Slovo "boh" označuje nadprirodzenú bytosť alebo bytie, ktorému sa pripisuje moc nad prírodou a ľudským osudom a ktorému sa vzdáva úcta a klaňanie. V monoteistických náboženstvách (napr. kresťanstvo, islam, judaizmus) sa slovo boh používa na označenie jediného, všemohúceho Stvoriteľa. V polyteistických náboženstvách (napr. staroveké grécke a rímske náboženstvo) označuje jedného z mnohých bohov s rôznymi právomocami a atribútmi. Slovo boh je podstatné meno mužského rodu, životné.
Slovo boh má staroslovanský pôvod, pochádza z praslovanského *bogъ, čo znamenalo „bohatstvo, šťastie, dar“. Súvisí s indoeurópskym koreňom *bhag-, ktorý má podobný význam.
Biblický pohľad na Boha
Biblia zjavuje Božiu prirodzenosť a vlastnosti prostredníctvom svojich mien. Každé z nich niečo znamená a ukazuje na nejakú črtu Božej podstaty:
- Elohim: Toto meno znamená „Ten silný“, poukazuje na Božiu moc a zvyčajne býva prekladané ako „Boh“ alebo „Silný Boh“.
- JHVH: Toto je vlastné Božie meno, zjavené Mojžišovi. Židia ho z úcty k Bohu a zo strachu pred porušením prikázania o braní Božieho mena nadarmo vôbec nevyslovujú. Nahradzujú ho zvyčajne výrazom Adónaj („náš Pán“, doslova „naši Páni“, lebo podobne ako v prípade mena Elohím ide o plurál), a práve preto sa nám nezachovala jeho pôvodná správna výslovnosť. Nahradzovanie mena JHVH výrazom Pán sa už od staroveku premietalo aj do prekladov Biblie do iných jazykov: po grécky Kyrios, po latinsky Dominus, po staročesky Hospodin, čo ovplyvnilo aj slovenské preklady. Význam mena JHVH je odvodený od hebrejského koreňa, ktorý predstavuje bytie. Boh je jedinou bytosťou, ktorá existuje sama o sebe a nie je od nikoho alebo ničoho závislá.
- El Šaddaj, Všemohúci Boh: Prvotný význam mena El Šaddaj je „Boh, kto je ako rameno otca a prs matky“, „ten, ktorý všetko podopiera a živí“, „ten, kto je na všetko viac než dostatočný“.
Babylonská veža
Na začiatku 11. kapitoly knihy Genesis čítame o stavbe veže, ktorej vrchol mal dosahovať až do nebies. Podstatou tohto úsilia bola vzbura proti Božiemu prikázaniu, aby sa ľudstvo po potope rozptýlilo po celej zemi (Gn 9,7). Ľudia sa pod vedením Nimroda usadili na jednom mieste, na rovine v zemi Šineár (Sumer) v Babylonii, kde založili mesto. Rozhodli sa postaviť vysokú vežu, ktorá mala spojiť nebo so zemou, zjednocovať ľudstvo a zabrániť jeho rozptýleniu (Gn 11,4).
Boh na túto aktivitu reagoval tak, že zmiatol jazyky ľudí a zabránil im tak v dokončení ich smelého plánu. Výsledkom zmätenia jazykov bol vznik národov, ktoré si navzájom nerozumeli, a boli rozptýlené po celej zemi.
Je veľmi zaujímavé, že koncept „babylonskej veže“ zostal v mezopotámskej kultúre prítomný aj po rozptýlení ľudstva a pre mestské štáty tej oblasti boli typické chrámové stavby v podobe stupňovitých veží, tzv. zikkuraty. Asi najznámejším zikkuratom je zikkurat zasvätený bohu Mardukovi, ktorý sa nachádza v Babylone. Jeho základňu tvorí štvorec 91 x 91 metrov a pôvodná odhadovaná výška stavby bola rovnako 91 metrov. Pôvodný názov veže v starej sumerčine znie Etemenanki, čo v preklade znamená „chrám základov neba a zeme“. Stavba zikkuratu zodpovedá biblickému opisu stavby Babylonskej veže, materiálom boli hlinené tehly spájané asfaltom.
Babylonská veža na obraze Pietra Bruegela staršieho
Baal
Slovo baal po hebrejsky znamená pán, vlastník alebo manžel. V Starej zmluve je toto slovo často používané ako označenie rôznych kannánskych božstiev mužského pohlavia. Najčastejšie bol takto označovaný Hadad, západosemitské božstvo búrky a najdôležitejší boh kanaánskeho panteónu. V prípade Baala, ktorého prorokom čelil Eliáš na vrchu Karmel (1Kr 18), pravdepodobne išlo o týrskeho boha Melkarta. Jeho uctievanie sa v Izraeli snažila presadiť Jezábel, manželka kráľa Achaba, ktorá pôvodom pochádzala z Týru.
V Starej zmluve je slovo Baal často používané v množnom čísle. V priebehu dejín Izraela Baalov kult konkuroval uctievaniu Hospodina, ktorý bol pravým „manželom“ (baalom) Izraela a keď Izraelci podľahli pokušeniu uctievať Baala, bolo to prorokmi nazývané duchovným cudzoložstvom.
Belial
Toto slovo, ktoré v Písme najčastejšie nachádzame v spojení „syn beliála“, „muž beliála“ alebo „žena beliála“, predstavuje bezcennosť, ničotnosť, prázdnotu či nízkosť. Syn (alebo muž, či žena) beliála teda v hebrejčine predstavuje naničhodníka, bezbožníka alebo zločinca.
Biskup (Episkopos)
Tento pôvodne grécky výraz episkopos doslova znamená dozorca alebo v prenesenom význame strážca či ochranca. V Novej zmluve je biskupom na prvom mieste Kristus (1Pt 2,25) ako pastier našich duší. Ďalej sú biskupmi označovaní ľudia, zastávajúci úlohy vo vedení miestnych zborov. Týchto služobníkov ustanovovali apoštoli v zboroch, ktoré založili a zverovali im ich správu. Od biskupov požadovali bezúhonnosť, schopnosť učiť druhých, pohostinnú povahu, trpezlivosť, skúsenosť, schopnosť viesť a nenapadnuteľnosť (1Tm 3; Tt 1). Inými slovami, išlo o kvality dobrého učiteľa, pastiera a administrátora.
Väčšina vykladačov Novej zmluvy sa zhoduje v názore, že pojmy biskup (episkopos) a starší (presbyteros) sa zhodujú. V Sk 20 hovorí Pavol o starších v efezskom zbore ako o biskupoch a zdôrazňuje im, že ich Duch Svätý ustanovil ako strážcov stáda. V Tt 1,5 Pavol prikazuje Títovi, aby ustanovil starších a hneď nato čítame, že potrebujú rovnakú kvalifikáciu ako biskupi. V 1 Pt 5,2 sa dozvedáme, že náplňou práce starších je „dozeranie“ (episkopeó).
Blahoslavený
Tento na prvý pohľad nezrozumiteľný výraz nachádzame na mnohých miestach Starej i Novej zmluvy (napr. Ž 1,1, Mt 5,3). Je prekladom hebrejského slova ašrej a gréckeho výrazu makarios. Týmto prívlastkom sú v Písme označení ľudia, ktorí sú šťastní v dôsledku toho, že sa tešia Božej priazni a požehnaniu. Blahoslavení ľudia nie sú šťastní preto, že by túto emóciu nutne v daný čas museli prežívať. Sú štastní preto, že je s nimi Boh a jeho požehnanie. Podľa Ježišových slov sú blahoslavení aj ľudia čeliaci ťažkým okolnostiam - chudobní, hladní, smädní, prenasledovaní, plačúci.
Ježišova kázeň na hore, kde hovorí o blahoslavenstvách (Carl Heinrich Bloch)
Baránok Boží
Týmito slovami označil Ján Krstiteľ Ježiša, s ktorým sa stretol, keď krstil davy v Jordáne. Keď ho zbadal, povedal: „Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta!“ (J 1,9) V bohoslužbe starozmluvného Izraela predstavoval baránok obetné zviera, ktoré bolo obetované každé ráno a každý večer, na šabat obetovali ráno a večer dva baránky (Ex 29,38-41; Nu 28,3-4).
Baránok bol obetovaný na sviatok pesach, pri odchode Izraelcov z egyptského zajatia, a jeho krv na zárubniach dverí ochránila prvorodených Izraela pred Zhubcom. Ježiš Kristus ako pravý Boží baránok svojou obeťou dokonale naplnil zmysel všetkých starozmluvných obetí.
Božia bázeň
V Písme často čítame o tom, že sa máme báť Boha, a bohoabojnosť je vyzdvihovaná ako dobrá a vítaná vlastnosť. V našom jazyku má sloveso „báť sa“ iba negatívny význam, v reči Písma však má tiež pozitívny rozmer. Keď apoštol Pavol píše o rodine a hovorí, že manželia majú milovať svoje manželky a tie sa majú svojich manželov báť (Ef 5,33), nemyslí tým, že ženy sa majú triasť strachom pred svojimi mužmi, ale že ich majú rešpektovať a ctiť si ich.
Naša bázeň pred Bohom je spojená s vedomím nášho obmedzenia, našej hriešnej prirodzenosti a neschopnosti obstáť pred Bohom na základe vlastnej spravodlivosti. Božia bázeň sa prakticky prejavuje rešpektom voči Bohu, odhodlaním poslúchať jeho príkazy, nenávisťou ku každej forme zla (Jr 32,40; Gn 22,12; Žd 5,7; Pr 8,13). Božia bázeň je podľa Písma tiež počiatkom múdrosti (Ž 111,10). Je tiež hnaciou silou, ktorá povzbudzuje človeka, aby hľadal posvätenie (2 K 7,1) a prejavuje sa v jeho postojoch a správaní voči ostatným kresťanom.
Božia moc a zodpovednosť človeka
Videli sme, že podľa Písma sú ľudské bytosti plne zodpovedné za svoje činy. Zodpovedáme za to, aby sme všetko robili na Božiu slávu. Zodpovednosť spočíva na skutočnosti, že Pán je našou vrcholnou autoritou a vrcholným Hodnotiteľom. V priebehu svojho hodnotenia niekedy Boh prihliada na našu schopnosť - našu slobodu. V niektorých prípadoch (ale nie vždy) viac schopností znamená vyššie Božie očakávania, a menej schopností znamená jeho nižšie očakávania (Lk 12:48).
Za svoje konanie sme zodpovední jednoducho preto, že Boh má právo hodnotiť ho a súdiť nás za neho. Mnohí majú pocit, že tento názor znevažuje človeka a jeho význam. Myslia si, že podľa kompatibilného prístupu k slobode sú ľudské bytosti iba „robotmi“, s ktorými sa zaobchádza ako s mechanickými vecami a nie ako s osobami. My však nemôžeme porušiť učenie Biblie len preto, aby sme ho urobili prijateľnejším pre dnešných ľudí. Písmu ide nado všetko o oslavu Boha. Oslava Boha niekedy pokoruje človeka a tí, čo dôverujú Písmu, musia byť ochotní prijať tento dôsledok.
Žiadame pre seba vždy viacej dôstojnosti, úcty a postavenia a bránime sa prijať nižšie miesto. Písmo však útočí proti našej pýche a ctí si pokorných. Čo ak sa nakoniec ukáže, že sme roboti - hlina sformovaná do úžasných robotov, a nie iba obyčajná hlina? Mali by sme sa zato Bohu sťažovať? Alebo by sme sa mali cítiť skôr poctení, že naše telá a mysle sú tak utvorené, aby sme splnili svoje určené úlohy vo veľkej Božej dráme?
Niektoré stvorenia sa narodili ako králiky, niektoré ako šváby a ďalšie ako baktérie. V porovnaní s nimi by nebolo privilégiom narodiť sa ako inteligentný robot? Veď akí úžasní roboti by sme to boli - schopní lásky a intimity s Bohom, s úlohou vládnuť nad celým stvorenstvom! Nie je to úžasné požehnanie milosti, že keď sme zhrešili s Adamom, tak Boh nás jednoducho nezahodil, ako by asi hrnčiar urobil s hlinou, či ako operátor robota, ktorý funguje zle? Ale Boh poslal svojho Syna, aby za nás zomrel. Vzkriesení s ním k novému životu sa veriaci tešia nepredstaviteľne úžasnému spoločenstvu s ním navždy. Keď o týchto požehnaniach premýšľame, obraz robota sa stáva stále menej vhodným.
Lenže aj keď dáme bokom námietky libertariánov, zostanú nám ešte mnohé nezodpovedané otázky. Prečo Boh zahŕňa takou pozornosťou a láskou stvorenia, nad ktorými má úplnú kontrolu? Žasneme spolu so žalmistom: Čo je človek, že naňho pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš? (Ž 8:5). Táto otázka vychádza práve zo žalmistovej meditácie o Božom majestáte a zvrchovanosti. Boh si pripravil chválu z úst detí a dojčiat proti svojim odporcom (v.3). Je zrejmé, že Boží vzťah k jeho stvoreniu, hoci zahŕňa úplnú „kontrolu“, je oveľa viac než si zvyčajne predstavujeme pod kontrolou. A zahŕňa aj niečo viac než si zvyčajne predstavujeme pod autoritou.
Atribúty Božieho panstva
Doteraz sme sa sústreďovali na prvé dva atribúty panstva (Božia vláda a Božia autorita). Jeho zmluvná prítomnosť znamená, že Boh sa stará o svoj svet. On ho neuviedol do pohybu a potom ho nechal bežať samého. Boh zostáva so svetom a vo svete, aby ho ovládal, hodnotil, žehnal a súdil. On je Hrnčiar a svet je jeho hlina, ale nie je to iba hlina. Analógia hrnčiara a hliny je dobrým obrazom o nás. Je to dokonca doslovná pravda, že sme utvorení z prachu (Gn 2:7). Avšak iné biblické obrazy a metafory, ako napríklad „Boží obraz“, na ktorý sme stvorení (Gn 1:27-28), ukazujú, že sme veľmi špeciálny prach.
Prečo by malo Bohu záležať na svete? Prečo je pre neho významný a dôležitý? Niektorí tvrdia, že nemôže mať pre Boha význam, ak ho Boh úplne ovláda. Písmo však hovorí, že svet je významný preto, že je Božím stvorením a predmetom jeho prozreteľnosti. V tomto bode však potrebujeme podrobnejšie uvažovať nad vzťahom medzi Stvoriteľom a stvorením. Po prvé, ako sme videli, je nesprávne hovoriť, že svet je Boh a Boh je svet, pretože Boh je v ňom prítomný. Jeho zmluvná prítomnosť je celkom nekonzistentná s panteizmom, lebo zmluvná prítomnosť predpokladá, že Boh a svet sa navzájom odlišujú.
Odlišuje svet od Boha, ktorý je prítomný v ňom a s ním. Je v ňom prítomný ako zvrchovaný Pán, ako jeho autorita, ktorá svet ovláda. Božie rozhodnutie predurčuje a jeho stvoriteľský čin tvorí bytosti, ktoré sú iné, než je on sám. Stvorenie je teda začiatkom „ne-božského iného“. Samozrejme, inakosť existuje večne v rámci Božej trojice. Stvorenie je však začiatkom niečoho nového: inakosti stvorenia.
Táto inakosť stvorenia však obsahuje aj tajomstvo integrity. Vlastná Božia integrita určite zachováva existenciu a fungovanie stvorenia. Keďže však Boh určil odlišnosť stvorenia od seba samého, dal im podstatu a funkčnosť, ktoré sa od Boha líšia. Napríklad keď človek zomrie, tak Boh nezomrie. Človek zomrie, lebo to je jeho údel. Každá súčasť stvorenia má svoju rolu v Božom múdrom pláne. Táto rola je v niečom odlišná od roly iných stvorených vecí, a určite veľmi odlišná od Božej vlastnej roly.
Ľudský život, ktorý žiješ, má svoj vlastný význam, ktorý je daný Bohom, ale je odlišný od Božej významnosti. Prirodzene, ten život je tiež závislý od Božieho plánu s dejinami a s jeho prozreteľnou vládou. Ak Boh určil, že Tomáš bude žiť 80 rokov, tak si to nerozmyslí a nevezme Tomášovi život v šesťdesiatke. Boží plán je večný a nemenný. Tak ako Boh dodržiava svoje sľuby, rovnako sa postará, aby boli jeho rozhodnutia splnené.
Znamená to teda, že Boh obmedzil svoju zvrchovanosť? Áno a nie. Nie, pretože táto integrita stvorenia je sama súčasťou Božieho rozhodnutia. Boh sa v žiadnom bode nevzdáva ovládania svojho sveta. V tomto zmysle reformovaní teológovia vždy hovorili, že Boh nemôže jednoducho urobiť čokoľvek. Nemôže urobiť niečo, čo je v rozpore s jeho podstatou.
Môžeme si predstaviť Boha, ktorý plánuje vesmír podobne ako človek, ktorý skladá puzzle. Jednotlivé časti musia do seba zapadať a spolu vytvoriť celok. Tvar jedného kúska určuje, ktorá časť bude k nemu pasovať. Samozrejme, táto analógia je nedokonalá, lebo na rozdiel od ľudských skladačov puzzle Boh sa nemusí vyrovnávať s kúskami, ktoré vyrobil niekto iný. Boh vytvoril každý kúsok a aj ho ovláda rovnako, ako aj celok.
Môžeme teda povedať, že Boží plán je obmedzený tým, čo vie o Billovi. Boh predurčuje podľa svojho predzvedenia. Arminiáni hovoria, že Božie predurčenie je založené na jeho predzvedení. Kalvinista to nemusí popierať. Mal by však ukázať arminiánovi, že aj to predzvedenie je založené na predurčení! V Božej mysli sú predzvedenie a predurčenie recipročné. Ani jedno z nich nepredchádza to druhé. Obe sú večné.
Aj tu je treba vziať do úvahy tretí atribút panstva, Božiu zmluvnú prítomnosť. Boh nás nielen ovláda a hovorí nám s autoritou, ale dáva nám aj úlohu vo svojom veľkom pláne. V istom zmysle sme nástrojom v jeho ruke na splnenie jeho obrovského zámeru s vesmírom. Ale v inom zmysle je vesmír jeho nástrojom na uskutočnenie jeho zámeru s každým z nás.
Jeho obrovská moc nás ovláda, ale on vždy koná v úplnom poznaní toho, kto sme a je plne oddaný uskutočniť svoj individuálny zámer pre každého z nás. V tomto zmysle môžeme úctivo povedať, že ľudské bytosti (presnejšie: Božie predzvedenie každého z nás) ovplyvňujú Boží večný plán. Boží zvrchovaný plán zahŕňa jeho zmluvnú oddanosť každému stvoreniu, na splnenie roly toho stvorenia. Táto pravda by mala byť ústredným prvkom nášho nazerania.