Odmietanie tradičného realizmu a kritika cirkvi v literatúre a filozofii

V dejinách filozofie a literatúry nájdeme obdobia, ktoré sa vyznačujú odmietaním tradičného realizmu a kritickým pohľadom na cirkevné inštitúcie. Tieto tendencie sa prejavovali v rôznych obdobiach a mali rôzne formy, od náboženskej filozofie až po literárne diela.

Škola Aténska od Raffaela zobrazuje významné postavy antickej filozofie, ktorá bola neskôr pretavená do stredovekého kresťanského myslenia.

Stredoveká filozofia a náboženské myslenie

Začiatky nachádzame po rozpade antickej filozofie v 4. - 6. storočí n. l. a vrcholné produkty v 13. - 15. storočí. Premena nebol zmenený nejakým náhlym skokom, skôr ho možno charakterizovať ako relatívne plynulý prechod. Pre stredovek je príznačný nárastom stále výraznejšieho vplyvu kresťanstva (jeho šírenia a posilňovania sa), ktoré neodmieta a priori výdobytky predchádzajúceho kultúrno-filozofického vedenia. Hoci aspoň všetko najdôležitejšie z grécko-rímského vývoja dejín filozofie, predsa bez týchto svojich zdrojov (platónsko-novoplatónskych, aristotelovsko-peripatetických, stoických a pod. sa nezaobíde.

Stredovekú filozofiu rozdelíme na dve hlavné obdobia - na patristiku (3. - 7. storočie n. l.) a scholastiku (8. - 15. stor.). Patristiku predstavujú dve obdobia - kresťanská apologetika a augustínovská patristika. Dejiny scholastickej filozofie možno najvšeobecnejšie rozdeliť do troch základných periód. Prvé obdobie predstavuje raná scholastika (9. - 12. storočie, začiatky tvorby scholastickej metódy, hľadanie väzieb teológie a filozofie, vznik sporu o univerzálie), druhé vrcholná scholastika (13. storočie, súvisí hlavne s tvorbou T. Akvinského). Posledné obdobie stredovekej filozofie tvorí neskorá scholastika (14. - 15. storočie).

V počiatku sa stredoveké filozoficko-náboženské myslenie rozvíja vo forme komentovania a vysvetľovania diel antických filozofov a Biblie. Z diel grécko-rímskych filozofov to boli hlavne práce Platóna, Aristotela, Plotina, Porfyria, Boethia a Cassiodora. Príznačné pre ne je to, že rozvíjajú, resp. opakujú niektoré základné momenty Platónovej a Aristotelovej metafyziky s postupným dôrazom na uplatnenie sylogistickej metódy Aristotelovej logiky. Nie je vôbec náhodné, že v jednostranne deduktívnom chápaní sa aristotelovská sylogistika, z ktorej bola vlastne vytra-tená akákoľvek súvislosť s ontologickou problematikou, stala najrozšírenejšou filozofickou metódou scholastiky.

Scholastika sa v počiatku svojho vývoja nemohla oprieť o rozsiahlejšie poznanie Aristotela, a to minimálne z dvoch dôvodov. Prvý dôvod spočíval v tom, že takmer do 12. storočia sú naj-významnejšie Aristotelove práce (Metafyzika, Fyzika, Organon & ) nedostupné, snáď okrem spisu Kategórie. Až neskôr sa začínajú objavovať aj v latinských prekladoch. Druhý dôvod súvisí s tým, že scholastika, ktorá nechcela ísť ďalej než k racionálnemu zdôvodneniu náboženských dogiem, nemohla súhlasiť s filozofickým odkazom pohanského mysliteľa. Jeho učenie bolo pod prísnym oficiálnym zákazom cirkvi. Až takmer sto rokov po smrti T. Akvinského.

Čo existuje, existuje len vďaka hlavnému, riadiacemu princípu všetkého, ktorým je Boh. Boh všetko stvoril a zaradil do hierarchicky usporiadaného celku. Človek sám. Svet je pochopený ako hierarchicky organizovaný celok. Stredom a zároveň vrcholom stredovekého nazerania sveta je Boh, ktorý sa chápe ako základný tvoriaci a riadiaci princíp a ktorý sa zároveň pokladá za Najvyššie Dobro, Pravdu a Krásu. V stredovekom kresťanskom vertikálne ontologickom a morálno-axiologickom chápaní sveta, dominovali tieto základné princípy: teocentrizmus, kreacionizmus, providencializmus, personalizmus a revelacionizmus.

Základným princípom kresťanského pochopenia sveta je teocentrizmus (z gréc. theos - boh a lat. centrum - stred). Podľa tohto princípu zdrojom každého bytia, dobra a krásy je jedine Boh. Všetky veci súvisia s božskou dokonalosťou a prostredníctvom tejto interakcie nadobúdajú svoje prirodzené miesto v hierarchicky usporiadanom svete. Princípu teocentrickej hierarchie sa podriaďovalo aj poznanie a veda. Druhým princípom je kreacionizmus (z lat. creatio - stvorenie). Boh je chápany ako nestvoreny, a naopak vsetko stvorené sa mení a smeruje k zá-niku. Tretím princípom stredovekého nazerania na svet je princíp providencializmu (z lat. providentia - prozreteľnosť). Posledný veľký princíp stredovekého nazerania na svet je princíp revelacionizmu (z lat. revelatio - zjavenie).

Gutenbergova Biblia, jeden z prvých tlačených dokumentov, ktorý mal obrovský vplyv na šírenie náboženských myšlienok.

Kresťanská apologetika

Kresťanská apologetika vzniká a šíri sa v 2. a 3. storočí n. l. ako obrana kresťanského učenia proti jeho antickým kritikom. Označenie apologeti pochádza z gréckeho slova apologia - odpoveď, obhajoba. Kresťanskí apologeti videli svoje poslanie v obrane svätej viery a ochrany Krista pred ohováraniami pohanov a Židov. Apologetika je prvou etapou tzv. patristiky (3. - 8. storočie n. l.) nazvanej podľa svojich tvorcov cirkevných otcov (z lat. patres ecclesiatice). Východní apologeti, Justin, Ireneus, Tacián i niektorí ďalší, nastolili závažné otázky o vzťahu náboženskej viery a rozumu, o vzťahu kresťanského náboženstva k antickej kultúre. Najvýraznejšou postavou medzi východnými apologetmi bol Justin, nazývaný tiež kresťanským Sokratom.

Podľa Justína všetko dobré a pravdivé z kresťanského učenia je už obsiahnutý v gréckej filozofii. Avšak tou jedine správnou a potrebnou filozofiou je len Biblia. Dokonca aj Sokrates boli podľa Justina kresťanmi. Ireneus podrobil výraznej kritike nekresťanský gnosticizmus. zdôrazňoval učenie dvanástich apoštolov, čo má obsahovať pravda.

Významný je aj pohľad Taciána. Tento, na rozdiel od Justina a Irenea, veľmi ostro (aj nadávkami) vystúpil proti gréckym filozofom. Sú podľa neho iba klamármi, pretože sa rozhodli nasledovať démonov. Z toho mu vyplynulo, že títo filozofi sú iba roztopašní, obžerskí a nemravní. Všetkých obvinil z plagiátorstva. Západnú - latinskú apologetiku najvýraznejšie reprezentuje Tertullianus. Pôvodným vzdelaním nebol filozof, ale právnik. Asi v tridsiatich rokoch sa stal kresťanom. Horlivo obhajoval učenie kresťanstva a napriek tomu, že bol ženatý, pôsobil ako kňaz. V závere svojho života prešiel k asketickej a mystickej sekte montanistov.

Tertullianus rigorózne staval kresťanstvo proti pohanstvu a náboženstvo proti filozofii. Pýtal sa: „Čo má spoločné Atény s Jeruzalemom; ten, kto veci búra, s tým, kto ich buduje; ten, kto pritakáva bludom, s tým, kto ich zavrhuje; ten, kto vyvracia pravdu, s tým, kto ju obnovuje?“ Tertullianus formuluje svoje otázky v práci Apologeticum. Skúmam... komu ste uverili. Chcel... čomu ste uverili. Zastávam sa... komu ste uverili. Jeho známy záver: „Verím, pretože je to absurdné“ (credo quia absurdum est).

Náboženská filozofia Aurelia Augustína

Vrcholným predstaviteľom patristiky je Aurelius Augustinus (354 - 430 n. l.). Narodil sa v Tagaste ako syn pohanského úradníka rímskej správy a kresťanky Moniky. Neskôr ju cirkev vyhlásila za svätú. Študoval vo vtedajších vyspelých centrách severnej Afriky - Madaure a Kartágu. V mladosti bol ovplyvnený učením manicheizmu, ktorého sa stal takmer desať rokov horlivým stúpencom. Neskôr sa venoval štúdiu gramatiky a rétoriky. Ani tu sa však dlho nezdržal a odchádza so svojou matkou i priateľmi do Milána. V Miláne došlo v jeho živote k zásadnému obratu. Pod vplyvom kázní biskupa Ambrózia, svojej matky a cirkevných kruhov vôbec sa z neho stáva kresťan. Na jar roku 387 prijíma krst. Augustínovo učenie neskôr ovplyvnilo mnohé vetvy kresťanstva, katolicizmu, protestantizmu, ako aj pravoslávia.

Filozofi v prvých storočiach po Kristovi sa síce pokúšali o vytvorenie filozoficko-teologického systému, ale predpoklady na naplnenie tohto úsilie výrazne vytvára až Augustín. Vystupuje ako zakladateľ konceptuálne rozvinutej a relatívne celostnej sústavy ortodoxne kresťanského filozofovania. Táto náboženská filozofia nadobudla u neho svoju ucelenú podobu realizáciou základných troch postulátov:

1. priority boha nad svetom,
2. priority ducha nad telom a
3. priority viery nad rozumom.

Tieto tri základné augustínovské postuláty znamenajú v porovnaní s antickým filozofickým myslením zmenu, tak v spôsobe myslenia, ako aj v celkovej metafyzickej koncepcii sveta. Zásadná zmena sa nesie v duchu podriadenia filozofie princípom kresťanstva. Augustín nadviazal na predchádzajúcu antickú filozofiu a z nej zvlášť na platónsko-novoplatónsku líniu. Súčasne sa vyrovnával so silným vplyvom manicheizmu a adademického skepticizmu. Dôležitým prvkom Augustínovho myslenia je chápanie človeka ako náboženskej bytosti, ktorá bola stvorená na obraz Boha. Príznačná je jeho metafyzika vnútornej skúsenosti, ktorá je dominujúcim ideovo-teoretickým pilierom, okolo ktorej Augustín navrstvuje náboženské meditácie o antropologických problémoch. Z toho vyplývajú aj ďalšie výrazné odlišnosti, sústreďujúce sa okolo vyzdvihovania meditatívno-praktických náboženských kritérií, cieľov a zmyslu filozofovania.

Augustín zdôrazňoval, že pravé kresťanské náboženstvo (vera religio) je totožné s pravou filozofiou (vera philosophia). Na rozdiel od vrcholnej scholastiky sa Augustín neusiloval o autonómiu filozofie, ale snažil sa o vybudovanie jednotnej kresťanskej múdrosti (sapientia), ktorá mala zahrňovať sedem slobodných umení, filozofiu i teológiu. Predovšetkým tento základný rozdiel - rozdiel medzi hľadaním zmyslu prítomného a posmrtného bytia - je tým najvýznamnejším. Cieľom filozofovania nie je pozemské šťastie, ale nadobudnutie blaženosti. Zmysel filozofického poznania je rozvíjaný v duchu kresťanského náboženstva: Deum et animam scire cupio. Nihilne plus? Nihil. - Chcem poznať Boha a dušu. Nič viac? Nič!

Predmet a zmysel filozofického poznania sú takto v porovnaní s antickou filozofiou zúžené a modifikované. Augustínovo riešenie problému blaženosti, sa zásadne tiež rozchádza s koncepciou antického hedonizmu. Jeho chápanie blaženosti je teistické. Augustín chápal Boha ako stvoriteľa človeka a sveta. Augustínova koncepcia tzv. stvorenia sveta „ex nihilo“ (z ničoho) znamená zásadný obrat v chápaní vzťahu človeka na Bohu. Augustín včlenil novoplatónske učenie do nábožensko-teologického systému. Podľa Augustína Boh je najvyšším bytím, obsahuje v sebe všetky kvality a zhoduje sa v absolútnej jednote s pravdou, dobrom a ďalšími substanciálnymi atribútmi. Boh je počiatkom všetkého. Všetko má svoj pôvod v Bohu.

Podľa Augustína skutočnosť, že svet má počiatku je tak spôsobené, že ho možno stvárniť, je stvárniteľné z božej dobroty. Teda byť stvárnený je dobro. Čiže dobro je stvárniteľné dobro, preto pôvodca všetkého dobra, ktorý dal tvar, dal i mož-nosť byť stvárnený. Čo ešte nie je, pokiaľ môže byť, má od Boha. Čo ešte nie je stvár-nené, pokiaľ môže byť stvárnené, má od Boha. No nijaká vec nedo-siahla plnosť svojej prirodzenosti, ak nie je z každej stránky úplná.

Boh a svet nie sú zásadne oddelení v zmysle vyššieho - dokonalého bytia a nižšieho - nedokonalého bytia. Svet je časovo limitované. Boh existuje ako zdroj večných ideí, modelov, vzorov (exempla) vecí a noriem hodnotenia ich dokonalosti v božskej mysli. Boh ako istým nadprirodzeným duchom, osobnostným princípom tvoriacim svet nie z nevyhnutnosti, ale zo slobodnej vôle, je to substancia, v ktorej sú sústredené všetky tvorivé potencie a akty (substantia creatrix). Stvorenie Boha ako dielo lásky a záľuby Absolútna. Boh tento náš svet nielen stvoril, ale ho v jeho existencii neustále udržuje a znovuobnovuje (creatio perpetua). V týchto názoroch sa jasne prejavuje vplyv Biblie.

Všetko je v istom zmysle nevyspytateľné, neprehľadné, iracionálne a rozumom nekontrolovateľné). Dôkazom toho je aj riešenie otázky: Čo robil Boh v dobe, než stvoril tento svet? Augustín vidí v Bohu bytosť skrývajúcu množstvo svojich tajomstiev. Boh je mimo času. Tým sa však problém rieši v hraniciach teologického uvažovania. Problém zla v augustínovskej filozofii patrí k najzložitejším otázkam filozofie minulosti, resp. jeho riešenie predstavuje metafyzicko-náboženský problém, ktorý zdôvodňuje kresťanský idealizmus rozlíšením sveta dokonalého božského a sveta nedokonalého, t. j. pozemského. Otázkou zostáva - odkiaľ sa vlastne zobralo zlo, ak svet tvorí dokonalý Boh? Ak Boh je Dobro samo, Dobro absolútne a ak Boh je jediným stvoriteľom sveta, fenomén zla je nevysvetliteľný. Augustín odmietal existenciu démonická sila, ktorá by bola pôvodcom zla. Neuznával existenciu ab-solútneho zla ako antitézy k Bohu, pretože by bolo druhým Absolútnom vedľa neho. Východisko riešenia tohto prob-lému (antinómie) nachádza v koncepcii chápania zla ako menšieho dobra. Boh používa zlo na to, aby viac vynikol celok dobra. Z doteraz uvedeného vyplýva, že Augustín si svojím chápaním zla vo svojráznej perspektíve kresťanského optimizmu vytvára priestor pre ašpirácie koncipovanú teodiceu (ospravedlňovanie Boha vzhľadom na existujúce zlo vo svete).

Čo existuje, existuje tak, ako existuje, rozmiestnené na stupňoch prírody tým spôsobom, že keď sa pozeráme na celok, neodráža nás nikde nijaká ošklivosť. Nedokonalosť vecí tým nevyhnutne ukazuje dokonalosť božského všetvorenstva ako všeobecnej harmónie. Augustín sa zamýšľa nad podstatou človeka samotného. Jeho úvaha je silne vyhrotená: „Čo som ja, ktorý hovorím s Tebou? Beda mi, Pane, odpusť mi, Pane! Lebo hľa, hovorím, a predsa neviem, čo som. Či som telo, alebo duša? Neviem. Ó, Bože, neviem! Či som radca, smradľavá nádoba, potrava ohňa. Čo som ja, že hovorím s Tebou? Beda mi, Pane, odpusť mi, Pane! Som človek. Človek zrodený zo ženy, jestvujúci krátko, preplnený mnohými biedami. Človek po-dobný márnosti, pripodobnený nerozumným zvieratám a urobený im rovným. Čo som ja? Trpká smrť v úzkostiach. Čo som ja, biedny? Čo budem potom? Čo som ja? Pás hniloby, hromada červov, kopa črepín a hnisu, plný zápachu a hrôzy, slepý, chudý, nahý, podrobený mnohým nedostatkom a nepoznajúci svojho východu ani vchodu. Tieto slová sú plné bolestnej úzkosti obsiahnutej v Biblii. V žiadnej inej filozofii o človeku a jeho živote nepozná výraz-nejšie obrazy telesného utrpenia. Bolesť je v Augustínovom ponímaní človeka je bytostne spojené s významom bolesti. Jeho učenie je poznačené učením o konci sveta a po-slednom súde. Augustín stavia do popredia nedokonalosť človeka. Kresťanský svet to chápe presne nao-pak. Toto centrum výrazne preferuje. V centre jeho pozornosti je človeka v konfrontácií s dokonalosťou Boha a zá-vislosti na Ňom. Z uvedeného vyplýva, že predovšetkým nastoľuje, ale aj rieši nábožensko-antropologické otázky. Podľa Augustína človeka ako obraz boží - imago Dei. Pochopenie človeka je nepredstaviteľný bez špiritualistickej dimenzie, t. j. to nás charakterizuje. Človek sa definuje ako rozumnú dušu, ktorá má svoje telo. K vzťahu človeku, vzťahu tela a duše nakoniec prišiel až k pa-radoxnému záveru, že nie duša prebýva v tele, ale telo pre-býva v duši, pretože telo podliehajúc vláde duše, nemôže v sebe dušu zahrňovať. Úlohu a význam rozumnej duše vidí v posilňovaní ná-boženskej viery. Na rozdiel od Tertulliana, ktorý zdôraz-ňoval iracionálnosť náboženskej viery, Augustín zdôrazňuje stránku spätosti viery a racionálnosti, pochopenia. Podľa jeho vyjadrenia „veríme, aby sme poznávali, nepoznávame, aby sme ve-rili“ (credimus, ut cognoscamus, non cognoscimus, ut credamus). Podľa Augustína máme veriť, aby sme chápali (ver, aby si chápal - crede, ut intelligas). Zvýraznenie momentu porozumenie je zásadne limitované autoritatívnym rozhodovaním cirkvi ako jediného rozhodcu v nej uznávanej viery. Na poznanie Boha sa môžeme priblížiť len prostredníctvom zjavenia Boha, nie prostredníctvom poznania niečoho iného. Boha je však možné po-znať len sebareflexiou, môžeme ho nájsť len v našej duši. Poznanie pravdy však nie je a ani nemôže byť jedno-duchou záležitosťou. Práve naopak. Človek získava cestou nadprirodzeného osvietenia (lat. illuminatio). Je to vnútorné bližšie nešpecifikované vyžarovanie pravdy, kto-rú Boh vložil do ľudskej duše. Problém slobody človeka sa objavuje aj v súvislosti s problémom ľudskej slobody. Augustín tvrdí, že človek nemôže urobiť nič iné, než lož a hriech, a že ľud-ská iniciatíva a aktivita môže viesť len k zlu, ak jej ne-pomáha božská milosť. Augustín rozlišuje medzi milosťou predchádzajúcou (gratia praeveniens) a nasledujúcou (gratia subsequens). Boh sám určuje, kto bude spasený, a kto bude naveky za-tratený. Ľudstvo sa takto delí na vyvolených a zatr...