Zdenku Wenzlovú Švábekovú poznáme ako autorku skutočných príbehov zo života žien. Príbehov, v ktorých nám dovolí nazrieť za zamknuté dvere bytov alebo domov. V týchto sa odohrávajú tajomstvá, ktoré sa len málokedy dostanú na svetlo božie. Alebo sa ich dozvieme, keď je už neskoro a týranej žene, pretože o tom hovoríme, sa už nedá pomôcť.
Milí čitatelia, dnes do našej literárnej kaviarne „NA KUS REČI“ prijala pozvanie autorka skvelej básnickej zbierky Roztavené putá, Zdenka Wenzlová Švábeková.
Cesta k písaniu
Každého čitateľa zaujíma, ako sa jeho obľúbený autor dostal k písaniu. S písaním som začala vo voľnom čase, ešte ako školáčka. Boli to príbehy, ktoré som si vymýšľala, poézia alebo také riekanky. Bol to pre mňa úlet do sveta, ktorý som si vysnívala. V detstve bolo mojím tajným želaním stať sa spisovateľkou. Život však nastavil iné pravidlá a tak všetko, čo som potrebovala svojim citom vtlačiť do pera, zostávalo tak, ako u mnohých autorov, na dne šuplíka. Niečo z toho uzrelo svetlo sveta v podobe básničiek a prózy v rôznych periodikách. Život šiel svojím nepísaným smerom vpred a hoci ma mnohí, čítajúc moje básne nabádali k ich vydaniu, stále tu bolo niečo, čomu som dala prednosť, hoci táto túžba vo mne driemala, ale nedozrela.
Hlavným impulzom, ktorý bol za mojím rozhodnutím vydať túto zbierku básní, boli moji priatelia na sociálnej sieti, kde som tu a tam niečo zverejnila. Ich recenzie boli ich skutočným spúšťačom, aj keď definitívne rozhodnutie vydať knihu zrelo ešte rok. Sen sa stal skutočnosťou. Asi sa to ani nedá opísať. Vnútro zahrieva pocit víťazstva, uspokojenia svojho celoživotného sna.
Ale v tom pocite bola aj túžba podeliť sa s touto správou s blízkymi, rodinou, priateľmi, s čitateľmi, ktorí už na moju knižku roky čakali. V skutočnosti som ešte dlho nemohla uveriť, že som to ja, kto svoju túžbu dokázal zrealizovať.
Krst zbierky Roztavené putá
Nedávno ste krstili zbierku Roztavené putá. Krst sme pripravovali s veľkým rešpektom. Spolu s autorkou resumé, recenzentkou Renátou Pekovou sme pre moju zbierku básní vybrali krstných rodičov našich priateľov Helenu Šalingovú a Allana Mikušeka, ktorí tiež k príprave prispeli každý svojim dielom.
Na krste prvotiny sa zúčastnilo 50 hostí, čo je krásny úspech. Krst moderoval Marek Makara a šarmom jemu vlastným predstavil autorku, aj knižku. Musím konštatovať, že bol naozaj skvelý. Zbierku básni Roztavené putá sme ani nemohli krstiť iným, ako ohňom, čo sa nám podarilo. Nevznikol požiar, nezhorela ani kniha, len sa roztavili putá.
Atmosféra krstu bola úžasná, hrala hudba v podaní dvoch huslistiek z The Ladies Ensemble - sestier Drmolových, spieval krstný otec Allan Mikušek a pre všetkých sa krájala torta, ktorá bola sladkou kópiou prednej strany knižky. Krst všetci prítomní zakončili občerstvením a pohárom šampanského.
Nakoľko som písala celé roky a osud zariadil, že sa to nikdy nestalo náplňou práce, nebude tomu tak ani po vydaní mojej prvotiny. Prezradili ste nám, že písanie nie je vašou náplňou práce. Napriek tomu, že by som si už mohla užívať zaslúžený dôchodok, ako tomu vravia ľudia, ktorí na ten moment ledva čakajú, ja som činorodý človek. Už dvanásť rokov podnikám v oblasti služieb. Som spolumajiteľkou dvoch pomerne úspešných firiem, ktoré majú široké portfólio služieb, napríklad vedenie účtovníctva, upratovacie a remeselné činnosti.
Vráťme sa ešte ku plánovaniu ďalšej knihy/kníh. Ako som povedala, pripravujem aj druhú knižku, ale nebudú to už básne. Prezradím, len to, že táto kniha osloví oveľa viac čitateľov ako zbierka básni. Pri jej čítaní potečú potoky sĺz pre osud dieťaťa, ktorému dala jedna sudička do vienka veľa bolesti v každej etape života, ale druhá obrovskú silu vôle žiť a zvíťaziť.
Bude to opäť život a láska v jej obrátenej podobe, ako tomu bolo v zbierke básni Roztavené putá. Názov knihy prezradím, až keď ju doručím vydavateľovi. Ale toto budem riešiť až o rok.
Vzhľad zbierky
Akurát držím v rukách zbierku Roztavené putá. Má krásnu obálku. Zbierka mala mať pôvodne podľa môjho návrhu inú podobu, hoci obálka mala byť červená - to bola moja podmienka. Ale keď som uvidela pútavý návrh obálky, ktorú robila grafička Adriána Švarná, s tým, že farbu obálky ponechala, ani na chvíľu som nepochybovala o jej umení a vhodnosti svojho rozhodnutia prijať jej návrh.
Zbierka je už takmer dva mesiace na svete a vyšla pod vydavateľstvom Elist. Bolo viac vydavateľstiev ktoré som oslovila, prešla som si referencie, komunikovala som asi mesiac s rôznymi vydavateľstvami, ktorí zbierku boli ochotní vydať, ale aj s vydavateľstvami ktoré majú veľmi dlhý proces než sa vôbec rozhodnú, či zbierku vydajú. Dnes nie je problém hľadať cez internet a aj sa tam všetko dozvedieť, čo je potrebné, vydavateľstvá sa množia. Jednoducho som sa zrazu rozhodla na poslednú chvíľu. Zaujala ma informácia, ktorú má vydavateľstvo na svojej webovej stránke, citujem: “Od iných vydavateľstiev sa líši už samotnou filozofiou, keď nechce vystupovať ako firma zameraná na zisk, ale ako partner pre spisovateľov, ktorým podáva pomocnú ruku.“ Toto ma veľmi oslovilo a vydavateľstvo, respektíve jej majiteľ prisľúbil, že by mohla knižka uzrieť svetlo sveta ešte v marci, čo bolo pre mňa dôležité. Komunikácia a celý proces ktorým kniha prešla ma len ubezpečili, že som svoju zbierku básní vložila do správnych rúk a na webovej stránke vydavateľstva sú informácie, ktoré sa zakladajú na pravde… Všetko prebehlo bez problémov a úžasne rýchlo. Majiteľ vydavateľstva so mnou neustále komunikuje a obratom reaguje na každú požiadavku, pripomienku, alebo je prístupný k môjmu návrhu aj keď je už zbierka básni v predaji na jeho stránke.
Odozvy a reakcie
Knižka má za sebou krst aj odozvy spokojných čitateľov, ale čo na ňu hovoria Vaši najbližší? O tom, že píšem básne a venujem sa aj próze vedeli takmer všetci, rodina, priatelia. Občas som ich publikovala v mne dostupných časopisoch, denníkoch či mesačníkoch, neskôr to bolo na sociálnej sieti. Nedá sa povedať, že by ma v mojej záľube písať básne niekto z rodiny podporoval. Ako roky plynuli vnímali to asi ako niečo, s čím si krátim chvíle. Možno to bolo aj preto, že som nikdy o svojej túžbe vydať zbierku veľmi nerozprávala.
Ale to, čo vnímam veľmi pozitívne je, že moje vnúčatá sa z toho tešili. Vzťah babka a vnúčence je už odľahčený od povinností, ktoré majú rodičia a deti to vnímajú inak, napriek tomu, že vnučka Beatka je už dospelá. Pre deti je samozrejmosťou sa s takou významnou udalosťou chváliť v škole, medzi priateľmi, vnímajú takéto udalosti emotívnejšie. Vnuk Dávidko zobral knihu do školy, kde si na nej spolu s pani učiteľkou čítali básne. Ale musím aj konkrétne spomenúť vnuka Michaela Uhlicha, ktorý pracuje v našej firme ako správca počítačov a ktorý mi okamžite pomáhal pri marketingu, ako knižka uzrela svetlo sveta. Rovnako mi veľmi pomáhal s prípravou krstu, zabezpečil kameramana a bezodkladne riešil vzniknutý problém, ale aj mal na krste dojímavý príhovor k babke, autorke knižky.
Podporu som ale našla u priateľov a všetkých tých, ktorí ma na vydanie zbierky básni nabádali a zakúpili si ju dokonca ešte v predpredaji u vydavateľa, len aby ju čím skôr mali. Samozrejme mnohí priatelia očakávajú, že budem v tejto činnosti pokračovať.
Zbierka básni Roztavené putá sa svojou otvorenosťou a ľahkosťou čítania, veľmi priblížila skutočnému životu a preto sa v nej niektorí aj hľadali a kládli mi otázky o kom a o čom v nej píšem. Boli aj vzťahovačné reakcie, ale boli aj obdivné, kde som videla, že mnohí obdivujú tú silu, ktorá vo mne po rokoch písania dozrela v rozhodnutie vydať zbierku básni. Celou zbierkou som chcela poukázať na odvrátenú stranu lásky v bežnom živote. Môj zámer bol, aby sa tam našli tí, ktorí sa tam nájsť chcú a už po prvých recenziách čítam, že sa zámer vydaril. Mnohí priatelia mi píšu, že som načrela do ich života, do ich tretej komnaty a ďakujú mi za to, že je v knihe aj vytriezvenie z traumy, ale aj nájdenie samého seba. Bude to akási pomoc ku ktorej sa vrátia vždy, keď na nich doľahne tieseň.
Marketing a vydavateľstvo
Veľa autorov vidí problém v slabom marketingu vydavateľstiev. Je viac menej nutnosť, aby sa každý autor propagoval z časti aj sám. Ako to vidíte vy? S týmto skutočne nemám problém, lebo nemusím nič podobné riešiť. Natrafila som na vydavateľa, ktorý reaguje pružne a jeho marketing je skutočne postavený nadštandardne. Myslím, že robí veci aj nad rámec povinností vydavateľa a správa sa skutočne tak, ako to deklaruje na svojej webovej stránke. Čo sa týka informovania priateľov považujem to za prirodzené že ich informujem o mojej zbierke básni, ktorá je už na svete. Tým, že je súčasťou mojej práce ako podnikateľa aj marketing, je pre mňa samozrejmosťou spropagovať aj moju zbierku básni Roztavené putá a tak využiť svoje manažérske schopnosti aj v tejto oblasti. A práve preto, že je mi táto oblasť blízka, viem, že vydavateľ je v tejto oblasti skvelý a vydavateľstvo… možno sa opakujem, ale má veľkú budúcnosť.
Určite áno, len to rozbieham. Vzhľadom na svoje pracovné vyťaženie je toho času málo. Žiaľ nemám vo svojom okolí nikoho, kto by mi veci organizoval a tak musím všetko postupne sama.
Inšpirácia Vojtechom Mihálikom
Vašu básnickú tvorbu výrazne ovplyvnil spisovateľ Vojtech Mihálik, ktorý vás učil technike písania básni. Ako som sa dostala k Vojtechovi Mihálikovi? Takmer rozprávkovo. V dobe keď bol básnik Vojtech Mihálik riaditeľom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, som sa rozhodla, že sa pokúsim o knižné vydanie svojich básni, ktoré som písala už od detstva.
Svoj rukopis som neposielala, ale som ho zaniesla priamo do vydavateľstva a dostala som sa až k nemu na sekretariát. Možno by som sa ďalej nedostala, ale práve vošiel do dverí Vojtech Mihálik a pýtal sa sekretárky čo sa deje, lebo tá ma posielala preč, že nie som ohlásená. Možno ho zaujala trúfalosť, neoblomnosť a tak sa stalo, že ma pozval k sebe do kancelárie, kde si samozrejme prezrel zbežne môj rukopis. Nikdy nezabudnem na to ako mi povedal, že ho rukopis zaujal tým, že moje básne nie sú otrepané mŕtve prirovnania, ale dýchajú, žijú, a svojou uveriteľnosťou dobijú svet. Napriek tomu mi ale aj zo tri vyhodil a jednu pomohol prerobiť, aby ma nasmeroval. Túto prerobenú báseň som na pamiatku vložila do tejto zbierky, má názov „Hrabivý kráľ“.
Následne ma pozval na sedenia mladých adeptov poézie, ktorých som sa zúčastňovala vždy, keď mi to moje už v tej dobe materské povinnosti dovolili. Dlhé roky sa Vojtech Mihálik venoval mladým ľuďom ktorí písali básne a z ktorých chcel vychovať skutočných básnikov. Všetkých učil technike písania, „takzvané básnické remeslo.“ V tom čase moje básne, ale aj básne iných autorov po jeho „cenzúre“ boli postupne uverejňované v Novom slove mladých, lepšie povedané v prílohe Nového slova, kde aj zverejňoval mená a názvy básni ktoré sa mu páčili, ale aj zotínal hlavy tým, ktorých pokus sa básňou nazvať nedal. Ale ako mi vravel, zastával názor, že autor musí najprv publikovať v novinách, či časopisoch až potom sa dostane ku knižnému vydaniu.
K vydaniu mojej zbierky žiaľ neprišlo ani potom a vysvetlil mi to tým, že môj otec emigroval do Nemecka a preto mám zlý kádrový profil s ktorým s rukopisom cez komisiu neprejdem. Možno aj toto bol dôvod, že som sa po čase znechutená prestala zúčastňovať sedení a moje básne zostali v šuplíku dlhé roky. Nikdy však na neho nezabudnem, lebo som ho poznala ako človeka s dobrým srdcom, ktorý mi v tej nie veľmi prajnej dobe pomáhal, mnohému ma naučil a mám od neho veľa darovaných kníh.
Popísalo sa o ňom mnoho, že svojimi dielami podporoval myšlienky komunizmu, no žili sme v takej dobe, kedy sme možno viacerí inak konali, ako sme chceli.
Odkaz čitateľom
A na záver posledná otázka. Aby využili v živote všetky možnosti, ktoré sa im ponúkajú a nedali sa ničím a nikým odradiť od svojich plánov a snov a šli si svojou cestou, aj keď bude plná tŕnia. Mám blízky vzťah ku všetkým ľuďom a preto ako cez sito cez seba do veršov prenášam aj ich príbehy. Život to je všetko čo žijeme, môže to byť veselé aj smutné, ale je to na nás aby sme tomu čelili a vedeli s tým žiť. Aby sme sa vedeli aj napriek nepriazni osudu radovať, usmievať sa a milovať. Chcem odkázať tým, ktorí našli v niektorej z básni svoj príbeh, aby si svoje pocity z knižky nenechávali pre seba, aby o nich rozprávali, písali, a hlavne, aby sa z nej vyčítali zo svojich sklamaní a bolestí až do zmierenia so sebou samým.
Rozhovor se Zdeňkem Troškou
Už v románe Neviem plávať autorka odbočila od svojho „stereotypu“ v písaní a namiesto o fyzickom týraní žien prešla k tomu, ktoré je horšie. Nie je vidieť, ale o to viac bolí. Hovoríme o psychickom týraní. Mnohokrát o tom netušíme, ale v tvárach sa tá ujma javí veľmi zreteľne.
Téma týrania a zneužívania žien a detí je v dnešnej dobe ešte stále tabuizovaná, navzdory tomu, že sa čoraz častejšie vyskytuje v mnohých domácnostiach, na pracoviskách. Neraz sa osudy týchto žien končia tragicky, smrťou. Aj to je dôvod, prečo nie je dobré zakrývať si pred takým niečím oči, tváriť sa, že nás sa to netýka.
Zdenka Wenzlová Švábeková nás niekoľko rokov učí, ako sa k tejto téme stavať. Či už vo svojich dielach alebo na besedách s čitateľmi, čitateľkami. Táto útla žena silou svojho hlasu najmä nám mužom dáva do pozornosti lásku. Aby sme nezabudli, že milovať treba najmä srdcom.
Ako hovorí v najnovšej knihe Neignoruj pocity: Všetci sme si navzájom anjelmi, ale Boh nám dal iba jedno krídlo, aby sme rozdávali lásku tu na zemi. Vzlietnuť môžeme, iba keď sa vzájomne objímeme.
Vážené čitateľky, vážení čitatelia! Dostala sa vám do rúk kniha, ktorá je svojím obsahom výnimočná. Tak ako v Nahote psyché autorka vyzliekla ženskú dušu úplne donaha, tak v tomto románe ukázala rôzne podoby lásky.
Autorka nepotrebuje písať o nejakých osobnostiach, či vymýšľať si fiktívne príbehy. Píše o skutočných ženách, ktoré žijú medzi nami. O ženách silných, ktoré dokážu zniesť aj tie najťažšie rany osudu. Po každom údere vstanú ešte silnejšie, ešte odolnejšie.
Podľa môjho názoru je slovenskou čitateľskou verejnosťou veľmi nedocenená. Mám pocit, že radšej čítame o osudoch „slávnych“, ktoré zaplavili náš knižný trh, ako o bežných ľuďoch, ktorí by si to zaslúžili viac. Zdenka Wenzlová Švábeková nám roky takéto príbehy prináša. Hoci hovorí, že Neignoruj pocity je jej posledná kniha, mám pocit, že tomu tak nebude. Zrejme potrebuje len oddych a potom otvorí šuplík s námetmi a znova nás očarí s nejakým nádherným príbehom, ako to len ona vie.
