Niektorí Krista považujú za Spasiteľa, iní za proroka. Ďalší dokonca odmietajú, že vôbec existoval, a považujú ho za mýtickú postavu ako gréckych bohov.
Vedecký dôkaz Ježišovej existencie - na prvé počutie to môže znieť zvláštne. Pojem „vedecký dôkaz“ totiž typicky evokuje predstavu laboratórneho experimentu, merania a pozorovania. V skutočnosti má veda mnoho disciplín a jednou z nich je história. A historici využívajú rôzne metódy, pomocou ktorých dokážu zhodnotiť, či sú tradície kolujúce o nejakej udalosti či osobe vierohodné alebo nie. Takže, ako to bolo podľa odborníkov - existoval? Zrejme áno.
Mlčanie nebiblických prameňov neprekvapuje
Počas prvého storočia nášho letopočtu Ježiša nespomína ani jediný rímsky historik, politik, filozof alebo učenec. Ako prvý ho stručne zmieňuje až rímsky správca Plínius Mladší v roku 112 n. l. Takmer úplné mlčanie zachovaných nebiblických historických prameňov z prvých sto rokov po Ježišovej smrti historikov neprekvapuje.
Väčšina písomností z tých čias sa totiž nezachovala. „Medzi ranými kresťanmi kolovalo až 34 evanjelií. Začiatkom druhej polovice 2. storočia ale cirkev na západe uznala len 4,“ píše biblistka Leslie Baynesová zo Štátnej univerzity v Missouri.
„Tieto knihy boli napísané anonymne a boli v obehu desaťročia, než sa objavili tvrdenia, že ich napísali títo ľudia,“ píše Bart Ehrman. Prvé známe prisúdenie evanjelií konkrétnemu autorovi sa podľa neho odohralo sto rokov po ich napísaní.
Podľa experta na rané kresťanstvo zo Severokarolínskej univerzity sa nemožno čudovať, že sa objavili tvrdenia, podľa ktorých evanjeliá napísali spoločníci Ježiša alebo aspoň ľudia blízki apoštolom.
U niektorých ľudí vyvoláva pochybnosti o existencii Ježiša z Nazaretu skutočnosť, že počas prvého storočia nášho letopočtu ho nespomína ani jediný rímsky historik, politik, filozof alebo učenec. Ako to, že dobové pramene o takej významnej historickej osobnosti prakticky úplne mlčia?
Táto otázka stojí na dvoch skreslených predstavách: o úplnosti historických záznamov a o význame historického Ježiša v očiach jeho nezainteresovaných súčasníkov.
„Osoba provinčného významu, aký mal historický Ježiš, by sotva zarezonovala v elitných kruhoch v Ríme,“ konštatuje britská historička a biblistka Helen Bond z Univerzity v Edinburghu. A aj keby Kristus v očiach Rimanov výrazne vynikal medzi dobovými potulnými náboženskými učiteľmi, je málo pravdepodobné, že by sme mali k dispozícii množstvo historických prameňov.
Väčšina rímskych písomností z prvého storočia nášho letopočtu sa totiž vôbec nezachovala, napríklad spisy historika Tacita venované práve obdobiu Ježišovej smrti. Takže o tom, čo písali doboví rímski historici, politici, filozofi a učenci, máme len veľmi neúplnú predstavu.
V písomnostiach, ktoré sa zachovali, ho ako prvý stručne zmieňuje rímsky správca Plínius Mladší v roku 112 nášho letopočtu a o čosi neskôr Tacitus. Neposkytujú veľa informácií, iba potvrdzujú, že bol popravený Pilátom za vlády cisára Tiberia a bol svojimi nasledovateľmi uctievaný „ako boh“.
Zo židovských historikov ho ako prvý veľmi stručne spomína v roku 93 Flavius Josephus. Čiastočne ide o neskoršiu interpoláciu, no autentické jadro zmienky spomína „Ježiša zvaného Kristus“, múdreho muža, učiteľa, ktorého nasledovalo mnoho ľudí a ktorí zostali jeho nasledovníkmi aj po smrti na kríži.
O storočie neskôr mu Rimania venovali oveľa viac pozornosti, a to v spisoch, ktoré reagovali na šírenie kresťanstva. Je však zaujímavé, že hoci mnohí rímski autori toto nové náboženstvo kritizovali, znevažovali, ba až zosmiešňovali, vo svojej argumentácii nepoužili tvrdenie, ktoré by legitimitu kresťanstva podkopalo najvýraznejšie - netvrdili, že kresťania si Ježiša vymysleli.
Napríklad z písomností slávneho historika Tacita priam sršia protikresťanské a protižidovské nálady. Riman kresťanstvo označuje za „zhubnú poveru“. Napriek tomu Tacitus existenciu Ježiša ani náznakom nepopiera. Ak by mal akékoľvek podozrenie, že pôvodca tejto „povery“ je vymyslený, určite by na to upozornil.
Takéto tvrdenie sa neobjavilo ani medzi židovskými kritikmi kresťanstva. Napríklad rabínska literatúra z tretieho storočia je voči Ježišovi kritická do takej miery, až ho obviňuje z čarodejníctva, a neštíti sa o ňom šíriť „ohováračské fámy“, že v skutočnosti bol nelegitímnym synom rímskeho vojaka, ktorý znásilnil Máriu. Napriek tomu netvrdí, že neexistoval.
Existujú nejaké presvedčivé dôkazy o tom, že Ježiš skutočne existoval?
Najdôležitejšie pramene
Napriek anonymnému autorstvu sa za hlavný zdroj informácií o historickom Ježišovi považuje štvorica evanjelií, ktoré cirkev zaradila do Biblie. Je to kvôli obdobiu, kedy vznikli. Ev. Ev. Ev. Ev. V skutočnosti je situácia trochu zložitejšia. Matúš a Lukáš čerpali do veľkej miery z Marka, ako aj z iného spoločného zdroja označovaného Q a ktorý iní evanjelisti nepoznali. Zároveň obe evanjeliá obsahujú unikátny materiál. Jeho zdroj sa označuje ako M pre Matúša a L pre Lukáša.
Evanjeliá nie sú najstaršími zachovanými písomnosťami, v ktorých sa hovorí o Ježišovi. Hoci Pavol zrejme stretol ľudí, ktorí poznali historického Ježiša - jeho bratov a apoštolov (Gal. 1, 18 - 2, 21), jeho písomnosti nezmieňujú takmer žiadne Ježišove skutky alebo výroky. Spomínajú iba jeho smrť a vzkriesenie.
Štvorica kanonických evanjelií sa dlho považovala za „inšpirovanú Bohom“ a priamo napísanú očitými svedkami udalostí, ktoré spomínajú.
„Moderná biblická kritika nielenže dospela k záveru, že žiadne z evanjelií nenapísal očitý svedok, ale že tieto štyri texty si často vzájomne protirečia,“ konštatuje historik a profesor novozmluvných štúdií Princetonského teologického seminára Dale C.
„[Evanjeliá] odzrkadľujú pohľad ranej cirkvi na Ježiša. Nenapísali ich očití svedkovia ani primárne nepredstavujú historický záznam o živote Ježiša - hoci sa prezentujú v podobe životopisu,“ píše Helen Bondová.
Jedinečná freska Posledná večera. Ježiš Kristus práve oznamuje apoštolom, že ho jeden z nich zradí.
Ako sme spomenuli, evanjelisti Matúš a Lukáš vo svojich textoch čerpajú z Marka. Robia to však pomerne voľne. „Upravujú materiál z Marka, často dosť výrazne,“ píše Bondová, podľa ktorej tieto zmeny ukazujú, aké premenlivé boli tradície o Ježišovi už koncom prvého storočia.
Novozmluvná expertka ďalej varuje pred častým omylom, keď historici považujú obraz Ježiša zachytený v Markovom evanjeliu za najviac historický len preto, že tento dokument je z evanjelií najstarší. „ [Evanjelista] Marek mal tiež svoje teologické záujmy, ktoré ovplyvňovali jeho rozprávanie.
Veľmi obmedzenú vierohodnosť možno očakávať už u ústnych podaniach kolujúcich príbehov, ktoré evanjeliám a ich písomným zdrojom predchádzali. Prvé príbehy o Ježišovi zrejme začali na galilejskom vidieku kolovať krátko nato, ako začal verejne pôsobiť.
„Všetci vieme, čo sa deje s príbehmi, ktoré takto kolujú. Detaily sa menia, vymýšľajú sa nové príhody, udalosti sa zveličujú, pôsobivé rozprávania sa stávajú ešte pôsobivejšími,“ píše Bart Ehrman.
Pôvodnú podobu evanjelií nepoznáme
Nikto presne nevie, ako znel pôvodný text evanjelií. Bart Ehrman napríklad poukazuje, že najstaršia verzia Evanjelia podľa Marka, ktorú sa podarilo objaviť, pochádza zo začiatku tretieho storočia, čo znamená priepasť 150 rokov od napísania originálu. Najstaršia kompletná kópia pochádza dokonca až z roku 350, od originálu ju delí takmer tristo rokov.
Keď ju porovnáme s mladšími exemplármi, alebo navzájom porovnáme napríklad kópiu spred päťsto rokov a inú spred tisíc rokov, zisťujeme, že sa všetky výrazne líšia. A čím staršie rukopisy porovnávame, tým viac rozdielov nachádzame. Zdá sa, že v najranejšom období kopírovania evanjelií zároveň dochádzalo k najväčšiemu počtu chýb.
„Samozrejme, že evanjeliá obsahujú nehistorické informácie a príbehy, ktoré boli upravené, zveličené a prizdobené. Obmedzená spoľahlivosť a hodnovernosť evanjelií neznamená, že sú tieto texty z historického hľadiska bezcenné.
„Evanjeliá aspoň zhruba naznačujú, ako si Ježišove skutky a výroky pamätali jeho nasledovníci,“ zdôrazňuje Helen Bondová. To ale nie je zďaleka všetko. Jednou z najvýznamnejších metód, ktorá historikom umožňuje označiť udalosti pripisované Ježišovi za vierohodné, je tzv. kritérium zahanbenia. Vychádza zo skutočnosti, že ľudia si nevymýšľajú negatívne historky o niekom, koho si ctia alebo uctievajú. Preto ak o takomto človeku hovoria niečo, čo je zahanbujúce, zrejme to bude pravda. Z aplikácie tohto kritéria podľa historikov vyplýva, že prinajmenšom krst a ukrižovanie Ježiša sa skutočne odohrali.
Mel Gibson režíroval film Umučenie Krista, ktorý kritizovali za násilie. Mel ho obhajoval, že iba tak si uvedomíme, čím Ježiš musel prejsť v skutočnosti.
Bol pokrstený
„Je isté, že Ježiš bol pokrstený Jánom Krstiteľom,“ konštatuje Helen Bondová. Ako informuje evanjelium podľa Marka (1, 4), Ján totiž „hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov“. Že s týmto cieľom krstil, potvrdzuje aj židovský historik Jozefus Flávius. Ibaže Ježiš bol svojimi nasledovníkmi považovaný za človeka bez hriechov. Vymyslenie príhody by teda nemalo žiaden zmysel, práve naopak, u kresťanov z prvého storočia vyvolávala rozpaky.
Kým Markovo evanjelium Ježišov krst bližšie nevysvetľuje, evanjeliá, ktoré vznikli neskoršie, do príbehu vkladajú prvky, ktoré sa túto problematickú udalosť snažia urovnať. Matúš (3, 13-17) napríklad pripája dialóg, v ktorom Ján otvorene uzná, že je nehodný Ježiša krstiť, no Ježiš mu prikáže pokrstiť ho. „Tieto rozpaky potvrdzujú historickosť Ježišovho krstu,“ píše Bondová.
„Ján krstil ľudí na znak toho, že im boli odpustené hriechy. Navyše každý v ranej kresťanskej cirkvi vedel, že ten, kto krstí, je duchovne nadradený krstenému. Všetky štyri kanonické evanjeliá popisujú, že Ježiša zradil jeden z jeho najbližších - jeden z dvanástich učeníkov, Judáš Iškariotský.
„Prítomnosť zradcu v Ježišovom najužšom kruhu je príliš zahanbujúca na to, aby si ju raní kresťania vymysleli. Namiesto toho sú očividné ich snahy ukázať, že Ježiš dopredu vedel, že ho zradia, a zradu zahrnuli do Božieho plánu (napr. Prečo ale Judáš Ježiša zradil, je ťažké posúdiť. Marek nepodáva žiadne vysvetlenie, Matúš predpokladá, že tak urobil kvôli peniazom (Mt 26, 15), kým Lukáš a Ján spomínajú posadnutie diablom (Lk 22, 3; Jn 13, 2 a 27).
„Ukrižovanie bolo pre raných kresťanov veľkým zahanbením,“ zdôrazňuje Helen Bondová pripomínajúc, že žiaden starozákonný text neočakával príchod mesiáša, ktorého zabijú - nehovoriac o tak potupnom spôsobe.
Čo sa týka osudu Ježišovho tela po smrti na kríži, najpravdepodobnejšie sú dve možnosti. Buď jeho telo ponechali napospas mrchožrútom, ako bola najčastejšia prax u ukrižovaných a ako argumentujú bádatelia ako Crossan a Ehrman. Alebo ho pochovali v skromnom, do pôdy vykopanom hrobe typickom pre chudobných.
Znie to ako Ježiš
Historický Ježiš zrejme používal tri charakteristické výrazy. Prvým je výraz Amen, aby zvýraznil autoritu vlastných slov (viď. napríklad Mt 5, 18; Jn 1, 51). V Starom zákone v Hebrejčine aj Aramejčine sa používal na vyzdvihnutie významu slov iných ľudí (napr. Num 5, 22) alebo v liturgických kontextoch (často napríklad v Žalmoch).
„Ježišove vyzdvihovanie významu vlastných slov muselo pôsobiť nezvyčajne a muselo utkvieť v pamäti ako charakteristická črta jeho vyjadrovania, zrejme slúžiaca na to, aby posilnil autoritu vlastných tvrdení,“ konštatuje Helen Bondová. Za charakteristické sa tiež považuje označovanie Boha ako abba (otec) v modlitbe (Mk 14, 36) a používanie výrazu „Syn človeka“.
Podľa bádateľov tento výraz v gréčtine (evanjeliá boli napísané po grécky) neznie prirodzene, takže jeho korene zrejme siahajú k aramejskému originálu (Ježiš hovoril aramejsky). Vo variantoch pasáží, kde Ježiš používa uvedený výraz, sa namiesto neho niekedy vyskytuje len „ja“, akoby Ježiš stotožňoval „Syna človeka“ so sebou.
V tom, čo pod „Synom človeka“ myslel historický Ježiš, však bádatelia nemajú jasno (od názoru, že „Syn človeka“ predstavoval titul označujúci apokalyptického proroka, sa upustilo). Niektorí argumentujú, že Ježiš pôvodne takto neoznačoval seba, ale niekoho iného, kto príde v budúcnosti, akéhosi „kozmického sudcu z nebies“, v ktorého príchod verili mnohí Židia Ježišových čias.
Narodil sa v Nazarete, nie v Betleheme
Evanjelisti Marek, Lukáš, Matúš aj Ján zhodne tvrdia, že Ježiš vyrastal v Nazarete. „Je to príbeh, ktorý by si kresťania nevymysleli, pretože je zahanbujúci. Nazaret bol malá dedinka, o ktorej nikto nikdy nepočul. Kto by vymyslel, že Boží syn sa narodil tam? Je ťažké nájsť nejaký dôvod, takže Ježiš zrejme naozaj pochádzal odtiaľ,“ píše Bart Ehrman.
Evanjeliá podľa Lukáša a Matúša však tvrdia, že Ježiš sa narodil v Betleheme, tak ako predpovedalo proroctvo (Mich 5). Aby evanjelisti vysvetlili nesúhlas so staršími prameňmi, ktoré Ježiša situovali len do Nazaretu, prichádzajú s krkolomným príbehom o sčítaní ľudu a „vraždení neviniatok“, ktorých historickosť je veľmi pochybná.
NEnarodil sa panne
Najstaršie písomnosti Novej zmluvy od apoštola Pavla na dvoch miestach (Rim 1, 3; Gal 4, 4) adresujú Kristove narodenie, ale nezmieňujú, že sa narodil panne. Takýto Ježišov pôvod nepredkladá ani najstaršie známe evanjelium, Evanjelium podľa Marka.
Mlčí o ňom taktiež Evanjelium podľa Jána, jediné ďalšie evanjelium, ktoré nečerpalo z Mareka. Prečo tak dôležitý aspekt v najpôvodnejších písomnostiach Novej zmluvy chýba? Je to preto, že vznikol neskôr, zrejme kvôli snahe o naplnenie proroctva proroka Izaiáša (Iz 7, 14; pasáž spomína napr. Matúš 1, 25).
Bart Ehrman však upozorňuje, že Izaiášovo proroctvo sa netýkalo budúceho mesiáša, a dokonca sa netýkalo ani panny. Proroctvo Izaiáša obsahovalo slovo alma, ktoré znamená „mladá žena“.
Novozmluvná expertka vysvetľuje, že charakteristiky Ježišovho pôsobenia zachyteného v evanjeliách nachádzajú ekvivalenty u postáv Starej zmluvy: „Jeho ohlásenie blízkeho príchodu Boha a volanie po pokání ho pevne zaraďuje medzi prorokov. Jeho zázraky4 ho spájajú s Mojžišom, Józuem, Eliášom a Elizeom. Jeho spoločenská kritika s Amosom a Ozeášom. Jeho vízie budúcnosti s Izaiášom.
Koľko z týchto podobností vychádza zo špekulácií raných kresťanov a ktoré siahajú až k historickému Ježišovi je podľa nej nemožné odhaliť: „Je ale pravdepodobné, že sa Ježiš považoval za akéhosi božieho hovorcu. A vzhľadom na apokalyptickú povahu veľkej časti svojho kázania, zrejme sa považoval za posledného božieho vyslanca.
Apokalyptický prorok?
„Ako teda zbierajú kúkoľ a pália v ohni, tak bude na konci sveta. Syn človeka pošle svojich anjelov, a tí vyzbierajú z jeho kráľovstva všetky pohoršenia i tých, čo páchajú neprávosť, a hodia ich do ohnivej pece. Tam bude plač a škrípanie zubami. Vtedy spravodliví zažiaria ako slnko v kráľovstve svojho Otca.
Ako sme písali v úvode, existuje veľká rozmanitosť názorov na historického Ježiša. Väčšina biblistov a novozmluvných historikov posledných viac ako sto rokov ho však považuje - tak ako jeho učiteľa Jána Krstiteľa - za apokalyptického proroka.
Pojem apokalyptický sa odvodzuje od literárneho žánru apokalypsy, ktorý bol od 2. storočia pred n. l. až do 1. storočia n. l. v židovských kruhoch veľmi populárny. Do kánonu Biblie sa zo židovských písomností týchto čias okrem Jánovej apokalypsy dostala len Kniha proroka Daniela (spadá ešte pod Starý zákon). Doložené sú však mnohé iné, najlepšie známa je napríklad Kniha Enochova. Apokalypsy bývajú rôznorodé, spoločným znakom je nadprirodzené zjavenie (gr. apokalypsis - odkrytie, zjavenie), obvykle o dejinách a ich zmysle. Popularitu apokalyptickej literatúry reflektoval svetonázor mnohých Židov.
„Verili, že Boh čoskoro zasiahne do chodu sveta charakterizovaného bolesťou a utrpením, zvrhne sily zla a nastolí kráľovstvo dobra, kde nebude žiadna nespravodlivosť alebo trápenie,“ vysvetľuje Bart Ehrman. A v čo verili prví kresťania? „Všetky dostupné dôkazy naznačujú, že taktiež boli apokalyptikmi. Boli presvedčení, že Ježiš sa čoskoro vráti z nebies a bude súdiť na Zemi,“ píše Ehrman a pripomína, že autor najranejších kresťanských písomností, apoštol Pavol, bol celkom pohltený apokalyptickým uvažovaním.
„Bol si taký istý, že koniec je blízko, že si myslel, že sa dožije súdneho dňa, ako píše 1 Sol 4, 17 a 1 Kor 15, 51 - 53.“ Explicitne spomína skorý príchod Boha aj sám Ježiš (Mk 9, 1; 10, 23; 13, 30). Postupnému odklonu od apokalyptického posolstva sa podľa neho nemožno čudovať.
„V tých dňoch, po tom súžení, zatmie sa slnko a mesiac nevydá svit. Z neba budú padať hviezdy a mocnosti, ktoré sú v nebesiach, sa budú chvieť. Vtedy uvidia Syna človeka prichádzať na oblakoch s veľkou mocou a slávou. Vtedy vyšle anjelov a zhromaždí svojich vyvolených zo štyroch svetových strán, od kraja zeme až po kraj neba...
„Ak Ježiš predpokladal, že apokalypsa nastane počas jeho vlastnej generácie, skôr ako jeho učeníci zomrú, čo si mali myslieť členovia ďalšej generácie, keď neprišla? Mohli by si myslieť, že Ježiš sa mýlil. Alebo mohli zmeniť jeho posolstvo tak, že už viac nehovorilo o nadchádzajúcej apokalypse.
Zrejme ho považovali za mesiáša
Ježiš sa narodil v turbulentných časoch. Po smrti Herodesa Veľkého v roku 4 pred n. l. mali Rimania problém udržať na území dnešnej Palestíny mier. Spoločnosťou lomcoval nepokoj a odpor voči rímskej nadvláde. Nacionalistické aj náboženské nádeje Židov sa na prelome letopočtov upínali na čoraz viac očakávaný príchod „mesiáša“ čiže „pomazaného“ (po grécky christos; odtiaľ pochádza označenie resp. titul Kristus).
Časová os Ježiša Krista
tags: #kto #bol #v #skutocnosti #jezis