Ratnovský kostol, s bohatou históriou a kultúrnym dedičstvom, je miestom posledného odpočinku mnohých významných osobností. Tento článok sa zameriava na históriu kostola a životy niektorých z tých, ktorí v ňom našli svoj večný pokoj.
História a kultúrne dedičstvo
Pre celkovú hospodársku zaostalosť Uhorska oproti západným krajinám Rakúskej ríše, prechod ku kapitalistickým vzťahom i proces rozvíjania národných kultúr, bol pomalší. V 20-tych a 30-tych rokoch 19. storočia sa začala formovať štúrovská básnická škola. Štúrovci predstavovali odvrat od cudzích literárnych vzorov a spontánny príklon k domácim folklórnym tradíciám. K dohode o slovenčine došlo začiatkom roku 1843 a táto dohoda sa v lete na spoločnej schôdzke Štúra, Hurbana a Hodžu na Hurbanovej fare v Hlbokom upevnila a začala realizovať.
Český spisovateľ Alois Jirásek, tvorca historického realistického románu, dramatik, politik, literát v trilógii svojho diela „Bratstvo“ umiestnil odohrávajúce sa deje hlavne na severovýchodné a stredné Slovensko - kde gemerské teritórium zaberá priam dominujúcu oblasť jeho záujmu. Historické objektívne súradnice sa k týmto spomenutým územiam nespochybniteľne viažu. Ak sa zmienkou viažeme k takej mimoriadnej osobnosti akou bol Alois Jirásek, tak aj preto, že z dôvodu objektívnosti základnej konštrukcie diela v chronológii či zobrazenia miesta a udalostí autor niekoľkokrát navštívil Slovensko, predovšetkým Gemer, Spiš, Šariš a aj južnejšie hraničné územia vtedajšieho etnického rozhrania slovensko-maďarského v c. k. monarchii. V týchto končinách husitsko-bratrícke vojská v 15. storočí operovali.
Ak pomyselne sprevádzame Aloisa Jiráska po Gemeri, tak sa obmedzíme len na jeho návštevu Ratkovej, ktorá sa udiala 8. júna 1897. Vieme, že v zápisníku zanechal poznámky, ale i náčrty z ratkovského kostola, veže aj interiéru z rôznych uhlov, aj podrobnosti s poznámkami, že je husitský, s latinským dodatkom (olim husiticae), ovplyvnený zápismi cirkevného historika, ratkovského farára Andreja Šmála (1706-1766). Farárom v čase jeho návštevy bol Samuel Zachar (1865-1905), Jirásek do Ratkovej prišiel z Revúcej, predpokladá sa, že v sprievode historika Júliusa Bottu (1848-1926). Jirásek vyhľadával reziduá bratríckej prítomnosti na našom území, nerád však preberal fakty nedoložené, bol veľmi kritický a ak o niečom nebol presvedčený nepodľahol neovereným informáciam.
Prečo sa Ratková nedostala do románu "Bratstvo"?
Absencia zmienky o bratríckej prítomnosti v Ratkovej v diele A. Jiráska možno vyplynula z koncepcii románu, že ratkovská dolina nepredstavovala v lokalite tie prijateľné súvislosti, ktoré Jirásek potreboval mať ako strategické v súlade so skutočnými historickými udalosťami. Takto sa Ratková, ani pri podrobnejšom záujme Aloisa Jiráska o ňu do fabuly románu „Bratstvo“ nedostala. Priebežne nás vedie dielom cez konkrétne mestá, mestečká, dedinky, osady, lokality, napr. Ožďany, Hodejovo, Rimavská Sobota, Rimavská Baňa, Hnúšťa, Tisovec, Muráň, Telgárt a mnohé iné ďalšie, kam deje a dobové udalosti umiestnila história či v zápletkách koncentruje i s protagonistami autor.
Všade študoval historické materiály zachované v zápisoch, v archívoch alebo iných starých dokumentoch z tej doby, nič nenechal náhode či účelovej interpretácii. Práca na rozsiahlom trojdielnom románe mu trvala od roku 1900 až do roku 1909. Alois Jirásek predchnutý myšlienkou československej vzájomnosti ju prezentoval neskryte i v tomto diele relatívne krátko po období, kedy na Slovensku obrodenecké pronárodné myšlienky pod vplyvom dotieravej maďarizácie boli vystavené nesmiernemu tlaku až administratívno-policajnej konfrontácii (zatvorenie slovenských gymnázií, Matice slovenskej, osobné perzekúcie národne zmýšľajúcej inteligencie).
Chceli sme poukázať na jeho spätosť so Slovenskom s empatickým vzťahom národnej vzájomnosti, ktorá hovorí z jeho diela ilustráciou i cez región nášho Gemera. Vnímajme ho dnes s prihliadnutím na 85. výročie jeho smrti, ktoré uplynie 12. marca t. r. 2025.
Osobnosti spojené s Ratnovským kostolom
Ján Jasenka
Karol Duchoň - dokument, Radosť zo života, Slovensko, 2008
Narodil sa 30. marca 1928 v Sirku a zomrel 6. apríla 2021. Hudbu a vzťah k ľudovej piesni dostal do vienka vo svojej rodine. Bol tiež výborným muzikantom, mal svoju ľudovú hudbu, s ktorou bol známy a chodieval hrávať na svadby aj v okolí Tornale. So sestrou Milkou tvorili spevácke duo. Dozvedeli sme sa o ich hudobníckej rodine a o ich vzťahu k hudbe. Dozvedeli sme sa tiež, že Ján Jasenka bol všestranným umelcom.
Naši informátori nám prezradili, že vyrábal fujary, píšťalky, cimbaly. K výrobe cimbalov sa dostal tak, že sa im pokazil cimbal. V tom čase robil ľudový nábytok, tak sa o to pokúsil a cimbal opravil. Ľudovú školu vychodil vo svojom rodisku a meštiansku školu navštevoval v Ratkovej. Tam sa naučil čítať noty a hrať z nôt, vďaka vtedajšiemu riaditeľovi Ľudovítovi Lašánovi.
Ako pedagóg pôsobil v Budinej, Sirku, v Ratkovskom Bystrom a v Ratkovej. V roku 1961 sa natrvalo usadil v Revúcej. Externe vyučoval hru na husle v Základnej umeleckej škole v Revúcej. V rokoch 1984-1985 viedol ľudovú hudbu pri Závodnom klube Slovenských magnezitových závodov v Jelšave a hrával aj v ľudovej hudbe Michala Jakuba z Klenovca. S Folklórnym súborom SINEC zrealizoval množstvo vystúpení nielen na Slovensku ale aj v zahraničí, na medzinárodných festivaloch. Bol známy veselou povahou.
Veď pieseň je vlastne hlas srdca, osvieži myseľ, piesňou pohladíš, cez ňu pochopíš dušu človeka, môžeš ňou zapáliť lásku, utíšiť bôľ, s piesňou žiješ i umrieš.
Ján Márton
V Ratkovej v tomto období pôsobil ambiciózny úradník slúžnovského okresu, neskôr ako advokát (fiskalis) mestečka ako on sám seba klasifikuje - Ján Márton (niekedy písané ako Johanes Martinus - azda by sme mohli povedať i Ján Martin). Ak sám seba cituje, vždy pred menom uvádza „urodzený“, čo bolo v tých rokoch prirodzené ako predpoklad spoločenského zaradenia. O jeho nacionáliach sotva niečo vieme, zomrel v r. 1849. Tento vnímavý úradník, v poslednej etape feudálneho štátu Habsburskej rakúskej monarchie, vzdelaný a rozhľadený reprezentoval Ratkovú ako „fiskális“ mestečka pri najrôznejších rokovaniach na stoličnej (župnej) úrovni, či pri iných dôležitých príležitostiach (napr. i na šľachtických kongregáciach). Stolica (župa) vtedy sídlila ešte v Plešivci. Taktiež na úrovni miestnej, na slúžnovskom úrade „právne ošetroval“ záujmy mestečka.
Ak som v mierach hodnôt použil “klauzulu vzdelaný“ myslel som minimálne to, že ovládal latinčinu, nemčinu, maďarčinu a „slovenčinu„ v dokonalej podobe slovakizovanej bibličtiny i písmom v švabachu - ale toto tiež bolo nevyhnutným predpokladom tej doby u kvalifikovaného úradníka pôsobiaceho na území obývanom Slovákmi. Nebol historikom - on popisoval to, čo videl, zažil, čo sa stalo a to opuncoval cenou dokonalej autenticity. Nebol ani kronikárom - jeho doložené postrehy majú hodnotu objektivizujúceho nadhľadu, miestami pôsobia i úsmevne - ironicky.
Ján Márton je pochovaný na ratkovskom cintoríne spolu so svojou manželkou Barbarou. Na štylizovanom pomníku z kovového odliatku je skromný nápis v maďarčine s archaickými prvkami - v preklade: Spomienka pre milovaných rodičov Jána Mártona a Kubínyiovú Barboru s pokornou vďakou od dcéry. Neodmysliteľne patrí do ratkovskej histórie ako dôstojný zástupca svojej doby i stavu, ku ktorému prináležal. Dobu si naši predkovia nemohli vyberať, bola taká aká bola so všetkým čo obsahovala.
Významné udalosti v Ratkovej
Z roku 1831: „Tohto dost památniho roku i ješte jedna pamatný vec se stala v Ratkove. Totižto jistý Michalove Juraj roden z Bystrýho na Gyura z regimentu gyulajského ušel a po horách zbíjal, lidí raboval i s kamaráti. Dne 22-ého septembra v noci byl chytený na brádňanskom košáru, do Ratkové došikovaný a dne 27. septembra na stĺp obesený jure statario. Súd tento konali na to od slávne stolici deputovaní: W.W. páni: Draskótzi Samuel mladší (Praeses), Csernyus Pál, Szentmiklósy Antal, Szentmiklósy Viktor a pán Szolgabiró Fayi Pál1), - calamus ducente Martino Ján2). Za richtárství Pelech Jánoša predního, Tunák Andráša vicerichtára - kurátora pak Galaj Jánoša, který jak druhé mnohé v tomto roku práce a starosti, tak i okolo tohto zločinca a súd konajícich pánu veliké ustávaní a kelčíky meli. ponevádž na jich projekt obyčejných až do 31. októbra trech polgáru mesto kasírovalo a místo týchto jedního hajdúka úradu richtárskemu na výsluhu dalo.“.Z roku 1834: „Neco neobyčejného se prihodilo, bylo totižto zemetresení dne 15. oktobra ráno o pul osmé hodine. Na meském dome (kde v ten čas ten který toto na památku zaznačil byl) obloky se velice trásli, áno celý meský dom se hýbal. Na obloku postavených kvetin (jenž veliké listy mívají jako k.p. kalokázia) listy se schvévali, nekde i debenky na rámech jeden o druhá se zrazili. Svetáre visíci se kolimbali a.t.d. Trvalo toto zemetresení tu v Ratkove asi 15 minúty sekundy. Bolo to znamenati na ten čas jistý i po celé naši stolici i druhých stolicích. V Miškovci i komíny se rúcali“3).