moc Cirkvi je od Boha ustanovená ako pôvodcu nadprirodzeného poriadku. Funkcia, ktorú konajú Cirkev a štát, má rozličnú podstatu, oba útvary majú svoj rôzny cieľ, rôzne prostriedky a tak aj rôzne výsledky svojej činnosti.
V poslednej pápež Lev XIII. píše: „Tak teda Boh starostlivosť o pokolenie ľudské rozdelil medzi dve mocnosti, to jest medzi cirkevnú a svetskú, ustanoviac jednu nad vecami božskými, druhú nad ľudskými. Každá z nich je vo svojom obore suverénna. Každá má určité medze, v ktorých sa má udržovať a to medze, ktoré jej prirodzenosť a vlastný predmet vymeral.“
Spor štátnej moci s cirkevnou je asi tiež jednou z najhlbších príčin vzniku reformácie, hlavne však jej ľahkého a rýchleho šírenia. Naproti tomu katolícka cirkev vždy bdela na to, aby sa nedostala do závislosti na štáte, a nebola tak zbavená svojej pôvodnej organizácie a pôsobivosti. Štvrté storočie znamená priaznivý obrat pre kresťanstvo v rímskej ríši.
Čím viac sa rozpadala rímska ríša, čím viac strácali jej cisári svoju moc a silu, tým viac vystupovala do popredia moc pápežova, aj ako vládára svetského. Zánikom západorímskej ríše vplyv pápežstva na Taliansko a západnú Európu vzrástol ešte viac.
Keď však na rozvalenine rímskeho impéria začali sa tvoriť nové štáty Frankov, Gótov, Lombardov a Slovanov, otvorilo sa Cirkvi nové a mnohosľubné pole pôsobnosti. Cirkev stala sa v pravom slova smysle učiteľkou a vychovávateľkou týchto národov, a to nielen vo viere, ale aj v kultúre v najširšom význame.
Jednotný svetový názor stredoveký poskytoval kľud a spokojnosť.3. Na inom mieste pričíta ten istý muž Cirkvi zásluhu, že „zachránila kus antickej kultúry; mala po tisíc rokov monopol na školy a vzdelanie, mala vyhradenú celú humanitnú službu, nemocnice a starostlivosť o chudobných; udržovala medzi národmi a potentátmi jednotu sveta; svojimi misiami konala svetovú civilizačnú činnosť. V tom všetkom bol ohromný organizačný, medzinárodný, univerzálny program.“4.
V tejto dobe Cirkev a štát nestoja oproti sebe, ale skôr tvoria jednu kresťanskú spoločnosť pod vrchným vedením hlavy kresťanstva. Zdá sa, akoby bol štát absorbovaný Cirkvou. Kráľ cíti sa duchovným synom pápežovým. Náboženská myšlienka stala sa hybnou silou súkromného i verejného, sociálneho a politického života všetkých národov kresťanských a ich jednotlivých vrstiev. Ideálom všetkých bolo uskutočňovať myšlienku kráľovstva božieho na zemi. K Bohu obracal sa zrak všetkých. Boh bol cieľom a spolu i mierou všetkého ich podnikania.
Panovníci zbadali skoro, že cirkevná vrchnosť je im dobrým pomocníkom v správe krajiny, a preto sa usilovali, najmä neskoršie, aby biskupský úrad zastávali mužovia súci aj na svetské úlohy. Čím viac upadala náboženská horlivosť panovníkov, tým častejšie sa stávalo, že biskupi stávali sa síce dobrými úradníkmi na panovníckom dvore, ale v tej miere boli menej vhodnými pastiermi duší.
Za najideálnejší pomer medzi Cirkvou a štátom, medzi oltárom a trónom, považuje sa pomer za pontifikátu pápeža Inocenca III. (1198-1216). Cirkev neupierala štátu nikdy jeho zvrchovanosť na poli jeho vlastnej pôsobnosti, ale podľa stredovekého všeobecného presvedčenia pokladala seba a svoju moc za takú, ktorá stojí nad mocou svetskou, a vzájomný pomer radi označovali podobenstvom, že Cirkev a štát sú v takom pomere asi, ako duša má významnejšiu funkciu nad telom, duch nad hmotou.
Korunovaním a pomazaním za kráľa začal nový pomer pápežskej moci k moci panovníckej. Pápež cíti sa povolaným rozhodovať o hodnosti a súcosti kandidáta na panovnícky prestol a prípadne - ak boly k tomu vážne príčiny - zbaviť ho tejto dôstojnosti. Sila cirkevnej moci ukázala sa najmä v boji o investitúru a za krížových výprav, ktoré riadila cirkevná vrchnosť.
Potom nastala istá modifikácia, presun aj v tejto náuke. Iným obrazom pre vyjadrenie pomeru pápežskej a panovníckej moci bolo porovnanie slnka s mesiacom, duše s telom, zlata s olovom, pri čom prednosť priznávala sa vždy moci cirkevnej.
Keď panovníci mali už pevnú pôdu pod nohami, keď utvrdili svoju moc nad svojimi poddanými, začala im byť nadvláda pápežskej moci obávanou a nepríjemnou; radi by sa boli zbavili jeho poručníctva, keď aj otcovského. Trvalo však dlho, kým došlo k otvorenému odporu a konfliktu proti cirkevnej moci. Nesmieme však v tomto spore vidieť odpor a odboj proti náboženstvu kresťanskému alebo čo len proti Cirkvi; išlo aj vtedy o ohradzovanie sa proti domnele neoprávnenej svetskej moci pápežovej. V týchto sporoch musíme skôr vidieť začiatok novej fázy vo vývoji europského ľudstva, znamenie prirodzeného vzrastu moci západných štátov.
Bonifác VIII. (1294-1303) neprišiel s novými nárokmi. Hlásal len to, čo pred ním hlásali Gregor VII. a Innocenc III. No Bonifác nevšimnul si toho, že svet sa medzitým značne zmenil - lebo Gregor a Innocenc žili ešte za celkom iných pomerov. Pápežstvo bolo vtedy ešte dušou kresťanskej spoločnosti a národného spoločenstva západného. Bonifácove úsilia musely v tomto smere stroskotať, i keď Bonifác VIII. nebol bez vynikajúcich vlastností.
Dal podnet k veľkému literárnemu boju medzi legistami a kanonistami.13. Kanonisti hájili stanovisko pápežovo, legisti moc panovnícku. Tento spor vyvolal veľkú traktátovú literatúru o pápežskej a panovníckej moci. Spor dostál europský ráz, najmä vo Francúzsku vyvolal veľkú ozvenu. V tomto spore treba hľadať aj počiatky neskoršej konciliárnej teórie, podľa ktorej cirkevný snem všeobecný je postavený aj nad pápežom.
Ale ani odporci pápežskej moci nezostali v ústraní. Hlásali vlastne celkom to isté, lenže svrchované právo prisúdili v prospech moci panovníckej. Vynikol v tom smere najmä Marsilius z Padovy (Ť 1343), Viliam Occam15. a iní z radov fanatických fraticelov.
Otázka náboženstva poddaných stala sa panovníkom vhodnou pomôckou, aby mohli upevniť svoj absolutizmus. Najprv stalo sa tak vo Francúzsku r. 1681 prehlásením štyroch galikánskych článkov na sjazde duchovenstva v St. Pozície, dobyté násilenstvami absolutistických panovníkov stáli sa podnes základňou pre úpravu pomeru Cirkvi a štátu. Jedno musíme o nich zistiť: Všetky tieto smery veľmi poškodili cirkevné záujmy a narobili veľké škody v nábožensko-cirkevnom živote. Pápeži ostro protestovali proti tomuto jednostrannému, neoprávnenému a nespravodlivému zasahovaniu štá...
Cisár Theodosius sa pokoril pred sv. Ambrózom.
Cézaropapizmus a papocézarizmus
Pod pojmom cézaropapizmus sa rozumie podriadenie cirkevnej moci svetskej. Naopak, papocézarizmus je snaha pápeža uzurpovať si svetskú moc nad celým kresťanským svetom.
Duchovná moc - Cirkev, na čele s pápežom, má duchovnú právomoc nad všetkými kresťanmi, aj nad panovníkom. Táto moc je donucovacia, nie dobrovoľná. Môže a má byť teda vymáhaná takými prostriedkami, ktoré sú na to určené v spolupráci so štátom, alebo aj proti štátu, ak im odporuje. Cirkev určuje morálne a vieroučné pravidlá, určuje, ktoré zákony sú zlučiteľné s kresťanskou vierou a ktoré nie, požíva právnu autonómiu, v menovaní cirkevných predstaviteľov a obsadzovaní cirkevných úradov je suverénna.
V prípade potreby je panovník povinný zasiahnuť na obranu viery aj proti heretikom vo vnútri Cirkvi a presadzovať pravú vieru v štáte rozhodne aj v prípade, že niektorí predstavitelia Cirkvi sú náchylní ku kompromisu. Tento prístup osvedčil cisár Karol V. v boji proti protestantizmu.
Príkladom panovníka, ktorý sa pokoril pred cirkevnou autoritou, je rímsky cisár Theodosius I., ktorý sa kajal za svoj čin a činil pokánie.
Záver
V priebehu stredoveku sa vzťah medzi cisárom a pápežom neustále vyvíjal a menil. Obidve strany sa snažili upevniť svoju moc a vplyv, čo viedlo k mnohým konfliktom a sporom. Aj keď sa v niektorých obdobiach zdalo, že jedna strana dominuje, nakoniec sa vždy dosiahla určitá rovnováha síl.