Ratio Educationis: Ako Mária Terézia zaviedla jednotný školský systém v Uhorsku

„Dokedy tu máme mať školy ako za Márie Terézie?“ ozýva sa neraz v internetových diskusiách na adresu slovenského školstva. Tieto názory majú spoločné to, že tereziánske školstvo je pre ich nositeľov synonymom zaostalosti, keď triedam vládla trstenica, a jediné, čo o ňom vedia povedať, je, že Mária Terézia zaviedla povinnú školskú dochádzku. Ako teda v skutočnosti vyzerala školská reforma, ktorú v roku 1777 zaviedla Mária Terézia a ktorú poznáme pod menom Ratio educationis?

Pred spomenutým rokom v Uhorsku neexistoval jednotný školský systém a učebné plány. „Na vidieku bolo málo škôl, najmä pri farách. Učitelia boli často nekvalifikovaní a školské budovy nevyhovujúce. V mestách boli elementárne školy na vyššej úrovni, okrem písania a čítania sa niektorí žiaci učili aj základy latinčiny,“ vysvetľuje kurátorka Múzea školstva a pedagogiky v Bratislave Miroslava Slezáková.

Existovali síce pokusy zaviesť jednotný školský systém, lokálne či konfesionálne - napríklad dohoda siedmich banských miest, ktoré sa v roku 1658 uzniesli na vypracovaní jednotného učebného poriadku pre latinské školy. Zostalo však len pri odporúčaní. Záväzne sa dohodli iba na tom, aby sa bez vysvedčenia neprijímali alebo neprepúšťali žiaci zo školy.

Hoci sa Ratio educationis vníma ako školská reforma, bol to skôr pokus o nastolenie systému katolíckych škôl od najnižšieho stupňa po univerzitu, hovorí Miroslava Slezáková.

Základom mala byť ľudová škola s materinským vyučovacím jazykom, ktorej učebné osnovy sa líšili podľa jej sídla. Žiaci v ľudovej škole na dedinách absolvovali menej vyučovacích predmetov ako žiaci na ľudových školách v mestečkách a tí zase menej ako žiaci na ľudových školách v kráľovských mestách. Štvrtým typom mala byť popredná ľudová škola s prípravkou pre učiteľov.

V dnešnej terminológii sa stredné školy nazývali latinskými školami (vzhľadom na vyučovanie v latinčine) a mali tri stupne: gramatické školy, humanitné triedy (spolu vytvárali gymnáziá) a akadémie. Najvyšší stupeň tvorila univerzita - presťahovaná z Trnavy do Budína.

„Cieľom tereziánskych reforiem bola výchova šľachetných mužov a dobrých kresťanov. Osvojenie poznatkov, ktoré zodpovedajú postaveniu, schopnostiam, spôsobu života a stavu. Známy je výrok pripisovaný Márii Terézii - škola je politikum. Štát má právo a povinnosť do vzdelávania vstupovať. Mária Terézia si uvedomovala teda aj význam vzdelávania pre výchovu dobrých a lojálnych občanov,“ ozrejmuje Slezáková.

O vzdelávaní dievčat Ratio 1777 nehovorí. Špeciálne dievčenské školy sa spomínajú až v Ratiu 1806.

Za vznikom Ratia stáli aj Slováci

Priamym predchodcom jednotného školského systému v Uhorsku bola reforma škôl v rakúskej časti monarchie. Vypracoval ju Johann Ignaz Felbinger, čím nadviazal na svoju školskú reformu, ktorú predtým realizoval v Prusku. V roku 1774 Mária Terézia vyhlásila Všeobecný školský poriadok pre nemecké normálne, hlavné a triviálne školy v spojených cisársko-kráľovských dedičných krajinách.

Cisárovná už v roku 1760 zriadila dvornú študijnú komisiu, v roku 1766 vznikla takáto komisia špeciálne pre uhorské školstvo. Práve v ňom videla panovníčka veľké nedostatky. Za významnú prekážku pokladala fakt, že učiteľ je len v tých obciach, ktoré majú faru. Fary však slúžili viacerým obciam, často až šiestim či siedmim. Bolo preto nemysliteľné, aby sa od rodičov vyžadovalo, aby svoje deti posielali do školy na takúto vzdialenosť.

A nešlo len o dojmy. Súčasťou prípravy jednotného školského systému bol aj zber - ako by sme povedali dnes - tvrdých dát. Podľa súpisu škôl z roku 1770 bolo na území Slovenska zhruba 892 ľudových škôl, súpis z roku 1772 zas odhalil, že v 1 416 slovenských obciach bolo iba 964 učiteľov.

„Niektoré dedinské školy nemali učiteľa alebo učiteľ nemal žiakov. Učitelia často neboli pripravení na svoje povolanie. Zväčša to boli notári alebo remeselníci. Budovy neboli vyhovujúce, v jednej miestnosti bola učebňa aj učiteľov byt. Väčšinou sa vyučovalo len v zime bez stáleho učebného plánu. Okrem náboženstva sa vyučovalo len čítanie, niekde aj písanie, počty málokde,“ píše sa v Ratio educationis, ktoré knižne vyšlo v Slovenskom pedagogickom nakladateľstve ešte v roku 1988. Dôležitú úlohu pri tvorbe Ratia zohral Adam František Kollár, rodák z Terchovej, riaditeľ dvornej knižnice a poradca Márie Terézie. Ten chcel svoje pedagogické návrhy najprv otestovať v praxi a v školskom roku 1774/75 ich ako správca zaviedol na dvoch viedenských gymnáziách. Nestihol ich však dôkladne vyhodnotiť a na naliehanie panovníčky svoj návrh predložil v roku 1775 neúplný.

Historický výskum dospel k záveru, že autorom pedagogickej časti Ratia je terchovský rodák, poradca Márie Terézie Adam František Kollár.

Oficiálnym autorom Ratia bol Jozef Ürményi, školský referent uhorskej kancelárie v dvornej študijnej komisii. Vypracoval prvú a druhú časť, ktoré hovoria o politickej a ekonomickej organizácii školstva. Pri ďalších dvoch častiach spomína aj spolupracovníkov, avšak ich mená nezverejnil.

Súčasníci sa domnievali, že autorom pedagogickej časti bol Daniel Trsťanský (rodák z Krompách) a prekladateľom nemeckého textu do latinčiny Pavel Makó (profesor Trnavskej univerzity). Maďarský historik J. L. Csóka vo svojej práci z roku 1936 o vzťahu Márie Terézie a Adama Františka Kollára však prišiel k záveru, že kľúčovým autorom posledných dvoch častí Ratia je práve Kollár. Porovnal znenie Ratia s Kollárovými pedagogickými prácami a až na malé odchýlky konštatoval zhodu.

K zamlčaniu týchto spoluautorov viedol podľa historikov fakt, že Kollár nebol obľúbencom uhorskej šľachty a nezhody zažíval aj v uhorskej kancelárii dvornej študijnej komisie.

Rozdelenie škôl

Nemožno si však predstavovať, že hneď po vydaní Ratia sa vo veľkom začali zakladať školy a plniť sa žiakmi.

„Ratio bolo začiatkom dlhej cesty ku školskému vzdelávaniu všetkých detí v Uhorsku. Ratio educationis z roku 1806, nazývané aj 2. Ratio, dopĺňalo pôvodné Ratio, najmä v oblasti ľudového školstva. Boli doň zahrnuté niektoré z nariadení a spresnení pôvodného Ratia. Do osnov bola zakomponovaná aj maďarčina, väčší dôraz sa kládol na vyučovanie náboženstva. Ani táto reforma však nebola pre nedostatok financií v úplnosti realizovaná,“ spresňuje Miroslava Slezáková.

Jednotlivé stupne a typy škôl sú v Ratiu rozdelené podľa spoločenskej štruktúry. Keďže vzdelanie bolo definované ako politikum, jeho primárnym cieľom bolo vychovať občana vzdelaného prakticky a primerane jeho spoločenskému postaveniu. Školský systém mal človeku poskytnúť to, čo bude s najväčšou pravdepodobnosťou počas svojho života potrebovať na svoje živobytie.

Špeciálna pozornosť sa venovala ľudovým školám. Tento typ totiž mali absolvovať všetci a práve tu, ako píše Ratio, sa kládli základy celej výchovy. „Ak sa dopustíme omylu, v budúcnosti to nevyhnutne bude mať svoje dôsledky,“ uvádza sa v paragrafe 12.

Obyvateľstvo sa rozdeľovalo na roľníkov, potom na obyvateľov mestečiek a miest - tí sa mali zamerať predovšetkým na remeslá a obchod. Štát však potreboval vychovať aj úradníkov či dôstojníkov, samostatné postavenie mala šľachta a klerici.

Ratio vymenúva aj národy, ktoré obývali Uhorsko - a podľa toho mali byť formované aj ľudové školy s materinským vyučovacím jazykom. Menuje ich sedem - Maďari, Nemci, Slováci, Chorváti, Rusíni, Srbi a Rumuni.

Prihliada aj na náboženskú rozmanitosť. Ak do katolíckych škôl chodili napríklad evanjelici, tí nemali byť násilne vyučovaní v katolíckom duchu ani nútení zúčastňovať sa na katolíckych bohoslužbách a obradoch.

Samotný pôvod však nebol neprekonateľne determinujúci.

V paragrafe 4 čítame, že „napokon budeme musieť prihliadať na to, aby tí, ktorým príroda uštedrila väčšie duchovné schopnosti, absolvovali v ľudových školách s materinským vyučovacím jazykom, čiže v národných školách, základy, ktoré pripravujú na štúdium vo vyšších vedných odboroch“.

Štát teda, aspoň formálne, deklaroval možnosť, aby sa aj talentované deti z chudobných pomerov mohli vzdelávať nad rámec toho, čo bolo potrebné pre ich pôvod. A zaiste aj viac z utilitaristických ako humanistických pohnútok mal štát záujem pestovať talenty, ktoré mohol využiť vo svojich službách.

Hoci ako uvádza Miroslava Slezáková, „žiak v dedinskej škole absolvoval menej vyučovacích predmetov a nebol pripravený na ďalšie štúdium tak ako jeho rovesník z mestečka alebo mesta. Určite však boli príbehy mimoriadne talentovaných detí. No ani rodičia nevideli zmysel v štúdiu svojich potomkov, skôr ho považovali za odoberanie rodinnej pracovnej sily a finančnú záťaž. Naopak, vo svojom pôvodnom sociálnom prostredí by dieťa novonadobudnuté vzdelanie nemalo ako využiť“.

Telesná aj morálna zdatnosť

Zároveň sa kládol dôraz aj na telesnú zdatnosť. Preto bolo významnou súčasťou školských osnov aj vyučovanie telesnej výchovy. Nešlo len o cvičenie, ale aj rôzne hry a podporu súťaženia (dnes by sme povedali v duchu fair play).

Cieľom však nebol len telesne zdatný občan pripravený na povolanie, ktoré bude v živote vykonávať. Dôležitá bola aj mravná výchova. Tá prirodzene vychádzala z náboženskej morálky.

„Zdôrazňovala sa výchova povinností voči sebe i voči iným ľuďom. Žiaci si mali držať v poriadku svoje veci v škole i doma. Mali dbať o svoje oblečenie, osobnú čistotu, telesný vzhľad, čistotu triedy a lavíc. V čase mimo vyučovania si mali určiť pracovný program na každú hodinu. Takisto si mali písať denník s očakávanými aj splnenými úlohami. Na gramatických školách v materinskom jazyku, na gymnáziách po latinsky. Denníky mali na požiadanie predkladať učiteľom či riaditeľovi“ (Ratio).

K rozvoju ducha vo vyšších triedach malo prispieť aj štúdium poézie a klasických autorov. Umelecky nadaní sa venovali aj kresleniu (tu prechádzame k praktickému využitiu, tieto talenty mohli byť žriedlom budúcich architektov a inžinierov).

Pozornosť sa venovala aj učiteľom a profesorom. Tí mali byť sami pre žiakov príkladom mravnosti a čestnosti. „Mládež by zaiste veľmi ochabla, keby zistila, že sám učiteľ si veľmi neváži disciplínu, na ktorú je nútená vynaložiť úsilie, alebo že učiteľ vykonáva svoju prácu ledabolo, alebo celkom s odporom“ (Ratio).

Povinná školská dochádzka

Napriek dnes všeobecne rozšírenému názoru, že reforma Márie Terézie zaviedla povinnú školskú dochádzku, nie je to pravda. Žiadalo sa len, aby deti navštevovali školu, kým nebudú môcť vykonávať poľnohospodárske práce. Aj následný dokument Projectum Budense z roku 1778 len definuje, že žiak si splní svoje povinnosti vtedy, ak ovláda učivo pre dedinské školy.

Autorom povinnej dochádzky je až Jozef II., syn a následník Márie Terézie. Školopovinnosť ohraničil vekom od 6 do 12 rokov a stanovil aj sankcie. Zároveň nariadil každoročný súpis školopovinných detí, ktorý sa musel zhodovať so školskými matrikami.

„Reálne však nebola dodržiavaná a kontrolovaná ani sankcionovaná. Problém s dochádzkou detí do školy pretrval ešte celé 19. storočie,“ opisuje skutočný stav Miroslava Sedláková.

Jozef II. poukázal na to, že vyučovanie v ľudových školách je bezplatné, a preto nemožno vymeškávanie školy ospravedlňovať chudobou. Rozdelil však tresty za „záškoláctvo“ - majetní mali dostávať finančné pokuty, nemajetní si svoj trest mali odpracovať verejnými prácami, najmä v okolí školy.

Telesné tresty súčasťou Ratia neboli, pripomína Miroslava Sedláková: „Previnenia - ako nevhodné správanie alebo slabý prospech - mali byť riešené pokarhaním alebo odopretím účasti na mimoriadnych hodinách. Naopak, odmeny boli vo forme napríklad kníh alebo iných hmotných darov, v nehmotnej rovine išlo napríklad o čestné miesta na slávnostných bohoslužbách alebo pochvala a postup do vyššieho ročníka.“

Vyučovací deň bol rozdelený na dopoludňajšie a popoludňajšie vyučovanie. Dopoludnie sa začínalo o 7.30 a končilo sa o 10. hodine. Popoludní sa začínalo vyučovanie o 13.30 a končilo sa o 16. hodine. V ľudových školách s jedným učiteľom sa dopoludnia učili druháci a popoludní prváci.

Učilo sa od pondelka do soboty, avšak s tým, že štvrtok bol stanovený ako voľný deň. Prázdniny na vyšších školách boli na jeseň, nový školský rok sa začínal prvého novembra.

Učebnice mala vydávať kráľovská tlačiareň v schválenom znení a mali sa predávať v kníhkupectvách celého kráľovstva. Ratio 1806 túto smernicu rozšírilo o ustanovenie, že chudobným žiakom ľudových škôl sa majú učebnice poskytovať zdarma.

Základné predmety

Základným komunikačným nástrojom okrem reči je písaný prejav. Preto podľa Ratia malo nastať zjednotenie aj v tomto smere. Nato, aby bol písomný prejav zrozumiteľný, mal každý žiak aspoň do istej úrovne ovládať krasopis. Boli zároveň vydané vzorové tvary písmen v podobe kovových odliatkov, ktoré mali byť distribuované na všetky školy.

Vyučovanie počtov malo byť založené nielen na oboznámení sa s pravidlami jednotlivých úkonov, ale malo obsahovať aj príklady z praxe - peňažné úlohy, platné váhy a miery nielen v habsburskej monarchii, ale aj v iných krajinách, „ktoré sú s nami v nejakom obchodnom styku“.

Vyučovacím jazykom bol sprvu materinský jazyk, vo vyšších triedach nemčina (v Ratiu 1806 aj maďarčina) a latinčina. Tá sa učila už na ľudových školách, avšak ako voliteľná pre tých, ktorí mali predpoklady na pokračovanie v štúdiu. Na vyššie (latinské) školy sa žiaci nemali prijímať pred dosiahnutím veku deväť rokov.

Praktickosť sa prejavovala aj v ďalších predmetoch. Na zemepise či dejepise sa mali učiť najprv pomery a dejiny Uhorska, potom celej ríše, potom blízkych európskych krajín a až napokon vzdialenejšieho sveta. K prírodopisu pribudli ako voliteľné predmety fyzika a experimentálna fyzika. To súvisí aj so snahou pripraviť žiakov na zamestnanie v rodiacom sa priemysle.

Postup do ďalšej triedy alebo na vyššiu školu mal byť založený na prospechu. Do toho však vstupovalo aj hodnotenie správania. Ak sa žiak aj napriek upozorneniam a neskôr trestom „nenapravil“, bol mu postup znemožnený, v krajnom prípade mohol byť preložený do nižšieho ročníka alebo úplne vylúčený zo školy, v najextrémnejšom prípade zo všetkých škôl v Uhorsku.

No a to nešťastné memorovanie, ktoré je terčom kritiky? V Ratiu 1777 sa priamo nespomína. O tréningu pamäti však podrobne hovorí Ratio 1806.

Táto „prirodzená schopnosť mysle“ sa musí pestovať od malička. Nejde však o mechanické memorovanie: „To, čo sa má vštepiť do pamäti, musí sa najprv jasne pochopiť, inak sa totiž zbytočne unavuje a trýzni mozog.“ Preto sa majú najprv učiť veci, až potom slová, a to vo vhodnom čase a na vyučovaní sa má postupovať od jednoduchšieho ku komplexnejšiemu.

Prehľad zmien a inovácií, ktoré zaviedla Mária Terézia v školstve prostredníctvom Ratio Educationis:

tags: #ktora #rehola #zaviedla #jednotny #skolsky #system