Ako kňazi sa často stretávame s rozličnými problémami, s ktorými sa na nás ľudia obracajú. V súčasnosti sa zdá byť takmer nemožné viesť rodinný život v súlade s Božími prikázaniami. Akoby ľudia nemali silu vzdorovať svetu, ktorého hodnoty sú úplne na druhej strane. Málokto z tých, ktorí k nám prichádzajú, si však uvedomuje, že najdôležitejšie pre to, aby obstál, je jeho denný život modlitby v súlade s katolíckou tradíciou, teda jeho osobné posvätenie.
Dejiny Cirkvi nám ukazujú obrovský počet svätých laikov, ktorí dosiahli výšiny svätosti prostredníctvom rodinného života. Rovnako nám predkladajú aj veľký počet svätých, ktorí nám ohľadom toho, ako sa stať svätými vo svete, ponúkli svoje odporúčania. Medzi najznámejších určite patria svätý František Saleský, svätá Jana de Chantal, svätý Alfonz Mária de Liguori či svätý Josemaría Escrivá. Bezpochyby však medzi nich patrí aj svätý Benedikt z Nursie. Ten vo svojej Regule viackrát používa konkrétne pojmy ako otec, rodina, synovia.
Pápež Pius XII. o benediktínskom diele a dedičstve napísal: „Mníšske spoločenstvo je zriadené a upravené tak, že sa podobá kresťanskej rodine, nad ktorou vládne opát alebo cenobiarcha, ktorý je otcom rodiny a od ktorého otcovskej autority musia všetci závisieť.“
Keď si premietneme dejiny kresťanstva, prídu nám na um mnohí svätí, ktorí prežili svoj život v krásnom rodinnom prostredí, ako napríklad svätá Terezka, svätý Pius X. či farár z Arsu. Zároveň časy, v ktorých mnohí z nich žili, boli časmi kresťanského rozkvetu. Keď sa však pozrieme na život svätého Benedikta, tak zistíme, že ten doslova utiekol zo skazeného Ríma svojej doby, aby sa utiahol do skrytosti hôr, kde sa chcel venovať výlučne životu s Bohom. V tomto smere je skúsenosť Benedikta podobná tej našej, súčasnej, kedy naše svetské prostredie je skôr než ideálom pre rozkvet rodinného života v spoločnosti jeho pravým opakom.
Tvárou v tvár spustošenému svetu, ktorý bol bezmocným svedkom úpadku antických hodnôt rímskej civitas, ustupujúcich chaosu barbarských nájazdov, skaze zvykov a ochudobneniu živobytia, vytvoril Benedikt dielo „zachovania“ a „obnovy“. Jeho prvou reakciou však bol útek, útek pred svetom a jeho protirečeniami. V samote a odriekaní v Sacro Speco v Subiacu rástla úplne obnovená duša, zbavená starého človeka, ktorá sa postupne obliekala do Krista. „Len keď sme v sebe sformovali Ježiša Krista,“ povedal svätý Pius X., „môžeme ho ľahšie odovzdať rodinám a spoločnosti.“
Dom Prosper Guéranger, obnoviteľ benediktínskeho života v porevolučnom Francúzsku, komentuje úlohu pravidiel rehoľného života, ktorý predkladá Benediktova Regula nasledovne: „Tento úžasný kódex kresťanskej dokonalosti a striedmosti vychovával légie mníchov, prostredníctvom ktorých svätý patriarcha vykonal všetky zázraky, ktoré sme vymenovali. Keď bola táto regula zverejnená, všetky ostatné pred ňou postupne zmizli ako hviezdy, ktoré blednú na oblohe pri objavení sa slnka. Západ sa vrátil do kláštorov a odtiaľ sa po Európe rozšírili všetky pomôcky, ktoré z neho urobili najvyvolenejšiu časť sveta.“
Zjednodušene teda možno zhrnúť, že Benediktova regula poskytuje niekoľko základných pravidiel, ktoré sú zhrnutím Benediktovej duchovnej skúsenosti a ktorých následkom je jeho osobné posvätenie sa. Ako sme to videli počas našich katechéz o modlitbe, vykonávanie istých pravidiel každý jeden deň, teda poriadok v duchovnom živote, je kľúčové. Mníšsky život spočíva v každodennom opakovaní tých istých duchovných aktivít, ako aj manuálnej práce vo svojej zdanlivej strohosti a monotónnosti. Takýto poriadok, v ktorom je na prvom mieste Boh a túžba po jeho oslávení, je základom akéhokoľvek kresťanského života, a teda aj života v katolíckej rodine.
Pápež svätý Pius X. chcel vo svojom motte citujúc svätého Pavla „obnoviť všetko v Kristovi“ poukázať na protilátku proti sekularizácii a praktickému ateizmu mnohých katolíkov otupených liberálnou módou. Všetko, teda každá ľudská skutočnosť, sa musí vrátiť pod Božiu vládu, aby sa ustanovilo Kristovo neviditeľné kráľovstvo nad dušami a viditeľné kráľovstvo v spoločnosti, ako hovorí Apoštol: „Lebo on musí kraľovať, až kým mu nebudú jeho nepriatelia položení pod nohy.“ V rodinách, v ktorých nie je na prvom mieste hľadanie Boha a jeho kráľovstva podobne, ako to je aj v prípade benediktínskeho kláštora, nie je možné nájdenie šťastia, ktorého jediným zdrojom je Boh.
Už zmienený taliansky autor, otec rodiny, ktorého kniha mi je inšpiráciou pre tieto katechézy, udáva slová žalmu 126 (127) ako duchovného manifestu každej kresťanskej rodiny. Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu. „Šalamúnova pútnická pieseň. Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú.
Iba dva žalmy nesú v nadpise venovanie Šalamúnovi. V Ž 72 je dôvodom Dávidova modlitba za svojho syna pred nástupom na trón. Ž 127 opisuje stavbu domu a priradenie Šalamúnovi spája stavbu domu so Šalamúnovou stavbou chrámu: Žalm 72,1: „Od Šalamúna. „Túto pieseň povedal Dávid o svojom synovi Šalamúnovi, keď skrze svätého Ducha predvídal, že v budúcnosti má vybudovať chrám, a v ten istý deň sa Šalamún ožení s faraónovou dcérou. „Ak Pán nestavia dom.“ Bez Pána na prvom mieste v reálnom živote, aj na začiatku oboch podmienkových viet v tomto žalme, ostáva človek nielen bez pomoci, ale jeho námaha je celkom zbytočná, ako hovorí príslovie: Človek mieni, Pán Boh mení.
Slovo dom, v prvom rade znamená fyzický príbytok. V tomto prípade žalm poukazuje na akéhokoľvek staviteľa, či už malého domčeku pre rodinu alebo domov pre vyššie vrstvy. Tento výraz, tak v hebrejčine ako aj v ostatných semitských jazykoch, môže označovať kráľovský palác. Priradenie žalmu Šalamúnovi interpretuje tento žalm z pohľadu jeho staviteľských aktivít v Jeruzaleme. Keď žalmista pripisuje žalm Šalamúnovi, nadväzuje tak na motív osobitného Božieho vyvolenia, vďaka ktorému Šalamún mohol postaviť chrám v Jeruzaleme.
„Márne sa namáhajú, tí čo ho stavajú.“ O tom koľko starostí prinášala stavba Jeruzalemského chrámu, svedčí vyjadrenie jeho staviteľov. Sloveso trápiť sa tu znamená „vynakladať námahu alebo ťažko pracovať“. Kaz 1,2: „Márnosť, len márnosť - hovorí Kazateľ. Kaz 12,8: „Márnosť, len márnosť - hovorí Kazateľ, všetko je iba márnosť. Preto až trikrát v tomto úvode žalmista zdôrazňuje pojmom nezmyselnosť akejkoľvek námahy, ktorú ľudia investujú do budovania domu. Slovo vyjadruje zbytočnosť alebo prázdnotu, ktorá však nie je dielom Boha, ale ľudí žijúcich bez ušľachtilého cieľa: Žalm 89,48: „Spomeň si, aké krátke je moje trvanie, akých pominuteľných si utvoril všetkých synov ľudských!“ „Boh ti pomôže, sám si nepomáhaj.“ (A. Schokel)
„Ak Pán nestavia svoj príbytok (nebuduje spoločenstvo), nie je márne sa oň usilovať? Táto časť verša má zásadný význam, lebo aj Dávid vyslovil daný žalm kvôli tomuto: Načo ti je syn môj vybudovať (Boží) dom a odvrátiť sa od Všadeprítomného? Keďže v tom nemá záľubu, zbytočne sa namáhajú, trápia, tí, ktorí ho stavajú.“ (Raši) „ Keď Šalamún dostaval chrám, súčasne s jeho posvätením sa oženil s faraónovou dcérou. Pri tejto príležitosti dal urobiť dve slávnosti, jednu pre radosť z dokončenia svätyne a druhú pre radosť egyptskej princeznej. Vtedy Pán povedal: Ktorú (radosť) mám prijať, týchto alebo tamtých? A v tej chvíli sa rozhodol, že zničí Jeruzalem. Tento verš nás varuje pred sebaklamom a rozpoltenosťou. Načo niekto investuje energiu do veľkolepého diela, ktoré je na prvý pohľad pre Boha, ak súčasne koná proti jeho vôli? Načo vonku postavil nádherný príbytok, ak mu nedovolí bývať v jeho vnútri? Kto nechce patriť Bohu celým srdcom, ten sa namáha márne, aj keby svojimi schopnosťami budoval niečo také sväté a vzácne, ako je Boží dom.“ (Raši)
„Úspešnosť ľudských plánov je úplne závislá od Božej vôle. Lebo Dávid hromadil materiál na stavbu chrámu celý život, no až jeho synovi Boh umožnil projekt uskutočniť.“ (Ibn Ezra) „Dávid sa po istých obavách nakoniec potešil. Všetko je v Božích rukách. Veci sa neodohrávajú podľa ľudských predstáv, ani nezávisia od množstva vynaloženej energie či schopnosti človeka.“ (Ibn Ezra)
„Ak Pán nepoloží základy tradičného domova a nebuduje trvácne manželstvo, jednota (rodiny) sa rozpadne a námaha vynaložená na jej udržanie, vyjde nazmar. Božia pomoc je zásadná aj pri výchove potomstva, lebo ako rodičom nepomáha formovať povahu detí Boh, tí čo ich vzdelávajú, sa usilujú zbytočne. Dávid a Betsabe sa usilovali o svedomitú výchovu syna, ale ich námaha vyšla nazmar, keď Šalamún odmietol radu učencov a oženil sa s faraónovou dcérou.
„Ak Pán nestráži mesto.“ Prvotný význam tohto vyjadrenia je odvodený zo zvykov sa starobylom blízkom Východe. Každé mesto muselo mať svoje hliadky, ktoré sa pravidelne medzi sebou menili. Ich úlohou bolo nielen dbať na poriadok v meste, ale najmä strážiť mesto pred nepriateľmi. Hliadky bývali aj na najvyšších miestach mesta, ako pri mestskej bráne, aby odtiaľ mohli v dostatočnom predstihu informovať o blížiacom sa nebezpečenstve. Zlyhanie hliadky mohlo mať pre mesto tragické následky. V Ž 122,3 pútnik obdivuje Jeruzalem ako opevnené mesto a v Ž 125,2 oslavuje Boha za jeho rozšírenú prirodzenú ochranu vrchmi a údoliami. Všetka táto ochrana podľahla presile nepriateľa a z toho vyplynula skúsenosť, o ktorej hovorí tento žalm. Jediným nepremožiteľným strážcom je len Boh. Ak si niekto postavil dom na neprávosti, nemal záruku, že v ňom bude aj bývať. Boh mohol jeho staviteľa vyhnať a dať v ňom bývať inému.
„(Zbytočne) nadarmo bdejú jeho strážcovia.“ Stráženie mesta bolo starosťou strážcov najmä v noci, keď mesto spalo, a bolo preto zraniteľnejšie. Jeruzalemskí strážcovia mali nielen bdieť a chrániť brány pred záškodníkmi, ale aj modliť sa celý deň a celú noc. Keďže nočná stráž bola náročnejšia, strážcovia s túžbou očakávali príchod rána: Žalm 130,6: „moja duša očakáva Pána väčšmi ako strážcovia dennicu. Väčšmi ako strážcovia dennicu.“ Ak sa však mesto spoliehalo na Pána, mali v ňom toho najbdelejšieho spojenca a ochrancu aj v tých najťažších hodinách: Žalm 121,4: „Nedrieme veru, ani nespí ten, čo stráži Izraela.“
„Ľudské bdenie nad mestom je zbytočné, ak ho nestráži aj Boh. Je márne a strážca naň dohliada bezdôvodne/nezmyslene.“ (Raši) „Tak ako má mesto Jeruzalem svojich staviteľov, ktorí ho budujú, rovnako má aj strážcov, ktorí ho strážia. Týmto Jeruzalemom je Cirkev a jeho strážcami sú biskupi, stojaci v službe Krista, ktorý je jediným skutočným strážcom svojho mesta.
„Je márne, aby ste zavčasu vstávali a neskoro si sadali. (Zbytočne vstávate pred svitaním a líhate si neskoro v noci)“. Nadviazaním na myšlienku času strážcov verš po tretíkrát pripomína márnosť skorého začiatku alebo neskorého konca dňa. Protikladom takéhoto počínania je rada nebyť naviazaný na svoj chlieb, ale štedro sa oň podeliť a pracovať nie pre zisk, ale pre dobro, ktoré prinesie iným. „Tým, čo voči ľuďom páchajú zlo, staviame oproti tých, čo milujú Boha. Prví nemajú čas sa ani vyspať, no aj tak je ich úsilie márne. Druhí sú na tom opačne: Pán dáva spánok tým ktorí ho milujú.“ (TgTeh)
„Bezbožní hovoria spravodlivým: To je váš omyl/vaša modla, že vy ráno zavčasu vstávate a modlíte sa a neskoro večer ostávate namáhať sa/študovať Tóru. Jete chlieb na zaplakanie. - Spravodliví odpovedia: Tak veru, Pán dáva svojim milovaným plnú odmenu za hlad.“ (TgTeh) „Pán isto dá tomu, koho miluje, spánok: „Sladký je spánok sluhu (či sa naje málo alebo veľa, ale sýtosť boháčovi nedá zaspať“ (Kaz 5,11).“ (Ibn Ezra)
„Pánova únava bola jeho slabosťou. Táto slabosť zároveň predstavuje poníženosť. „Vy, čo jete chlieb mnohých námah. (vy, čo jete ťažko zarobený chlieb).“ Popri námahe so stavbou domu alebo jeho strážením sa človek musí namáhať aj s každodenným zabezpečovaním chleba. Hoci každá námaha prináša zisk, človeku nemusí byť nakoniec dopriate najesť sa zo svojej práce. V Ž 126,4-6 a obrazne v Ž 128,2 aj explicitne žalmista vyznáva pravdu, kto bude naozaj jesť z práce svojich rúk: ten, kto sa bojí Pána a kráča po jeho cestách (Ž 128,1).
Žalm 104,14-15: „Tráve dávaš rásť pre ťažný dobytok a byli, aby slúžila človeku. Tu sám Pán sýti svoje stvorenie, ba aj človeku dáva chlieb, ktorý ho posilňuje, a víno, ktoré ho rozveseľuje. Žalm 65,10-11: „Navštevuješ zem a dávaš jej vlahu, zveľaďuješ jej bohatstvo. Božia rieka je plná vody; ľuďom pripravuješ zrno. Tu sa nám odhaľuje, koľko námahy šetrí Boh človeku svojou starostlivosťou o zem, keď ju obrába a skypruje dažďami.
„Ešte predtým, ako Adam zhrešil, sedel nečinne v záhrade Eden a užíval si jej plody bez najmenšej námahy, lebo bol považovaný za Božieho priateľa. Keď sa vzoprel Božej vôli, pritiahol na seba Boží hnev. Pán pre neho uvrhol na zem kliatbu a od tej chvíle malo byť jedenie chleba spojené s námahou. Tento prvotný trest platí len pre tých potomkov Adama, ktorí zotrvávajú v jeho postoji voči Božej vôli. Naproti tomu tí, čo sa poctivo venujú Tóre a stali sa oddanými služobníkmi Pána, si uvedomujú nezmyselnosť ľudskej námahy.
„On totiž dáva tomu, kto mu je milý, spánok. (lebo on dáva svojim miláčkom spánok.“) Verš sa končí nečakane pozitívne vyobrazením človeka, ktorý sa vôbec nemusí namáhať, a dokonca si môže dopriať spokojný spánok, pretože vie, že Boh stále bdie a koná. Podst. meno „milý (miláčik)“ je v bežnom živote láskavé označenie pre manžela v spojení s Bohom sa zase týka Pánovho vyvoleného. Z tohto slova je odvodené aj vlastné meno „Pánov miláčik“, ktoré dostal Šalamún po narodení prostredníctvom proroka Nátana, preto spomenutím oboch mien je možné vnímať osobu kráľa Šalamúna v tomto žalme ešte výraznejšie. Navyše, Šalamún sa k daru múdrosti, ktorým oplýval, dostal v spánku, vo sne. Slovo spánok, ak na základe uvedeného pokračujeme v úvahe o Šalamúnovi, sa objavuje ešte raz v Ž 132,4, ktorý cituje Dávidov sľub, že svojim očiam nedopraje spánok, kým nenájde miesto pre Pána: „svojim očiam nedoprajem spánku ani svojim viečkam zdriemnutia.“
„Keď sa ľudský rozum namáha, aby spoznal Boha, dostáva za pokrm chlieb bolesti. Keď však dospeje k poznaniu Boha, jeho námaha sa skončí a spánok, ktorý symbolizuje toto poznanie, mu prinesie pokoj a uvoľnenie.“ (Origenes) „V prúde všetkých protivenstiev, najrozličnejších pokušení je tu Boh, ktorý stojí nad všetkým. Boh koná za nás bez nášho prílišného pričinenia, pretože odháňa nebezpečenstvá a dáva nám všetko potrebné… Tento verš je učením o Božej prozreteľnosti a o tom, aby sme sa držali strednej cesty medzi obmedzenosťou a bezbožnosťou. Prozreteľnosť máme uznávať a obávať sa, aby sa chvála, ktorá jej náleží, neprenášala na našu príčinlivosť. Zároveň musíme myslieť na to, že prozreteľnosť nám nedáva žiadne podnety k záhaľke, pretože Boh je vďaka svojej prozreteľnosti vo vzťahu k veciam taký, aké sú veci vo vzťahu k Bohu.
„Hľa, Pánovým dedičstvom sú synovia.“ Verš sa začína poukázaním na skutočné hodnoty, ktoré stoja nad ziskom človeka z jeho namáhavej práce. Pojem dedičstvo Pána (Pánov dedičný dar) môže mať dvojaký význam: 1. Zasľúbená zem a 2. izraelský ľud. Žalm 74,2: „Pamätaj na svoj ľud, ktorý je tvoj odprvoti. Týmto pojmom sa zdôrazňuje trvalá povaha Pánovho vlastníctva.
„Jeho odmenou je plod lona.“ Ďalší pozitívny protiklad voči zisku ľudskej námahy, chleba, vo v. 2 je odmena. S týmto slovom sa možno stretnúť aj vo význame mzdy robotníka za prácu od zamestnávateľa. Božia odmena však štedrosťou prevyšuje plácu robotníka, pretože jeho odmenou je živá bytosť, potomok z vlastného lona, o to viac, ak je rodič neplodný (Gn 15,1.4, Gn 30,18). „Niektorí sebeckí ľudia sa dívajú na každé ďalšie dieťa ako na nevítanú záťaž. Lenže múdri rodičia si uvedomujú, že každé novonarodené dieťa je drahocenným darom od Boha, ktorý mu umožňuje mať spolu s ním účasť na stvorení. Taký rodič sa pokladá za privilegovaného, že bol vyvolený ako Pánov milovaný a má bezvýhradnú dôveru v Božiu schopnosť a prianie pomôcť (mu) vychovávať každé dieťa.“ (Hirsch)
„Slovo synovia môžeme chápať aj vo význame žiaci, študenti, učeníci, lebo si berú príklad od svojich učiteľov a je veľkým Božím požehnaním mať takých nasledovníkov.“ (Raši) „Konečnou odmenou plodu lona nebude nič menej ako vzkriesenie z mŕtvych. Ostrými šípmi sa Boh vyhrážal ostrému jazyku podvodníka v Ž 120,4. Podobne aj v tomto verši sú ako metafora použité šípy, ale nie nevyhnutne pripravené na použitie v boji, skôr ako zásoba munície pre prípad konfliktu. Zatiaľ čo Boh nemá problém poraziť nepriateľov, aj keď je sám proti všetkým (Ž 2), jeden človek nemôže sám zdolať nepriateľa, ani nie jediným zásahom.
„Tento verš vieme vysvetliť aj na pozadí snúbeneckej tematiky z Piesne piesní a pod šípom treba chápať šíp lásky, ktorý snúbenica prijíma do svojho srdca a následne sa rukách strelca sama stáva šípom a ruky mocného ju napriamujú k cieľu, ktorým je pravda.“ (Gregor Nysský) „V symbolickej rovine môžeme pod týmito šípmi rozumieť ľudí, ktorých Pán ako lukostrelec vystreľuje do sveta, aby hlásali jeho slovo. Žalmista nazýva človeka, ktorý koná spravodlivo blaženým. Týmto slovom sa zároveň rozvíja téma rodinného šťastia v Ž 128,1. Lukostrelci svoje šípy nosili v tulci, ktorý slúžil ako zásobník zavesený na pleci, takže bol po ruke, najmä ak bolo potrebné vystreliť viac šípov za sebou. Tento výraz mohol zároveň byť chápaný ako eufemizmus pre ženský pohlavný orgán, vzhľadom na súvisiaci text vo v. 3 (plod lona) a Ž 128,3 (tvoja manželka).
„Tulec plný šípov je ako domov plný detí. „Nebudú sa hanbiť, keď budú hovoriť s nepriateľmi v bráne. (neutrpí hanbu, keď bude rokovať s nepriateľmi v bráne.“) Bezdetnosť sa v SZ považovala za Boží trest. Hanba, ktorú tento stav pred ľuďmi spôsoboval, sa dalo odstrániť iba narodením potomka (1 Sam 1,2-20). Výrazom hovoriť (rokovať) v bráne sa tu naráža na prax riešiť spory a obchodné záležitosti v mestskej bráne ako vo verejnom priestranstve v prítomnosti svedkov. „V bráne znamená pred očami všetkých (na verejnosti). Spomína to preto, lebo keď Dávidovi povedali, že nepostaví chrám, obával sa, že jeho nepriatelia sa mu pomstia a potom sa budú tešiť.
Žalm 127 nám pripomína, že úspech a požehnanie v živote, rodine a práci závisia od Boha. Ak sa zameriavame na Jeho kráľovstvo a riadime sa Jeho vôľou, môžeme zažívať pokoj a spokojnosť, pretože On dáva svojim miláčikom spánok.
Zamyslime sa nad týmito princípmi a aplikujme ich do našich životov, aby sme mohli žiť plnohodnotne a v súlade s Božím plánom.