Evanjelium je centrálnym prvkom kresťanského života a stále znova a znova obnovuje veriaceho aj cirkev.
Evanjelium ako sila Božia
V liste Galatským 2:14 Pavol ustanovuje mocný princíp. Reaguje na Petrovu rasovú hrdosť a zbabelosť vyhlásením, že nežije „v súlade s pravdou evanjelia".
Dôsledky a aplikácie Galatských 2:14 sú obrovské:
- Po prvé, Pavol nám ukazuje, že vnášanie pravdy evanjelia do každej oblasti života je spôsob, ako človeka mení Božia sila.
- Po druhé, Pavol nám ukazuje, že v našom kresťanskom živote sa nikdy nedostaneme „za evanjelium" k niečomu vyspelejšiemu.
Evanjelium je v Biblii opísané tými najúžasnejšími slovami. Anjeli sa doň túžia pozerať celý čas (1. Petrov 1:12). Evanjelium nám nielen dodáva silu, ale ono samo je silou Božou, ako hovorí Pavol, „Veď ja sa nehanbím za evanjelium: lebo mocou Božou je ono na spasenie." (Rimanom 1:16) Je tiež požehnaním od Boha na osoh každému, kto prichádza blízko (1. Korintským 9:23). Nazýva sa dokonca samotným svetlom Božej slávy: „V nich zatemnil Boh tohto sveta myseľ veriacich, aby sa im nerozsvietilo svetlo evanjelia o sláve Krista, ktorý je obraz Boží… Lebo Boh, ktorý povedal: Nech z temnosti zažiari svetlo!
Tento text nám pomáha vyhnúť sa či už príliš racionalistickému, alebo príliš mystickému prístupu k obnoveniu. Na jednej strane má evanjelium obsah - je to hlboká doktrína. Je to pravda, konkrétne pravda o Božej milosti. No na druhej strane je táto pravda živou silou, ktorá neustále zväčšuje svoj vplyv na naše životy, tak ako klas či strom rastú a rozširujú sa a ich korene a plody sa rozmáhajú. Evanjelium nie je prvým schodom na schodišti právd; viac sa podobá stredu kolesa pravdy. Evanjelium nie je len ABC, ale celou abecedou kresťanstva od A po Z.
Evanjelium nie je len ABC, ale celou abecedou kresťanstva od A po Z.
Nie sme ospravedlnení evanjeliom a potom posvätení poslušnosťou; evanjelium je spôsob, ktorým rastieme (Galatským 3:1-3) a sme obnovovaní (Rímskym 1:16-17). Kolosenským 1:6 ukazuje, že je to chybné myslenie. Rovnako vyznanie aj „tvrdá práca", ktoré nevychádzajú z evanjelia a nie sú s ním v súlade, vás neposvätia - udusia vás. Všetky naše problémy vychádzajú zo zlyhaniach v aplikovaní evanjelia.
Richard Lovelace hovorí, že problémy väčšiny ľudí sú jednoducho neúspechom v orientovaní sa na evanjelium - neúspechom v uchopení a viere skrz naskrz. Luther hovorí: „Pravda Evanjelia je hlavným článkom celej kresťanskej doktríny… Najnevyhnutnejšie je to, aby sme tento článok dobre poznali, učili ho ostatných a neprestajne im ho vtĺkali do hláv." (ku Galatských 2:14-15)
Pavol hovorí, že evanjelium vykonáva svoju obnovujúcu prácu v nás len po tom, čo ho pochopíme vo všetkej jeho pravde (Kolosenským 1:6, doslovný preklad z angličtiny; v slovenskom preklade poznali Božiu milosť v pravde - pozn. prekladateľa). Takže kľúčom ku neprestajnej a hlbšej duchovnej obnove a oživeniu je kontinuálne znovuobjavovanie evanjelia. Keďže Pavol používa metaforu o bytí „v súlade" (angl. „v línii" - pozn. prekladateľa) s evanjeliom, môžeme uvažovať, že obnova evanjeliom sa deje, keď sa ubránime odklonu „od línie" na pravú alebo na ľavú stranu.
Tertullian a dva omyly
Tertullian, kresťanský spisovateľ v druhom a treťom storočí, povedal: „Tak, ako bol Kristus ukrižovaný medzi dvoma zločincami, je aj táto doktrína o ospravedlnení vždy ukrižovávaná medzi dvoma protikladnými omylmi." Myslel tým, že sú dva základné chybné spôsoby myslenia, z ktorých každý nám „kradne" silu a rozlíšiteľnosť evanjelia tým, že nás ťahá na jednu alebo druhú stranu „línie evanjelia".
„Zlodejov" môžeme nazvať moralizmom alebo legalizmom na jednej strane a hedonizmom či relativizmom na druhej strane. Inak sa to dá povedať takto: evanjelium odporuje rovnako náboženstvu aj bezbožnosti (pozri Mt 21:31; 22:10). Na jednej strane, moralizmus/náboženstvo zdôrazňuje pravdu bez milosti, keďže hovorí, že musíme počúvať pravdu na to, aby sme boli spasení. Na druhej strane, relativizmus/bezbožnosť (dosl. nenábožnosť - pozn. prekladateľa) zdôrazňuje milosť bez pravdy, keď hovorí, že sme všetci prijatí Bohom (ak je Boh) a že sa musíme rozhodnúť, čo je pre nás pravdou. Ale „pravda" bez milosti nie je naozaj pravdou a „milosť" bez pravdy nie je naozaj milosťou. Ježiš bol „plný milosti a pravdy" (Jn 1:14).
Moralizmus je pohľad, podľa ktorého ste prijateľný (pre Boha, pre svet, pre ostatných, pre seba samého) na základe svojich zásluh. Moralisti nemusia byť nábožní, ale často sú. Ak sú, ich náboženstvo je pomerne konzervatívne a plné pravidiel.
Relativisti sú zvyčajne nenábožní, alebo si volia to, čo sa nazýva „liberálnym" náboženstvom. Na povrchu sú šťastnejší a tolerantnejší ako moralistickí/nábožní ľudia. Hoci môžu byť v niektorých oblastiach (ako napríklad politika) hlboko idealistickí, veria, že každý musí sám pre seba dôjsť k tomu, čo je dobré a zlé.
V románe Múdra krv od Flannery O'Connor si hlavná postava Hazel myslí, „že spôsobom, ako sa vyhnúť Ježišovi, [je] vyhnúť sa hriechu". Toto sú dva rozličné spôsoby, ako dosiahnuť rovnaký cieľ - kontrolovať svoj vlastný život.
Obe druhy myslenia popierajú náš hriech - a tým strácajú radosť a silu milosti. Je očividné, že relativistickí, nenábožní ľudia popierajú hĺbku hriechu, a teda posolstvo „Boh vás miluje" nemá pre nich žiadnu silu. Ale hoci nábožní ľudia môžu byť extrémne kajúcni a silno ľutovať svoje hriechy, vidia hriechy jednoducho ako zlyhanie v snahe žiť podľa štandardov, ktorými sa chcú spasiť. Nevidia hriech ako hlbšie pokrytectvo a egocentrickosť, prostredníctvom ktorých sa snažia žiť životy nezávisle od Boha.
Kresťania si prisvojili celkom nový systém prístupu k Bohu. Kresťania prichádzajú k pochopeniu, že rovnako ich hriechy ako aj ich dobré skutky boli spôsobmi vyhýbania sa Ježišovi ako Spasiteľovi. Kresťania prichádzajú k porozumeniu, že kresťanstvo nie je fundamentálne pozvánkou stať sa nábožnejším. To, aby nám evanjelium „došlo", znamená odvrátiť sa od samoospravedlnenia a spoľahnúť sa vo veci vzťahu s Bohom na Ježišov výsledok.
Ľudia nebudú evanjeliom zmenení, ak odoberiete buď poznanie hriechu, alebo poznanie milosti. Budú buď zdrvení morálnym zákonom, alebo od neho v hneve utečú. Evanjelium teda nie je o tom, že sa z nenábožných stávame nábožnými, ale o tom, že si uvedomíme, že naše dôvody pre našu nábožnosť aj pre našu nenábožnosť boli v základe rovnaké a v základe nesprávne. Snažili sme sa stať svojimi vlastnými spasiteľmi a tým si udržať kontrolu nad našimi životmi. Keď dôverujeme v Krista ako nášho Vykupiteľa, odvraciame sa od toho, aby sme dôverovali buď sebaurčeniu alebo sebazapreniu, buď hedonizmu alebo moralizmu pre našu spásu.
Pavol nám ukazuje, že sa teda nemôžeme jednoducho v každej oblasti života pýtať: „Aký je morálny spôsob konania?" ale: „Aký je spôsob, ktorý je v súlade s evanjeliom?" Musíme neprestajne premýšľať nad evanjeliom, aby sme sa vyhli vkĺznutiu do našich zvyčajných moralistických alebo individualistických koľají. Musíme dať všetko do súladu s evanjeliom.
Evanjelium a rasa
Moralistický prístup k rase
Moralisti majú tendenciu byť veľmi hrdí na svoju kultúru. Ľahko padnú do kultúrneho imperializmu a snažia sa dodať svojim kultúrnym normám duchovný význam, aby sa cítili duchovne nadradení ostatným ľuďom. Toto sa stáva, pretože moralisti sú veľmi neistí, keďže berú večný zákon celkom vážne, a hlboko vnútri vedia, že ho nedokážu dodržať.
Relativistický prístup k rase
Opačná chyba ku kultúrnemu imperializmu je kultúrny relativizmus. Tento prístup hovorí: „Áno, tradiční ľudia boli rasisti, pretože verili v absolútnu pravdu. Lenže pravda je relatívna. Každá kultúra je sama osebe krásna.
Evanjeliový prístup k rase
Kresťania vedia, že netolerancia nevychádza tak veľmi z viery v pravdu, ako z nedostatku viery v milosť. Evanjelium nás vedie k a) tomu, aby sme boli tak trochu kritickí ku všetkým kultúram, vrátane našej vlastnej (keďže existuje pravda), ale b) k uvedomeniu si, že sa nemôžeme cítiť komukoľvek morálne nadradení; nakoniec, sme spasení samou milosťou, a teda nekresťanský blížny môže byť morálnejší a rozumnejší, ako som ja. Toto dáva kresťanom radikálne odlišný postoj v porovnaní s moralistickým alebo relativistickým.
Evanjelium je spôsob, ktorým je čokoľvek obnovené a pretransformované Kristom - či už je to srdce, vzťah, cirkev, alebo spoločenstvo. Je kľúčom ku všetkým doktrínam a k nášmu vnímaniu našich životov v tomto svete. Všetky problémy tým pádom vychádzajú z nedostatku orientácie na evanjelium.
Ako zdieľať evanjelium s neveriacimi || 1. časť
Praktické aplikácie evanjelia
Prístup k sklamaniu
Keď je človek deprimovaný, moralista hovorí: „Porušuješ pravidlá - kajaj sa." Na druhej strane, relativista hovorí: „Potrebuješ jednoducho milovať a prijať sám seba." Bez evanjelia budú riešiť iba povrchnosti namiesto srdca. Moralista bude pracovať na správaní a relativista bude pracovať na samotných emóciách.
Prístup ku fyzickému svetu
Niektorí moralisti sú k fyzickému svetu ľahostajní a vidia ho ako „nedôležitý". Ostatní moralisti sú úplne vystrašení z fyzického pôžitku, a keďže sa usilujú zaslúžiť si svoje spasenie, zvyknú sa zameriavať na hriechy fyzickej prirodzenosti ako na zlyhanie v otázke sexu a ostatných žiadostí. Moralisti sa teda rozhodujú vidieť hriechy tela ako horšie v porovnaní s ostatnými druhmi hriechov. Legalizmus, ktorý je toho výsledkom, často vedie k znechuteniu z pôžitku. Na druhej strane, relativista je často hedonistom, niekým, kto je pôžitkom ovládaný a robí si z neho idol.
Evanjelium nás vedie k poznaniu, že Boh stvoril rovnako telo aj dušu a tak isto spasí rovnako telo aj dušu, aj keď sú pod hriechom telo aj duša zlomené.
Prístup k láske a vzťahom
Moralizmus často robí zo vzťahov „hru obviňovania". Je to preto, že ...
Šírenie evanjelia napriek prekážkam
Ako vplývalo na kresťanov to, že Pavol bol väznený pre svoju vieru? Niektorých ľudí to povzbudilo, boli smelší a odvážnejšie hlásali evanjelium Pána Ježiša Krista. Niektorí to robili, ale z akejsi hašterivosti a zo závisti. Pavol sa k tomuto šíreniu evanjelia vyjadruje, že nezáleží na tom, ako sa káže evanjelium, ale hlavné je, že sa káže a zvestuje.
Dôležité sú skutky a tie sú odrazom viery kresťana. Nie naše krásne slová, ale to, ako sme ochotní slúžiť a žiť svoj život s Kristom - to je podstatné. Tak to videl aj Pavol. Preňho nebolo smutné to, že bol väznený, ale dôležité preňho bolo, že evanjelium sa káže ďalej, aj keď on je zatvorený.
Aj my máme byť takými ľuďmi, ktorí budú rozprávať o Pánu Bohu skrze svoj život. Naša viera sa má dokazovať v našich skutkoch milosrdenstva a lásky. To je posolstvo, ktoré nám zanechal Pán Ježiš Kristus.
Radosť evanjelia
Radosť evanjelia napĺňa srdce a celý život tých, ktorí sa stretávajú s Kristom. S Ježišom Kristom sa stále rodí a znovuzrodzuje radosť. Niet dôvodu na to, aby si niekto myslel, že takéto stretnutie nie je preňho, pretože „nikto nie je vylúčený z radosti, ktorú daruje Pán“.
Je nám len na osoh vrátiť sa k nemu, keď sme stratení. Ešte raz to musím zdôrazniť: Boh sa nikdy neunaví odpúšťaním; to sa skôr my unavíme prosením o jeho milosrdenstvo. Ten, kto nás pozval odpúšťať „sedemdesiatsedemkrát“ (Mt 18, 22), dáva nám príklad: On sám odpúšťa sedemdesiatsedemkrát.
| Prorok | Citát |
|---|---|
| Izaiáš | „Rozmnožil si plesanie, zväčšil si radosť“ (Iz 9, 2) |
| Zachariáš | „Plesaj hlasno, dcéra Siona, jasaj, dcéra Jeruzalema, hľa, tvoj kráľ ti prichádza, spravodlivý je a prináša spásu!“ (Zach 9, 9) |
Evanjelium, v ktorom sa odráža slávny Kristov kríž, nás naliehavo pozýva radovať sa. Sú kresťania, ktorých život je ako pôst bez Veľkej noci. Radosť sa prispôsobuje a premieňa, ale vždy zostáva prítomná - aspoň ako lúč svetla, ktorý sa rodí z vnútornej istoty, že sme nekonečne nadovšetko milovaní. Len vďaka tomuto stretnutiu - alebo opakovanému stretávaniu - s Božou láskou, stretnutiu, ktoré sa premieňa na šťastné priateľstvo, oslobodzujeme sa od izolovaného svedomia a od zameranosti na seba samých.
Šírenie dobra
Dobro má vždy tendenciu šíriť sa. Každá autentická skúsenosť pravdy a krásy chce rásť a každý človek, ktorý prežíva hlboké oslobodenie, získava väčšiu citlivosť na potreby druhých. Nemalo by nás prekvapiť to, čo hovorí svätý Pavol: „Lebo nás ženie Kristova láska“ (2 Kor 5, 14); „Beda mi, keby som evanjelium nehlásal!“ (1 Kor 9, 16). Nové hlásanie ponúka veriacim, aj vlažným a nepraktizujúcim, novú radosť z viery a evanjelizačnú plodnosť. Svätý Ján z Kríža hovorieval: „táto hĺbka Božieho poznania a múdrosti je taká veľká a nesmierna, že aj keď ju už duša pozná, môže sa do nej stále hlbšie ponárať“.
Aj keď si dané poslanie vyžaduje intenzívne úsilie, bolo by chybou chápať ho len ako hrdinské osobné snaženie, pretože celé toto dielo je predovšetkým jeho a presahuje všetko, čo my dokážeme objaviť a pochopiť. Ježiš je „prvý a najväčší hlásateľ evanjelia“. V celom živote Cirkvi musí byť zrejmé, že iniciatívu má Boh, ktorý „nás miloval“ ako prvý (1 Jn 4, 10), a že Boh je ten, „ktorý dáva vzrast“ (1 Kor 3, 7). Toto presvedčenie nám umožňuje zachovať si radosť aj pri takej náročnej a zložitej úlohe, ktorá si vyžaduje celý náš život.
Novosť tohto poslania nesmieme vnímať ako vytrhnutie koreňov alebo zabudnutie na živé dejiny, ktoré nás obklopujú a hýbu vpred. Radosť z hlásania evanjelia stále žiari na pozadí vďačnej pamäti: je to milosť, o ktorú nám treba prosiť.
Nová evanjelizácia
V načúvaní Ducha, ktorý nám spoločne pomáha rozlišovať znamenia čias, od 7. do 28. októbra 2012 prebehlo XIII. riadne generálne zhromaždenie Synody biskupov na tému „Nová evanjelizácia na odovzdávanie kresťanskej viery“. Synoda pripomenula, že nová evanjelizácia povoláva všetkých a uskutočňuje sa najmä v troch oblastiach. Mnoho z nich hľadá Boha v skrytosti, vedie ich túžba spoznať jeho tvár, a to aj v krajinách starobylej kresťanskej tradície. Všetci majú právo prijať evanjelium. Kresťania majú povinnosť hlásať ho bez toho, aby kohokoľvek vylučovali - nie však ako tí, ktorí nútia dodržiavať nové povinnosti, ale ako tí, ktorí spoločne prežívajú radosť, poukazujú na nový, krásny horizont a ponúkajú výbornú hostinu.
Ján Pavol II. nás pozýva, aby sme si uvedomili, že „nemôžeme strácať zápal pre ohlasovanie“ tým, ktorí sú vzdialení od Krista, lebo toto je „prvoradou úlohou Cirkvi“. Misionárska činnosť „predstavuje ešte aj dnes najväčšiu výzvu pre Cirkev“ a „misionárska úloha musí byť prvoradá“.
Rozhodol som sa tu predstaviť niektoré línie, ktoré by v celej Cirkvi mohli vyvolať a usmerniť novú etapu hlásania evanjelia, plnú horlivosti a dynamizmu. Rozhodol som sa zaoberať týmito témami do takej miery, ktorá sa možno niekomu bude zdať až prehnaná. Práve týmto spôsobom možno v našej každodennej práci prijať povzbudenie Božieho slova: „Ustavične sa radujte v Pánovi! Evanjelizácia poslúcha Ježišov misijný príkaz: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28, 19 - 20).