Kto Napísal Evanjelium Podľa Matúša?

Evanjeliá patria medzi najčítanejšie knihy Biblie, pričom niektoré pasáže sú všeobecne známe. Každé evanjelium má svojho autora a každý z nich upriamuje pozornosť na niečo iné a je niečím špecifické. Evanjelium podľa Matúša je radené ako prvé a dlho sa predpokladalo, že bolo napísané ako prvé. Pravdou však je, že prvé bolo Evanjelium podľa Marka.

Pre lepšie pochopenie kontextu a doby vzniku evanjelií je dôležité pozrieť sa na niektoré archeologické nálezy. Najstarší je Rylandský papyrus, ktorý sa našiel v Egypte a jeho vznik odborníci datujú do obdobia 90.-150.n.l. V roku 1920 Angličania odkúpili z Egypta množstvo papyrusových fragmentov, ktoré umiestnili do John Rylands Library. V roku 1934 sa odborník na papyrusy Colin H. Roberts prehrabával v suteréne spomínanej knižnice a našiel zlomok papyrusu, ktorý bol menší ako dlaň.

Rylandský papyrus s fragmentom evanjelia podľa Jána.

Na obidvoch stranách bol fragment evanjelia podľa Jána. Ako odborník okamžite podľa štýlu rukopisu spoznal, že ide o veľmi starý papyrus. Poslal ten zlomok viacerým špičkovým expertom na papyrusy v Európe . Každý z nich nezávisle od ostatných odpísal, že tento rukopis by sa mal datovať do obdobia 100-150 n.l. a štvrtý odborník, Adolf Diessmann povedal, že by sa mal datovať do roku 90 n.l. Originál evanjelia podľa Jána bol napísaný v Malej Ázii, ale tento fragment pochádzal z Egyptskej komunity, teda určitú dobu trvalo kým sa dostal do Egypta. Evanjelium podľa Jána považuje väčšina historikov za najmladšie, teda evanjeliá podľa Marka, Lukáša a Matúša museli byť napísané ešte skôr.

Z týchto dôvodov dnes už máloktorý historik spochybňuje, že evanjeliá boli napísané neskôr ako v 1. storočí n.l. Avšak rozchádzajú sa v názoroch, či boli napísané pred rokom 70 n.l., alebo po roku 70 n.l.

Kedy boli Evanjeliá napísané?

Tí, čo sa prikláňajú k datovaniu pred rok 70.n.l., uvádzajú nasledujúce dôvody:

• Kniha Skutkov apoštolov končí Pavlovym príchodom do Ríma. Nespomína požiar v Ríme a následné prenasledovanie kresťanov za vlády Nera.
• Neopisuje, ako počas tohto prenasledovania dal Nero Pavla sťať a Petra ukrižovať. O týchto udalostiach vieme z iných historických diel, nie z Biblie.
• V knihe Skutkov sa ani nepíše o poprave Ježišovho brata Jakuba v roku 62. O tejto udalosti píše až Josephus Flavius.
• Lukáš však napísal aj evanjelium podľa Lukáša a Kniha Skutkov je až druhá kniha v poradí, takže evanjelium musí byť ešte staršie ako kniha Skutkov.
• Navyše historici predpokladajú, že najstaršie evanjelium je Markovo a Lukáš napísal svoje evanjelium až po Markovi a Matúšovi.

Môžeme teda dôjsť k záveru, že evanjelium podľa Matúša, Marka, Lukáša a kniha Skutkov boli napísané pred rokom 62.

Ďalšou významnou udalosťou, o ktorej v evanjeliách nepíšu je pád Jeruzalema v roku 70 n.l. Ale pravdou je, že evanjeliá ju spomínajú - nespomínajú. Máme totiž zaznamenané Ježišovo proroctvo o chráme a Jeruzaleme, kde svojim učeníkom povedal že „neostane kameň na kameni“ a doplnil že sa to stane ešte počas života jeho generácie.

Práve tento fakt viedol väčšinu historikov k presvedčeniu že evanjeliá boli napísané až po páde Jeruzalema. Je to štandardný postoj historikov, že ak máme zaznamenané proroctvá, ktoré sa naplnili, pravdepodobne tieto „proroctvá“ boli napísané až po „prorokovaných“ udalostiach.

Či už evanjeliá napísali pred rokom 70. alebo po tomto dátume, stále je to v porovnaní s inými starovekými dokumentmi čerstvý záznam udalostí. Dokonca aj v dnešnej dobe historici neraz zrekonštruujú historické udalosti na základe výpovedí svedkov, hoci sa udiali pred vyše 50 rokmi.

Kto napísal evanjeliá?

Evanjeliá sú anonymné, ale tradícia vždy pripisovala autorstvo Matúšovi, Markovi, Lukášovi a Jánovi. Máme o tom záznamy v dielach cirkevných otcov Papia a Irenea z 2. storočia. Nie je toho veľa, ale historici bežne pripíšu niekomu autorstvo na základe jedného historického záznamu a tu máme tvrdenia hneď dve a z 2. storočia, teda ide o pomerne skorý záznam.

Navyše ak by si autorstvo vymysleli, prečo by ho nepripísali dôveryhodnejším osobám ako bol Peter, Filip, či Tomáš? Skutoční autori kanonických evanjelií veľkú prestíž nemali. Výnimkou je Ján. Ale Matúš mal hneď po Judášovi najhoršiu povesť. Dôvod je ten, že Matúš bol bývalý vyberač daní a títo mýtnici sa tešili rovnakej "úcte" ako prostitútky. Marek a Lukáš ani neboli Ježišovi učeníci. Marek bol tlmočníkom učeníka Petra a písal, čo mu Peter rozprával a Lukáš bol spoločníkom Pavla na jeho cestách a v úvode svojho evanjelia píše, že sa na všetko dôkladne povypytoval očitých svedkov.

Verím, že som predložila dostatočné dôkazy na podporu tvrdenia, že evanjeliá boli napísané ešte počas života očitých svedkov Ježišovho pôsobenia. Navyše ich napísali buď priamo Ježišovi učeníci, teda očití svedkovia, alebo ich spoločníci na základe výpovedí očitých svedkov.

Podľa cirkevnej tradície sa dnešné prvé evanjelium pripisuje Matúšovi (hebr. Mattanyáh = „dar Jahveho“), jednému z apoštolov, ktorého Ježiš povolal od mýta v Kafarnaume (porov. Mt 9, 9; Mk 2, 14; Lk 5, 27). V zoznamoch Dvanástich sa jeho meno uvádza na siedmom (porov. Mk 3, 18; Lk 6, 15) alebo na ôsmom mieste (porov. Mt 10, 3; Sk 1, 13). Evanjelista Marek a Lukáš ho označujú menom Lévi (Mk 2, 14: „Alfejov syn Lévi“).

Pôvod evanjelia podľa Matúša

Podľa svedectiev Papiáša (asi r. 75-150), Antimarcionovského prológu (r. 160-180), Ireneja (= r. 202), Origena (= r. 254) a Euzébia (= okolo r. 202) apoštol Matúš napísal dnešné prvé kánonické evanjelium pre Židov v hebrejskej (t. j. aramejskej) reči. No podľa výsledkov moderného bádania dnešné Matúšovo evanjelium nie je prekladom z aramejčiny. Ide o priame spracovanie tradíciou ustáleného, už v gréčtine jestvujúceho materiálu; teda už pôvodina bola napísaná po grécky. Papiášova správa a na nej založená tradícia, že pôvodne bolo napísané „po hebrejsky“, sa azda vzťahuje na písomný „prameň logií“ (prameň Ježišových výrokov), pochádzajúci podľa mienky viacerých biblistov od Matúša (tzv.

Keďže nemožno s istotou určiť bezprostredného autora tohto evanjelia, treba sa uspokojiť s niektorými jeho črtami, vyvodenými zo samého textu. Je isté, že autorom evanjelia je po grécky hovoriaci kresťan židovského pôvodu, ktorý píše pre kresťanov zo židovstva v Sýrii alebo v Palestíne. Nasvedčuje tomu fakt, že evanjelista nevysvetľuje rôzne židovské osobitosti (porov. Mt 15, 2n.; 23, 5.24.27; 27, 62), neprekladá hebrejské slová (porov. Mt 5, 22; 10, 25; 27, 6), vyzdvihuje platnosť celého Zákona (porov. Mt 5, 18 n.; 23, 3), používa židovské výrazy (napr. „nebeské kráľovstvo“ namiesto „Božie kráľovstvo“, okrem niekoľkých výnimiek) atď. Pritom však je Matúšovo evanjelium uchránené od judaistického partikularizmu, prísneho tradicionalizmu a legalizmu.

Cieľom evanjelia je posilniť kresťanské obce v diskusiách so Židmi, utvrdiť ich vo viere v Ježiša Krista - Mesiáša a podať smernice pre život ich spoločenstva podľa Ježišovho učenia. Matúšovo evanjelium je teda evanjelium cirkevného spoločenstva, evanjelium Cirkvi. Jeho vznik sa kladie do obdobia okolo r. Hlavným prameňom Matúšovho evanjelia je podľa všetkého Markovo evanjelium. No na rozdiel od Lukáša evanjelista Matúš prevzal od Marka takmer všetok materiál (vynechal iba Mk 1, 21-28.35-38; 4, 26-29; 8, 22-26; 12, 41-44; 14, 51-52) a vcelku zachoval postup a rozvrh statí Markovho evanjelia. Čo má navyše, je zväčša materiál, ktorý spolu s Lukášom prevzal pravdepodobne z tzv. prameňa logií, čiže Ježišových výrokov (napr. reč na vrchu, modlitba Pána a podobenstvá), a jeho osobitný materiál, ktorý prebral z tradície; pre Marka a Lukáša bol tento materiál nedostupný.

Matúš všetky tieto rôznorodé zložky zaradil do historického a zemepisného rámca a tematicky ich usporiadal do troch etáp podľa Markovho vzoru: účinkovanie Ježiša v Galilei, cesta do Jeruzalema a Ježišovo utrpenie a smrť.

Teologický význam evanjelia

Evanjelista Matúš predstavuje Ježiša ako Abrahámovho potomka, prisľúbeného Mesiáša, ktorého náboženskí vodcovia židovského národa už hneď na začiatku zavrhli a prenasledovali, kým hriešnici a pohania ho prijali (porov. 1, 1.17.22 n.; 8, 11 n.; 23, 34-39). Ako dôkaz, že Ježiš je prisľúbený Mesiáš, Matúš cituje Starý zákon (porov. napr. 1, 22n.; 2, 15.23; 4, 14; 8, 17). Miesto Izraela v dejinách spásy zaujala Cirkev ako pravý Boží ľud, pozostávajúci zo Židov i pohanov, postavená na skale, ktorou je Peter (porov. 22, 1-14; 21, 43; 27, 42; 23, 38; 16, 13-20). Ježiš je Syn živého Boha (porov. 16, 16; 11, 25-27), definitívny zákonodarca a učiteľ. Evanjelista to osobitne vyzdvihuje najmä v záverečnej formule (porov. 7, 28; 11, 1; 13, 53; 19, 1; 26, 1) piatich Ježišových veľkých rečí: reč na vrchu (hl. 5-7), reč pri vyslaní Dvanástich (9, 35-11, 1), reč o nebeskom kráľovstve (hl. 13), reč o správnom poriadku v cirkevnom spoločenstve (18, 1-35), reč proti farizejom a zákonníkom (hl. 23) a reč o posledných veciach (hl. 24-25).

Najväčším Božím príkazom je prikázanie lásky (porov. 22, 34-40), ktoré prikazuje milovať nielen blížnych, ale aj nepriateľov (porov. 5, 43-48); toto základné prikázanie má ústredné miesto aj v reči na vrchu (porov. 7, 12; pozri aj 18, 23-35 a 19, 19). Ekleziologický záujem evanjelistu sa prejavuje najmä v stati o Petrovom primáte v Cirkvi, o ktorom sa hovorí iba v Matúšovom evanjeliu (porov. 16, 18 n.). Ježišovým zmŕtvychvstaním sa všetkým ľudom otvorila cesta spásy: všetci sa majú stať Ježišovými učeníkmi a deťmi nebeského Otca (porov. 1

Je preňho dôležité ukázať ho ako človeka, ktorým sa pre nás stal. Na jeho ľudskosť, ktorá sa prejavuje v jeho emóciách a reakciách na druhých. Boh sa stal človekom a je ním na sto percent so všetkým, čo k tomu patrí. Boh sa skláňa k človeku a stáva sa mu blízky aj vo svete emócií a citov. Marek sa nebojí, že by Božieho Syna vykreslil ako slabého alebo ho nejakým spôsobom ponížil. Ježiš je človek tak ako ktokoľvek iný. Preto môžeme v Markovom evanjeliu čítať pasáže ako: „S hnevom si ich premeral a zarmútený nad zaslepenosťou ich srdca povedal človeku…“ (Mk 3,5).Alebo v stati o bohatom mladíkovi Matúš píše: „Ježiš naňho pozrel s láskou a povedal mu…“ (Mk 10,21).

Tretie evanjelium bolo napísané okolo roku 85. Lukáš je rovnako autorom evanjelia, ako aj Skutkov apoštolov. Čo je jedinečné a zaujímavé u Lukáša, je pozornosť, akú venuje ženám. Existujú legendy, ktoré hovoria o tom, že Lukáš bol maliar, ktorý namaľoval obraz Ježišovej matky. Lukáš predstavuje ženy s veľkou úctou a v jeho evanjeliu sa ich nachádza niekoľko. Lukáš ako jediný hovorí o tom, že Ježiša na krížovej ceste sprevádzali ženy. Nakoniec to boli ženy, ktoré objavili prázdny hrob a utekali to oznámiť učeníkom. Osobitnú úlohu má v Lukášovom evanjeliu Mária. Udalosti okolo Ježišovho narodenia sú vyrozprávané z pohľadu jeho matky. Evanjelista dvakrát píše: „Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich.“ (Lk 2,19).Mária je tá, ktorá je pre všetkých vzorom veriaceho človeka. Je vnímavá na Boží hlas, snaží sa mu rozumieť a prenáša ho do vlastného života. Ona je prvou a najdokonalejšou Ježišovou učeníčkou.

Jánovo evanjelium je špecifické obsahom aj štýlom. Od ostatných sa výrazne odlišuje. Prvé slová „na počiatku“ odkazujú na Knihu Genezis, ktorá sa začína tými istými slovami. Tým Ján zdôrazňuje, že príchod Božieho Syna na svet je novým začiatkom. Boh stvoril svet svojím slovom. Teraz posiela Slovo na svet, aby urobil z človeka nové stvorenie. Čo je na Jánovom evanjeliu zaujímavé, je fakt, že obsahuje príbehy, ktoré veľmi dobre poznáme, no sú iba jeho. Žiadny zo zvyšných troch evanjelistov o nich nepíše. Medzi ne patria napríklad premenenie vody na víno na svadbe v Káne, uzdravenie slepého od narodenia, rozhovor s Nikodémom, stretnutie so Samaritánkou pri studni či vzkriesenie Lazára. Taktiež je zaujímavé, že Ján o niektorých udalostiach nepíše, pretože ich predpokladá. Pre nás sú samozrejmé a možno sme si ani nevšimli, že nie sú v každom evanjeliu spomenuté. Dokonca sú to pasáže, ktoré by sme možno najviac očakávali práve od Jána. Jánovo svedectvo je jedinečné. Cez bohaté úvahy a rozhovory sa zameriava na zmysel Ježišovej identity a jeho poslanie. Zázraky, ktoré opisuje, nazýva znameniami. Je to preto, lebo skôr ako samotné zázračné skutky je dôležité všímať si ich hlbší zmysel.

Rovnako dôležité ako kedy boli napísané je aj otázka KTO ich napísal. Uznáte, že príbeh, ktorý rozpráva očitý svedok udalostí je omnoho presnejší ako keď máme svedectvo napríklad z piatej ruky.To že autorom Pavlových listov je Pavol nepochybuje takmer nik, dokonca každý jeho list začína tým, že sa predstavuje slovami: „Ja, Pavol apoštol….“Keďže bol popravený za vlády Nera okolo roku 65, musia byť všetky jeho listy mladšie. Svoje listy pravdepodobne písal koncom 40 rokov a v 50 - rokoch, teda v rozmedzí 20 - 30 rokov po ukrižovaní Ježiša. Opakovane v nich píše, že Ježiš vstal z mŕtvych, takže zmŕtvychvstanie nemôže byť mýtus, ktorý sa do kresťanstva dostal v neskorších generáciách, ale bolo to ústredné posolstvo prvých kresťanov.

Avšak Pavol sa z Ježišovho života zameral hlavne na zástupnú smrť a následné vzkriesenie. Odkiaľ teda vieme, že autormi boli Matúš, Marek, Lukáš a Ján?

Tradícia vždy pripisovala autorstvo týmto mužom a prvé zmienky o tom máme v dielach cirkevných otcov z 2. storočia.

Papius okolo roku 125 napísal, že Marek presne a starostlivo zaznamenal všetko čo Peter videl a dal si záležať na to, aby neurobil žiadnu chybu a neprijal žiadne falošné tvrdenie.

Potom Ireneus, žiak Polykarpa, ktorý bol zase žiakom apoštola Jána okolo roku 180 potvrdil tradované autorstvo týmito slovami: „Matúš šíril evanjelium medzi Židmi v ich vlastnom jazyku, kým Peter a Pavol kázali evanjelium v Ríme a založili tam cirkev. Po ich odchode (to je po smrti za vlády Nera v roku 64) sám Petrov učeník a tlmočník Marek nám zanechal podstatnú časť Petrovho kázania v poznámkach. Lukáš, Pavlov spoločník, usporiadal do knihy evanjelium kázané svojim učiteľom. Potom Ján, učeník Pánov, ktorý tiež spočíval na jeho hrudi, sám napísal evanjelium, kým pobýval v Ázijskom Efeze.“ (Irenaeus, Adversus haereses 3.3.4)

Nikdy neboli o autorstve evanjelií pochybnosti, nemáme žiadne ranné záznamy, že by sa počítalo aj s niekym iným ako možným autorom. Napriek tomu mnohí „učenci“ v 19. storočí objavili, že autormi evanjelií neboli Matúš, Marek, Lukáš a Ján, ale niekto iný kto žil dávno po Ježišovi. Ale v praxi platí, že za autora sa vždy považuje ten, kto sa za neho vyhlasuje, alebo koho podľa tradície za autora pokladajú. Preto ak chce niekto v dnešnej dobe autorstvo spochybniť, bremeno dôkazu je na ňom.

Podobne ak chce niekto spochybniť tradované autorstvo evanjelií o ktorom už máme záznamy z 2. storočia, musí predložiť dôkazy. Avšak žiadne dôkazy nepredložili. Jediné čo majú, je ničím nepodložené tvrdenie, ktoré má omnoho menšiu váhu ako tradované autorstvo doložené v dielach cirkevných otcov z 2. storočia.

Zaujímavým faktom, ktorý stojí za zmienku je to, že keby si autorstvo evanjelií vymysleli, s najväčšou pravdepodobnosťou by im dali dôveryhodnejšie mená, napríklad bolo by to evanjelium podľa Petra, Tomáša atď. Presne toto sa totiž dialo, keď vznikali v 2. a 3. storočí apokryfné evanjeliá - aby vyzerali dôveryhodnejšie nazvali ich evanjelium podľa Tomáša (hoci Tomáš bol vyše sto rokov po smrti), Filipa a iných váženejších postáv.

Skutoční autori kanonických evanjelií veľkú prestíž nemali. Výnimkou je Ján. Ale Marek a Lukáš ani neboli Ježišovi učeníci a Matúš mal hneď po Judášovi najhoršiu povesť. Dôvod je ten, že Matúš bol bývalý vyberač daní a títo mýtnici sa tešili rovnakej úcte ako prostitútky.

Verím, že som predložila dostatočné dôkazy na podporu tvrdenia, že evanjeliá boli napísané ešte počas života očitých svedkov Ježišovho pôsobenia. Navyše ich napísali buď priamo Ježišovi učeníci, teda očití svedkovia, alebo ich spoločníci na základe výpovedí očitých svedkov. Aj v dnešnej dobe sa literárne dielo, ktoré napíše buď ten, kto udalosti sám zažil, alebo ho napíše niekto, kto to síce nezažil, ale dôkladne sa povypytoval účastníkov považuje za dôveryhodné svedectvo.

tags: #kto #napisal #evanjelium #podla #matusa