Kto nemiluje, nepoznal Boha, pretože Boh je láska: Význam a hĺbka

Výrok "Kto nemiluje, nepoznal Boha, pretože Boh je láska" je nielen obyčajné slovo, alebo hlboká myšlienka, ale životná skúsenosť veriacich ľudí a aj svedectvo apoštola Jána, Pánovho najmladšieho učeníka.

Mnohí učenci a filozofi napísali početné a rozsiahle diela na túto tému, snažili sa nájsť akúsi definíciu Boha, ale možno povedať, že ani jedna z nich nevystihuje dostatočne podstatu Božej bytosti. Človek sám zo seba, zo svojho rozumu nemôže vystihnúť veľkosť a moc “Pána pánov a Kráľa kráľov”. To, čo o Pánu Bohu vieme, vieme len z Jeho zjavenia, ktoré je nám dané v Jeho slove.

Samozrejme, je to aj skúsenosť a poznanie ostatných apoštolov, ale aj všetkých, ktorí sa stretli s Božím vyjavením. Ono sa najdokonalejšie udialo v Pánovi Ježišovi Kristovi. Na začiatku prvého Jánovho listu, z ktorého sme čítali dnešné slovo, je tento výrok: ” Čo od počiatku bolo, čo sme počuli, čo na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa nám ruky dotýkali, o tom svedčíme…”. Všetko stvorenstvo je prejavom a dokladom Božej lásky. O tomto dare a Jeho diele nám hovorila celá pominulá polovica cirkevného roku.

O tomto tajomsve veľkej Božej lásky rozpráva krásnym spôsobom podobenstvo slávneho ruského spisovateľa L.N.Tolstého: “Istý ruský kráľ, ktorý dobre vychádza s ľudom a bol obľúbený, chcel v pokoji zomrieť, ale ešte skôr chcel poznať odpovede na tri otázky o Pánu Bohu. Nikto mu nevedel uspokojivo odpovedať, až prišiel jeden pastier. - Posledná z tých otázok bola: Čo robí s nami Boh? Čo robí s nami, ľuďmi? - Pastier odpovedal: To je prosté, ľahké, ale musíš zísť kráľu dolu z trónu a vymeniť si so mnou šaty. - Keď to kráľ urobil, sám už pochopil: “Ach, už rozumiem. Pán Boh to robí práve tak, ako ja teraz! Zostupuje zo svojho večného trónu a prijíma šat a podobu človeka.

Tak ako kráľ v tejto legende, tak videli pred dvoma tisícročiami ľudia Pána Boha. V Ježišovi Kristovi sa Boh stal človekom. Ján hovorí: “A my sme poznali a uverili v lásku, ktorú má Boh k nám…”. Prijatie lásky Božej skrze vieru v Ježiša Krista znamená pre veriacich radostný výhľad do budúcnosti a prekonanie strachu z Božieho súdu. “V tom sa stala láska dokonalou pri nás, aby sme mali dúfanlivosť v deň súdu”. Toto “rúcho slávy” je rúcho milosti, ktoré nám Pán Boh dáva v Ježišovi a skrze neho. V Neho “máme byť oblečení” a tak pripravení na budúce stretnutie s naším Otcom.

Preto máme s láskou nasledovať Krista Pána a tak kráčať cestou posvätenia. On sám v nás obnovuje pôvodný obraz Boží, na ktorý sme boli stvorení, ale ktorý sme pre hriech stratili. Hriech robí z ľudí karikatúry Božieho stvorenstva, ale aj tieto obnovuje Božia láska. “Na vlastnom tele vynieosl na drevo naše hriechy, aby sme odumreli hriechom a žili spravodlivosti. Jeho krvavé rany vás uzdravili”. O tejto láske sám Pán Ježiš povedal: ” Nikto nemôže väčšmi milovať, ako keď dušu položí za bratov”.

“V láske nieto bázne, lebo dokonalá láska vyháňa bázeň…”, privolána nám veriacim apoštol Ján. V tomo je teda to bohatstvo viery v Krista Pána a prijatie Jeho lásky. Na druhej strane: nemožno hovoriť o pravej a živej viere v Boha, o zakotvenosti v Bohu, ak láska v našom živote chýba, absentuje a nie je prítomná. Prosme o milosť, aby toto slovo neplatilo o nás, dnešných kresťanoch. Svet síce pohŕda vierou v Pána Boha, ale pritom zúfalo potrebuje a čaká na lásku. V tom je naša úloha a šanca. Dokázať pochybujúcim, hľadajúcim a zatvrdilým hriešnikom, že Pán Boh je Láska. Dokazujme to celým naším spôsobom života, pretože: “Toto prikázanie máme od Neho, aby ten, kto miluje Boha, miloval aj brata”. Naša odplata bude potom hojná v nebesiach.

Naše deti sa v škole na hodine náboženstva môžu naučiť takúto poučnú historku: “Pohanský kráľ sa opýtal gréckeho mudrca: povedz mi, čo je Boh? Mudrc si žiadal deň, potom dva dni, štyri dni na rozmyslenie a konečne povedal: Pane, čím viac o tejto otázke rozmýšľam, tým menej viem na ňu odpovedať”. Pohan, hoci bol mudrc (filozof), Boha nepoznal.

Biblické posolstvo o láske, ako píše sv. Pavol, je jadrom evanjelia a základom viery. Boh ako prvý miloval nás s láskou, ktorá prevyšuje ľudské city, jeho prirodzené možnosti. Táto láska je srdcom Novej zmluvy. Plnosť lásky sa nám zjavila v Ježišovi Kristovi. Táto Kristova láska (porov. Jn 15, 9) sa stala viditeľnou a hmatateľnou. Vtelila sa.

Na druhej strane, nemožno hovoriť o pravej a živej viere v Boha, o zakotvenosti v Bohu, ak láska v našom živote chýba, absentuje a nie je prítomná. Pretože ten, kto nemiluje, nie je schopný milovať Boha láskou, ktorá prevyšuje ľudské city, jeho prirodzené možnosti.

Božia láska v Trojici

Akým spôsobom sa zjavuje láska v Bohu, v Božstve, keď sa hovorí, že Boh je láska? Tam sa nehovorí len, že len tak miluje, lebo On JE láska. Nato, aby existovala láska, aby sme mohli hovoriť o láske, koľko osôb minimálne nato potrebujeme? Minimálne dve. To znamená, že Božstvo vo svojej podstate neznamená individuálnu bytosť. Boh vo svojej podstate nie je jeden, v Božstve sú minimálne dvaja a Sväté písmo nám hovorí o tom, že v Božstve sú traja: Otec, Syn a Duch Svätý.

Starodávna láska, to je tá láska, ktorú Boh - Otec pociťuje k svojmu Synovi a Syn k Bohu - Otcovi, Otec k Duchu Svätému a Duch Svätý vo vzťahu k Otcovi, Syn vo vzťahu k Duchu Svätému a Duch Svätý vo vzťahu k Synovi. Keď si dáme otázku: „Čo vlastne robil Boh pred stvorením sveta? Čo robil Boh predtým, ako začal tvoriť viditeľný svet, predtým, ako začal vytvárať anjelov, predtým, ako začal tvoriť ľudí, vesmír? Čo Boh robil predtým? Ako ubiehali jeho dni a hodiny? Čo On robil pred stvorením celého vesmíru?

Sväté písmo nám dáva veľmi zaujímavú odpoveď nato, čo Boh robil predtým, ako začal tvoriť anjelov a ľudí, dáva odpoveď na otázky: „Čo robil Boh predtým, ako začal tvoriť? Čo sa odohrávalo medzi Trojicou predtým, ako prišli na svet prvé objekty lásky?“ On bol v stave lásky. Otec miloval Syna a toto vzájomné pretekanie lásky vo vzťahu medzi Božskými Osobami bolo podstatou a základom ľudskej prirodzenosti.

Preto, keď Biblia hovorí o tom, že Boh je láska, nepopisuje len vzťah Boha k svojmu stvorenstvu, čo je samozrejme veľmi dôležité. Avšak, dávno predtým, ako sme my prišli na svet, - lebo sme prišli v určitom čase, čiže sme mali východiskový bod, mali sme začiatok - dávno pred týmto časom t.j. Keď si otvoríme prvé slová Svätého písma v 1. Mojžišovej 1,1, nachádzame tam zmienku o Bohu.

A On - ktorý je láska, ktorý sa kochá v tejto svojej láske jedného k druhému, ktorá nie je pozmenená, pokazená, pokrivená - sa na základe svojej veľkej lásky rozhodol rozšíriť tento okruh. Boh sa nechcel len sám kochať v tejto radosti, nechcel mať len sám pôžitok v tomto šťastí, v poznaní toho, že si milovaný a vo všetkých týchto citoch, ktoré kulminujú až do extázy. Boh chcel, aby aj iní toto poznali a cítili, chcel, aby žili touto plnosťou života a preto sa rozhodol, že bude tvoriť. Stvoril anjelov, stvoril Synov Božích, stvoril nám podobné ľudské bytosti a nakoniec, ako vieme, stvoril na našej zemi Adama a Evu.

Keď nás Boh stvoril, prečo nás tiež stvoril? Pre lásku. On nás stvoril nielen vďaka láske, pretože nás miloval, ale On nás stvoril, pretože On je láska. On nás stvoril nato, aby sme taktiež vedeli milovať a boli milovaní. Keď Sväté písmo opisuje, ako sme vlastne vznikli, v 1. Mojžišovej 1,26 čítame: „Učiňme človeka na náš obraz, podľa našej podoby“. Vidíme, ako Boh, vo vnútri ktorého tá láska prekypuje, ktorý je láska, ktorý nás tvorí, ako nás stvoril? Na svoj obraz, jeho podoby. A pretože Pán Boh je láska, On nás stvoril takých istých, stvoril nás schopných na lásku, stvoril nás ako schopných milovať a schopných prijať Jeho lásku.

Veľmi často, keď nám dávajú otázky: „Aký je cieľ stvorenia človeka? Načo sme vôbec boli stvorení? Biblická odpoveď je takáto: „Boh nás stvoril pre lásku“ a Sväté písmo hovorí o tom, že v Božej láske nie sú hranice, nikdy nenastane taký moment, keď vo zväzku dvoch alebo troch milujúcich sŕdc nastane hranica, limit a oni povedia: „my už nemáme lásku, už sme všetku hĺbku lásky vyčerpali.“ Láska je, podľa definície, nekonečná - rovnako ako je nekonečný Boh.

Boh nás stvoril pre vzťah so Sebou a jeden s druhým navzájom. Boh nás projektoval pre lásku. Psychológovia hovoria, že to je najdôležitejšia potreba človeka. Aká? Byť milovaný, byť chcený, cítiť, že si niekomu potrebný, že ťa niekto chce, uvedomovať si svoju hodnotu. To je najdôležitejšia potreba človeka - byť milovaný a milovať. Akokoľvek sa by človek snažil nájsť pravú lásku, tak ju na tejto zemi nevie nájsť, pretože bol stvorený pre niečo oveľa väčšie, - bol stvorený pre lásku k Bohu, pre Božiu lásku. Pretože sme boli stvorení pre lásku, nájdeme plnosť a šťastie len vtedy, keď spoznáme Boha.

Kto nemiluje, nepoznal Boha, lebo Boh je láska. Boh ako prvý miloval nás. plnosť lásky sa nám zjavila v Ježišovi Kristovi. Bohu zúžiť iba tak, že budeme Boha milovať iba v ľuďoch. V prvom mieste je však Boh - Láska. Táto láska má veľkonočný charakter. zomierať sebe, pričom v tom zomieraní v ňom klíči nový život. prijatia kríža znamená darovanie seba skrze vieru. lásky. nej zachovaný primát Boha. Niet pravej lásky bez postoja vernosti. jednou z najdôležitejších čŕt lásky. druhého v láske napriek pominuteľnosti a menlivosti životných podmienok. teda, že ten, kto prestal milovať, asi ani skutočne nemiloval.

Prikázanie lásky

Keď sa farizeji dopočuli, že umlčal saducejov, zišli sa a jeden z nich, učiteľ zákona, sa ho spýtal, aby ho pokúšal: „Učiteľ, ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie?“ On mu povedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Ježiš o ňom nielen hovoril, ale z neho aj vychádzal, preto na zlostnú otázku dáva láskavú odpoveď. Veď príkaz lásky k blížnemu „je podobný“ príkazu lásky k Bohu. Neodlučiteľnosť jedného od druhého zaznieva už v začiatkoch starozákonných dejín. Nadväzuje na hlavné prikázanie lásky (Deut 6, 5) a upriamuje ho na všetkých ľudí.

Na druhej strane celý Zákon bol daný Izraelu a je jasné, že treba zachovávať všetky prikázania a usmernenia, aby veriaci Izraelita plnil Božiu vôľu. Preto už samotné tvrdenie, že niektoré časti Zákona sú dôležitejšie než iné môže viesť k pokušeniu, že človek si bude svojvoľne vyberať, čo z Božieho slova počúvať a čo nie. Ježišova odpoveď teda mohla puntičkárskych zachovávateľov predpisov uspokojiť. On však vzápätí pridáva prikázanie lásky k blížnemu, pričom vychádza z Knihy Levitikus (Lv 19, 18,). Spresňuje, že je „podobné“ prvému, teda stavia ho na tú istú rovinu. Že sa tým nemyslí len príbuzný rodom alebo vierou vyjadruje už prvé čítanie, v ktorom Boh káže milovať aj cudzinca a stavia sa na jeho stranu. Ježiš jasne spresňuje aj mieru lásky: „ako seba samého“. Čo tým myslí, vysvetľuje zásadou: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. Lebo to je Zákon i Proroci“ (Mt 7, 12). Inými slovami, Božie prikázania plní len ten, kto miluje i svojho blížneho a dokonca aj nepriateľa.

Zachovávať prikázanie o láske znamená fakticky láskou odpovedať na lásku. Láska je základ zbožstvenia človeka. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Aj prikázanie lásky k blížnemu sa nachádza v Starom zákone (Lv 19, 8), avšak nie v bezprostrednej súvislosti s prikázaním lásky k Bohu. Ježiš kladie dôraz na osobný vzťah: „tvoj blížny“. Koho tým myslí, vyjadril v podobenstve o milosrdnom samaritánovi: je ním každý, kto potrebuje nejakú pomoc, každý človek. Aká intenzívna má byť táto láska? Ako k sebe samému. To zas vyjadruje zlaté pravidlo: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im“ (Mt 7, 12). Ježiš dáva obidve prikázania čo do významu na jednu rodinu, no zároveň ich odlišuje.

Výstižne ich vzájomnú podmienenosť vyjadruje evanjelista Ján: „Milovaní, milujme sa navzájom, lebo láska je z Boha a každý, kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha. Kto nemiluje, nepoznal Boha, lebo Boh je láska. (...) Milovaní, keď nás Boh tak miluje, aj my sme povinní milovať jeden druhého. Boha nikto nikdy nevidel; ale keď sa milujeme navzájom, Boh ostáva v nás a jeho láska v nás je dokonalá“ (1 Jn 4, 7-12). Aj Ježišove obrazy posledného súdu poukazujú na to, že láska k Bohu sa bude merať podľa praktických prejavov lásky k blížnemu, s ktorými sa Ježiš osobne stotožňuje. Týmito slovami Ježiš ukazuje, ako nerozlučne sú tieto dve prikázania navzájom spojené a obidve dôležité. Obe spolu zahŕňajú celý Zákon a Prorokov, ktoré tiež nerobia iné, než rozmieňajú hlavné prikázanie do praktických prejavov tak vo vzťahu k Bohu ako aj k človeku. Toto základné prikázanie je zároveň aj dušou celého Zákona a zmysel kázania prorokov. Bez lásky k Bohu niet ani lásky k človeku a z veriaceho sa stáva zákonník.

Láska ako nová skutočnosť

Prvý list apoštola Jána hovorí do situácie svojej doby a hovorí aj polemicky, lebo nemôže ináč: „Nemilujte svet, ani to, čo je vo svete…“ (1J 2, 15) Svetlo je dôležitejšie ako tiene, ktoré vrhá. Doba okolo roku 100 nášho letopočtu a predná časť Malej Ázie vymedzujú miesto a čas vzniku Prvého listu apoštola Jána. Apoštolská doba sa schyľuje ku koncu, víťazné výsledky Pavlovho zápasu proti židovskému obradníctvu sú už pevne zakotvené v celej cirkvi Avšak vynára sa nové nebezpečenstvo - bludné učenie o gnóze. Dnes si už ani nevieme predstaviť, aké závažné by bolo ohrozenie mladej cirkvi, ak by mu bola podľahla. Kresťanstvo by stratilo svoj osobitý ráz a splynulo by s nábožensko-filozofickým svetom antiky. Myšlienkový zápas proti gnóze bol zápasom s bytím a nebytím cirkvi.

V čom bolo bludné učenie o gnóze? Jeho hlavným heslom bolo „poznanie“, po grécky gnósis; chválila sa so spojením s vyššími svetmi a odpútaním sa od tohto sveta. Preto popierala aj skutočné vtelenie Kristovo či to, že Kristus skutočne prežíval veľké utrpenie na kríži, že bol podobný nám vo všetkom okrem hriechu. Život v tele strácal dôležitosť, hriech už nebol považovaný za hriech a prílišná duchovnosť − spiritualizmus odtrhnutý od sveta − skĺzavala až do hriešnej telesnosti. V domnelej slobode bol zrušený zákon, ktorého všetka plnosť je v prikázaní lásky. Ján v evanjeliu a rovnako aj v epištole podtrhuje lásku. v nej sú zhrnuté všetky prikázania.

Tak často to počujeme, bratia a sestry, že už ani nedoceňujeme úžasnú novosť tejto zvesti. Aj pohania mali bohov, nie však milujúcich. Aj oni prinášali bohom obete, či už zo strachu, alebo z povinnosti. No Boh Otec priniesol Pána Ježiša Krista ako obeť sám, z lásky. To je niečo neslýchané pre všetko náboženské i filozofické myslenie. To je niečo celkom nové. Eros je cesta hore, od človeka k Bohu, agapé je cesta dole od Boha k človeku. V erose je Boh milovaný, hoci nemiluje - a v agapé Boh miluje, aj keď nie je milovaný. Agapé je láska nemotivovaná, nezaslúžená. Takáto je láska i láska Božia k hriešnikom, ako aj láska kresťana k nepriateľom. Poradie hodnôt sa obrátilo. V predstave erosu má láska k sebe samému najvyššiu hodnotu, láska k Bohu menšiu, láska k blížnemu najmenšiu a láska k živému Bohu sa vôbec neuznáva (A. Láskou sa však neviditeľný Boh stáva zjavným, lebo Boh je láska. Áno, až tohto najväčšieho stotožnenia sa odvažuje pisateľ našej epištoly Ján. Nemôže lepšie vystihnúť samotnú podstatu Božej bytosti ako takto. Márne by sme v Biblii hľadali definíciu, kto a aký je Boh. Nájdeme iba toto: „Boh je láska“ v Jánovej epištole a „Boh je Duch“ v Evanjeliu podľa Jána. Tak sa nám On, neviditeľný, dal poznať − iba Jeho darovaná láska nám dáva pochopiť, ako Boh myslí a cíti, žije a koná.

Praktické prejavy lásky

Láska nie je ojedinelý dar, skôr je to celý život z Boha. Jej skutky sú poznávacím znamením pravého kresťanstva a Božieho synovstva v živote jednotlivca, ako aj poznávacím znamením pravej Kristovej cirkvi. Láska k bratom a sestrám je potom aj skúšobným kameňom lásky k Bohu. „Keď niekto hovorí: Milujem Boha, a nenávidí brata, je klamár, lebo kto nemiluje brata, ktorého videl, ako môže milovať Boha, ktorého nevidel?“ (1J 4, 20) Je toto iba niečo duchovné, pomyselné? Nie! Bratsko-sesterská láska sa má prejaviť aj sociálne: „Ale ak má niekto pozemský majetok a vidí brata trpieť núdzu, a zavrie si pred ním srdce, ako môže byť v ňom Božia láska? Deti, nemilujme slovom ani jazykom, ale skutkom a opravdivo.“ (1J 3, 17 − 18) V prvotnej cirkvi slovo agapé - láska označovalo i tzv. hody lásky, pri ktorých sa zámožnejší delili s chudobnými tak, aby všetci boli nasýtení. Bratská láska bola poznávacím znamením prvých kresťanov, takže pohania v Ríme hovorievali: „Hľa, pozrite, ako sa milujú! Ak povieme: „Toto je skutočná láska“, počujeme v tom slovo „skutok“. Viera bez skutkov je mŕtva, láska slovom alebo jazykom je mŕtva. Viera má byť „činná skrze lásku“.

Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho. Lebo neposlal Boh Syna na svet, aby odsúdil svet, ale aby ho spasil. Niekedy je ťažké veriť v Božiu lásku uprostred sveta, uprostred vlastného života. Evanjelium však hovorí, že je to to podstatné, pretože ten, kto uverí v Božiu lásku v Kristovi, nezahynie. Vieme však, čo to presne znamená „veriť v Božiu lásku“? Znamená to veriť, že Boh je vždy na tvojej strane, že nikdy nebojuje proti tebe, ale s tebou za konečné víťazstvo. Znamená to veriť, že Boh ťa nesúdi, nekritizuje, ale túži, aby si mu bol blízko, aby si bol pri zdroji jeho lásky, ktorý nevysychá.

Človek má mať poznanie daru lásky, ktorú prijíma a rovnako aj prejavuje. Pripomína to aj svätý Ján: „Milovaní, milujme sa navzájom, lebo láska je z Boha a každý, kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha. Kto nemiluje, nepoznal Boha, lebo Boh je láska“ (1 Jn 4, 7 - 8). Je reálnou požiadavkou synodálnej cesty, aby sa prehĺbila prax lásky, ktorá nie je formálne prítomná v živote kresťana, ale prežívaná na rozličných fórach kresťanských aktivít. Vieme, že synodálna cesta nie je zavŕšená a sú známe iba parciálne odozvy na túto aktivitu tak v rámci univerzálnej Cirkvi, ako aj v partikulárnych cirkevných spoločenstvách. Je však isté, že lásku, o ktorej hovoríme, je nevyhnutné prehĺbiť a praktizovať v rovine dialógu vo vzťahoch k vonkajšiemu svetu aj v našich vnútorných vzťahoch a štruktúrach. Spoločný dialóg má byť láskavý a konštruktívny. Láska uschopňuje aktívne počúvať druhého; láska učí zabúdať na seba a poskytuje priestor na komunikáciu s Bohom.

Láska v manželstve a rodine

Svätý apoštol Ján, miláčik Pánov nám odkazuje: „Milovaní, milujme sa navzájom, lebo láska je z Boha a každý, kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha. Kto nemiluje, nepoznal Boha, lebo Boh je láska. A Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život. Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy.

Často si ani nevedomujeme koľko dobrodení sme dostali od Pána Boha v stvorení, keď vytvoril pre nás ľudí celý vesmír ako jeden veľký vesmírny palác a v ňom nám dal prekrásnu planétu a umiestnil nás ľudí v rajskej záhrade, aby sme sa o ňu starali a mali z nej osoh. Dá sa to vôbec spočítať?,Je to úžasné ako Boh stvoril srdce matky, aby bolo schopné byť prameňom tak veľkej lásky.

Pápež František pripomína, že Cirkev je rodina rodín, a preto je neustále obohacovaná životom všetkých domácich cirkví. Každá rodina sa tak stáva dobrom pre Cirkev, so všetkými účinkami. Je tu vzájomná interakcia: Cirkev je otvorená pre rodinné spoločenstvo, rodina je dobrom pre Cirkev. Tento princíp vzájomného obohacovania spôsobuje, že láska prežívaná v rodinách je neustálou posilou pre život Cirkvi. Ako je Kristus prítomný v manželskom spoločenstve plnosťou lásky, tak je prítomný aj vo svojej Cirkvi. Boh dal ľuďom schopnosť lásky, teda lásku prijímať a lásku aj darovať.

Tabuľka: Láska v kontexte Biblie

tags: #kto #nemiluje #nepoznal #boha #pretoze #boh