Migrácia Aškenázskych Židov v Európe
Tóra a Talmud
Židovské komunity do Európy so sebou prinášali znalosti antického sveta a zároveň svoje písomné a kultúrne dedičstvo z biblických čias a rozvíjajúceho sa rabínskeho obdobia. Okolo roku 200 bol uzavretý po cca 1000 rokoch (ešte na území Palestíny) kompletný text hebrejskej Biblie.Päť kníh Tóry (učenie, návod, Zákon), knihy Prorokov (Nevi'im) a Spisy (Ketuvim) tvoria tzv. písanú Tóru - Tanach (TNCH) - akronym vytvorený zo začiatočných názvov troch častí. Text Tanachu sa ustálil na počte 22 kníh, symbolicky zodpovedajúcich počtu znakov hebrejskej abecedy.
Hebrejská Biblia, ktorú si komunity so sebou prinášali do Európy, tvorí aj dnes základný text židovskej kultúry a náboženstva. Najdôležitejšia časť - Tóra - sa člení na päť kníh a ich názvy poznáme z gréckeho prekladu známeho ako Septuaginta (3. storočie p. n. l.).
Základné etické nariadenia judaizmu sú v Tóre sústredené v príkazoch Desatora, ktoré prevzali aj ďalšie monoteistické náboženstvá - kresťanstvo a islam. Podľa židovskej tradície Tóru od Boha prijal Mojžiš na hore Sinaj a pre tzv. ortodoxných židov sú jej nariadenia nemenné aj dnes.
Časť zákonov zjavených v Tóre má platnosť pre všetkých ľudí - sú to tzv. Noachove zákony: konať spravodlivo, nezapierať Boha, neslúžiť modlám, nevraždiť, nekradnúť, nesmilniť a netrápiť zvieratá. Ďalšie zákony sú určené iba židom, ktorých život a konanie riadi 613 micvot (prikázaní). Rozdeľujú sa na 248 pozitívnych a 365 negatívnych prikázaní.Štúdium Tóry sa považovalo za nutnosť a bolo (a je) aj predpokladom ich naplnenia. Po zničení II. jeruzalemského chrámu (Bejt ha-mikdaš/Svätý dom) v roku 70 pokračovatelia farizejského hnutia - rabíni - museli prispôsobiť judaizmus na nové podmienky. Dôležité bolo, aby kult, ktorý bol naviazaný na chrám v Jeruzaleme, preniesli do každodenného života židov.Tak sa stalo, že chrámové obety nahradili modlitby. Veľký dôraz sa začal klásť na štúdium Tóry a neskoršej rabínskej literatúry, očisťujúcich a stravovacích predpisov v každodennom živote, slávenie kalendárnych sviatkov a obradov životného cyklu v rodinách. Význam nadobúdali synagógy. Prebiehali v nich pravidelné bohoslužby, ktoré dostávali pevnú štruktúru, pri ktorých sa v pondelok, vo štvrtok a v sobotu čítalo zo zvitku Tóry.V rabínskej dobe rabíni začali spisovať tzv. ústnu Tóru, nazývanú Mišna (opakovanie, výučba). Okolo roku 200 ju zredigoval palestínsky rabi Jehuda ha-Nasi. Jej obsahom je halacha (náboženský zákon). V šiestich oddieloch sa venuje daňovému a sociálnemu právu, sláveniu sviatkov, rodinnému, civilnému a trestnému právu, obetným a stravovacím predpisom a nakoniec pravidlám rituálnej čistoty. Počas ďalších storočí k nej pribudla Gemara (dodatok), komentár či doplnenie Mišny od rôznych rabínov, spomenutých v ďalšom texte.Mišna spolu s Gemarou tvorí Talmud - základné dielo rabínskeho judaizmu. Existujú jeho dve verzie - jeruzalemský Talmud (Jerušalmi), dokončený v 5. storočí, a prepracovanejší babylonský Talmud (Bavli). Ten bol ukončený o storočie neskôr a židia ho používajú dodnes. Zahŕňa všetky aspekty spôsobu života židov, rozvíja logické myslenie, argumentáciu. Spolu s textom Tóry vytvorili východisko pre praktizovanie rabínskeho judaizmu aj v európskej diaspóre.Židia, ktorí sa usadzovali v európskej diaspóre, boli predovšetkým urbánnym obyvateľstvom. Mestá im poskytovali možnosť väčšej koncentrácie a zároveň aj priestor na ekonomickú činnosť. Inštitúcia, v ktorej sa združovali, bola židovská náboženská obec - kehila/kehilot. Zabezpečovala im nielen súdnu a náboženskú autonómiu, ale aj inštitúcie umožňujúce praktizovať judaizmus - mikve (rituálny kúpeľ), kóšernú jatku, modlitebňu či synagógu, pohrebný spolok a cintorín, školu, neskôr hospic a pod. Dôležitou podmienkou na jej založenie bol minjan (prítomnosť desiatich nábožensky dospelých mužov potrebných na konanie verejnej bohoslužby). Kehilu viedli význačné osobnosti s rozhodovacími právomocami (parnas - predseda a tuvej ha-ir - poverenci), ktoré boli volené mužskými členmi obce platiacimi dane.Medzi zamestnancov obce patril aj rabín, ktorý mal funkciu učiteľa, sudcu, znalca a vykladača Zákona, radcu a duchovného vodcu komunity. Ďalej to mohol byť kóšer mäsiar (šochet/šachter), spevák (chazan), kostolník (šamaš/šames), učiteľ (melamed) a pod. Pretože kehilot v európskej diaspóre boli pomerne malé a nie veľmi bohaté, mnohé funkcie sa kumulovali - napr. rabín mohol byť aj šochetom, chazanom a pod. Rabíni si postavenie a rešpekt v obci museli získať svojou charizmou, vzdelanosťou, komunikatívnosťou a tiež schopnosťou prijímať kompromisy. Už počas tzv. formatívneho obdobia vydávali takanu/takanot - zvláštne pravidlá, ktoré upravovali judaizmus na podmienky po páde chrámu, ktoré nemali oporu v hebrejskej Biblii.Významné osobnosti a ich vplyv
Jedným z najvýznačnejších rabínov európskeho stredoveku bol rabi Geršom ben Jehuda (960 - 1040) z Mohuče, nazývaný aj Meor Hagola - Svetlo exilu. Okrem svojich známych talmudických a halachických prác je pokladaný za iniciátora prijatia dvadsiatich piatich takanot, ktorými sa postupne riadili všetky aškenázske komunity. Takanot riešili otázky rodinného práva - na skúšobnú dobu tisíc rokov zakázali židom praktizovať polygamiu, komunikovali problémy spojené so švagrovským manželstvom (Brat zosnulého manžela mal povinnosť zobrať si za manželku bratovu vdovu, tzv. Ďalším slávnym rabínom bol Raši (rabi Šlomo ben Jischak, 1040 - 1105), študent Geršomových pokračovateľov v ješive (rabínske učilište) vo Wormse. Počas svojho života viedol známu akadémiu vo francúzskom meste Troyes. Vytvoril dodnes najčítanejší komentár k Tóre a tiež neprekonaný komentár k babylonskému Talmudu. Nazýva sa Rašiho komentár. V Talmude je označený ako „Raši“ a zapísaný je tzv. Rašiho písmom. Rašiho komentáre glosovali jeho potomkovia a žiaci. Sú známe ako Tosafot (Dodatky) k Talmudu a zároveň sú jeho súčasťou.Keď hovoríme o vytváraní európskej židovskej diaspóry, nezastupiteľné miesto medzi jej osobnosťami má Maimonides (rabi Moše ben Maimon, 1135 - 1204). Aj keď pochádzal zo kultúrneho prostredia sefardských židov žijúcich na území dn. Španielska, jeho dielo má nezanedbateľný vplyv na európske aškenázske židovstvo aj v súčasnosti. Pochádzal z Córdoby. Svoj život prežil v káhirskej Fustate, kde jeho rodina utiekla pred fanatickými islamskými berberskými kmeňmi, ktoré na prelome 11. a 12. storočia pustošili Maroko a južné Španielsko. V ješivách sa do súčasnosti študujú jeho Komentáre k Mišne, obsahujúce zracionalizovanú Gemaru, či ďalšie dielo Mišne Tóra (súhrn rabínskej halachy), ktorej súčasťou je trinásť článkov viery (dogiem). Tie sú stále záväzné pre ortodoxný judaizmus. Ďalší neprekonaný filozofický text, Sprievodca zblúdilých/More nevuchim, vychádza z aristotelovskej psychológie a novoplatónskej filozofie. Interpretuje v ňom biblické prorocké texty - upozorňuje, že text možno chápať v rovine doslovnej alebo alegorickej, ktorú pochopí iba vzdelaný čitateľ. O Maimonidesov racionalizmus, ktorý je integrálnou súčasťou jeho diela, sa neskôr opieralo aj židovské osvietenecké hnutie (haskala) v 18. storočí.Právne postavenie židov v Európe
Do Európy prichádzali židia ako slobodní a plnoprávni občania Rímskej ríše (Carcallov edikt z r. 212). Postupne, s rozširovaním vplyvu kresťanstva, o svoje postavenie prichádzali. Na kresťanskom koncile v španielskej Elvíre bolo už začiatkom 3. storočia rozhodnuté, že židia nemôžu s kresťanmi uzatvárať manželstvo, vlastniť kresťanských otrokov či žehnať kresťanským poliam. Kresťanstvo (aj judaizmus) bolo v ríši nakoniec zrovnoprávnené v roku 313 Milánskym ediktom vydaným rímskym cisárom Konštantínom Veľkým (312 - 337). V roku 380 cisár Theodosius I. (379 - 395) vyhlásil kresťanstvo za štátne náboženstvo. Už Konštantín Veľký, ovplyvnený kresťanskými biskupmi, zavádzal zákazy proti konverzii na judaizmus. V roku 325 bol na cirkevnom koncile v meste Nicea vydaný zákaz sláviť židom sviatok Pesach v čase kresťanskej Veľkej noci či obrezávať a vlastniť nežidovských otrokov - cieľom bolo opäť obmedziť konverzie. Nasledovníci opakovali zákaz uzatvárať miešané manželstvá a konverzia kresťana na judaizmus bola prísne trestaná. Dozeralo sa aj na to, aby židia nezastávali vysoké posty v štátnej správe (Codex Theodosianus, 429 - 438). V 6. storočí boli tieto zákazy kodifikované v Justiniánovom kódexe (Corpus Iuris Civilis). Postoj kresťanstva k judaizmu bol už v období jeho formovania značne ambivalentný a silne vymedzujúci.Kresťanstvo, pôvodná židokresťanská sekta, si uvedomovalo svoje východisko v judaizme a potrebu vyčlenenia sa. Navyše prebralo jeho knihu - Starý zákon, reinterpretovalo ju, spojilo s Novým zákonom a vyhlásilo sa za pokračovateľa judaizmu. Zdôrazňovalo pravdivosť názorov kresťanov a upozorňovalo na omyl židov, ktorí si mali nepresne vyložiť Boží zámer a Mesiášovu misiu, a preto mylne interpretovali Tanach. Jeho pravý význam pochopili len kresťania, ich nasledovníci. Počas 4. a 5. storočia cirkevní otcovia, napr. sv. Hieronym a sv. Augustín (De civitate Dei), formulovali postoj kresťanstva k judaizmu. Židia mali mať postavenie páriov európskej spoločnosti - žiť na okraji kresťanských komunít a v chudobe - z teologických dôvodov. Ich ponížené postavenie malo slúžiť ako dôkaz pravdivosti kresťanstva a ich vyhnanstvo (galut), po strate Jeruzalema a vlasti, sa interpretovalo ako Boží trest. Podľa sv. Augustína kresťania mali židov nechať na pokoji. Po naplnení času (a prostredníctvom kresťanských misií) mali sami spoznať pravdu a prijať nápravu konverziou na kresťanstvo. Iný názor zastával napr. konštantínopolský patriarcha Ján Chryzostom Zlatoústy (398 - 404), ktorý vo svojich kázaniach (Adversus Judaeos) poukázal na zodpovednosť židov za Kristovu smrť. Do roku 1000 žilo v Európe málo židov a s kresťanmi vychádzali bez komplikácií.Tolerantné obdobie narušilo až vyhlásenie križiackych výprav (1096 - 1291) pápežom Urbanom II. na cirkevnom koncile v Clermonte (1095). Židia (ale aj moslimovia), križiakmi vnímaní ako „neveriaci“ a v ľudovej kresťanskej rétorike zodpovední za existenciu Božieho hrobu v Jeruzaleme, boli vraždení alebo nútení ku konverzii. Dialo sa tak už počas prechodu niektorých fanatických križiackych skupín cez Európu (Porýnie, severné Nemecko, Uhorsko a pod.) do Palestíny. Napriek mnohým mocným ochrancom (vrátane kráľov, pápežov či biskupov) starousadlé židovské komunity zo západu a severu Európy boli pod tlakom križiackych výprav podstatne zdecimované.Právne postavenie židov v stredovekej Európe bolo dôležitou súčasťou života židovských komunít a je zrejmé, že sa na tvorbe zákonov, rešpektujúcich ich spôsob života, zúčastňovali. Pravidlá im umožnili praktizovať judaizmus v kresťanskom svete, pracovať a obchodovať, ale tiež stanovovali zvýšené dane a rôzne poplatky, vďaka ktorým boli komunity tolerované. Spočiatku ich postavenie definovali individuálne privilégiá, ktoré sa mohli časom rozšíriť na celú krajinu. Mnohé právne úpravy od konca 12. storočia postupne znevýhodňovali ich spoločenské postavenie, obmedzovali pôsobenie v remeslách a obchode. Vznik cechov, ktorých členmi mohli byť iba kresťania, im znemožnil zaoberať sa mnohými remeslami, a preto sa sústreďovali na obchod.
Synagóga vo Wormse, Nemecko
V roku 1179 III. lateránsky koncil prijal kanonický zákaz požičiavať si medzi kresťanmi peniaze na úrok. Židia, ktorí mali čoraz menej možností uplatniť sa v hospodárskom živote, boli nútení živiť sa touto činnosťou. Vydaní na milosť feudálnych pánov, často sa uchyľujúcich k odpusteniu dlhov a úrokov (napr. pre križiacke výpravy) kresťanským dlžníkom, prichádzali židia o majetok. Príliš často bol zhabaný aj pre potreby kráľovskej pokladnice a židia boli následne vyháňaní z jednotlivých krajín (z Anglicka v r. 1290, z Francúzska v r. 1306, 1394, zo Španielska v r. 1492 atď.). Navyše pod tlakom cirkevných predstaviteľov sa mnohí panovníci uchyľovali aj k vydávaniu zákazov pre židov venovať sa finančným pôžičkám. Situácia sa ešte viac zhoršila po IV. lateránskom koncile (1215).Ten nariadil nosenie odlišného odevu (neskôr označenia na odeve), pretože nebol badateľný žiaden rozdiel v jazyku, odeve a správaní sa medzi židmi a kresťanmi. Tento zákaz poukazuje na ich adaptáciu v rámci stredovekej európskej spoločnosti. Odlišovacie znamenie malo opäť za cieľ zabrániť intímnym stykom medzi židmi, Saracénmi a kresťanmi. Postavenie židov sa zároveň zhoršovalo zakázaním určitých obchodných činností a povolením vykonávať iba remeslá (mäsiarstvo, obrábanie koží, obuvníctvo, krajčírstvo, neskôr kníhtlač), ktoré súviseli s príkazmi (micvot) týkajúcimi sa stravovania (kašrut), tkania a šitia odevov (ša‘atnez) iba z určitých materiálov a pod.
Medicína bola jediná oblasť, ktorú mohli židia študovať na stredovekých univerzitách (Padova). Už v skoršom období nemohli vlastniť pôdu (vazal musel zložiť kráľovi kresťanskú prísahu), odteraz na nej nesmeli pracovať a, samozrejme, ostal zákaz vykonávať verejné funkcie. Koncil zároveň stanovil najvyššiu možnú výšku úrokov za finančné pôžičky (20 %), ktoré pre ich malú návratnosť boli pre židov v podstate likvidačné. Právne postavenie židov sa vyvíjalo aj v závislosti od ľudových predstáv a vzťahu cirkvi k judaizmu a židom. Od 12. storočia, aj pod vplyvom križiackych výprav, boli židia vystavení šíreniu rôznych povier - napr. obvineniu z rituálnej vraždy (1144 Norwich), ktoré sa šírilo z Británie do Francúzska, Nemecka, Uhorska a ďalších krajín. Zhoršené vnímanie a démonizovanie židov v stredovekej západnej a strednej Európe viedlo k ďalším legislatívnym opatreniam. Od 13. storočia začali podliehať priamo cisárovi alebo kráľovi a siahnutie na ich majetok a život znamenalo siahnuť na majetok kráľa. V 13. storočí sa v Európe medzi kresťanskými vzdelancami rozširovala znalosť hebrejčiny a rabínskej literatúry. Súvisela s misionárskymi ambíciami kresťanskej cirkvi medzi židovskou a moslimskou menšinou a povinnými kázňami, ktorých sa museli zúčastňovať. Svoj podiel na záujme rozširovania znalostí zo židovskej (ale aj z moslimskej) kultúry a náboženských tradícií mali katedry hebrejčiny a arabčiny, tiež početní konvertiti. Mnohí z nich prinášali cennú teologickú argumentáciu v prospech kresťanstva. Zo strany cirkevných inštitúcií zároveň narastal tlak na cenzúru Talmudu, ktorý bol pokladaný za hlavný zdroj "bludov".| Koncil | Rok | Opatrenia týkajúce sa židov |
|---|---|---|
| Koncil v Elvíre | Začiatok 3. storočia | Zákaz uzatvárania manželstiev medzi židmi a kresťanmi, vlastnenia kresťanských otrokov a žehnania kresťanských polí. |
| Nicejský koncil | 325 | Zákaz slávenia sviatku Pesach v čase kresťanskej Veľkej noci a obrezávania a vlastnenia nežidovských otrokov. |
| III. Lateránsky koncil | 1179 | Kanonický zákaz požičiavania peňazí na úrok medzi kresťanmi. |
| IV. Lateránsky koncil | 1215 | Nariadenie nosenia odlišného odevu pre židov, zákaz určitých obchodných činností a povolenie vykonávať iba remeslá súvisiace s náboženskými príkazmi. |
tags: #lateransky #koncil #zakaz #zidom