Kto nie je bez hriechu, nech prvý hodí kameňom: Význam a kontext biblického príbehu

Príbeh ženy, ktorá bola prichytená pri cudzoložstve, je v skutočnosti pokus farizejov nachytať Pána Ježiša, aby povedal niečo, čo je v rozpore s Mojžišovým zákonom. Poďme sa ponoriť do hĺbky tohto biblického príbehu a objasniť jeho skutočný význam.

Ježiš a cudzoložnica (Peter Paul Rubens)

Situácia a úmysel farizejov

Prečítajte si Ján 7:53 - Ján 8:2. Uplynulo sedem dní sviatku stánkov. Už je ôsmy deň zhromaždenia. Je to ôsmy deň požadovaný podľa Mojžišovho zákona, oddelený svätý deň, odlišný od sviatku stánkov. Potom, ako strávil noc na olivovom vrchu, je teraz Pán Ježiš na chrámovom dvore a znova vyučuje ľudí. Vidíme, ako si počkali, kým začal vyučovať na verejnosti, lebo sa Ho snažia diskreditovať verejne.

Pozrime sa čo sa stalo. Prečítajme si verše 3-6. K Ježišovi priviedli ženu a obvinili ju z nevery. Ján nám píše o ich pokuse Ho nachytať a obviniť. Aby ukázali, že niet pochybností o jej vine, povedali, že bola pristihnutá pri čine, pri cudzoložstve. Už tu mali prehrané, lebo pre spáchanie cudzoložstva sú potrební dvaja. Ale kde bol mužský účastník tejto záležitosti? Ich snaha jednoznačne nie je uplatňovať zákon. Žalobcovia o tom neuvažovali.

Ale ty, čo hovoríš ty? Priviedli prípad s celkom určitou otázkou: „Mojžiš nám v zákone prikázal takéto ukameňovať; čo povieš Ty?“ Nešlo o tradíciu, ale o Mojžišov zákon. V gréckom origináli to znie naliehavejšie: „Mojžiš prikázal také kameňovať. Ale ty, čo hovoríš ty?“ Slovo „Ty“ je použité dvakrát. Čo povieš Ty, ako svoj názor proti Mojžišovi.

Reakcia Pána Ježiša

Reakcia Pána Ježiša je veľmi zaujímavá. Najprv Pán Ježiš neodpovedal, ale ako čítame v 6. verši - zohol sa a písal prstom po zemi. Divím sa, ako mnoho komentárov sa venuje tomu, čo písal Pán Ježiš. Ako keby po 2000 rokoch bolo možné nájsť na zemi niečo, čo sa dá čítať. V gréckom texte sa kladie dôraz na prst a nie na písanie. Pre zdôraznenie je tam „prst“ zámerne na začiatku vety. Prečo?

Zo 613 Mojžišových zákonov je 603 písaných na pergamen. Desatoro prikázaní nebolo vytesaných, ale ako je nám povedané na štyroch miestach v písme, boli napísané prstom Božím (2M 31:18; 32:15-16; 5M 4:13; 5M 9:10). Dôvod, pre ktorý je tu zdôraznený prst, je ukázať, že autorom tohto prikázania je Boh. On je autorom celého Mojžišovho zákona. Keď je autorom, je prirodzené, že pozná všetky výpovede zákona, ktoré sa týkajú tohto hriechu, a z neho vyplývajúci trest. Pozná všetko.

"Kto je z vás bez hriechu, nech prvý hodí po nej kameňom"

Čo sa udialo potom čítame v siedmom a ôsmom verši. Keď na neho naliehali, aby im dal odpoveď, tak im ju dáva. A zase sa zohol a písal po zemi. „Kto je z vás bez hriechu, nech prvý hodí po nej kameňom.“

Nesprávne vysvetlenie a vytrhnutie z kontextu

Ako sa to zvykne vysvetľovať a uplatňovať? Ľudia často vytrhnú túto pasáž z kontextu a vyučujú niečo, čo tu nebolo v úmysle učiť. Často sa to vysvetľuje tak, že sa poukáže na to, že sme všetci hriešnici a nemali by sme nikoho súdiť.

Ale to by porušovalo ďalšie princípy, ktoré nás písmo učí. Niekedy musíme súdiť a konfrontovať veriacich s hriechom. Ak by Pán Ježiš povedal: Kto je absolútne a bezhriešne dokonalý, nech hodí prvý kameň, tak by to bolo v rozpore s Mojžišovým zákonom a mohli by Ho právom obviniť.

Čo hovorí Mojžišov zákon?

Kniha 5. Mojžišova 22-24: Keby pristihli muža, ktorý spal s vydatou ženou, nech zomrú obidvaja: muž, ktorý spal so ženou, i žena. Tak odstráň zlo z Izraela! Keby bola deva-panna zasnúbená s mužom, a stretol by ju v meste iný muž, a spal by s ňou, vtedy ich oboch vyveďte k bráne toho mesta a ukameňujte ich na smrť: dievku za to, že nevolala do mesta o pomoc, a muža za to, že zneuctil ženu svojho blížneho.

Ak je najčastejší výklad tejto pasáže nesprávny, tak čo tu Pán Ježiš hovorí? Ťažiskom v tejto súvislosti je Mojžišov zákon. To, čo Pán Ježiš povedal je nasledovné: Keď niekoho súdime na základe Mojžišovho zákona, potom musíme vziať do úvahy všetko, čo Mojžišov zákon hovorí o tomto hriechu a o následnom treste.

Zákon hovorí, že keď je niekto vinný cudzoložstvom, musí byť ukameňovaný. Ale to nebolo všetko, čo Mojžiš napísal. Napísal tiež, že vinník môže byť odsúdený a popravený na základe svedectva dvoch alebo troch svedkov. Farizeji teda museli mať týchto svedkov, lebo tvrdili, že bola pristihnutá pri skutku. A to ešte nie je všetko, čo Mojžiš napísal. Tí dvaja alebo traja svedkovia, na ktorých svedectvo by bol niekto odsúdený na smrť, musia ako prví hodiť kameňom. Ako prví teda musia hodiť kamene pôvodní žalobcovia.

Nájdeme to v 5. knihe Mojžišovej v 13. a 17. kapitole, kde sa píše o verných svedkoch pred súdom. Môžeme to zhrnúť nasledovne: Tí dvaja alebo traja svedkovia, podľa ktorých svedectva mohol byť niekto odsúdený na smrť a ktorí mali hodiť prví kameňom, nemohli byť vinní tým istým hriechom ako obžalovaný.

Jeden po druhom odchádzali, čo znamenalo, že svedkovia neboli nevinní, čo sa týkalo hriechu cudzoložstva. V desiatom verši čítame, že cudzoložnica zostala sama a Pán Ježiš sa jej spýtal: „Žena, kde sú? Nikto ťa neodsúdil? Odpovedala: Nikto, Pane! Nato povedal Ježiš: Ani ja ťa neodsudzujem.“ Neospravedlnil jej hriech, lebo povedal: „Choď a odteraz viac nehreš.“ Išlo o právoplatné odsúdenie na základe Mojžišovho zákona.

Bolo to jediný raz, čo sa farizeji pokúšali dostať Pána Ježiša do konfliktu s Mojžišovým zákonom, ale tento pokus sa im nevydaril. Neskôr to už neskúšali.

Transformácia pohľadu na problém

„Kto je bez viny nech prvý hodí kameňom.“ Túto vetu považujem za ústrednú v úryvku z evanjelia, ktoré pripadá práve na túto nedeľu. Táto veta dokázala zastaviť lynčujúci dav ženúci cudzoložnicu na istú smrť. Ježiš použil bravúrnu techniku a to transformáciu pohľadu na problém. Dav riešil problém s hriešnicou, ktorá scudzoložila a šiel ju za to potrestať. V dave museli zaznievať slová ako: „Pozrite sa na ňu, ako mohla toto spraviť?“; „Toto správanie sa prieči prikázaniam nášho Boha ukameňujme ju!“; „ju“, „ona“, „iba ona“.

A do tohto celého obviňovania vstupuje Ježišova veta: „Kto z Vás je bez viny, nech prvý hodí kameňom.“ Týmto otočil pohľad ľudí na seba. Všetci do jedného boli prinútení zamyslieť sa nad jeho slovami a položiť si otázku: Je moje správanie také čisté a bez hriechu, aby som mohol vyriecť súd nad touto ženou?

Vo svojej praxi sa stretávam s rodičmi klientov, ktorí majú jasno v tom, kto je na vine, čo sa týka správania ich dieťaťa. Takto je to aj s nami kresťanmi. Kritizujeme druhých za niečo čo robia, možno aj proti Božím prikázaniam, držíme kameň v rukách. Ale ak by sme sa pozreli na seba, zistili by sme, že s nami to tiež nie je vždy ružové. Otázka je, či si to dokážeme priznať a kameň z rúk pustíme, alebo ostaneme aj napriek vlastnej introspekcii v obrane a kameň aj tak hodíme.

Súdenie a morálka v kontexte psychoanalýzy

Podľa mňa prvý taký psychoanalytický príbeh, respektíve príbeh, v ktorom sa odohrá psychoanalytická terapia, je hádzanie kameňov do Márie Magdalény. Tam hádžu chlapíci kamene do prostitútky a do toho príde Ježiš, ktorý im niečo povie a oni to už zrazu nie sú schopní ďalej robiť. Ježiš tou vetou „kto je bez viny, nech prvý hodí kameňom“ odstránil akési pozadie, na ktorom boli schopní tie kamene hádzať. Z hľadiska psychoanalýzy ich konfrontoval s ich vlastnou túžbou a zobral im predstavu, že hádžu kamene preto, lebo im to prikazuje zákon. A tak tam zostali stáť s kameňom v ruke oproti žene a každý z nich si musel uvedomiť, čo je vlastne za človeka. Musel si uvedomiť „ja som človek, ktorý hádže do ženy kamene - toto ma baví, toto chcem robiť“.

Božie milosrdenstvo

Teológia pozná viacero Božích vlastností, ako napríklad dokonalosť, svätosť, pravdovravnosť, spravodlivosť, vernosť a iné. Medzi týmito vlastnosťami vyniká Božie milosrdenstvo, ktoré je označované za najkrajšiu Božiu vlastnosť.

Boh nás miluje oveľa lepšie, než si to myslíme. Asi by sa dalo povedať, že Božie milosrdenstvo je nevyčerpateľný prameň, ktorý očisťuje Cirkev i ľudstvo. Božie milosrdenstvo je vlastne Božia dobrota voči telesnej a duševnej ľudskej biede, z ktorej Boh rád a ochotne pomáha.

Pán Ježiš hovorí sv. Milosrdnú Božiu lásku poznávame len vďaka Zjaveniu. V súčasnosti nám túto pravdu pripomína svojím poslaním sv. Faustína a sv. Ján Pavol II. Spomínaný pápež pri kanonizácii sestry Faustíny 30. Týmto aktom dal jasne najavo, čo bolo jemu srdcu také blízke a zároveň tak evidentne prítomné vo Svätom písme. Slová žalmistu, keď opakuje, že jeho milosrdenstvo je večné (porov. Ž 136), sú akoby mottom dejín spásy. Nekonečné Božie milosrdenstvo hlásajú a oslavujú takmer všetky strany Starého zákona. Niektoré, ako napríklad piata kniha Mojžišova Deuteronómium a kapitoly v prorokovi Izaiášovi (porov.

Božie milosrdenstvo nie je len výrazom Božej lásky a dobrotivosti, ale je zároveň aj prejavom Božej moci a velebnosti. Táto myšlienka je prítomná aj v modlitbe dňa na 26. Zdá sa to ako paradox, že Boh milosrdenstvom preukazuje svoju všemohúcnosť. Pán Ježiš hovorí sv. Faustíne: „V Starom zákone som posielal k svojmu ľudu prorokov s výstrahami. Podľa sv. apoštola Pavla je sám Boh Otec milosrdenstva a Boh všetkej útechy (porov. 2 Kor 1, 3). Táto Božia vlastnosť má byť obrazom Božieho života v nás. Podľa slov Pána Ježiša sú „blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo“ (Mt 5, 7). O veľkej Božej dobrote a láske k ľuďom píše aj sv. Pavol v Liste Títovi.

Sám Pán Ježiš o svojom poslaní vyhlásil, že neprišiel volať spravodlivých, ale hriešnikov (porov. Svoje nekonečné milosrdenstvo vyjadril v mnohých podobenstvách, ako napríklad o stratenej ovci (porov. Mt 18, 12 - 14; Lk 15, 4 - 7); o stratenej drachme (porov. Lk 15, 8 - 10); o márnotratnom synovi (porov. Lk 15, 11 - 32); o dobrom pastierovi (porov.

Aj on sám preukázal milosrdenstvo - či už Samaritánke (porov. Jn 4, 1 - 42); Zachejovi (porov. Lk 19, 1 - 10); cudzoložnici (porov. Jn 8, 3 - 11); lotrovi na kríži (porov. Lk 23, 39 - 43) a mnohým iným. V Jánovom evanjeliu vidíme Ježiša, ku ktorému priviedli ženu prichytenú pri cudzoložstve a dali mu zákernú otázku: Mojžiš kázal takúto ženu ukameňovať. Čo povieš ty? (porov. Nech by odpovedal akokoľvek, obrátilo by sa to proti nemu. Ak by povedal - pustite ju, obvinia ho, že sa protiví zákonu. Žalobcov nezaujíma osud ženy. Nešlo im o ženu, ale o diskreditáciu Ježiša.

Pýtam sa: V čom sa odlišovali od muža, ktorý s ňou zhrešil? Ktorý ju tiež využil ako prostriedok pre svoju rozkoš, a teraz zmizol? Kde je ten muž? Nebol aj on zodpovedný za spoločný hriech cudzoložstva?

Kameňovanie a psychologický moment

Je tu jeden zaujímavý psychologický moment. Kameňovanie bolo kolektívnym vykonaním trestu smrti, pri ktorom sa jednotlivec schoval za konanie masy. Môj kameň sa stratí v kope, ktorá dopadne na obžalovaného. Podľa vtedy platného židovského zákona, ako to nachádzame v Knihe Deuteronómium, tým prvým mal byť očitý svedok hriechu, zločinu, za ktorý bol obvinený súdený.

Dnes s odstupom 2000 rokov sa správame podobne. Ak sa nájde jeden, ktorý hodí prvý, okamžite sa pridajú ďalší. Tiež ide málokedy o pravdu či spravodlivosť. Jeden hádže preto, že si tým ventiluje svoju nenávisť, hnev. Druhý preto, že mu za to platia, tretí len tak zo samopaše. Výsledok je takmer rovnaký. A hlavne - už si nikto nepamätá, kto hodil prvý.

Vráťme sa k spomínanej stati v Jánovom evanjeliu. Ježiš neodpovedal na otázku. Nedal sa vyprovokovať. „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň“ (Jn 8, 7). Po tejto výzve všetci postupne zdupkali. A Pán, ktorý jediný mal právo ženu odsúdiť, ju neodsúdil, ale oslobodil. Odsúdil hriech. Už nehreš! Nepovedal jej: Choď, nič sa nestalo. Ale: Choď a už nehreš! To znamená, zhrešila si. Bol to hriech. Ale choď. Choď v pokoji. Oslobodil ju. Neodsúdili ťa, ani ja ťa neodsudzujem. Jeho milosrdenstvo je väčšie ako ľudská duchovná bieda.

A bez súdu a odsúdenia nechal ísť aj žalobcov, hoci z istého pohľadu ich hriech bol väčší ako hriech ženy. Oni však hrešili zo zloby. Zákerne a premyslene chceli Ježiša dostať, aby ho obžalovali, a neváhali využiť túto ženu ako prostriedok na dosiahnutie svojho cieľa.

Často aj v súčasnej dobe sme svedkami zloby a prefíkanosti. Pán Ježiš však neodsúdil ani ich. Ale nepriamo im položil otázku na zamyslenie: A vy ste azda bez hriechu? Boh nás počas nášho pozemského života nikdy neodsudzuje. Prihovára sa nám, aby sme skúmali svoje vnútro a pohnútky svojho konania. Tým najintímnejším miestom, kde môžeme počuť jeho hlas, je svedomie. Nielen obdobie pôstu je časom na pokánie. Ale každý jeden deň života tu na zemi je časom na pokánie, chvíľou priblížiť sa k Bohu. A my nevieme, koľko toho času ešte máme.

Citát "Kto je z vás bez hriechu, nech prvý hodí po nej kameňom" patrí medzi najznámejšie a najvýznamnejšie výroky Ježiša Krista. Tieto slová zazneli v situácii, keď zákonníci a farizeji priviedli k Ježišovi ženu pristihnutú pri cudzoložstve, aby ho pokúšali a zároveň mohli obžalovať. Podľa Mojžišovho zákona mali byť takéto ženy ukameňované. Ježiš sa však nezapojil do tejto debaty, ale zohol sa a prstom písal po zemi. Keď na neho naliehali, aby sa vyjadril, povedal im: "Kto je z vás bez hriechu, nech prvý hodí po nej kameňom." Po týchto slovách sa jeden po druhom začali vytrácať, počnúc od starších, až kým nezostal len Ježiš a žena. Ježiš sa jej opýtal, či ju niekto odsúdil, a keď odpovedala, že nikto, povedal jej: "Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už viac nehreš."

Tento citát má hlboký význam a odkazuje na niekoľko dôležitých aspektov kresťanského učenia:

• Uvedomenie si vlastnej hriešnosti: Ježiš vyzýva prítomných, aby sa zamysleli nad svojím vlastným životom a hriechmi, predtým než začnú súdiť iných.
• Odpustenie a milosrdenstvo: Ježiš neodsudzuje ženu, ale ponúka jej odpustenie a šancu na nový život.
• Súdenie: Ježiš varuje pred unáhleným a nespravodlivým súdením iných ľudí.

tags: #kto #nieje #bez #hriech #nech #prvy