Osudy dnešného Slovenska vážne poznamenala reformácia, ktorú začal syn baníka Martin Luther v roku 1517. Medzi reformátorov sa zaradil aj Ján Kalvin, ktorý silnejšie ako Luther veril v predurčenie, Boh vraj všetko predurčil. V roku 1564 sa Ženeva stala kalvínskym Rímom. A kalvínom cvengot mincí dodnes pripomína šelest anjelských krídel. Rozchod anglikánov s pápežstvom nemal také vznešené príčiny ako luteranizmus či kalvinizmus (išlo o rozvod kráľa) bol dovŕšený v roku 1537.
Vo všetkých prípadoch reformácia poskytla šľachte vítanú možnosť zmocniť sa cirkevných majetkov, vrátane kostolov. S reformáciou sa spája vznik Confessio Pentapolitana, združenia piatich východoslovenských miest na čele s Bardejovom, ako aj Confessio Heptapolitana, združenia siedmich banských miest na čele s Kremnicou a Banskou Štiavnicou. Reformácia priniesla prvé tlačiarne, v roku 1581 vyšla v Bardejove prvá vytlačená slovensko/česká kniha: „Katechyzmus D. M. Juraj Turzo usporiadal koncom marca 1610 v žilinskom farskom kostole synodu, ktorá pozdvihla slovenskú národnú prestíž. Vznikli tri evanjelické superintendentúry na čele s bytčianskym kňazom Eliášom Lánim, breznianskym Samuelom Melikom a bojnickým Izákom Abrahamidesom.
Reakcia zo strany katolíctva - vedeného paradoxne švagrom Juraja Turza, kardinálom Františkom Forgáčom - bola prudká: 17. apríla 1610 pribili na dvere bratislavského Dómu protest proti žilinskej synode. V rekatolizačných snahách pokračoval Forgáčov žiak Peter Pázmaň. Rekatolizácia sa odvíjala od Tridentského koncilu (1545-1563). Ten zaujal zásadné stanovisko: neplatí tvrdenie, že Boh rozdelil ľudstvo na vyvolené a zavrhnuté, najpodstatnejšie zo všetkého je láska, bol potvrdený celibát.
Vodcom rekatolizácie sa stal Bask Ignác z Loyoly (1491-1556), pôvodne dôstojník, ktorý sa po ťažkom zranení pri Pamplone obrátil a v roku 1540 založil Societas Jesu - Tovarišstvo Ježišovo, jezuitský rád. Už v roku 1561 pozval arcibiskup Mikuláš Oláh jezuitov do Trnavy, od roku 1856 boli v Kláštore pod Znievom, 1604 v Košiciach, 1607 v Bratislave, od roku 1615 v Humennom.
O vtedajšom vplyve cirkvi svedčí, že pápež Gregor XIII. nariadil reformu kalendára na základe tridentského koncilu. V roku 1582 po 4. nasledoval 15. október, aby došlo k odstráneniu odchýlky medzi lunárnym a kalendárnym rokom. U nás bol nový kalendár prijatý o päť rokov.
Kardinál Peter Pázmaň a jeho prínos
Významnú rolu pri rekatolizácii zohral kardinál Peter Pázmaň (1570-1637), pôvodom kalvín, ktorý sa stal v októbri 1616 (dva mesiace pred smrťou Juraja Turza) ostrihomským arcibiskupom so sídlom v Trnave. V roku 1623 založil internát - rímskokatolícky seminár - pre chudobných uhorských študentov vo Viedni, známe Pázmaneum, v ktorom sa vychovalo množstvo slovenských vlasteneckých katolíckych kňazov - napríklad Ján Baltazár Magin, Jozef Ignác Bajza, Andrej Radlinský, Martin Hattala, Michal Chrástek, Ferdinand Juriga, Jozef Tiso.
Na jeho príkaz vydali v roku 1625 „Ostrihomský rituál/Rituale Strigoniense,“ v ktorom sú slovenské texty, pochádzajúce asi zo 14. storočia, zapísané v kultúrnej stredoslovenčine. Je to naša najstaršia tlačená kniha, v ktorej je slovenčina podobná tej, ktorá sa v 19. storočí stala spisovným jazykom. Pázmaň v máji 1635 otvoril v Trnave druhú univerzitu v dejinách Slovenska po Akadémii Istropolitane. Univerzita sa stala vzdelanostným a intelektuálnym centrom Uhorska. Peter Pázmaň je pochovaný v Bratislave, v katedrále sv.
Vláda Márie Terézie a jej reformy
Významnou panovníčkou bola Mária Terézia (v rokoch 1740-1780) a čas jej panovania znamenal pre Slovensko nebývalý rozvoj. Zmeny sa začali daňovou reformou, v ktorej presadila napriek odporu zdanenie všetkej pôdy, vrátane šľachtickej a cirkevnej. Začala raziť kvalitné strieborné mince a „levantský toliar“ z r. 1780 bol jednou z najobľúbenejších mincí sveta. 15. júna 1762 poverila Viedenskú mestskú banku, aby na zakrytie rakúskej štátnej dlžoby vydala v šiestich emisiách 12 miliónov bankových cedúľ, čo boli prvé papierové peniaze v strednej Európe a Škarniclovej tlačiarni v Skalici udelil jej manžel právo ich tlačenia.
Pre roľníkov priniesla jej najdôležitejšia reforma, urbárska regulácia, ktorú nariadila patentom z 23. januára 1767, značné uľahčenie života. Vniesla poriadok do vzťahu medzi zemepánom a poddaným. Urbáre, základné právne normy slovenského vidieka do roku 1848, boli písané v slovenských oblastiach po slovensky, a zachovali sa v nich pôvodné slovenské chotárne názvy. Panovníčka sa zaujímala o zlepšenie životných podmienok poddaných, zakázala stredoveké mučenie, ukončila aj prenasledovanie čarodejníc. Položila základy systematickej zdravotnej starostlivosti. Nariadila vytvorenie stálych miest lekárov v každom meste a diplomovaných pôrodných babíc.
V roku 1773 zrušila jezuitský rád a zreorganizovala slovenské biskupstvá, vzniklo biskupstvo košické, rožňavské a prešovské gréckokatolícke. Po prvýkrát umožnila chodiť do školy aj dievčatám. Každý žiak základnej školy sa mal naučiť trom veciam: čítať, písať a rátať, preto sa udomácnilo pomenovanie „triviálna škola“. V roku 1763 založila v Banskej Štiavnici Banskú akadémiu - prvú technickú vysokú školu na svete. V Senci (14. septembra 1763) založila hospodársku školu Collegium oeconomicum na výchovu odborníkov pre štátny aparát, ktorú najprv viedli piaristi.
Na Slovensko chodievala pomerne často. Najviac si obľúbila Bratislavu a Záhorie. Jej vzťah k Bratislave premenil toto mesto na kultúrnu metropolu strednej Európy. Jej spolupracovníkmi boli aj Slováci, ktorých mená zapadli v našej odosobnenej histórii. Napríklad generál Ján Revický z Oravskej stolice, Juraj Radvanský zo Zvolenskej stolice či Anton Medňanský z Trenčianskej stolice. Medzi jej blízkych poradcov patril najmä Adam František Kollár (1718-1783), syn banského robotníka z Terchovej, ktorý to dotiahol až na povýšenie do šľachtického stavu za zásluhy v oblasti knihovníctva a archívnictva, bol povestný svojou rozhľadenosťou a múdrosťou, pre ktorú si vyslúžil prezývku „slovenský Sokrates“.
Pretože žiadal zdanenie šľachty, šľachta ho obvinila z vlastizrady a jeho knihy zhltli plamene na bratislavskom Hlavnom námestí. Kollár sa v rámci reformy školstva významne podieľal na spracovaní Ratio educationis, organizačného poriadku pre školy z 2. augusta 1777. Slávnym spolupracovníkom Márie Terézie bol poľný maršal Andrej Hadík, ktorý pochádzal zo slovenského zemianskeho rodu z Turca. Jeho husársky pluk pozostával z Chorvátov, Slovákov a Maďarov, veliacou rečou bola nemčina. Jeho najväčším vojenským úspechom bolo dobytie hlavného mesta Pruska Berlína počas sedemročnej vojny (1857-1863). Hadík obsadil Berlín a jeho jednotka pri tejto nebezpečnej akcii stratila iba 10 mužov. Touto odvážnou akciou sa Hadík natrvalo zapísal do análov vojenskej histórie.
Tento Hadíkov čin si pamätá svet ako „husársky kúsok“, čo je pomenovanie riskantného, odvážneho a úspešného činu. V roku 1774 sa stal poľným maršalom, čo je najvyššia vojenská hodnosť, ktorú okrem neho nedosiahol žiadny iný Slovák. Pri obliehaní Berlína sa vyznamenal aj iný Slovák, husár Ladislav Škultéry-Gábriš, rodák z Mojtína. V roku 1775 sa stal vicekaprálom a o tri roky kaprálom. V armáde bol 81 rokov a zúčastnil sa 22 vojenských ťažení. Podľa všetkého bol najdlhšie slúžiacim vojakom v histórii.
Tolerančný patent Jozefa II.
Nástupcom Márie Terézie bol jej najstarší syn Jozef II. Vládol desať rokov po jej smrti (1780-1790) a angažoval sa takmer vo všetkých oblastiach života monarchie od armády po obmedzenie príliš nákladnej ženskej módy. V priebehu desiatich rokov vydal asi šesťtisíc nariadení, vydával ich rýchlejšie, ako ich štátny aparát stačil uvádzať do života. Obmedzil cenzúru, zreformoval školstvo, zriaďoval štátne nemocnice a sirotince a zaviedol nový trestný zákonník rušiaci trest smrti, vybudoval však i rozsiahlu tajnú políciu. Dokonca v rámci reforiem predpisoval aj počet sviečok na oltároch.
S dvomi najdôležitejšími reformami sa poponáhľal, prišli už v druhom roku jeho vlády, v októbri 1781 zaviedol takzvaný tolerančný patent, podľa ktorého protestanti si mohli stavať kostoly, hoci bez veže (zvonice), a poskytol slobodu židom. V tom istom roku zrušil nevoľníctvo, bývalých nevoľníkov vyňal z priamej závislosti od vrchnosti, pravda - len v rakúskej časti monarchie. V „našej“, uhorskej časti sa tak stalo pre odpor „slobodymilovnej“ maďarskej šľachty až o štyri roky, 25. augusta 1785. S odstupom času sa však zdá, že najdôležitejšie rozhodnutie prijal Jozef II. 11. mája 1784: rozhodol sa nahradiť latinčinu - jazyk úradov, snemu, škôl - nemčinou, a to v celej monarchii. Tento akt možno považovať za začiatok konca monarchie, ale aj za štart národného prebudenia vlastne všetkých jej národov.
Hoci sa dejiny kresťanstva nekryjú iba s dejinami katolíckej cirkvi, podstatná časť kresťanskej histórie nesie pečať katolicizmu. Sám som niekoľko historiografických pokusov o popísanie dejín kresťanstva a katolíckej cirkvi čítal. Pre vyváženosť je namieste niektoré spomenúť. Napríklad rumunský nestranný religionista Mircea Eliade vytvoril výbornú syntézu s názvom Dejiny náboženských predstáv a ideí (Agora 1997), v ktorej majú miesto aj dejiny kresťanstva. Je potrebné spomenúť aj rozsiahle dvojzväzkové dielo Cirkevné dejiny (Neografia 1943) z pera slovenského cirkevného historika Jozefa Špirka. Za zmienku stoja aj Dejiny kresťanstva (Barrister and Principal 2003) napísané konzervatívno-kontroverzným britským historikom Paulom Jahnsonom, či malé Malé cirkevní dějiny (Zvon 1995) nemeckého katolícko-konzervatívneho historika Augusta Franzena. Liberálno -katolícky pohľad na dejiny katolíckej napísal pôvodom švajčiarsky teológ Hans Küng. Jeho stručné dejiny s titulným názvom Katolícka cirkev vyšli prvýkrát v roku 2001. V slovenskom preklade sa prvýkrát objavili v roku 2003, no ja osobne som sa k tejto knihe dostal až po nedávnej reedícii z dielne slovenského vydavateľstva Premedia.
Hans Küng (1928) je jedným z najvýznamnejších katolíckych teológov súčasnosti, v konzervatívno-katolíckych kruhoch však nie veľmi obľúbený, hoci sa v minulosti podieľal aj na Druhom vatikánskom koncile a svojho času pomohol v teologickej kariére vtedy reformne naladenému Josephovi Ratzingerovi (Benedikt XVI.). Küng to má však u vysokých cirkevných predstaviteľov pápežskej kúrie nahnuté od 70. rokov 20. storočia, odkedy je známy ako kritik vládnucich katolíckych kruhov a tradicionalizmu, spochybňujúci dogmatiku pápežskej kúrie, medziiným aj dogmu o neomylnosti pápeža. Hlási sa k myšlienkam svetového étosu, ekumenizmu a medzináboženskej tolerancie, popritom kritizuje uzavretosť a neschopnosť katolíckej cirkvi reagovať na nové myšlienkové a spoločenské fenomény. V knihe Katolícka cirkev zhrnul mnohé svoje názory, podporujúc ich argumentmi a protiargumentmi voči katolíckemu status quo, ktoré je podľa neho výsledkom niekoľko storočí trvajúceho procesu. Zachytáva dejiny cirkvi od malého cirkevného spoločenstva, až po monarchisticky, prísne patriarchálne, hierarchicky a nedemokraticky spravovanú mocensko-ideologickú inštitúciu.
tags: #latinsky #krestansky #zapad