Podľa spomienok Natálie Nasedkinovej, básnikovej neteri, dcéry jeho sestry Jekateriny, sa v dobe, keď otec Sergeja a jeho matka žili päť rokov oddelene, matka zarábala, ako sa dalo, aby uživila Sergeja.
Pracovala aj v istej bohatej rodine v Rjazani, a tam sa stalo, že otehotnela. Nikomu nič nevravela... A zamestnala sa v pôrodnici... Tam aj porodila a po pôrode zostala pracovať naďalej. Dedina nevedela nič, aj keď sa všeličo šepkalo. V tom čase porodila v tej istej pôrodnici aj Jekaterina Petrovna Razguľajeva. Tej dieťa pri pôrode zomrelo. Nebola vydatá (pre telesnú vadu - chrámala), ale dieťa veľmi chcela. Tatiana ju nechala pridájať svoje dieťa a nakoniec sa v tichosti dohodli, že dieťa si zoberie ona.
Tatiana že jej bude finančne pomáhať, čo aj robila. Manžel (otec Sergeja) sa z Moskvy vrátil, s manželkou sa udobrili... Až po viacerých rokoch čosi robil a náhodou našiel v manželkinej sukni zašitú adresu jej syna.
Alexander Ivanovič Razguľajev sa s príbuznými svojej skutočnej matky zoznámil, keď mal už 15 rokov. Aj to spočiatku iba s rodinou Titovových. Razguľajev žil chudobne. Keď sa chystal ženiť, požiadal Sergeja Jesenina o finančnú výpomoc a o kravu.
Sergej Jesenin
Práve podľa Natálie Nasedkinej sa aj Sergej aj jeho sestra Alexandra k Razguľajevovi chovali chladne. Matka mu pomáhala, ako mohla. A vraj Rzguľajevová - pestúnka, s chlapcom chodievala do Konstantinova viacej razy, ibaže sa ubytovávala u cudzích ľudí, a tam sa s ním stretávala vlastná matka.
V dvadsiatich rokoch sa osamostatnil a od svojej pestúnky či náhradnej matky odišiel. Vzdelanie si Razguľajev dovoliť nemohol. Bol rád, že sa oženil s chudobným dedinským dievčaťom priezviskom Denisova. Žili jednoducho, v láske a porozumení. Narodili sa im štyri deti: Mária (1927), Ľudmila (1929), Sergej (1933) a Igor (1940). Igor sa ako osemročný utopil. Ostatné deti dosiahli vysokoškolské vzdelanie.
Alexander Razguľajev pracoval na železnici. Spočiatku ako výhybkár, potom ako sprievodca vlakov, väčšinou v strednej Ázii. S niektorými príbuznými Jeseninovcami sa stretával, a cez vojnu im dokonca pomáhal.
Sestry Sergeja Jesenina
Prejdem teraz k dvom sestrám Jesenina, staršej Jekaterine a mladšej Alexandre.
Jekaterina Alexandrovna Jesenina (Nasedkina)
Jekaterina Alexandrovna Jesenina, (Kaťa), po manželovi aj Nasedkina, sa narodila v rokoch 1905 - 1977. Jej krstným otcom sa stal desaťročný brat Sergej. Do roku 1921 žila v rodnej obci Konstantinovo, potom ju Sergej "zlanáril" do Moskvy.
V rokoch 1923 - 1925 pomáhala bratovi v jeho literárnej a vydavateľskej činnosti. V Moskve začala chodiť na súkromné gymnázium. Keď po štyroch rokoch gymnázium zatvorili, vrátila sa domov a učila sa v miestnej škole. Tu hrávala v ochotníckom divadle a iných amatérskych súboroch.
V Moskve bývali spolu so Sergejom u Galiny Benislavskej a Sergej ju často vystríhal pred nástrahami veľkomesta. Nepáčilo sa mu, keď v 14 rokoch začala fajčiť. Kde mohla, tam brata oberala o peniaze, a vraj tak robila aj básnikova matka.
Spolu bývali aj u Sofie Tolstej, Sergejovej poslednej manželky. Práve Kaťa ho nezadlho pred jeho smrťou nahovorila, aby sa šiel liečiť na psychiatrickú kliniku, pretože "chorých nesúdia". V roku 1928 sa s manželom natrvalo usadili v Moskve.
Manželom Jekateriny sa stal ruský roľnícky básnik pôvodom z južného Uralu Vasilij Fjodorovič Nasedkin (1.1.1895 - 15.3.1938, zastrelený). Ako som spomínal, sestre poradil Sergej, aby sa vydala práve za neho. Boli s Nasedkinomj priateľmi. Svadba sa konala 19. decembra 1925. krátko pred Jeseninovou smrťou. Sergej sa vtedy nachádzal na klinike. (Nasedkin zabezpečoval prevoz truhly s telesnými pozostatkami Jesenina z Petrohradu do Moskvy).
Narodili sa im syn Andrej Vasilievič Nasedkin (asi 1927) a dcéra Natália Vasiljevna Nasedkina, neskôr Jesenina (1933). Keď bol Vasilij roku 1937 zatknutý, Jekaterine sa podarilo zachrániť pred žandármami rodinný archív. Neskôr ho dala do opatery dcére Natálii.
Jekaterinu zatkli v októbri 1938. Odsedela si v Butyrskom väzení necelé dva mesiace, ale pre silnú astmu jej väzenie vymenili za vyhnanstvo. Mala ísť do Karagandy (v Kazachstane), ale práve kvôli astme ju poslali do rodného rjazanského kraja. Na päť rokov (1938 - 1943). Cez vojnu často darovala krv, dali sa jej za to najesť a aj deťom občas niečim prilepšila.
básnik Vasilij Fjororovič Nasedkin (manžel Jekateriny), Jekaterina, Alexandra (sediaca), A. M. Sacharov,Sergej Jesenin a Sofia Tolstaja, r. 1925
Kaťa napísala aj spomienky na Jesenina a iných príbuzných. Keďže nemala písací stroj, požiadala svoju sestru Alexandru (Šuru), aby jej to prepísala. Tá jej viac písomnosť nevrátila, ale ktosi jej ich pomohol prepracovať, a vydala ich pod svojim menom alebo ako spoluautor onoho pomocníka (To tvrdí jej dcéra Natália). Iný variant hovorí, že rukopis jej spomienok na Jesenina bol zhabaný spolu s materiálmi jej manžela Nasedkina. Písala Berijovi žiadosť o vrátenie rukopisu, avšak bezvýsledne.
Jekaterina pracovala ako redaktorka, potom kontrolórka Parku kultúry v Chimkách. Spolu so synom Andrejom lepili propagačné plagáty od Moskvy po Klin. Od svojich 42 rokov bola ťažko invalidná. Fyzicky pracovať nemohla, nedokázala ani zakúriť v piecke. S potravinami jej aj jej deťom pomáhala tiež Sofia Tolstaja. Podporu dostala až oveľa neskôr. V septembri 1956 ju rehabilitovali. Snažila sa aj o rehabilitáciu manžela. Zomrela na infarkt ako 71-ročná.
Natália Vasilievna Jeseninová / Nasedkinová
Niekoľko slov k tejto Natálii Vasilievne Jeseninovej / Nasedkinovej (1933 - 2006), teda k neteri Sergeja Jesenina a jej bratovi Andrejovi. Keď ich matku zatkli, teta Šura, teda vlastná sestra, odmietla deti zobrať k sebe. Babičku označili úrady za starú, a tak deti putovali do detských domovov v meste Penza. Našťastie nie nadlho. Po prepustení z väzenia si ich matka mohla zobrať. Žili spolu s ňou v rjazanskom vyhnanstve.
Orgány sa ani nenamáhali uviesť, podľa akého paragrafu Jekaterinu odsúdili. Aj po uplynutí piatich rokov im spočiatku nepovolili presťahovať sa do Moskvy. Berija si to neželal. Bývať im dovolili minimálne 30 km od Moskvy. Keď bolo vyhnanstvo zrušené, mala Natália 12 rokov. Predĺžilo sa teda o dva roky.
Natália sa učila dobre, strednú školu skončila so striebornou medailou. Roku 1951 sa snažila dostať sa na moskovskú univerzitu. Keď sa prijímacia komisia dozvedela, že jej otec Vasilij Nasedkin, je oný "nepriateľ ľudu", nemala žiadnu šancu. Potom im priateľka z literárnych kruhov poradila, aby skúsili zmeniť Natálii priezvisko z Nasedkina na Jesenina (veď jej matka Jekaterina si toto priezvisko ponechala). Urobili tak. Na nasledujúci rok sa dostala na Timirjazevskú akadémiu. Roku 1958 štúdium úspešne ukončila.
Na rozdiel od ostatných životopiscov, Natália sa veľmi kriticky vyjadruje nielen o maminej sestre Alexandre, ale aj o Zinaide Nikolajevne Rajch.
Andrej Vasiljevič Nasedkin
Jej brat Andrej Vasiljevič Nasedkin (1927 - 1964) je teda básnikovým synovcom. Po otcovom zatknutí smel navštevovať iba základnú školu. Podarilo sa mu ukončiť Biologickú fakultu Moskovskej štátnej univerzity. Dostať sa na vysokú mu pomohla Sofia Tolstaja. Pracoval vo výskume a dosiahol hodnosť kandidáta vied. Zomrel na infarkt ako 37-ročný. Vraj sa zo všetkých príbuzných najviac podobal na Jesenina - strýka, a pózoval sochárom namiesto neho.
Alexandra Alexandrovna Jesenina (Iľjina)
Alexandra Alexandrovna Jesenina, (Šura) neskôr po manželovi Iľjina , sa narodila v rokoch 1911 - 1981, je mladšia sestra Sergeja a Jekateriny. Detstvo strávila v Konstantinove. Rada spievala ľudové piesne a neskôr sa Sergej snažil naučiť ju hrať na harmonike.
Podobne ako jej sestra Jekaterina, aj ona odchádza z Konstantinova do Moskvy, aby sa mohla ďalej učiť. Bola dobrou gazdinou a o domácnosť sa príkladne starala. S Petrom Ivanovičom Iľjinom mali tri deti - Alexandra, Tatianu a Svetlanu. Žili v harmonickom manželstve.
Spomienky na Jesenina. Pod vplyvom toho skromného zážitku Sergej napísal dve básne venované sestre Alexandre:
- Nikdy som nevidel také pekné... ( Я красивых таких не видал...)
- Ech, ako veľa na svete je mačiek... ( Эх, как много на свете кошек ...)
Ах, как много на свете кошек,Нам с тобой их не счесть никогда,Сердцу снится душистый горошек,И звенит голубая звезда.Наяву ли, в бреду иль спросонок,Только помню с далёкого дня -На лежанке мурлыкал котенок,Безразлично смотря на меня.Я ещё тогда был ребёнок,Но под бaбкину песню вскокОн бросался как юный тигрёнок,На оброненный ею клубок.Всё прошло. Потерял я бабку,А ещё через несколько летИз кота того сделали шапку,А её износил наш дед(13. XII. 1925. )
Voľný preklad:
Ej, jak veľa na svete je mačiek / Porátať sa vôbec nedajú / Spomínam si na voňavý hrášok / Na zvoniacu hviezdu modravú. // Či je to fakt, abo sa mi sníva / Spomienky mi ulietajú vdiaľ / Na prípecku malé mača zíva / Na mňa bez záujmu pozerá // Bol som vtedy ešte dieťa malé / Babka spieva a ja tancujem / Ono vrhá sa na klbko nití / ktoré babke vypadlo na zem // Preč je všetko. Aj babky už nieto / No a potom o ďalších pár liet / Z kocúra vám urobili čiapku / Aj tú dávno donosil náš ded.