Kto oznámil ženám, že Ježiš nie je v hrobe?

V dnešnom článku sa zameriame na stretnutie Márie Magdalény so zmŕtvychvstalým Kristom. Hoci Kristus je dôležitejší ako Mária, my upriamime pozornosť viac na ňu a na to, čo nám Sväté písmo hovorí o jej raste vo viere. Mária sa na počiatku zaujíma o osud Ježišovho tela, ale postupne sa v nej rodí viera v zmŕtvychvstalého Krista. To je skutočný rast a dozretie vo viere.

Prázdny hrob a zjavenie anjelov

Všetko začína v nedeľu skoro ráno ešte za tmy, keď Mária ako prvá objaví prázdny hrob (20,1), ide a povie o tom Petrovi a inému učeníkovi (20,2), ktorí sa ponáhľajú k hrobu, aby sa sami presvedčili (20,3-10). Po nich je pri hrobe znovu Mária a text (20,11-18) opisuje, ako sa jej zjavuje Ježiš. Zatiaľ vie ona aj učeníci iba o prázdnom hrobe, ale nie o udalosti zmŕtvychvstania. Veď aj učeníkom povedala: „Odniesli Pána z hrobu a nevieme, kde ho položili“ (20,2).

Mnohé postavy v Písme vyjadrujú túžbu po pochovaní v rodinnom hrobe. Dôstojný pohreb je prejav úcty a zneuctenie hrobu či mŕtvoly je niečím neprípustným. Keď sa Mária nahne do hrobu, koná presne tak, ako milovaný učeník pred ňou, ktorý „sa nahol a videl tam položené plachty“ (Jn 20,5). Prítomnosť anjelov dáva rozprávaniu iný charakter. Z ľudskej beznádeje sa stáva nádej.

Tento bod je spoločný všetkým evanjeliám: Marek hovorí o mladíkovi oblečenom v bielom rúchu, ktorý sa zjavuje ženám (Mk 16,5), u Lukáša prichádzajú dvaja mužovia v žiarivom odeve (Lk 24,4) a Matúš spomína Pánovho anjela v odeve bielom ako sneh (Mt 28,2-3). Všetky štyri rozprávania obsahujú informáciu o bielom odeve. Táto farba pripomína nebeský svet a ich prítomnosť je znakom, že Boh vstupuje do deja. Aj v ich nasledovnej otázke ("Žena, prečo plačeš?" v. 13) je vyjadrený Boží pohľad: z ľudského hľadiska predsa bolo jasné, prečo plače. Boží pohľad je iný a v jeho optike niet dôvodu na plač.

Anjeli stoja na mieste, kde bolo Ježišovo telo - pri hlave a pri nohách. Ich pozícia ukazuje, že to, čo sa udialo nie je dielo zlodejov, ale Boží zásah. Anjeli neoznamujú Márii veľkú správu, že Ježiš vstal z mŕtvych. Ježiša však už nazýva „môj Pán“ a vraví, že ona sama nevie, kde ho položili: „Odniesli môjho Pána a neviem, kde ho položili“. Mária sa stále nachádza v stave nevedomosti a neviery: nevie a nerozumie, čo sa stalo.

Stretnutie so zmŕtvychvstalým Ježišom

Mária sa odvracia od anjelov, uvedomuje si prítomnosť kohosi ďalšieho v blízkosti. Je to Ježiš, ale ona ho nespozná. Opäť je zdôraznená jej neschopnosť veriť: nespozná - neuverí v Ježiša ani pri pohľade na neho. Mária sa veľmi podobá na ostatné postavy, ktorým sa Ježiš zjavuje: dvojica učeníkov na ceste do Emauz ho nespozná: „ich oči boli zastreté, aby ho nepoznali“ (Lk 24,16) a nespoznajú ho ani učeníci loviaci ryby pri Tiberias: „Keď sa už rozodnilo, stál Ježiš na brehu; ale učeníci nevedeli, že je to Ježiš“ (Jn 21,4).

Ježiš zjavuje čosi viac, ako len svoju fyzickú podobu - veď tú by museli všetci veľmi dobre poznať po dlhom čase strávenom s ním. Prečo ho nespoznávajú ani jeho najbližší? Vysvetlenie môže ponúkať dlhší záver Markovho evanjelia, kde sa Ježiš zjavuje „v inej podobe“: „Potom sa v inej podobe zjavil dvom z nich na ceste, keď išli na vidiek“ (Mk 16,12). Spoločným prvkom týchto všetkých rozprávaní je fakt, že to, čo ľudia vidia fyzickými očami nie je to, čo chce Ježiš o sebe zjaviť. Pravda o jeho zmŕtvychvstaní a oslávenej existencii sa nedá „vidieť“ - pochopiť ľudskou snahou.

Až keď im budú „otvorené oči“ (používa sa tu teologický trpný rod tzv. passivum divinum na vyjadrenie Božej aktivity) Ježiša spoznajú: „Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho“ (Lk 24,31). Až keď Boh zasiahne, možno Ježiša „spoznať“ - spoznať to, čo on chce zjaviť, spoznať pravdu o jeho zmŕtvychvstaní. A presne v tom momente sa stráca možnosť fyzického kontaktu, takže im zmizne z očí. Aj Mária Magdaléna pri hrobe „spoznáva“ Ježiša, až keď ju on osloví a dá sa jej spoznať (v. 16). A presne v tom momente Ježiš ukončuje fyzický kontakt a vzďaľuje sa.

Osobitosťou tejto udalosti je to, že ten, kto sa jej pýta, koho ona hľadá, je ten istý, koho hľadá. Mária ho dokonca pokladá za záhradníka, čo by bolo z jej pohľadu najprijateľnejšie vysvetlenie prítomnosti kohosi cudzieho skoro ráno v záhrade. Svojou otázkou vyjadruje iba prirodzený pohľad a ľudský záujem postarať sa o Ježišovo telo. V jej slovách niet viery v zmŕtvychvstanie a nevidieť, že by spoznala Ježiša Krista. Až následne prichádza moment nadprirodzeného zjavenia.

Všetko sa mení Ježišovými slovami, keď ju oslovuje po mene: „Mária!“. Ježiš plní prísľub zo svojej reči v evanjeliu a je tým Dobrým pastierom, ktorý volá svoje ovce po mene: „On volá svoje ovce po mene a vyvádza ich“ (Jn 10,3) a „Ja som dobrý pastier. Poznám svoje a moje poznajú mňa,“ (Jn 10,14). Na toto oslovenie Mária počúvne hlas pastiera, odpovedá a Ježiša nazýva titulom, ktorý často používal počas svojho verejného pôsobenia - „rabbi“.

Mária konečne našla vieru a v Ježišovi spoznáva svojho výlučného učiteľa, ktorého poznala a nasledovala počas jeho verejného pôsobenia. Takto aj záver evanjelia ukazuje príklad osobného obrátenia a viery v Ježiša. Obnovuje sa prerušený vzťah, ktorý sa zdal navždy stratený Ježišovou smrťou. Teraz však bude na hlbšej rovine, veď Mária spoznala Ježiša ako „svojho Pána a učiteľa“.

Poslanie Márie Magdalény

Po zmŕtvychvstaní už nemožno Ježiša poznať tak ako predtým. Zdá sa, akoby sa Ježiš niekam ponáhľal. Jeho „hodina“ (čiže udalosti spojené s koncom jeho pozemského života a vstup do Otcovej slávy) ešte stále prebieha. Ešte nie je všetko naplnené, Ježiš ešte nesplnil všetky prísľuby dané učeníkom: musí opustiť svet a ísť k Otcovi: (14,12.28; 16,10.28), musí im poslať Tešiteľa (14,16.26; 15,26; 16,7).

Preto aj Mária dostáva príkaz: „choď k mojim bratom a povedz im: vystupujem k môjmu Otcovi“. Učeníci sa od nej majú dozvedieť, že je živý, že je na ceste k Otcovi a dokončuje svoje spásonosné poslanie. Vystupovanie k Otcovi nie je chvíľková činnosť, ale istý postup prípadne cesta, na ktorej sa Ježiš nachádza.

Teraz keď posiela Máriu s posolstvom k bratom, nemá to byť popis faktov, čo sa stalo. V slovách pre Máriu Ježiš vyjadril hlbokú zmenu situácie. Ježiš vystupuje k Otcovi a Mária sa má vrátiť k učeníkom, ktorých Ježiš prvý raz nazval „moji bratia“, totižto mocou Ježišovho vystúpenia a daru Ducha dostanú účasť na jeho synovstve. Vďaka tomuto novému vzťahu vytvorenému Ježišovým prechodom zo sveta k Otcovi v jeho hodine, ich už nenazýva učeníkmi, ale bratmi.

Mária presne plní príkaz, ktorý dostala: ide a hovorí. Tá Mária, ktorá so strachom a otázkami stála pri hrobe, teraz od hrobu odchádza a zvestuje. Predtým hovorila o tele (v. 2.13.15) toho, ktorého nasledovala na zemi. Teraz zvestuje „svojho Pána“.

Význam Márie Magdalény

Náš dnešný text silno upriamuje pozornosť na postavu Márie pri jej stretnutí s Ježišom. Hoci jej v evanjeliu zďaleka nepatrí najdôležitejšie miesto medzi tými, ktorí Ježiša nasledovali, v tomto úryvku sa ukazuje jej vernosť a dôslednosť. Zaujíma sa o Ježišov osud, chce sa dozvedieť čo sa stalo s jeho telom. K hrobu prichádza skoro ráno pred všetkými, prináša správu Petrovi a druhému učeníkovi, a potom je znova pri hrobe. Dobrý učeník je ten, ktorý chce byť pri svojom majstrovi. Mária pri ňom chce byť až do konca a poskytnúť mu aj poslednú službu, ktorou je starostlivosť o jeho telo. Vernosť povinnostiam, vernosť povolaniu a blízkosť k Ježišovi je cesta, ako byť dobrým učeníkom.

Od väčšiny ľudí sa nežiadajú heroické skutky a nadľudský výkon. Stačí byť verní a dôslední v tom, čo máme a k čomu sme povolaní. Tam sa učíme Ježiša lepšie nasledovať a stávame sa „mimoriadnymi“ ľuďmi.

tags: #kto #oznamil #zenam #ze #jezis #nie