Príbeh Mikuláša Lexmanna a Mateja Korvína: Pomoc v čase vojny a život kráľa

Počas druhej svetovej vojny, v čase ťažkého útlaku a prenasledovania, sa v Košiciach odohrávali dramatické udalosti. Po Viedenskej arbitráži boli Košice obsadené maďarskou armádou a s ňou prišlo obmedzovanie občianskych slobôd a snaha o „očistenie“ územia od „nespoľahlivých živlov“.

V rokoch 1944 - 1945 sa situácia vyhrotila, keď polovojenské Oddiely hungaristickej straníckej služby (HPCs) začali vykonávať represívne opatrenia s cieľom vypátrať a zaistiť vojenských zbehov, ukrývajúcich sa Židov, Rómov, partizánov, komunistov a iných politických oponentov. Zoznam politicky „nespoľahlivých“ Košičanov obsahoval vyše 1200 mien, z ktorých mnohí boli zavraždení, zatknutí či transportovaní do koncentračných táborov.

V tejto zúfalej situácii sa do Košíc vrátil významný dominikán Mikuláš Lexmann a prišiel s odvážnym návrhom. Navrhol vytvoriť v krypte pod Kostolom Nanebovzatia Panny Márie úkryt pre ohrozených Košičanov.

V novembri 1944 sa do nyilasmi terorizovaných Košíc po ôsmich rokoch vracia z Vášvaru významný dominikán Mikuláš Lexmann. Vchod do krypty bol za javiskom Veritasu, kde boli aj sociálne zariadenia. Najprv zaviedol elektrický prúd na osvetlenie krypty. Potom sme spolu z uzavretého priestoru poprenášali ľudské kosti do susedného priestoru a miesto sme vyčistili.

Krypta mala aj malý vetrací otvor vyúsťujúci na ulicu v blízkosti ozdobného stĺpu Najsvätejšej Trojice. Koncom decembra, keď „nyilašský“ teror priberal na intenzite, do krypty sa nasťahovalo vyše 20 ľudí. Ešte žijúci obyvateľ krypty František Zámborský sa vedel rozpamätať na týchto spoluobyvateľov: Dr. Š. Kaifer, profesor Jozef Výrostko, Vojtech Kis a jeho syn Šebastián, boli to Židia, Ing. Edmund Szenes a jeho syn Ján, Olivér Rácz, Herczog, Gejza Jaschko ml., organizovaný komunista.

Mená všetkých zachránených nie sú známe, nakoľko sa snažili o to, aby o sebe vedeli čo najmenej, a tak sa nemohli navzájom zradiť v prípade ohrozenia alebo vypočúvania.Údajne pátrovi Mikulášovi pri ukrývaní pomáhal aj ďalší dominikán Jenő Fehér, rehoľným menom Mátyás (po slovensky Matej).

Vďaka svedectvám sa zachovali aj informácie o „bežnom“ dni ukrývaných osôb v krypte. Prenasledovaní mohli zo skrýše občas vyjsť do priestorov Veritasu, ak sa v kultúrnom dome nikto cudzí nezdržiaval. Tu mohli použiť sociálne zariadenia na hygienu, či len tak sa ponaťahovať. Jedlo im nosila jedna pani do spovednice, odkiaľ ho páter znášal do krypty.

Páter Mikuláš musel v krypte vytvárať životné podmienky a tiež organizovať dennú starostlivosť pre ľudí tak, aby nikto nezistil, že sú tam ukrývaní.

Príbeh Mikuláša Lexmanna je príkladom odvahy a obetavosti v ťažkých časoch, kedy riskoval svoj život, aby pomohol prenasledovaným.

Kostol Nanebovzatia Panny Márie v Košiciach, miesto, kde sa krypta nachádzala. Zdroj: Wikimedia Commons

Matej Korvín: Cesta na trón a politické ambície

V roku 1458 sa odohral v dvoch významných stredoeurópskych monarchiách výnimočný akt. V januári toho roku prebehla v Budíne kráľovská voľba a uhorským kráľom sa stal mladučký, sotva 15-ročný Matej Huňady, prezývaný Korvín. Neuplynuli ani dva mesiace a na Staromestskej radnici v Prahe bol zvolený za českého kráľa 38-ročný Juraj Poděbradský (Jiří z Poděbrad).

Tieto udalosti boli výsledkom špecifického a neopakovateľného vývoja a mocenskej konštelácie v oboch kráľovstvách v prvej polovici 15. storočia. Podľa stredovekých zvyklostí sa o kráľovský trón mohli uchádzať len členovia panovníckych dynastií, vojvodovia, kniežatá či aspoň grófi , zatiaľ čo cesta k trónu bola prinajmenšom teoreticky uzavretá pre slobodných pánov (barónov).

V druhom pláne týchto slávnych udalostí sa rysovala jedna trochu nečakaná skutočnosť. Mladučký uhorský kráľ sa v tom čase nachádzal v Poděbradského rukách, a to dokonca ako väzeň. Bol to vlastne pozostatok politiky nedávno zosnulého českého a uhorského kráľa Ladislava Pohrobka.

V týchto nečakaných súvislostiach sa iste zrodil Jurajov plán sobášnej aliancie medzi oboma rodmi, totiž myšlienka oženiť mladého Mateja s Katarínou, dcérou Juraja Poděbradského. Dodávam, že v roku 1458 bolo princeznej len deväť rokov. Svadobný obrad sa skutočne uskutočnil, a to v roku 1461. Život mladučkej uhorskej kráľovnej však skončil už o tri roky neskôr, po pôrode dieťaťa.

Matej dostal všestranné vzdelanie, lebo rodičia preferovali aj nekonvenčné prístupy k štúdiu, len aby bol konečný efekt čo najlepší. Pre mladého talentovaného chlapca bolo kľúčové stretnutie s humanizmom. Nebolo práve obvyklé, aby mladučký kráľ, pochádzajúci čiastočne z mestského prostredia, ovládal množstvo jazykov, a to latinčinu, nemčinu, češtinu, chorvátčinu a ďalšie slovanské jazyky. Stojí za pozornosť, že z mnohých stoviek zachovaných Matejových autografov síce logicky prevažujú tie písané latinsky, nechýba však ani niekoľko desiatok českých listov. Čo však úplne chýba, sú listy písané maďarsky. To však neznamená, že by Matej tento jazyk tiež neovládal, ale aj tak…

Niet sporu o tom, že naznačený smer výchovy vtlačil nepokojnej Matejovej osobnosti určité renesančné rysy. Ale nie menej silné boli pri utváraní jeho osobnosti prvky stredovekého rytierstva, takže by snáď bolo vhodné označiť ho ako človeka prelomových čias.

Zblíženiu českého a uhorského kráľa uvedeným sobášom, ktoré mohlo znamenať výrazné posilnenie modu vivendi medzi oboma susednými kráľovstvami, čoskoro odzvonilo. Naopak, v 60. rokoch 15. storočia vykryštalizovali rozdiely v záujmoch, cieľoch a možnostiach oboch panovníkov.

Zatiaľ čo Juraj venoval pozornosť diplomatickým snahám, ktoré mali upevniť jeho trochu rozporuplné postavenie, Korvín bol oveľa nekompromisnejší a neskrýval mocenské ambície v celom stredoeurópskom priestore. Je pritom pozoruhodné, že jeho zrak mieril viac na krajiny Koruny českej než na Osmanskú ríšu, s ktorou Uhorské kráľovstvo priamo susedilo. Celá kresťanská Európa očakávala, že sa Korvín v tomto ohľade bude profilovať ako turkobijca. Ale nestalo sa.

A tak nás nemôže prekvapiť jeho razantný ťah, ktorý bol do značnej miery posilnený aj výraznejšou mocou katolíckej cirkvi na Morave. Na začiatku mája 1469 bol Matej Korvín v Olomouci zvolený za českého kráľa, teda vlastne protikráľa Juraja Poděbradského. Táto skutočnosť mala však svoje príčiny, svoju prehistóriu. Zastavme sa krátko pri nej.

V roku 1467 zaradil pápež do svojho výpočtu kacírov, prednášaného vždy na Zelený štvrtok, aj kráľa Juraja, arcibiskupa Rokycanu a ďalšie osoby. Nasledoval veľký ozbrojený konflikt. Boje z rokov 1467 - 1471 sa dokonca niekedy označovali ako druhá husitská vojna.

A do nej vstúpil celkom výrazne práve uhorský panovník. Súboj s Matejom Korvínom, a to dobre postrehol samotný Poděbradský, bol predovšetkým o tom, kto z oboch mužov získa hegemóniu v strednej Európe.

Korvín tiahol začiatkom roku 1469 na Moravu, vo februári už zamieril do Čiech, ale ďalej než na východ kráľovstva sa nedostal. V poslednej februárovej dekáde sa uhorský kráľ pokúsil o riskantný manéver: požiadal o sprostredkovanie rokovaní so svojím českým náprotivkom.

Vlastné rokovanie sa uskutočnilo na zničenom statku v dedine Uhrov v Železných horách. Mohli by sme českému kráľovi trochu vytknúť, že bol voči svojmu protivníkovi príliš dôverčivý; vychádzal asi z klasickej premisy, že slovo kráľa je skutočne slovom kráľa...

Súboj Mateja Korvína s Jurajom Poděbradským bol predovšetkým o tom, kto z oboch mužov získa hegemóniu v strednej Európe. Juraj prisľúbil Korvínovi podporu pri ceste za ríšskou kráľovskou korunou, čo nebolo málo. Český kráľ bol stále členom zboru kurfirstov; na oplátku Matej súhlasil s rolou prostredníka pri prípadných rokovaniach Juraja s Pápežskou kúriou.

Dohodli sa tiež na prímerí, ktoré malo trvať až do 11. mája 1469. Mali sa konať ďalšie rokovania medzi oboma vladármi, tie sa však už neuskutočnili. A to nielen preto, že v Olomouci už došlo k zmienenému aktu, totiž Korvínovmu zvoleniu za českého kráľa.

Kto stál v lete 1469 v krajinách Koruny českej na strane Mateja Korvína? Väčšia časť Sliezska, obe Lužice, veľké moravské mestá, časť tamojšej šľachty, olomoucký biskup a katolícka opozícia v Českom kráľovstve. Rozdiel oproti dobe pred celým polstoročím bol až prekvapivo malý.

Asi najzložitejšia však bola situácia v Českom kráľovstve, kde existovala popri sebe paralelne dvojitá správa. Iste krajne problematické bolo, že chýbala reálna hranica medzi dvojvládím, ktoré sa doslova prelínalo. Aktívne však boli tiež kontakty opozičnej šľachty s panovníkom, pretože sa čoskoro ukázalo, že nepôjde len o podobu dvojvládia.

Na začiatku júna 1469 zasadal v Prahe krajinský snem, ktorý schválil návrh Juraja Poděbradského, aby sa jeho nástupcom na českom tróne stal mladučký jagelovský princ Vladislav. Tu sme pri koreni etablovania sa Jagelovcov na českom tróne, súčasne však nie je možné zabúdať, že cesta k uskutočneniu tohto zámeru bola naozaj dlhá.

Radnica v Olomouci, ktorá prešla dôležitou prestavbou práve v korvínovskej epoche. Zdroj: Wikimedia Commons

Protikorvínovská koalícia a olomoucký mier

Juraj Poděbradský zomrel v marci 1471 a už v máji bol v Kutnej Hore za českého kráľa zvolený a následne korunovaný 15-ročný Vladislav Jagelovský. V tom istom mesiaci sa ale nechal v Jihlave korunovať za českého kráľa Matej.

A tak v Českom kráľovstve naďalej pokračovalo dvojvládie, lebo proti tomto „mládencovi“ stál ostrieľaný a skúsený protikráľ Matej Korvín. Prekvapivo, samotný Matej vykladal svoj volebný nezdar tak, že sa proti nemu v Kutnej Hore spriahli nielen jeho uhorskí oponenti a nepriatelia, ktorých nemal práve málo, ale aj „českí kacíri“.

S Vladislavovou voľbou spočiatku nesúhlasil ani cisár Fridrich III. Habsburský. Až v roku 1474 cisár oficiálne uznal Vladislava za českého kráľa a sľúbil mu udeliť Čechy v léno. A aby táto línia mala ešte náležitejšie kontúry, uzavrel cisár pomerne ďalekosiahlu spojeneckú zmluvu aj s poľským kráľom Kazimírom IV. (1447 - 1492), otcom mladého Vladislava.

Je zaujímavé, že obe dohody už priamo „explicitne“ obsahovali protikorvínovské pasáže, ktoré sa týkali nielen situácie v Uhorsku, ale mysleli aj na potenciálnych spojencov v Rakúsku. Skutočne sa o týchto dohodách hovorí ako o habsbursko-jagelovskej koalícii.

Pozvoľne tak bola nastúpená cesta k odstráneniu trecích plôch medzi oboma českými panovníkmi. Pre Korvína stále predstavovala kľúčové územie Morava, kde bol roku 1475 obnovený úrad krajinského hajtmana. A tu sa stalo niečo dosť neobvyklé, čo signalizovalo postupnú premenu pomerov.

Tento vysoký úrad na Morave pripadol pánovi Ctiborovi Tovačovskému, kedysi kľúčovému spolupracovníkovi Juraja Poděbradského. Tento významný aristokrat vykonával pre Vladislava II. vysoký post najvyššieho kancelára a bol súčasne jeho radcom. Asi by sa mohol prebiehajúci vývoj, ktorý postupne oslaboval napätie medzi formálne nepriateľskými tábormi, označiť ako vývoj do určitej miery „evolučný“.

Sám Matej Korvín akceptovaním zmieneného popredného utrakvistu v mocenskej hierarchii na Morave akoby vysielal neprehliadnuteľný signál, že by mohol byť nielen prijateľným, ale aj dobrým panovníkom tiež pre túto časť „ideového spektra“ obyvateľstva.

A tak bolo - krok za krokom - pripravované priame rokovanie oboch českých kráľov, Vladislava Jagelovského a Mateja Korvína. To sa uskutočnilo v júni 1479 v Olomouci. Jasnú zmenu pomerov signalizoval už ich samotný slávnostný vstup do hanáckej metropoly.

Králi kráčali vedľa seba pod nebesiami, ktoré niesli nad nimi, a sprevádzalo ich množstvo urodzených osobností. Po príjazde nasledovala bohoslužba vo farskom Chráme sv. Mórica. Vzájomné rokovania boli neskôr označené ako olomoucký mier. Iste plným právom. Potvrdili nielen predchádzajúci pokojný modus vivendi medzi oboma vladármi, ale súčasne jasne vymedzili ich budúcu politiku.

Erb Mateja Korvína. Zdroj: Wikimedia Commons

Iný v Uhorsku, iný na Morave

A ako si viedol Matej na Morave po roku 1479? Pokračoval v tradičných rysoch svojej politiky, ktorá bola pomerne veľmi obratná a súčasne efektívna. Základom jeho úspechu bola schopnosť vystihnúť potreby cirkvi a kráľovských miest, a to všetko vybalansovať so silným panstvom, ako aj s nižšou šľachtou.

Stojí nepochybne za pozornosť, že zatiaľ čo v Uhorsku musel neustále zápasiť s miestnou šľachtickou opozíciou, ktorá mu dokázala poriadne „podkúriť“, na Morave bola situácia úplne iná: tamojšia urodzená vrstva nemala potrebu vzpierať sa proti vladárovi.

Zostáva trochu otvorenou otázkou, prečo práve tu (a v Uhorsku vôbec!) mala šľachta dostatok politického priestoru - konfesijnú otázku bral Matej s nadhľadom a navyše mal pochopenie aj pre dávne šľachtické požiadavky. Akoby to ani nebol rovnaký vladár, ktorý dokázal zaťažiť Uhorské kráľovstvo neuveriteľným krupobitím mimoriadnych daní.

Na Morave sa naopak roku 1484 zaviazal nevyberať dane okrem tých obvyklých. A navyše Moravanom predĺžil nárok na dedenie majetkov až do piateho kolena (teda vlastne podstatne podviazal možnosť získavania šľachtickej odúmrti).

Olomoucké mierové rokovania zasiahli hlboko aj do českých pomerov. A prišiel rok 1485 a v jeho rámci kľúčový kutnohorský snem, ktorý rokoval od 13. do 20. marca. Základom snemového rokovania sa stali niektoré dohody o pokojnom (mierovom) vzťahu medzi jednotlivými náboženskými stranami, ku ktorým sa dospelo už minulého roku v Prahe.

Zmeny boli už ozaj neveľké. Je pozoruhodné, že náboženský mier mal byť uzavretý na dobu 31 rokov. Základom pre zachovanie statusu quo bolo pre katolíkov zistenie, že nedisponujú takou silou, aby mohli zvrátiť pomery. Kališníci si zase dobre uvedomovali, že pokiaľ by pokračovali v ďalšom boji, ich medzinárodná izolácia by im priniesla len škodu.

A tak bola podľa litery kompaktátov zaručená stúpencom oboch konfesií sloboda vyznania, ktorá sa, prirodzene, vzťahovala aj na poddaných. Je možné iste konštatovať, že kutnohorský náboženský mier v podstate predznamenával Českú konfesiu z roku 1575.

Územné rozdelenie krajín Koruny českej v roku 1476. Zdroj: Wikimedia Commons

Mladý kráľ Vladislav - dedič uhorskej koruny

Obráťme teraz pozornosť ešte k jednej spoločnej akcii oboch českých kráľov. Písal sa rok 1486 a kurfirstské kolégium sa zišlo po neuveriteľných 46 rokoch. A pretože čas začal nemilosrdne ukrajovať druhú polovicu piatej dekády panovania Fridricha III. a aj jeho syn bol už celkom dospelý, zišlo sa na obvyklom mieste, totiž vo Frankfurte nad Mohanom, kurfirstské kolégium. To hodlalo cisára, ktorý mal na všetko dosť času, donútiť k voľbe nového panovníka. Kurfirstov bolo prítomných šesť, netreba pátrať, ktorý chýbal. Pre nás má táto skutočnosť istý, až pikantný nádych: predstavte si, že dokázala na určitý čas zblížiť dvoch odvekých rivalov, ktorí sa honosili zhodným titulom český kráľ. Žiadny z nich totiž pozvanie do Frankfurtu nedostal. To sa snáď dalo očakávať v Matejovom prípade, ale prečo nebol pozvaný ani Vladislav?

Samozrejme, hypoteticky to je možné zdôvodniť. Po prvé: Habsburgovia považovali jagelovskú dynastiu za nevítanú konkurenciu. A po druhé: vieme, že pápež neuznal Vladislava II. za českého kráľa. Dôvody by sa teda zdali dosť pádne. Ale Jagelovec bol dobre vycvičený vo svojej roli: podal kolégiu protest, avšak nielen on sám, pripojili sa aj predstavitelia českej krajinskej obce; jednoznačne považovali postup zboru kurfirstov za urážlivý.

Príležitosť k zviditeľneniu sa na medzinárodnej scéne využil aj Matej. V septembri 1486 inicioval v Jihlave osobnú schôdzku oboch panovníkov, na ktorej sa pokúsil získať Jagelovca ako svojho spojenca v konflikte s Habsburgovcami. Ale najprv učinil efektné gesto, keď dosť teatrálnym spôsobom rezignoval na kurfirstskú hodnosť.

Akokoľvek bol Matej vo vzťahu k cisárovi Fridrichovi úspešný, na vzostupe postavenia českého kráľa Vladislava to už nič nezmenilo. Dokladá to tiež rokovanie šiestich kurfirstov medzi 15. aprílom a 21. májom 1489: kurfirstské kolégium konečne priznalo Vladislavovi kurfirstskú hodnosť, rovnako ako úrad ríšskeho arcipohárnika.

Všetky Korvínove protiakcie vyzneli do prázdna, vrátane pokusu vyvolať v Prahe ďalšie povstanie. Povstanie bolo prezradené a päť osôb zaplatilo za tento pokus životom. A tak nastala situácia, ktorú „Havran“ doteraz nepoznal: ocitol sa v medzinárodnej izolácii, z ktorej ho vyslobodila až smrť.

Tá ho zastihla 6. apríla 1490 v jeho druhej rezidencii, ktorou sa stal viedenský Hofburg. Jeho smrť bola komentovaná rôzne: „Mŕtvy je kráľ Matej, odišla spravodlivosť,“ tak mali reagovať na smrť prvého stredoeurópskeho vladára, ktorý pochádzal z domácich koreňov, prostí ľudia.

Intelektuáli mali zjavne iné priority, lebo je známy výrok: „Mŕtvy je Matej, knihy v Európe budú lacnejšie,“ čo údajne niekoľkokrát zvolal Lorenzo Medici, keď ho novinka zastihla v centre renesančného kvasu, v preslávenej Florencii.

Staré české rukopisy, pre 15. storočie dielo výlučne mestskej proveniencie, zachovali túto správu: „…umřel král uherský Matyáš ve Vídni, jenž vším obyčejem zdávna toho hleděl, aby v Čechách kraloval, chytrost divnou v tom působíc skrze knížete Hynka Poděbradského. Král Vladislav, uslyšev o jeho smrti, kázal mu všudy slavně zvonit po Praze.“

Kráľ Vladislav Jagelovský sa tak od toho dátumu stal konečne výlučným vladárom nad celým teritóriom Koruny českej, ale tiež Koruny svätoštefanskej. Stával sa deň za dňom jedným z najmocnejších európskych vladárov.

tags: #legenda #matej #preco #biskup #zomrel