Ktorá cirkev je pravá: Pravoslávna alebo Katolícka? História rozkolu

V našich končinách, keď sa spomenie pojem Pravoslávie, pravoslávny atď., väčšinou sa nám vybaví východne kresťanstvo, východná kresťanská duchovnosť, ikony, východný liturgický spev. Ale veľmi málo aj pravoslávnych veriacich vníma fakt, že v Pravosláví existuje aj západný obrad.

V súčasnosti počet pravoslávnych všetkých jurisdikcií vo Veľkej Británii je okolo 331 tisíc. Predpokladá sa, že v blízkom čase ich počet narastie na 7 % celkového počtu obyvateľstva. Väčšinu tvoria pravoslávni Gréci. Iba 30 - 40 tisíc veriacich patrí k iným pravoslávnym jurisdikciám. Biskup Kallistos (Ware) z Konštantínopolského patriarchátu je jediným pravoslávnym biskupom - Britom.

História a rozkol cirkví

Nezhody v cirkvi medzi Rímom a Carihradom, teda dvoma centrami Rímskej ríše, vyvrcholili rozkolom v roku 1054. Carihradský patriarcha Michal Kerularia a rímsky pápež Lev IX. sa navzájom exkomunikovali, čím sa katolícka cirkev rozdelila na pravoslávnu a rímskokatolícku. Východný obrad sa však na Slovensku praktizoval už od čias svätých bratov Cyrila a Metoda. Zostal prítomný v gréckokatolíckej cirkvi doteraz.

K udalosti, ktorú poznáme ako východnú schizmu, prispelo obrovské množstvo faktorov, tak politických, ako aj dogmatických. Podľa niektorých autorov boli základy oveľa neskoršej schizmy položené už vo štvrtom storočí, keď cisár Theodosius rozdelil Rímsku ríšu. Koncom nasledujúceho storočia sa Západorímska ríša rozpadla. Byzancia s hlavným mestom v Konštantínopole pokračovala ďalej. Cesty oboch cirkví sa však začali čoraz viac rozchádzať. K tomu sa pridávalo prelínanie svetskej a duchovnej moci.

Do sporu medzi Východom a Západom boli zapojení aj samotní cisári. Napríklad byzantský panovník Lev III. bol proti kľačaniu pred obrazmi Boha a v roku 730 nariadil, aby sa všetky božie obrazy odstránili z kostolov. A pritom nijako nevadili napríklad pápežovi alebo Karolovi Veľkému. Ten bol ostatný navyše v Byzancii považovaný za uzurpátora. K tomu všetkému pribúdali čoraz častejšie prehlbujúce sa rozdiely, a to tak kultúrne, ako aj dogmatické.

Prvotnou príčinou schizmy boli spory o autoritu rímskeho pápeža, ktorý si nárokoval moc nad ostatnými štyrmi starovekými patriarchátmi na Východe, hoci mu východní patriarchovia priznávali jurisdikciu iba nad západným - rímskym patriarchátom. Okrem odlišných zvyklostí cirkevného života a liturgie bola východným kresťanom tŕňom v oku západná prax vkladať do Nicejsko-carihradského vyznania viery vieroučné upresnenie v podobe slova Filioque, ktoré tam pôvodne zahrnuté nebolo.

V prvej polovici 11. storočia panovali medzi pápežskou kúriou a cisárskym dvorom a patriarchátom v Konštantínopole vcelku korektné vzťahy. Hlavným iniciátorom nového konfliktu sa stal patriarcha Michal I. Kerullarios. Roku 1052 nechal ako odvetu za snahu pápežstva získať pod svoju jurisdikciu južné Taliansko, ktoré si nárokovala ako svoje územie Byzantská ríša, uzavrieť latinské kostoly v Konštantínopole, ktoré slúžili Varjagom z cisárskej gardy a talianskym kupcom. Z jeho podnetu tak opätovne vzplanula polemika o odlišnostiach medzi východnou a západnou cirkvou v oblasti dogiem, ako aj právnej a disciplinárnej praxe.

Na jar 1054 prišlo do Konštantínopola pápežské posolstvo na čele s kardinálom Humbertom de Silva Candida, ktorý sa svojou ctižiadostivou a neústupčivou povahou v mnohom podobal miestnemu patriarchovi. Michal Kerullarios neuznal hodnovernosť vyslancov a označil pápežov list, ktorý so sebou priviezli, za podvod, čím jednanie na samom začiatku značne skomplikoval. Situáciu ešte skomplikoval fakt, že 19. apríla 1054 rímsky pápež Lev IX. zomrel. V bezvýchodiskovej situácii položili 16. júla 1054 pápežskí legáti na oltár v chráme Hagia Sofia exkomunikačnú bulu a odišli naspäť do Ríma.

Synoda zvolaná do Konštantínopola 24. júla označila pápežských legátov za exkomunikovaných a prikázala bulu slávnostne spáliť. To považovali v Ríme za konečné riešenie.Treba podotknúť, že exkomunikácie boli namierené proti konkrétnym osobám a nie cirkevným spoločenstvám, hoci neskôr sa im začal pripisovať takýto dosah. Z právneho hľadiska bola navyše celá akcia súkromnou iniciatívou Humberta da Silva Candidu, keďže po smrti rímskeho pápeža Leva IX. sa legáti stali len súkromnými osobami.

Hoci v danej chvíli išlo predovšetkým o osobné ambície aktérov týchto udalostí, bolo vypuknutie schizmy nevyhnutným dôsledkom po stáročia sa prehlbujúcich rozdielov medzi východným grécko-ortodoxným a západným latinským civilizačným okruhom. Predstava o existencii jednej cirkvi sa ukázala byť fikciou, realitu existencií dvoch cisárstiev nasledovalo formovanie dvoch cirkevných organizácií. Na tom nič nemení skutočnosť, že súčasníci nemuseli vnímať cirkevný rozkol ako definitívny. Udalosti roku 1054 boli na Východe všeobecne chápané ako ďalšia dočasná schizma, spôsobená tým, že pápežský stolec okupovali neinformovaní a nevzdelaní Nemci.

Formálna schizma sa stala skutočnou, keď križiaci na štvrtej križiackej výprave dobyli Konštantínopol (1204), rozbili jednotu ríše a založili Latinské cisárstvo. Nenávidený okupačný režim viedol k prehĺbeniu rozkolu medzi Východom a Západom. K tomu prispel i fakt, že pápež Inocent III. (1198 - 1216) nebol ochotný odsúdiť dostatočne razantne toto západné dobrodružstvo.

Rozdiely v náukách pravoslávnej cirkvi a katolíckej cirkvi

Cirkev je spojená aj s tými, čo sú pokrstení a poctení menom kresťan, ale nevyznávajú úplnú vieru alebo nezachovávajú jednotu spoločenstva pod vedením Petrovho nástupcu. Veď všetci tí, čo veria v Krista a riadne prijali krst, sú v istom, hoci nedokonalom spoločenstve s Katolíckou cirkvou.

Pravoslávna cirkev učí o Svätom Duchu, že "pochádza od Otca," opierajúc sa o slová Ježiša Krista z Jánovho evanjelia: "Keď potom príde ten Utešiteľ...Duch pravdy, ktorý od Otca pochádza, ten bude vydávať svedectvo o mne." (Jn 5,26), ktoré potvrdzujú správnosť učenia o "vychádzaní" Svätého Ducha. Katolícka Cirkev, vyznáva, že Svätý Duch pochádza aj od Otca a zároveň aj od Syna. Výraz Filioque nie je vo Vyznaní viery vyhlásenom roku 381 v Carihrade. Ale svätý pápež Lev Veľký ho podľa starobylej latinskej a alexandrijskej tradície dogmaticky vyznal už v roku 447, teda skôr ako Rím v roku 451 na Chalcedónskom koncile poznal a prijal vyznanie viery v roku 381.

Katolícka Cirkev učí, že Kristus ako hlava Cirkvi má na zemi zástupcu v podobe pápeža, ktorý je jeho nástupcom aj zástupcom. Je však isté, že moc zväzovať a rozväzovať, ktorú dostal Peter, bola daná, ako je známe, aj kolégiu apoštolov, spojenému so svojou hlavou. Preto pápež je stálym a viditeľným princípom a základom jednoty biskupov, ako aj množstva veriacich.

Pravoslávna cirkev učí, že jedinou hlavou celej kresťanskej cirkvi je Ježiš Kristus a neuznáva žiadne viditeľné hlavy na zemi. Cirkev kresťanská je telom Krista a všetci jej členovia - i patriarchovia - sú ako kresťania len jej údmi. Tak isto učí, "v zhode s prvokresťanským učením," že nie je na zemi človek bez hriechu, človek, ktorý by nepodliehal chybám a omylom. Všetci ľudia, teda aj biskupi a patriarchovia sa môžu mýliť, a to nielen vo veciach ľudských, ale aj vo veciach viery.

Katolícka aj pravoslávna cirkev tvrdia, že k sebe majú blízko, isté napätie ale existuje kvôli násilnej likvidácii gréckokatolíkov po 2. svetovej vojne. K pravoslávnej cirkvi, ktorú podľa tvrdení jej predstaviteľov vnútorne riadi priamo Duch Svätý, sa pri sčítaní ľudu v roku 2001 na Slovensku prihlásilo viac ako 50-tisíc ľudí.

Hovorca pravoslávnej cirkvi na Slovensku Milan Gerka tvrdí, že informácie o ich údajnom odtrhnutí sa šíri katolícka cirkev. „V skutočnosti sa odtrhli oni. Ak si niekto pozrie naše učenie, zistí, že naša cirkev dnes učí všetko tak, ako to bolo v pôvodnej cirkvi. Ostatné sa od tohto učenia odklonili, čiže sú v rozpore s pôvodnou praxou. My sme za dvetisíc rokov nezmenili nič. RKC tvrdí, že Duch Svätý pochádza od Boha Otca aj Syna, my veríme, že len od Otca. To bol jeden z dôvodov schizmy medzi východom a západom.“

Hovorca Konferencie biskupov Slovenska Jozef Kováčik pripomína, že v roku 1965 pápež Pavol VI. a patriarcha Atenagoras vzájomne stiahli exkomunikáciu, ktorá obe cirkvi rozdeľovala takmer tisíc rokov. „Síce to neznamená plnú jednotu, ale je to výrazný krok k nej.“

Gerka blízky vzťah aj dialóg o postavení pápeža potvrdzuje, „ten však ešte ani zďaleka nie je na konci. Nie sme s ním v kánonickej ani eucharistickej jednote. Pápež má byť prvý medzi rovnými, nie nadriadený, máme problém aj s dogmou o neomylnosti v otázkach viery a mravov. Neomylná môže byť len cirkev ako celok, nie jednotlivec.“

Veľké problémy medzi našimi katolíkmi a pravoslávnymi vznikli po 2. svetovej vojne, keď sa moci ujali komunisti. Priznáva to aj hovorca KBS Kováčik. „Slovensko je poznačené napätým vzťahom po násilnej likvidácii gréckokatolíckej cirkvi, v ktorej podstatnú rolu zohrala moc a arogancia štátu či centrály v ZSSR, čo sa vážne dotklo aj nášho vzťahu k pravosláviu. Veríme však, že postupom času sa tieto rany zahoja.“

Milan Gerka dodáva, že po vojne sa situácia otočila. „Kým kedysi chceli katolícki Habsburgovci tvrdo ovládnuť teritórium, ktoré duchovne nespadalo pod Rím, neskôr sa Moskva usilovala o opak - duchovnú nadvládu nad Vatikánom. Len preto, lebo si z neho spravila ideologického nepriateľa.

V roku 1054 skutočne nastal veľký cirkevný rozkol. Tým sa nepáčili pomery v rímskej cirkvi - postavenie pápeža, odpustky, čiže vykupovanie sa z hriechov, zavádzanie latinčiny, povinný celibát kňazov, snahy o prijímanie pod jedným spôsobom a ďalšie veci. Hovorca Milan Gerka vysvetľuje, že to bolo logické, keďže „katolíci začali všetko podriaďovať Rímu, čo v prvom tisícročí neexistovalo.“

Spor, ktorý spočiatku nik nebral vážne, pretrval aj takmer po tisícke rokov.Rozdiely medzi katolíkmi a pravoslávnymi cirkvamiTáto veľká schizma, rozkol medzi západnou a východnou cirkvou, by sa však teoreticky mohla skončiť. Naznačil to po zvolení pápeža Františka konštantinopolský patriarcha Bartolomej I. Po jeho príchode do Ríma ho dokonca František pozval na večeru spolu s kardinálmi a nechal ho predniesť požehnanie.

Rozkol medzi východným a západným kresťanstvom nastal v roku 1054. Výsledkom bola exkomunikácia vtedajšieho Michaela I. Ortodoxná cirkev a Vatikán sa začali zbližovať už v polovici 20. storočia, vzájomnú exkomunikáciu zrušili v roku 1965. V polovici 90. rokov Ján Pavol II. „Je to gesto, ktoré zdôrazňuje naše vyvíjajúce sa vzťahy,“ komentoval cestu do Vatikánu Bartolomej I.

Aj keď je Bartolomej oficiálne najvyššou autoritou pravoslávnych, jeho postavenie je neporovnateľne slabšie ako v prípade rímskeho pápeža. Bartolomej pôsobí skôr ako hovorca a koordinátor zvyšných hláv pravoslávia.

Autokefália Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi

15.10. 2018 sa zapíše do histórie ako dátum rozkolu východného kresťanstva - pravoslávnej cirkvi. Schizma (starogrécke σχίσμα - rozdelenie, rozkol, svár) vznikla kvôli rozhodnutiu Ruskej pravoslávnej cirkvi (RPC) a jej Moskovského patriarchátu prerušiť vzťahy z Konštantinopolským patriarchátom, ktorý sa volá aj Ekumenický (Vesmírny), pretože storočia bol hlavným centrom východného kresťanstva. Príčinou takého kroku sa stalo riešenie Konštantinopolského prímasa uznať Ukrajinskú pravoslávnu cirkev (UPC) Kyjevského patriarchátu, ktorá sa oddelila od RPC, a potvrdiť zámer poskytnúť jej autokefáliu (samostatnosť, nezávislosť).

Avšak najviac bolestivým pre Moskvu je ako bolo to urobené. Synod (najvyšší orgán) Vesmírneho patriarchátu zrušil právnickú platnosť vlastného listu od... 1686 roku, podľa ktorého celá Kyjevská diecéza prešla pod vedenie Moskvy. V tomto riešení je skrytá časová bomba. V 17. st. Kyjevská diecéza zahŕňala nielen ukrajinské farnosti, ale aj nachádzajúce sa na území súčasného Bieloruska a dokonca aj Ruska...Moskva neočakávala takúto ranu.

Reakcia Moskvy bola veľmi znepokojujúcou. Boj už ide hlavne za budúcnosť Bieloruska. RPC nemala veľký výber. Je ťažké napadnúť právo Konštantínopolu zrušiť vlastné rozhodnutie, aj keď bolo staré 300 rokov. Okrem toho nie je jasné komu a ako sa sťažovať - vyššie Vesmírneho patriarchu na Zemi už nikto nie je. Ale súhlasiť s ním je pre RPC absolútne nemožné.

Politické kruhy tiež reagovali veľmi prudko. Problém sa diskutoval na zasadnutí Bezpečnostnej rady pod predsedníctvom ruského prezidenta (pritom že podľa ruskej ústavy cirkev je oddelená od štátu). Hrozba, ktorú obsahuje Konštantinopolské riešenie, bola správne prečítaná v Moskve. Prezident Vladimír Putin už na druhý deň po ňom navštívil Minsk. Pozorovatelia ukazujú že niektoré otázky ekonomických a politických vzťahov medzi Ruskom a Bieloruskom boli hneď uregulované.

Zasadnutie Synodu RPC, rozhodivšieho o schizme, tiež sa demonštratívne uskutočnilo v hlavnom meste Bieloruska. Nároky Ekumenického patriarchátu sa vzťahujú aj na dve ruské diecézy - Smolenskú a Briansku (zaujímavé že terajší Moskovský patriarcha Cyril bol pred tým Smolenským arcibiskupom). Ale Rusko určite nedovolí na svojom území žiadne kontroverzné aktivity.

Rozdelenie pridalo starosti aj klerikom, aj politikom. Ale najhoršie sa budú cítiť početní veriaci, ktorí si budú musieť vybrať cirkev nie na základe náboženských názorov, ale iba podľa politických preferencií. RPC zakázala svojim kňazom slúžiť v chrámoch, patriacich Konstantinopolskemu patriarchátu, a veriacim - zúčastňovať sa tam v uctievaniach. Za to sú určené aj tresty.

Ekumenizmus

Ekumenizmus pápeža Františka je evidentný. Osobne si myslím, že ešte nedozrel čas pre skutočný ekumenizmus. Lepšie povedané, my ľudia rôznych cirkví sme ešte nedozreli pre ekumenizmus. Áno, veľa sa o ňom hovorí, konajú sa mnohé konferencie o ekumenizme, ale ja osobne ešte nevidím pripravenú pôdu ani v ľudských srdciach, ba ani v jednotlivých cirkvách. Ešte je potrebné veľa modlitieb, obiet a vzájomného porozumenia, aby sa ekumenizmus mohol z úrovne slov a debát dostať do reálneho života.

V snahe pomôcť obnoveniu jednoty kresťanov rímsky pápež Ján Pavol II. 27. novembra 2004 vrátil ostatky svätých patriarchov Jána Zlatoústeho a Gregora Naziánskeho do Konštantínopola, pričom prvé odtiaľ odniesli križiaci pri vyplienení mesta v roku 1204, druhé priniesli byzantskí mnísi v 8. storočí. Konštantínopolský patriarcha Bartolomej I. spolu s ďalšími predstaviteľmi východných cirkví sa zúčastnili pohrebu Jána Pavla II. 8. apríla 2005.

tags: #ktora #cirkev #je #prava #pravoslavna #alebo