V Biblii nachádzame niekoľko príbehov o tom, ako ľudia prechádzali cez vodu. Tieto udalosti mali pre Izraelitov hlboký duchovný význam a symbolizovali Božiu moc a ochranu.
Prechod cez Jordán
Keď sa ľud pohol zo svojich stanov, aby prešiel cez Jordán, kňazi niesli truhlu zmluvy pred ľudom. V skutočnosti tým predvojom bol sám Hospodin. Lebo kňazi niesli truhlu zmluvy, ktorá bola viditeľným symbolom Božej neviditeľnej prítomnosti. Keď teda čítame, že kňazi niesli truhlu zmluvy pred ľudom, máme tomu rozumieť tak, že je to sám Hospodin, ktorý tu kráča pred svojím ľudom. On vstúpi do rozbúrených vôd Jordána ako prvý.
Boh rozdelil vody Jordána, aby ľud mohol prejsť po súši. Ako Boh previedol ľud cez Jordán? Po suchej zemi, teda úplne bezpečne. Nikto nebol pritom ohrozený vodami rieky. Jediní, ktorí si trochu namočili nohy vo vode, boli kňazi. Prečo práve oni? Kňazi tvorili predvoj, oni šli ako prví a ľud s odstupom šiel za nimi.
Keď kňazi vstúpili do vody, zastavila sa voda tečúca zhora a postavila sa ako hrádza. Tam, kde vidíme kňazov s truhlou zmluvy: Vtedy kňazi, ktorí niesli archu Hospodinovej zmluvy, sa pevne postavili na súši uprostred Jordána. Kde vidíme Boha počas toho, ako ľud prechádzal na druhý breh? Boh nestojí na brehu, ale uprostred rieky. On je so svojím ľudom uprostred vôd, ktorými jeho ľud prechádza. Veď či sám nezasľúbil: Keď budeš prechádzať cez vody, budem s tebou?
Dokedy však bude Boh stáť uprostred rieky? Až dovtedy, kým všetok ľud neprešiel cez Jordán. Až dovtedy, kým neprešli všetci, starší i mladší, silnejší i slabší, muži i ženy, rodičia i deti. Boh počká až dovtedy, kým všetci nebudú v bezpečí na druhom brehu. Taký je náš Boh! Najprv ide pred nami ako náš predvoj, aby vytvoril pre nás bezpečný prechod. Potom stojí uprostred vôd, aby nás nezaplavili. Pane, veľká je tvoja moc, ktorá otvára cestu i cez rozbúrené vody.
Význam prechodu cez Jordán
Pozoruhodné na tomto príbehu je nielen to, ako Boh previedol svoj ľud cez Jordán, ale aj to, kedy ho previedol. Urobil to v čase žatvy, keď bolo v rieke najviac vody. Rieka bola vtedy rozvodnená a mimoriadne nebezpečná. Jej šírka v čase žatvy dosahovala vyše jedného kilometra a jej hĺbka niekoľko metrov. Boh mohol ľud previesť v iné ročné obdobie, v čase sucha. Mohol ho previesť na inom mieste, ktoré bolo menej nebezpečné. Ale Boh previedol ľud cez Jordán v najhoršom možnom čase i na najnebezpečnejšom mieste.
Kniha Jozua | Prekročenie Jordánu do zasľúbenej zeme | Celý film v 4K rozlíšení
Boh chcel ľud týmto niečo naučiť, niečo o Jozuovi a niečo o sebe. Jozuovi hovorí: Dnes ťa začnem vyvyšovať pred celým Izraelom, aby poznal, že budem s tebou, ako som bol s Mojžišom (v.7). Pri vyjdení z Egypta Izrael prešiel cez Červené more pod vedením Mojžiša. Teraz pri vojdení do Kanaána Izrael prejde cez Jordán pod vedením Jozuu. Ale čo chce Boh naučiť ľud o sebe? Jozua povedal: Podľa toho poznáme, že je uprostred nás živý Boh (v.10).
V Biblii opakovane vidíme, že Boh má záľubu postaviť človeka pred ľudsky neprekonateľnú prekážku. Je to jeho spôsob, ako prejaviť svoju moc a tak sa osláviť. Robí to v situáciách, pre ktoré niet iného vysvetlenia ako to, že tam zasiahla jeho moc. Niekedy i my čelíme prekážkam, o ktorých platí, že sú ľudsky neprekonateľné. Ale čo je nemožné pre ľudí, nie je nemožné pre Boha. On otvára cestu aj uprostred vôd, takže nás nezatopia. On aj cez Jordán previedol svoj ľud po suchej zemi. Boh robí veci tak, aby bol oslávený.
Mojžiš a prechod cez Červené more
Mojžiš patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti Biblie. Človek, ktorý prešiel z faraónovho paláca do pustatiny a následne k vodcovi zotročeného národa. Nebol dokonalý, no Boh si ho napriek tomu vyvolil k záchrane izraelského ľudu. Osud Mojžiša sa začína narodením do hebrejskej rodiny v Egypte. Egypťania z obavy povstania Izraelitov utláčali ich národ a faraón nariadil usmrtiť všetkých novorodených chlapcov. Jeho matka sa preto rozhodla Mojžiša ukryť v košíku medzi trstinu na brehu rieky Níl, kde ho našla egyptská princezná. Pri tejto udalosti dostal svoje meno Mojžiš, čo znamená „vytiahnutý z vody“.
Hoci mal Mojžiš v paláci všetko - vzdelanie, postavenie, moc -, uvedomoval si, že do toho sveta nepatrí. Svoje útočisko našiel v krajine Madián, kde sa oženil a stal pastierom. Tam sa mu jedného dňa zjavil v horiacom kríku Boh. Povolal ho, aby vyviedol Izraelitov z Egyptského otroctva do zasľúbenej zeme. Tak ako pre Mojžiša, aj pre nás sa Boh rozhoduje, pričom vidí všetky naše zlyhania a chyby, ktoré premieňa na silné stránky a napriek našim obavám nás učí dôverovať mu.
Vyvedenie Izraelitov z Egypta je možno najznámejšia časť Mojžišovho príbehu. Desať egyptských rán, rozdelené more, a nakoniec zázračná záchrana. Mojžiš bojuje s nespokojnosťou ľudu a inými útrapami, ale nevzdáva sa. Modlí sa, prihovára sa u Boha a zostáva verný. Aj my máme svoje púšte. Obdobia smútku, samoty, pocitu, že všetko stratilo zmysel. Ale práve vtedy nás Boh formuje v silnejších ľudí a približuje k sebe. Učí nás nevzdávať sa, byť trpezlivý a ostať verný, tak ako Mojžiš.
Nikodém a znovuzrodenie z vody a z Ducha
Veľkonočné obdobie, ktoré prežívame, nesie v sebe hlboký náboj nového života - zjavuje nám to predovšetkým Kristovo zmŕtvychvstanie, ktoré je ústredným tajomstvom Veľkej noci, ale hovorí o tom svojím jazykom aj príroda okolo nás. Myšlienku nového života, znovuzrodenia, predstavuje aj úryvok z Jánovho evanjelia, nad ktorým sa chceme v rámci Lectio divina zamyslieť, a cez ktorý túžime znovu hlbšie spoznať tvár Ježiša Krista.
Ježiš mu odpovedal:„Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva. Čo sa narodilo z tela, je telo, a čo sa narodilo z Ducha, je duch. Nečuduj sa, že som ti povedal: Musíte sa znova narodiť. Vietor veje, kam chce; počuješ jeho šum, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide. Tak je to s každým, kto sa narodil z Ducha.“ Nikodém sa ho opýtal:„Ako sa to môže stať?“ Ježiš mu odvetil:„Ty si učiteľ Izraela a toto nevieš?
Nikodém prichádza k Ježišovi ako človek znalý Zákona, ktorý túži ešte viac patriť Bohu. Nikodém sa stáva zástupcom alebo hovorcom časti židovského národa, ktorá sa usilovala s otvorenosťou skúmať pravdu o Ježišovi Kristovi na základe Písma. Ježiš mu v odpovedi ukazuje cestu, ktorú hľadá: „Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí zhora, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo“ Výraz Božie kráľovstvo, dôležitý v synoptických evanjeliách, je vo štvrtom evanjeliu zriedkavý. Vyjadruje účasť na spoločenstve Božích detí. Podmienkou je znovuzrodenie zhora. Nikodém nechápe, lebo grécky výraz ánōthen má dvojaký význam: „zhora“ i „znova“. On má iba skúsenosť pozemského zrodenia, preto sa čuduje. Nikodém dosiaľ hľadal len prirodzenou cestou, cestou vlastného úsilia podľa prikázaní Zákona - Ježiš mu v dialógu otvára a približuje cestu nadprirodzenú, cestu daru a milosti.
Znovuzrodenie „z vody a z Ducha“ značí vstup do novej skutočnosti, ktorá spočíva na Božej iniciatíve. Krst, na ktorý Ježiš v odpovedi naráža bez toho, aby ho menoval, stavia človeka bez jeho zásluh do dôstojnosti Božieho dieťaťa. Ide o navonok neviditeľnú skutočnosť, ktorú Ježiš porovnáva so skúsenosťou vanutia vetra. Aj tu slová evanjelia otvárajú hlbší zmysel, pretože grécke slovo pneuma sa dá preložiť nielen ako „vietor“ ale i „Duch“. Duch, tak ako vietor, je neviditeľný, a predsa jeho účinky sú zrejmé. Ani samotný život nemožno postrehnúť zrakom, a predsa dáva jestvovať, vidieť, chápať, milovať. Boží Duch, ktorý rodí pre nový život. Niet divu, že Nikodém sa pýta: „Ako sa to môže stať?“ Jeho posledná otázka dáva Ježišovi priestor, aby prešiel k zjaveniu „nebeských vecí“.
Ježiš vychádza zo starozákonnej skúsenosti izraelského ľudu pri putovaní púšťou po vyjdení z Egypta. Ľud, sužovaný vlastnou hriešnosťou a neverou voči Bohu, dostal vtedy znamenie medeného hada. Mojžiš ho vyvesil na žrď a každý, kto sa naň pozrel, bol zachránený - zostal nažive. Vyvýšený Syn človeka na kríži sa stane podobne znamením záchrany a života. Kristov kríž zjavuje dno ľudskej biedy - ale nie preto, aby človeka zničil, lež aby ukázal, že Boh vstúpil i tam, aby ho vykúpil a dal mu účasť na živote. Hneď nato evanjelista zjavuje aj motív: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ Božia zachraňujúca láska je základným motívom spásy. Veď „Boh je láska“.
Poučenie pre nás
Znamenia a divy môžu vzbudzovať zvedavosť, ale bez viery zostávajú len atrakciou, ktorá sa srdca nedotkne. Skutočným znamením, ktoré nepomíňa, je Božia láska, ktorá sa zjavuje v Kristovi na kríži. Nikodém, vedený nesmelou vierou, prichádza k Ježišovi. Vládne ešte noc - vonku i v jeho vnútri - ale práve ona sa stáva príležitosťou na jeho vnímavé počúvanie Ježišových slov. Vo vzájomnom dialógu sa usiluje poznať lepšie, kto je Ježiš. Nikodémovom srdci Ježišovo slovo pôsobí a premieňa ho, o čom neskôr svedčí jeho svedectvo. Najprv sa verejne postaví na obranu Učiteľa pred farizejmi, keď ich pozýva vypočuť si jeho slová a tým dáva najavo, že jeho viera už nestojí na znameniach, ale na Ježišovom slove, ktoré ponúka správny kľúč k chápaniu znamení.
Skúška a noc viery, ktoré i dnešný človek zažíva, nie sú dôvodom na rezignáciu - ale sú pozvánkou do Kristovej prítomnosti. Nikodém, tak ako i Mária, sestra Marty a Lazára, ktorá „si sadla Pánovi k nohám a počúvala jeho slovo“ nás učia, že vo viere možno rásť len v osobnom stretnutí s Kristom, cez načúvanie jeho slovu. Potvrdzuje to i Pavol v Liste Rimanom slovami: „Viera je z hlásania a hlásanie skrze Kristovo slovo“ Možno človek nedostáva hneď jasné odpovede na všetky svoje otázky. No Ježišovo slovo má moc pôsobiť v srdci a upriamovať ho na cestu svetla a pokoja. Preto je v živote kresťana bytostne dôležité čítanie a počúvanie Sv. Písma, zvlášť evanjelií, ktoré zjavujú tvár Krista. Vedie k tomu i evanjelista Ján, keď v závere svojho spisu dodáva, že Ježiš toho urobil oveľa viac ako mohol zaznamenať, ale „toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene“ Svedectvo, ktoré zanecháva na stránkach evanjelia, má pomôcť viere rásť.
Tak ako si nikto nemôže dať život sám, aj večný život možno iba prijať ako dar. Viera je kladnou odpoveďou na Božiu ponuku tohto života; vlastne značí samotné prijatie života. Sviatosť krstu, ktorú možno rozpoznať v pozadí Ježišových slov, sa udeľuje práve v spojení s vierou. V krste sa človek otvára pre životodarné pôsobenie Ducha, podobne ako plachetnica, ktorá rozvíja svoje plachty, aby sa do nich oprel vietor a viedol ju vpred.