Kto je smädný, nech príde ku mne a nech pije: Biblický význam smädu v Jánovom evanjeliu

V Jánovom evanjeliu sa motív smädu objavuje v rôznych kontextoch, pričom nadobúda hlboký duchovný význam. Ježiš Kristus sa predstavuje ako ten, ktorý uhasí smäd nielen fyzický, ale predovšetkým duchovný. Tento článok sa zameriava na biblický význam smädu, najmä v kontexte Jánovho evanjelia, kde Ježiš ponúka živú vodu, ktorá uhasí duchovný smäd.

V posledný, veľký deň sviatkov Ježiš vstal a zvolal: „Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije. Ako hovorí Písmo, z jeho vnútra potečú prúdy živej vody.“ To povedal o Duchu, ktorého mali dostať tí, čo v neho uverili.

V Jn 7,39 sa príchod Ducha dáva do súvisu s Ježišovým oslávením. Keď bude Ježiš oslávený, „potečú z jeho vnútra prúdy živej vody“. Tieto prúdy živej vody sú Duchom, v ktorom, tí ktorí veria v Ježiša, uhasia svoj smäd.

Ježišovo oslávenie a dar Ducha

Ježišovo oslávenie sa v Jánovom evanjeliu deje na kríži. Keď Ježiš na kríži oznamuje, že vôľa jeho Otca je dokonaná, odovzdáva Ducha (Jn 19,30). Tu sa však nejedná o to, že Ježiš dodýchal ako je tomu na paralelných miestach v ostatných evanjeliách (Mk 15,37 a Lk 23,46 ἐξέπνευσεν [exepneusen]: „vydýchol”; Mt 27,50 ἀφῆκεν τὸ πνεῦμα [afeken to pneuma] „vypustil ducha/dušu“).

Ján tu používa sloveso παραδίδωμι [paradidomi], ktoré je nezvyčajné v takomto kontexte. Sloveso znamená „odovzdávať (zverenú vec)“, „zverovať“, „prenechávať“. Ján prispôsobuje tento tradičný výraz u synoptikov na označenie smrti, aby vyjadril hlbšiu skutočnosť. Ježiš je na kríži oslávený, a tak sa dar Ducha už môže uskutočniť. Kým je Ježiš na scéne, niet Ducha (Jn 7,37). Keď Ježiš odchádza k Otcovi, odovzdáva Ducha, aby svojich nenechal ako siroty (porov. Jn 14,18), a aby ich Duch naučil a pripomenul im všetko, čo Ježiš hovoril (porov. Jn 14,26).

Naplnenie slov Písma o prúde živej vody, ktoré Ježiš cituje v Jn 7,38, môžeme vidieť aj v prebodnutom Ježišovom boku, z ktorého vyteká krv a voda (Jn 19,34); teda voda je pre Jána symbolom Ducha. Môžeme to vidieť aj v textoch, v ktorých je krst vodou úzko spojený s príchodom Ducha (porov. Naplno sa dar Ducha završuje, keď vzkriesený Ježiš príde medzi svojich („Nenechám vás ako siroty, prídem k vám“ Jn 14,18) a dýchne na nich (Jn 20,22).

Toto Ježišovo gesto pripomína najmä dve udalosti zo Starého zákona: Boh vdýchne dych života do nozdier človeka, a tak sa človek stane živou bytosťou (Gn 2,7) a prorok Ezechiel má v mene Boha prehovoriť k Duchu, aby dýchol na bezduché suché kosti predstavujúce Izraelský národ, aby tak mali nový život (Ez 37,9). V obidvoch prípadoch sa v Septuaginte, teda v gréckom preklade Starého zákona, používa rovnaké sloveso ἐμφυσάω [emfysao], ktoré používa aj Ján, keď opisuje Ježišovo gesto vo Večeradle.

Ježiš vyzýva učeníkov (nie len Dvanástich), aby prijali (λάβετε [labete]) Ducha Svätého. Použité sloveso λαμβάνω [lambano] má veľmi zaujímavú dynamiku. V závislosti od kontextu znamená „vziať“, alebo „prijať“, a tak v duchu tejto dynamiky by sme mohli povedať, že prijatie Ducha nemôže byť len pasívnym aktom, ale vyžaduje si aktívne vykročenie Duchu v ústrety - každý Ježišov učeník je vyzvaný, aby prijal Ducha Svätého a s ním prijíma aj misiu (porov.

Ako je však možné, že sa dar Ducha vyskytuje na kríži a zároveň aj vo večer v prvý deň týždňa, keď Ježiš vstal z mŕtvych? Moderný čitateľ je určite pokúšaný pýtať sa: Tak kedy presne bol darovaný Duch? Táto otázka však pre Jánovo evanjelium nepredstavuje žiaden problém. Práve naopak, aj na príklade daru Ducha môžeme vidieť ako Ježišov kríž, zmŕtvychvstanie, nanebovstúpenie a zoslanie Ducha Svätého tvoria pre Jána jednu jednotnú udalosť.

Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého.

Ježiš a Samaritánka

Podobne sa správa aj Ježiš v známom výjave z Jánovho evanjelia, kedy dialóg so samaritánkou začína podobnou prosbou o vodu. Ježiš jej povedal: „Daj sa mi napiť!“ Žena Samaritánka mu na to povedala: „Ako to, že ty, Žid, žiadaš odo mňa, Samaritánky, aby som sa ti dala napiť?“ Židia sa totiž so Samaritánmi nestýkajú. Ježiš jej na to povedal: „Keby si vedela o Božom dare a kto je ten, čo ti hovorí: ‚Daj sa mi napiť!‘, ty by si požiadala jeho a on by ti dal živú vodu.“

Žena mu povedala: „Pane, daj mi tej vody, aby som už nebola smädná a nemusela sem chodiť po vodu.“ Ježiš jej odpovedal: „Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme. Ale prichádza hodina - a už je tu -, keď praví ctitelia budú sa klaňať Otcovi v Duchu a pravde. Veď aj Otec hľadá takýchto ctiteľov. Boh je Duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa klaňať v Duchu a pravde.“

Ježiš používa tento motív v silných vyhláseniach prísľubu samaritánke, že jej dá živú vodu, ktorá sa v nej stane „prameňom vody prúdiacej do večného života.“ (Jn 4, 14). Prísľub „smädným“ zopakuje neskôr počas sviatkov stánkov, kde komentár evanjelistu objasňuje, že „to povedal o Duchu, ktorého mali dostať tí, čo v neho uverili.“ (Jn 7, 39) Naplnenie prísľubu „vyliatia Ducha“ Ján následne opisuje v scéne výronu vody a krvi z Ježišovho boku na kríži (porov.

Jedným z prvých, v rozprávaní Genezis, bola Abrahámova slúžka a matka jeho syna Izmaela, Egypťanka Agar. Tá po tom, čo ju poslal aj so synom preč jej pán, zablúdila na púšti. „Boh však vypočul chlapcov hlas“ a otvára jej oči, aby našla studňu s vodou. (porov. Gn 21, 9-21)

Osobitným časom Božej starostlivosti pre celý Izraelský ľud sa stáva jeho putovanie z Egypta do zasľúbenej zeme. Tam sa problém s vodou objavuje viackrát a je príležitosťou na reptanie. Už veľmi skoro sa to ukázalo pri Máre, kde bolo treba uzdraviť nepitnú „horkú“ vodu. (porov. Ex 15, 23-25). Onedlho na to sa situácia opakuje a Mojžiš na Pánov príkaz vyvádza vodu zo skaly (porov. Ex 17, 1 - 7) pri Masse a Meríbe.

Dávať piť smädnému, ako príkaz lásky voči blížnemu, sa nachádza v prikázaniach a odporúčaniach na mnohých rôznych miestach v celom Písme. „Ak je ten, kto ťa nenávidí … smädný, daj mu vody piť.“ (Prís 25, 21. porov. tiež Rim 12, 20) Prax bola považovaná za štandard pohostinnosti pre prišelcov a chudobných (porov. Rút 2, 9) Ochota podať vodu cudzincovi sa na viacerých miestach predstavuje ako znamenie Božieho vyvolenia, či pozvania k niečomu väčšiemu.

Asi najznámejšie novozákonné spomienky tohto skutku milosrdenstva sa nachádzajú v Matúšovom evanjeliu. Ide o vety z eschatologickej reči „Bol som smädný a dali ste mi piť.“ (Mt 25, 35) a z poučenia pre apoštolov, ktoré má paralelu u Marka „A kto by dal piť jednému z týchto maličkých čo len za pohár studenej vody ako učeníkovi, veru, hovorím vám: Nepríde o svoju odmenu.“ (Mt 10, 42) Ježiš sa takto nielen stotožňuje so smädnými, ale za tento na prvý pohľad nepatrný dobrý skutok sľubuje neprimerane veľkú odmenu.

Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst“ (Mt 4, 4; porov. Dt 8, 3). Božie slovo má podľa týchto odporúčaní preniknúť až do srdca človeka, byť asimilované, poskytnúť silu a dať schopnosť prehovoriť k iným. Božie slovo prináša úplne odlišné opojenie, ako je opojenie vínom. Od pochabosti vedie k rozvážnosti a k životu. Písmo obsahuje veľa bohatstva a vysvetlení svojej podstaty. Nedajme sa odradiť, ak na prvý raz veľa nepochopíme.

„Smädný má radosť, keď pije, a nesmúti, že nemôže prameň vyčerpať. Prameň má premôcť tvoj smäd, a nie smäd prameň, lebo ak sa tvoj smäd uhasí bez toho, že by sa prameň nevyčerpal, budeš sa z neho môcť zasa napiť, keď budeš smädný. Nevyčerpateľnosť tohto prameňa a náš smäd po Božom slove sa dennodenne stretávajú a vzájomne sa potrebujú.

V neposlednom rade nemožno opomenúť, že obraz napájania vodou sa v Biblii často používa v prenesenom zmysle ako symbol nadprirodzených božích darov. Deutero-Izaiáš takto ohlasuje budúce požehnanie a prosperitu v čase vyslobodenia zo zajatia (porov. Iz 55, 1. 11; porov. aj Zjv 21, 6; 22, 17). Amos využíva popis smädu na vykreslenie situácie bezradnosti Izraela bez pravého prameňa, ktorým je Boh (porov. Am 4, 8) „Hľa, prídu dni, hovorí Pán, keď pošlem hlad na krajinu; nie hlad po chlebe ani smäd po vode, ale po slove Pánovom.“ (Am 8, 11)

Byť milosrdný voči tým, ktorí sú fyzicky alebo duchovne „smädní“, patrí medzi dôležitú charakteristiku človeka riadiaceho sa Božím slovom.

Tabuľka: Miesta v Biblii, kde sa spomína smäd

Otázka dostatku vody bola a v súčasnosti aj dnes je jedným z najpálčivejších problémov prostredia Blízkeho východu. Osobitne na to poukazujú aj mnohé pasáže Svätého Písma. Voda je pre každého nevyhnutná k životu a pritom sa jedná o veľkú vzácnosť. Voda ako súčasť prírody v prvom rade patrí do vlastníctva Stvoriteľa, ktorý napája aj divú zver (porov. Ž 104, 11). Prvotnými prijímateľmi takého skutku milosrdenstva teda boli ľudia v núdzi, v prospech ktorých Boh zasiahol (porov. Ž 107, 5-9).

V roku 2003 jedna výskumná skupina zistila, že 64% Američanov očakáva, že po smrti pôjdu do neba, ale menej než 1% si myslí, že môžu skončiť v pekle. Nielen že v dnešnej dobe existuje veľa ľudí, ktorí neveria biblickému učeniu o večnom treste, ale nájdu sa aj takí, ktorí ho považujú za nereálnu a ťažko prípustnú predstavu.

Ježiš neustále opisoval peklo ako bolestivý oheň a „vonkajšiu tmu“ (Mt 25:30; por. Júd 6:7, Júd 6:13), ako miesto nepredstaviteľne hrozného trápenia a nešťastia. Ak Ježiš, Pán lásky a Pôvodca milosti hovoril o pekle častejšie než ktokoľvek iný, a tak živým spôsobom, až pri ňom tuhla krv v žilách, určite ide o mimoriadne dôležitú pravdu.

V evanjeliu podľa Lukáša 16:24 je boháč v pekle na smrť smädný (v. 24) a na kríži Ježiš povedal „Žíznim.“ (Jn 19:28) Voda života, Božia prítomnosť, bola vzatá od neho.

Ježiš povedal: „Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú“ (Mt 5:44), a práve to tu robí. Ľudia, ktorí na neho vylievali svoju krutosť, boli práve tí, ktorí mu ležali na srdci. Možno sa za týchto rímskych vojakov ešte nikto nikdy nemodlil, ale Ježiš áno.

Ježiš bol pribitý na kríž o deviatej hodine ráno. Tri vety za tri dlhé hodiny. Po zvyšok toho času tam visel a mlčky trpel. Tri hodiny, kde sa každá minúta musela zdať ako večnosť. Tri hodiny Ježiš trpel bolesť a posmech od ľudí, ale teraz sa ponoril do niečoho oveľa horšieho. Ježiš na kríži vstúpil do všetkých dimenzií pekla. Peklo je vedomé utrpenie, v najčernejšej tme, obklopené démonickými mocnosťami, pod Božím súdom, mimo dosahu Božej lásky. Ježiš na kríži pretrpel všetko, čím je peklo. A urobil to preto, aby ste nikdy nepoznali, aké to je.

Ježiš bol na kríži šesť hodín a každou ďalšou hodinou sa jeho utrpenie zväčšovalo. V jeho tele zúrila horúčka, pretože rany okolo klincov, ktoré mu prebodli ruky a nohy, sa pod ťarchou jeho tela rozširovali. Nastúpila dehydratácia. Ten istý Ježiš, ktorý povedal: „Ak je niekto smädný, nech príde ku mne a nech sa napije (Jn 7:37), teraz hovorí: „Žíznim.“ Toto je jediný prípad, keď Ježiš odkazuje na svoje vlastné utrpenie na kríži. Ostatné slová vyslovil, aby odpustil iným, aby otvoril raj, aby zaopatril svoju matku, aby odhalil pekelné muky, aby ohlásil zmierenie a aby zveril svojho ducha Otcovi pri smrti.

Keď Ježiš okúsil ocot, povedal: „Je dokonané!“ Naklonil hlavu a odovzdal ducha. Ježiš povedal: „Je dokonané!“ Čo bolo dokonané?

1. dlhá noc Jeho utrpenia,
2. celý priebeh Jeho poslušnosti,
3. rozhodujúci boj s Jeho nepriateľom,
4. Toto bol koniec Ježišovho utrpenia.

Ježiš pozná utrpenie viac ako ktokoľvek iný, ale teraz už netrpí. Skončil. Je dokonané. Nie je ani v hrobe. To je dôležité. Trpiaci svet potrebuje Spasiteľa, ktorý vie o utrpení. Ale Spasiteľ, ktorý je preťažený utrpením, je nám na nič. Potrebujeme Spasiteľa, ktorý nad utrpením zvíťazil. Toho máme v Ježišovi: Bol vrhnutý do neopísateľného utrpenia, ale nenechal sa ním premôcť.

Tu Ježiš zvolal mocným hlasom: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ Keď to povedal, dokonal. Ježiša smrť nezlomila. Nepremohla ho. Povedal: “Nik mi ho neberie [môj život] , ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa ho prijať” (Jn 10:18). Ježišov život nebol vzatý. Bol darovaný. To je význam hlasitého hlasu. Boli ste niekedy pri niekom, keď umieral? V okamihu smrti nikto nehovorí silným hlasom. Ale Ježiš to urobil. Vstúpil do smrti, ale nie ako porazený, ale ako víťaz. A Marek dodáva: Keď stotník, ktorý stál neďaleko, videl, ako vydýchol, vyhlásil: „Naozaj, tento človek bol Boží Syn!“ (Mk 15:39).

Sväté písmo je zbierka kníh preložená najmenej do 3 384 jazykov, aspoň jej niektoré časti. Ak v ktoromkoľvek dejinnom období človek siahne po Knihe kníh, nachádza slová, ktoré nedávajú vždy priamu odpoveď na jeho pragmatické otázky, ale hovoria oveľa viac: učia pravej múdrosti a ceste. Nenechajú v ľahostajnosti nikoho, kto sa s ňou vážne zoznámi, vyrušujú, klopú na dvere srdca, nárokujú si na veľa, ale dávajú oveľa viac, ako požadujú.

V Biblii nachádzame aj jej sebapredstavenie. Orientuje našu pozornosť na hodnotu, krásu a silu Božieho slova. Sväté písmo na vyjadrenie seba samého používa symboly prevzaté z bežného života. Symbol sa tak stáva určitým spojivom, ktoré napomáha živšiemu kontaktu s tajomstvom slova a našou každodennosťou.

Slovo aj očisťuje, ako to pripomína Jánovo evanjelium: „Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám povedal“ (Jn 15, 3). Zdá sa, akoby boli tieto slová ozvenou jedného verša žalmu o Pánovom slove, ktoré udržuje v čistote: „Ako sa mladík na svojej ceste udrží čistým? „Lebo živé je Božie slovo, účinnejšie a ostrejšie ako každý dvojsečný meč“ (Hebr 4, 12). Toto slovo sa prirovnáva k schopnosti meča presne oddeliť od seba aj pevne spojené časti celku. Okrem toho často potrebujeme rozlíšiť, aké city nami hýbu, identifikovať podnety, ktoré nás pobádajú k istému konaniu, a buď ich nasledovať, alebo nechať jednoducho odísť. Boh vidí do hlbín nášho srdca lepšie ako my sami, pozná nás a vie o nás všetko (porov. Ž 139). Tento „meč“ nám tak môže pomôcť vyhrať rôzne bitky, ktoré sa uskutočňujú na neviditeľnom bojisku nášho najhlbšieho vnútra.

Božie slovo sa v podobenstve o rozsievačovi prirovnáva k semenu, ktoré potrebuje rozsievača a dobrú pôdu, aby prinieslo úrodu (porov. Lk 8, 4 - 11). Úloha rozsievača spočíva v rozosievaní semena. To, či slovo vyrastie a prinesie úrodu alebo ustrnie, závisí od pripravenosti srdca. Pre semeno je príznačné, že je malé, kým rastlina, ktorá z neho vyrastie, môže nadobúdať veľké rozmery, ako je to v podobenstve o horčičnom zrnku (porov. Mt 13, 31 - 32). Semená rastú, tak ako rastú Božie slová s tým, kto ich počúva (porov. sv. Ako sa v nás Božie slovo zakoreňuje a rastie, pomáha rásť a rozvíjať sa aj našej osobnosti.

Podobne ako dážď a sneh osviežujú zem a prebúdzajú život, tak je to aj so slovom, ktoré má schopnosť samo zo seba prinavrátiť život vyprahnutej pôde srdca.

Božie slovo sa prirovnáva k viacerým nápojom: k mlieku, vode a vínu. O hostine s vínom, ktorú pripravila Múdrosť, sa dočítame v Knihe prísloví: „Poďte (a) jedzte z môjho pokrmu a pite z vína, čo som namiešala!

Ježiš odsúdený na smrť: Nato vzal Pilát Ježiša a dal ho zbičovať. Vojaci uplietli z tŕnia korunu a položili ju Ježišovi na hlavu, obliekli ho do purpurového plášťa, prichádzali k nemu a hovorili: „Buď pozdravený, kráľ Židov!“ A bili ho po tvári. Potom Pilát znova vyšiel a povedal im: „Pozrite, vediem vám ho von, aby ste spoznali, že na ňom nenachádzam nijakú vinu.“ Tu vyšiel Ježiš von s tŕňovou korunou a v purpurovom plášti. Pilát im povedal: „Hľa, človek!“ Len čo ho veľkňazi a ich sluhovia zazreli, kričali: „Ukrižuj! Ukrižuj!“ Pilát im povedal: „Vezmite si ho a vy ho ukrižujte! Lebo ja na ňom nenachádzam vinu.“

Židia mu odpovedali: „My máme zákon a podľa toho zákona musí zomrieť, lebo sa vydával za Božieho Syna.“ Keď to Pilát počul, ešte viac sa vyľakal. Znova vošiel do vládnej budovy a povedal Ježišovi: „Odkiaľ si?“ Ale Ježiš mu neodpovedal. Pilát mu povedal: „Ty sa so mnou nerozprávaš? Neuvedomuješ si, že mám moc prepustiť ťa a mám moc ťa aj ukrižovať?“ Ježiš mu odpovedal: „Nemal by si nado mnou nijakú moc, keby ti to nebolo dané zhora. Preto ten, kto ma vydal tebe, má väčší hriech.“

Od tej chvíle sa Pilát usiloval prepustiť ho, ale Židia kričali: „Ak tohto prepustíš, nie si cisárov priateľ. Lebo každý, kto sa robí kráľom, protiví sa cisárovi.“ Keď teda Pilát počul tieto slová, vyviedol Ježiša von, posadil sa na súdny stolec, na miesto nazývané Litostrótos, po hebrejsky Gabbata. Bol prípravný deň pred Veľkou nocou a bolo okolo šiestej hodiny. Tu prehovoril k Židom: „Hľa, váš kráľ!“ Nato oni začali kričať: „Preč s ním, preč s ním! Ukrižuj ho!“ Pilát im povedal: „Vášho kráľa mám ukrižovať?“ Veľkňazi odpovedali: „Nemáme kráľa, iba cisára!“ Vtedy im ho teda vydal, aby ho ukrižovali.

Ukrižovanie Ježiša: Prevzali teda Ježiša. Niesol si kríž a šiel na miesto nazývané Lebka, po hebrejsky Golgota. Tam ho ukrižovali a spolu s ním aj iných dvoch, z jednej i z druhej strany, a Ježiša uprostred. Pilát napísal aj nápis a dal ho zavesiť na kríž. Bolo tam napísané: „Ježiš Nazaretský, kráľ Židov.“ Tento nápis čítalo mnoho Židov, lebo miesto, kde Ježiša ukrižovali, bolo blízko mesta. Bol napísaný po hebrejsky, po latinsky a po grécky.

Keď vojaci Ježiša ukrižovali, vzali jeho vrchné rúcho a rozdelili ho na štyri časti, každému vojakovi jednu. Vzali aj jeho spodný odev, ktorý však bol nezošívaný, ale odhora nadol vcelku utkaný. Preto si medzi sebou povedali: „Netrhajme ho, ale losujme oň, čí bude!“ Tým sa naplnilo Písmo: Rozdelili si moje rúcho a o môj odev hodili lós. A vojaci to tak aj urobili. Pri Ježišovom kríži stála jeho matka, sestra jeho matky, Mária Kleofášova a Mária Magdaléna. Keď Ježiš zbadal matku a pri nej stáť učeníka, ktorého miloval, povedal matke: „Žena, hľa, tvoj syn!“ Potom povedal učeníkovi: „Hľa, tvoja matka!“ A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe.

Potom, keďže Ježiš vedel, že je už všetko dokonané, povedal, aby sa splnilo Písmo: „Som smädný!“ Bola tam nádoba plná octu. Nastokli teda špongiu nasiaknutú octom na yzopovú palicu a podali mu ju k ústam. Keď Ježiš okúsil ocot, povedal: „Je dokonané!“ Naklonil hlavu a odovzdal ducha. Pretože bol prípravný deň, Židia požiadali Piláta, aby dal ukrižovaným polámať nohy a sňať ich, aby ich telá nezostali na kríži v sobotu, lebo na tú sobotu pripadal veľký sviatok.

Prišli teda vojaci a polámali nohy prvému i druhému, čo boli s ním ukrižovaní. Keď však prišli k Ježišovi a videli, že je už mŕtvy, nepolámali mu nohy, ale jeden z vojakov mu prebodol kopijou bok, odkiaľ hneď vyšla krv a voda. Ten, čo to videl, vydal o tom svedectvo a jeho svedectvo je pravdivé. On vie, že hovorí pravdu - aby ste aj vy verili. Stalo sa to preto, aby sa splnilo Písmo: Kosť mu nebude zlomená. A zasa inde Písmo hovorí: Uvidia, koho prebodli.

V tomto kontexte je dôležité si uvedomiť, že smäd nie je len fyzický pocit, ale aj symbol duchovnej potreby. Ježišova ponuka živej vody je pozvaním pre každého, kto hľadá naplnenie a uspokojenie v živote. Prijatím Ducha Svätého a uverením v Ježiša Krista môžeme uhasiť svoj duchovný smäd a nájsť večný život.

tags: #kto #je #smedny #nech #biblia