Láska nie je pocit: Biblický výklad

Dokument Biskupskej konferencie Španielska o manželskej láske, rodovej ideológii a legislatíve ohľadom rodiny bol uverejnený 12. Okrem toho si pripomíname tridsiate výročie od chvíle, čo pápež Ján Pavol II. po zasadaní Biskupskej synody o poslaní rodiny slávnostne promulgoval apoštolskú exhortáciu Familiaris consortio (1981).

Španielska biskupská konferencia upriamuje pozornosť na nové okolnosti, v ktorých sa dnešný rodinný život nachádza a rozvíja. Biskupská konferencia chce hlavne zviditeľniť sociálne dôsledky takto zameranej kultúry, vychádzajúcej z tzv.

V uplynulej dobe sme nepozorovali veľa dôvodov na nádej. Ak si však všimneme iné skutočnosti, nájdeme v rôznych oblastiach spoločnosti aj pozitívne ocenenie hodnoty života a rodiny. Okrem toho môžeme v poslednom čase vyzdvihnúť mnohé prejavy v prospech života: konajú sa Dni rodiny; pribúda čoraz viac prípadov výhrady vo svedomí zo strany profesionálnych zdravotníkov, ktorí odmietajú vykonávať potraty; vznikajú rôzne sociálne siete pre občanov na obhajobu práva na materstvo a pod.

Tieto svetlé momenty nám však nesmú brániť vidieť mraky, ktoré sa rozširujú nad našou spoločnosťou. Potratové praktiky, rozpady manželstiev, vykorisťovanie slabých a chudobných - najmä detí a žien -, antikoncepcia a sterilizácie, predmanželské sexuálne vzťahy, degradácia medziľudských vzťahov, prostitúcia, násilie v oblasti domáceho spolunažívania, závislosť od pornografie, drog, alkoholu, automatov, internetu a pod. Takto chápaná sloboda - ak je oddelená od pravdy - v konečnom dôsledku považuje vlastné subjektívne emócie za normu všetkého dobra a mravnosti.

Zoči-voči týmto novým spoločenským okolnostiam chceme španielskym katolíkom i všetkým ostatným, najmä však rodičom a pedagógom znovu ponúknuť základné princípy týkajúce sa sexuálnej identity ľudskej osoby: manželskú lásku vlastnú manželstvu a antropologické základy rodiny. Rovnako nás ženie túžba prispieť k rozvoju našej spoločnosti.

Božská láska ako základ

„Boh je láska a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom” (1 Jn 4, 16). Tieto slová z Prvého Jánovho listu úplne jasne vyjadrujú jadro kresťanskej viery. Boh si vyvolil kráľovskú cestu lásky, aby sa zjavil človekovi.

Pôvod lásky, jej skrytý prameň, sa nachádza v tajomstve Boha. Správy o stvorení jasne svedčia o tom, že všetko, čo jestvuje, je plodom Božej lásky, pretože Boh túži sprostredkovať stvoreniu svoju dobrotu a dať mu účasť na svojej láske. Skutočne jedinečným spôsobom sa to týka človeka. Spomedzi celého viditeľného stvorenia len on môže prežívať vlastný príbeh lásky s Bohom.

Láska nášho Stvoriteľa nie je neosobnou, bližšie nešpecifikovanou láskou, ale je to trojičná, interpersonálna láska, v ktorej sa Otec a Syn vzájomne milujú v Duchu. Táto prvotná láska je teda láskou spoločenstva a z nej každá láska vyviera.

Počiatok lásky sa nenachádza v samom človeku, ale prvotným prameňom lásky je samotné tajomstvo Boha, ktorý sa zjavuje a vychádza, aby sa stretol s človekom.

„Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna” (Jn 3, 16). Boží plán lásky, ktorý nám Boh dáva spoznať zo stvorenia a ktorý neustále pripomínal prostredníctvom prorokov izraelskému ľudu, sa plne zjavil a naplnil v jeho Synovi, Ježišovi Kristovi. Osoba a život nášho Pána najvyšším a definitívnym spôsobom zjavujú Božiu lásku. Boh až takto miluje človeka.

Po prvýkrát zažiaril Boh svojou láskou v našich srdciach, keď nás stvoril a v Kristovi utvoril „na svoj obraz a podobu” (porov. Gn 1, 26-27); potom vtedy, keď nás „nanovo utvoril” a pozval nás, aby sme sa zjednotili s Kristom a mali účasť na jeho živote. Božím plánom od večnosti bolo, aby človek v Kristovi získal účasť na božskej prirodzenosti. Preto je cieľom človeka, aby sa stal Božím synom v Synovi (teda v Kristovi) prostredníctvom daru Ducha Svätého. Toto jeho zameranie alebo cieľ je pre jeho autentickú ľudskosť podstatné.

Otec priťahuje každého človeka a pozýva ho, aby sa stretol osobne s Kristom, a tak objavil pravdu a cestu lásky. Sila rozumu umožňuje človeku spoznať - aj keď len nedokonale - niečo z prirodzenosti osoby a z povahy ľudského konania. No plne preniknúť do pravdy o samotnej láske je možné len od okamihu Kristovho tajomstva, od chvíle, keď sa sám Kristus zjavil ako človek. Totiž tajomstvo Kristovho vtelenia a vykúpenia nám umožňuje spoznať najvyššiu dôstojnosť človeka i ľudského konania v perspektíve celého Božieho plánu. Kristus ako Boží obraz je tou najhlbšou pravdou o človekovi a o jeho povolaní na lásku.

V Kristovi, milovanom Otcovom Synovi, miluje Boh každého človeka ako syna vo svojom Synovi. Božia láska je prvá (porov. 1 Jn 4, 10). Je to prameň, z ktorého vyvierajú všetky podoby lásky, aj ľudská láska. Objavenie tohto božského pôvodu autentickej ľudskej lásky vedie medziiným k pochopeniu, že rodičovská láska, ktorá sa uskutočňuje pri odovzdávaní ľudského života, má byť vyjadrením a znakom opravdivej lásky.

Vychádzajúc z tejto prvotnej lásky odhalíme aj to, že ľudská bytosť, stvorená skrze lásku na obraz Boha, ktorý „je láska” (1 Jn 4, 8), bola tiež stvorená, aby milovala. Láska človeka sa v rozmere túžby rodí z onoho prvotného hnutia lásky, ktorá sa nám daruje. To nás pobáda pochopiť, že logika daru prirodzene patrí k povahe lásky. A ak prameňom lásky nie je ľudská osoba, potom ani mierou lásky a pravdou o láske nemôže byť výlučne ľudská túžba.

Človekom stvoreným na Boží obraz je každý človek - každý člen ľudského pokolenia: muž i žena - a celý človek - teda ľudská bytosť ako celok: telo i duša. A ako taký je človek zameraný na to, aby zjavoval tento prvotný obraz v celej jeho veľkosti a dospel tak k osobnému naplneniu.

Ľudská bytosť je Božím obrazom vo všetkých rozmeroch svojej ľudskosti.

Medzi telom, dušou a životom človeka je taký úzky vzťah, že nie je možné si predstaviť ľudské telo zredukované len na organickú štruktúru, alebo ľudský život len na jeho biologický rozmer. Telo je osobou v jej viditeľnom rozmere. To vysvetľuje fakt - ako to potvrdzuje antropológia a tiež všeobecná skúsenosť -, že osoba vníma svoju telesnosť ako konštitutívny rozmer vlastného „ja”. Napokon zistíme, že mať vzťah s telom značí mať vzťah s osobou: ľudské telo teda nadobúda dôstojnosť osoby.

Telo a duša vytvárajú jeden duchovno-telesný celok, a tým je ľudská osoba. Tá však musí jestvovať buď ako muž, alebo ako žena. Nemôže existovať inak. Duch sa spája s telom, ktoré je nutne mužské alebo ženské, a preto substanciálna jednota tela a ducha, čiže ľudská bytosť ako celok, je buď mužská alebo ženská. Sexuálny rozmer - čiže mužskosť alebo ženskosť - je neoddeliteľný od ľudskej osoby. Nie je to len nejaká vlastnosť. Je to spôsob bytia ľudskej osoby. Zasahuje totiž intímne jadro osoby ako takej. Samotná osoba to pociťuje a prejavuje sa prostredníctvom svojej sexuality.

Človek - keďže je stvorený na Boží obraz - „je povolaný na lásku ako vtelený duch, t. j. duša spolu s telom v jednote osoby”, ale aj ako ľudská osoba s odlíšenou sexualitou. Práve preto, že odpoveď človeka na toto povolanie sa uskutočňuje prostredníctvom sexuálnej komunikácie, je jedným z jej esenciálnych prvkov otvorenosť pre odovzdávanie života.

„Keď Boh, Jahve, hovorí, že ,nie je dobré byť človeku samému‘ (Gn 2,18)” - prízvukuje Ján Pavol II., komentujúc biblický text a tvrdí, že človek ,sám osebe‘ nie je schopný naplno uskutočniť svoju podstatu. Prekonať túto samotu dokáže len prítomnosťou iného „ja”. A týmto spôsobom, teda potvrdením druhej osoby, druhého „ja” - „ja” ľudskej a teda sexuálnej bytosti - človek zároveň vníma a potvrdzuje „ja” vlastného osobného bytia, či už je mužské alebo ženské. Existenciálne postoje osobnosti potom závisia od vzťahu k vlastnému telu a tento vzťah sa následne premieta aj do vzťahu k svetu a k blížnym.

So stvorením ľudskej bytosti v dualite pohlaví sa spája - ako to ďalej text naznačuje - okrem iného aj axiologický [hodnotový] význam sexuality: muž je tu pre ženu, žena zasa pre muža, obaja rodičia pre svoje deti. Sexuálna odlišnosť poukazuje na vzájomnú komplementaritu, ktorej cieľom je komunikácia: citmi, prejavmi a prežívaním ľudskej lásky, otvorením sa väčšej plnosti. Hlboký zmysel ľudského života spočíva v odpovedi na toto prvotné slovo, ktoré Boh od počiatkov človekovi adresuje.

Manželská láska

Boh použil príklad manželskej lásky, aby ukázal svoju lásku k vyvolenému ľudu. Manželstvo je vo svojej forme - tak ako panenstvo - konkrétnym vyjadrením najhlbšej pravdy o človeku, o tom, že je „Božím obrazom”. Na druhej strane ju výslovne zjavil v osobe Ježiša Krista, Božieho Syna, v ktorom sa Boh predstavil ako „Ženích” tohto vyvoleného ľudu. Na to poukazuje Benedikt XVI. v súvislosti so širokou rozmanitosťou významov, ktoré bežný jazyk spája so slovom amor (láska), aby nám priblížil povahu a vlastnosti skutočnej lásky.

Manželská láska je „záväznou“ láskou. Vo všetkých svojich prejavoch sa rodí a vzmáha z reality, ktorá ju presahuje a ktorá zároveň dáva zmysel životu oboch manželov. Je jedinečná a má znaky, ktoré ju odlišujú od ostatných foriem lásky. Druhý vatikánsky koncil a encyklika Humanae vitae ju opisujú prívlastkami „plne ľudská”, „totálna”, „verná a výlučná” či „plodná”. Autenticita tejto lásky sa nutne spája s rešpektovaním dôstojnosti osoby a významu jej sexuálnej komunikácie.

Manželstvom sa ustanovuje medzi mužom a ženou zväzok alebo manželské spoločenstvo, vďaka ktorému „už nie sú dvaja, ale jedno telo” (Mt 19, 6; porov. Gn 2, 24). Tak muž i žena zostávajú každý plne individuálnou osobou, no spolu tvoria „duálnu jednotu”, ako sexuálne odlišné a vzájomne sa dopĺňajúce bytosti. Zväzok, ktorý takto vzniká, nepredstavuje len viditeľné puto, ale aj puto morálne, sociálne či právne. Toto puto je také bohaté a obsiahle, že si od oboch strán vyžaduje „rozhodnutie samotných manželov spolu žiť celý životný údel, totiž, čo majú a čím sú”. Manželstvo teda nemožno zredukovať len na jednoduchý vzťah spolužitia či kohabitácie. Jednota v „tele” odkazuje na celkový rozmer mužskosti a ženskosti na rôznych úrovniach, kde sa vzájomne dopĺňajú: na úrovni tela, charakteru, srdca, poznania, vôle i duše.

Lebo ak „byť len jedno telo” znamená „jednotu dvoch” ako ovocie skutočného darovania seba samého, potom sa táto realita existenciálne utvára ako spoločenstvo života a lásky. Je to požiadavka, ktorá „vyviera zo samotného bytia a znamená pre človeka dynamický a existenciálny rozvoj“. Manželia si „dlhujú” lásku, pretože manželstvom obaja začali byť jeden pre druhého skutočnou súčasťou jeho samého.

Manželskú lásku treba chápať ako prísľub, ako vzájomný záväzok manželov usilovať sa o budovanie spoločného života. Plán ozajstnej lásky, ktorá sa obnovuje a prehlbuje každý deň - pričom obaja spoločne zdieľajú radosti i ťažkosti. Je to plán, ktorý sa vyznačuje úplným odovzdaním sa človeka.

Je zrejmé, že manželská láska musí byť v prvom rade plne humánnou a totálnou láskou. Musí zasiahnuť osoby oboch manželov - ako manželov - na všetkých rovinách: citov i vôle, tela i ducha a podobne, a definitívne zapojiť všetky tieto roviny do správnej hierarchie.

Rôzne druhy lásky v Biblii

Aby sme naozaj videli, že v Biblii láska nie je len plytké slovo, začnime od začiatku. Teda od hebrejčiny. Hebrejčina dobre vyjadrila, že láska je nielen podstatné meno, niečo čo tu je a nemení sa, ale láska je aj sloveso.

Ahava, to slovo nájdeme v mnohých súvislosiach. Často pre vyjadrenie lásky a starostlivosti medzi ľuďmi. Božia večná láska nie je Jeho povinnosť voči nám. On nás miluje preto, že to vyplýva z Jeho charakteru. Božia láska nie je len pocit, emócia, ale aj akcia - to, čo Boh robí pre nás. V Starej Zmluve je pointa toto: ukazujem lásku k Bohu tým, ako sa správam k ľuďom okolo seba - milovať budeš svojho blížneho ako seba.

V čase písania Novej Zmluvy bolo územie bývalého izraelského kráľovstva časťou Rímskej ríše. V nej bol prítomný grécky jazyk a grécke myslenie. Znova zdôrazním - používať iný jazyk a iné myslenie pre vyjadrenie čohokoľvek nie je zlé - áno, niečo sa nám môže stratiť v preklade - ale na druhej strane prichádzajú možnosti, nové spôsoby ako vyjadriť nemennú pravdu.

• Filia je láska bez romantickej príťažlivosti a vyskytuje sa medzi priateľmi alebo členmi rodiny. Vyskytuje sa, keď obaja ľudia zdieľajú rovnaké hodnoty a navzájom sa rešpektujú - bežne sa to nazýva „bratská láska“ (v tom je zahrnutá aj sesterská..). Filos sa bežne používal s odkazom na priateľstvá alebo rodinné vzťahy, napríklad na označenie lásky k otcovi a matke alebo synovi a dcére. Filia vyjadruje lásku založenú na skúsenostiach. Je to najvšeobecnejší typ lásky v Biblii, ktorý zahŕňa lásku k blížnym, starostlivosť, úctu a súcit s ľuďmi v núdzi.
• Doslovný preklad slova pragma je: záležitosť, vec, udalosť - to, čo sa urobilo, skutok. Slovo pragma sa v NZ nepoužíva v súvislosti s láskou a úprimne, existuje len málo dôkazov o tom, že Gréci bežne používali tento presný termín. Psychoanalytik Erich Fromm povedal, že vynakladáme príliš veľa energie na „zamilovanie sa“ a musíme sa naučiť viac, ako „zostať v láske“. Pragma je presne o tom, ako byť v láske - snažiť sa lásku dávať, a nie len prijímať. Pragma je jedinečná zohratá láska, ktorá dozrieva mnoho rokov. Je to večná láska medzi párom, ktorý sa rozhodne vynaložiť rovnaké úsilie na ich vzťah. Ako výborný príklad biblických párov s pragmou je tu určite Abrahám a Sára.
• Storge je prirodzene sa vyskytujúca láska zakorenená v rodičoch a deťoch, ako aj v najlepších priateľoch. Je to nekonečná láska postavená na bezpodmienečnom prijatí a hlbokom emocionálnom spojení. Storge nie je bežné slovo v NZ. Príbuzné slovo k tomu znamená „rodinná oddanosť“.
• Eros je prvotná láska, ktorá prichádza ako prirodzený inštinkt pre väčšinu ľudí. Je to vášnivá láska prejavená fyzickou náklonnosťou. Slovo eros sa bežne používalo v grécky hovoriacom svete doby NZ. V Biblii sa priamo nenachádza, ale zase, už trocha poznáme apoštola Pavla a jeho chopnosť vyjadriť sa ku veciam aj bez toho, aby ich presne pomenoval.
• Ludus je latinský výraz a jeho grécky ekvivalent znie: ερωτοτροπία - dvorenie. Dosť úzlo súvisí s Veľpiesňou, knihou, čo som spomínala v predchádzajúcom odseku. Ludus je flirtovanie, zvádzanie, hravá náklonnosť.
• Mania sa objavuje u párov s výraznou nerovnováhou veku, postavenia, vzdelania… moci. Často je to vyhrotené: jeden je agresor a druhý obeť.
• Filautia je zdravá forma lásky, kde si uvedomujete svoju vlastnú hodnotu a neignorujete svoje osobné potreby. Gréci rozumeli, že existuje viac druhov sebalásky. Tá zdravá sebaláska nám pomíha presne v tom, čo od nás Biblia očakáva: milovať blížnych.
• Agape je najvyššia úroveň lásky, ktorú môžeme ponúknuť. Poskytuje sa bez akýchkoľvek očakávaní, že dostanete niečo na oplátku. Ponuka agape je rozhodnutie šíriť lásku za akýchkoľvek okolností - vrátane deštruktívnych situácií. Agape nie je fyzický akt ani pocit. Pred dobou NZ nemala agape žiadny zvláštny význam ako vyšší druh lásky a mimo NZ sa toto slovo používalo len zriedka. V NZ je však agape najvyššou formou lásky. Agape je vážna výzva.

Podľa toho každý spozná, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať. V gréčtine je tam použité slovo agape. Prosím, overte si to. Agape bolo neskôr preložené do latinčiny ako caritas, čo je pôvod nášho slova „charita“. C.S. Lewis to nazval „darčekovou láskou“, najvyššou formou kresťanskej lásky. Pribúdajú dôkazy o tom, že agapé v mnohých krajinách nebezpečne upadá. Úroveň empatie v svete prudko klesla, pričom najstrmší pokles nastal za posledné desaťročie. Naliehavo potrebujeme oživiť našu schopnosť starať sa o tých, čo sa nevedia starať sami o seba.

Mnohé modernistické kresťanské kruhy podľahli tomuto vplyvu a otvorene schvaľujú či dokonca obhajujú činy, ktoré Biblia označuje ako hriech a odsudzuje ich. Vlažnosť je chorobou moderného kresťanstva.

tags: #laska #nie #je #pocit #biblia