Boha ako Otca spoznávame cez skúsenosť medziľudských vzťahov a v evanjeliách Ježiš hovorí 170x o Bohu ako o „Otcovi“.
Ježiš hovorí: „Kto vidí mňa, vidí Otca. Neveríš, že ja som v Otcovi a Otec vo mne?“. Ak budete o niečo prosiť Otca v mojom mene, dá vám to. Doteraz ste o nič neprosili v mojom mene.
Ak o Bohu premýšľate predovšetkým ako o svojom Otcovi a ak ho pri modlitbe zvyčajne oslovujete Otče, musíte sa poďakovať Ježišovi. Vo všetkých štyroch evanjeliách, keď Ježiš hovorí o Bohu, ho nazýva zvyčajne svojím Otcom. Pre Ježiša to nebola len láskavá metafora. Boh ako jeho Otec bol pre neho základnou vzťahovou skutočnosťou.
Je to jasné, keď ho počujeme modliť sa v Getsemane, keď volá: „Abba, Otče“ (Mk 14:36). Tento familiárny spôsob, akým Ježiš hovoril o Bohu, pohoršil a pobúril židovských vodcov. Oni chápali Boha ako svojho Otca takým spôsobom, ako sa hrnčiar môže nazývať otcom svojho hlineného diela (pozri Iz 64:8). Ježiš však vnímal Boha ako svojho „Abba, Otca“, tak ako dieťa vníma otca, ktorý ho splodil. Pre židovských vodcov to viedlo k rúhaniu hodného trestu smrti, pretože „aj Boha nazval svojím Otcom, a tým sa rovnal Bohu“ (J 5:18).
Ak ste neboli vychovaní v inej náboženskej tradícii, oslovenie Boha „Otče náš“ vám pravdepodobne nepripadá opovážlivé alebo urážlivé. Pravdepodobne to znie normálne, ako niečo, čo považujeme za samozrejmé, podobne ako keď svojho pozemského otca nazývame svojím otcom.
Čo nám, ľuďom - „nečistých perí… ktorí bývajú uprostred ľudu nečistých perí“ (Iz 6:5) - dáva nejaké právo nazývať Všemohúceho „naším Otcom“? Pre našu dušu je dobré zastaviť sa a zamyslieť sa nad úžasným Božím otcovstvom, najmä ak sa nám táto skutočnosť stala príliš známou, aby sme mohli čerstvými očami vidieť Božie otcovské srdce pre nás. Otec nás tak miloval, že dal svojho jednorodeného Syna, aby sme vierou v neho nezahynuli, ale mali večný život (J 3:16). Nie je to pre nás maličkosť, keď máme právo nazývať Svätého Izraela svojím Otcom a seba jeho deťmi.
Boh nechce, aby sme sa k nemu správali ako obyčajní poddaní ku kráľovi alebo ako obyčajná ovca k svojmu pastierovi. V podstate chce, aby sme sa k nemu správali ako dieťa k milujúcemu a štedrému otcovi, ktorý rád dáva dobré dary, keď ho o to deti prosia (Mt 7:7-11).
Ak v prvom rade myslíte na Boha ako na svojho Otca, a ak sa pri modlitbe zvyčajne obraciate na Boha ako na Otca, musíte sa poďakovať Ježišovi (a Otcovi) nielen preto, že vás to naučil, ale aj preto, že vám On (aj Otec) na to dal právo. A Otec aj Syn vám poskytli Ducha Svätého - „ducha synovstva, ktorým voláme: Abba, Otče!“ (R 8:15). Využívajte túto milosť.
Ježišov výrok z Matúšovho evanjelia o titule „Otec“ lepšie pochopíme, ak sa pozrieme aj na jeho bezprostredný kontext. Ak sa však bližšie pozrieme na konkrétny titul „Otec“, tak väčšina odborníkov vykladá toto miesto spôsobom, že sa tým nemyslí biologické otcovstvo. Podporujú to ďalej aj okolité verše, kde Ježiš operuje aj s titulmi „Rabbi“ a „Učiteľ“.
Na prvý pohľad tu máme len dve možnosti. Buď dnes odporujeme a nechápeme túto časť evanjelia, alebo je tento text už historicky prekonaný a netreba si ho všímať. Aby som však odpovedal na zadanú otázku. Stav Cirkvi sa vyvíjal po stáročia, ktoré ukázali potrebu organizácie a hierarchického zriadenia, ktoré sa však nemá vnímať na spôsob despotizmu a monarchie. Skôr služby a pravého otcovstva (rodičovstva). Čiže Boh. V tomto zmysle niet iného pravého otcovstva, ktoré by nebolo odvodené od toho Božieho.
Podobne je to s klerikmi, ktorých oslovujeme ako „duchovných otcov“. „Verím Boha, otca všemohúceho, stvoriteľa neba i zeme“ Boh. Kto verí v Boha, neodvažuje sa ho podrobovať bádaniu. Stačí vedieť, že Boh je.
Iba Boh nám môže odhaliť význam a cieľ nášho života. Toto uznať a pred touto pravdou sa skloniť je viera. Viera v Boha je prejav Božieho daru a moci, ktorá pôsobí v človeku. Postoj viery znamená úplne sa odovzdať Bohu a vo všetkom hľadať úmysel Boha a snažiť sa odpovedať na toto tajomstvo svojím životom.
Boh Otec je vyjadrenie blízkosti. Boh chce byť blízky každému človeku. Je Otcom všetkých ľudí, preto ak som veriaci, učím sa vidieť v každom človeku svojho brata, svoju sestru. Boh nie je ani muž ani žena, nemá pohlavie. Otec poukazuje na pôvod, hoci nie je fyzicky tak spojený s dieťaťom ako matka. Veriť a vyznať, že Boh je Otec, znamená rozpoznávať, že Boh si ma vyvolil, že sa ku mne priznáva, stojí za mnou, hoci som taký, aký som.
Boh dokáže zlo, utrpenie, smrť premeniť mocou svojej všemohúcej lásky. Naša viera je postavená na víťazstve a moci kríža. Božia všemohúcnosť sa najviac prejavuje, keď sa zmilúva a odpúšťa.
Stvorenie sveta viditeľného i neviditeľného prebieha Slovom. Boh povie a stane sa. Ľudské slová sú informatívne, nič nemenia na skutočnosti. Ale v živote viery, vo sviatostiach vstupujeme do konania Boha. Jeho slová tvoria novú skutočnosť, ktorá tu predtým nebola. To nie sú informácie, ale v živote veriaceho nastáva nová skutočnosť.
Každý deň oslovujeme Boha ako Otca, keď sa modlíme Otčenáš. Nie pre všetkých má však toto slovo rovnaký význam. Prvým vzťahom, ktorý výrazne ovplyvňuje náš pohľad na Boha, je ten s naším pozemským otcom. Je všeobecne známe a očividné, že to, ako vnímame sami seba, aký máme vzťah voči sebe a koniec koncov aj k svojmu okoliu, je poznačené vzťahmi doma.
Ak vyrastáme v milujúcom a harmonickom prostredí, je pravdepodobné, že z nás vyrastú sebavedomí ľudia, ktorí poznajú svoju hodnotu, slabé a silné stránky a nájdu si v živote svoje miesto.
Aké vzťahy majú títo mladí so svojimi rodičmi, špeciálne so svojím otcom. Boha oslovujeme Otec vždy, keď sa modlíme Otčenáš. Každý, kto osloví Boha Otec, pravdepodobne spojí oslovenie s emóciou, ktorú má k slovu otec priradenú. Potom máme tendenciu vnímať Boha ako takého otca, ktorého poznáme tu, na zemi.
V knihe s názvom Boh Otec popisuje to, k čomu ho priviedli skúsenosti a rozhovory s veľkým počtom mladých, ale aj starších. Vzťahy s pozemským otcom máme rôzne, no dobrá správa je, že predstava o dokonalom a bezchybnom otcovi nie je iba predstava, ale veľmi konkrétna realita. V knihe rozpráva Patty príbehy rôznych ľudí, s ktorými sa stretol. Ich príklad slúži ako svedectvo. Títo ľudia si prešli cestu od zranení z vlastného domova, kým nenašli naplnenie svojich potrieb v otcovskom náručí Boha.
Nemôžeme a ani nechceme povedať, že otec môže za zlé veci, ktoré sa nám udiali, ani nechceme svojich otcov obviňovať. Štartovacou čiarou je veta, ktorou identifikoval Boh Ježiša, keď sa pred učeníkmi premenil na vrchu: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho.“ (Mt 17,5)
Keď sa Patty zamýšľal nad týmito slovami, identifikoval v nich štyri dary, ktoré Ježiš dostal od Otca. Sú to identita, láska, zaľúbenie a miesto. Tým, že Ježiša priamo označil za svojho syna, dal mu identitu, ktorá mu patrí. Slovom milovaný vyjadril lásku k nemu. Sám povedal, že v ňom má zaľúbenie a tým, že prikázal učeníkom, aby ho počúvali, odovzdal mu moc, a tak určil jeho miesto.
Keď sa nad tým Patty ďalej zamýšľal, zistil, že tieto štyri dary sú niečo, čo dostáva (alebo nedostáva) od svojho pozemského otca každý z nás. Môžeme ich nazvať aj potrebami. Sú to veci, po ktorých túžime. Vďaka nim si od malička dieťa utvára predstavu o sebe a o svojich schopnostiach. Ak tieto oblasti nie sú naplnené alebo sú dokonca zranené, prichádza problém. Od otca môžeme podľa Pattyho dostávať tri veci- buď dostaneme dary, vákuum alebo zranenie.
Dary sú asi jasné. To je vtedy, keď sú štyri potreby naplnené. Vtedy sme schopní vnímať seba so zdravým sebavedomím a ďalej odovzdávať dary, ktoré sme prijali. Vákuum je vlastne prázdnota. To znamená, že v niektorej potrebe sme nezažili nič. Môže sa zdať, že sa tým nemá čo pokaziť, no nie je to pravda. Ak neviete, či vás váš otec má rád, ak ste to nikdy z jeho úst nepočuli, nezažili ste pocit, že ste milovaní, môže sa stať, že to nebudete vedieť dať najavo ani vy. Jedným z príznakov toho, že ste zažili otcovské vákuum, je strnulosť. Strnulosť vo vzťahoch, v pochopení a prijatí svojej skutočnej identity. Treťou vecou, ktorú môžeme dostať, je zranenie. Vo výsledku sa zranenie odráža tak, že zaujmeme postoj sebaobrany alebo sa skresľuje naše vnímanie reality.
Jedným z dôsledkov zranenia je, že človek skresľuje predstavy o tom, čo sa naozaj deje. Zveličuje. Aj drobnosť, ktorá nič neznamená, môže pre takého človeka predstavovať hrozbu.
Dave sa snaží pomáhať práve ľuďom, ktorí za ním prichádzajú s podobnými príbehmi, ako je príbeh Alexa. Jediné východisko vidí v tom, že dary, ktoré nedostali od svojho pozemského otca, budú hľadať a nachádzať u toho nebeského. Hovorí, že otcovstvo neprišlo samo od seba, ale bolo otcom zverené zhora. Každý človek je poznačený hriechom, preto žiaden otec nebude nikdy dokonalý. Od svojho otca nikdy nedostaneme všetko, čo potrebujeme. Nech by bol akokoľvek úžasný.
Patty v knihe ponúka presný postup, ako uzdraviť to, čo potrebuje byť uzdravené. Samozrejme, nejde to len tak, prečítať si knihu a všetko je v poriadku. Chce to veľa práce, premýšľania a odpúšťania. No hlavné kroky sú tri. Uvedomenie (kde je pôvod a zdroj môjho problému) - očistenie (najdôležitejší, najťažší a najdlhšie trvajúci krok) - obnova. V procese obnovy sa začali diať veci, v ktoré ľudia ani nedúfali. Kniha plná myšlienok sa nedá zhrnúť do pár riadkov. Môže však slúžiť ako inšpirácia a podnet k premýšľaniu. Čo pre mňa znamená, že Boh je mojím Otcom? Vzbudzuje to vo mne pozitívne alebo negatívne emócie?
V tejto úvahe sa chceme venovať prvému slovu, teda osloveniu Otče. Už v úvodných témach sa dalo vnímať, že kresťanská modlitba nezávisí natoľko na presnom znení, teda na slovách, ktoré používate, ako na vzťahu, na vašom postoji k Bohu. To je ústrednou otázkou, centrálnym problémom modlitby - to jest, aký vzťah je medzi tebou a tým ku komu sa modlíš. Keď hovoríme slovo Otec, tak to znamená, že máme s Bohom, Stvoriteľom, Jahvem, Otcom Ježiša Krista nejaký osobný vzťah. Viete, čo je to? Znamená to, že sme v našej minulosti s Bohom niečo zažili, mali sme s ním nejakú skúsenosť. Chcel by som, aby sme si uvedomili, že ak vyslovujeme slovo Otec, tak sa predpokladá, že o Ňom niečo vieme, že si o Ňom niečo myslíme teda, že máme v mysli nejakú teológiu. Nezľaknite sa toho slova. Oslovenie Otec má vyjadrovať náš postoj. My totiž vieme do nášho postoja zhrnúť aj bez slov svoje skúsenosti. Ak nemáme ten správny postoj k Bohu, tak naša modlitba nevychádza z hĺbky ducha, ale je len formálna.
V Biblii nájdeme osobný príbeh napríklad v Jánovom evanjeliu v kapitole 1., verš 12: „Tým čo veria v Jeho meno, čo Ho o prijali, dal moc stať s Božími deťmi. Tým, čo veria v Jeho meno.“ Koho prijali? Z kontextu je jasné, že Ježiša Krista. Teda to, aby niekto mohol povedať Bohu Otec, musel dostať moc od Ježiša Krista, aby mohol byť dieťaťom Božím. Nato, aby niekto mohol povedať Bohu Otec, musí mať za sebou osobnú históriu, že o Ňom niečo počul. To znamená, že počul slovo pravdy. To slovo pravdy o Ježišovi Kristovi, ktorý mu dal moc stať sa dieťaťom Božím. Ak sa tento osobný príbeh v tvojom živote odohral, tak ty si synom Božím. Samozrejme sa rozumie, že to platí aj o dcérach. Takže keď chceme vysloviť Otec, tak to ani nemôžeme urobiť bez toho, aby nám to nedal Ježiš Kristus do úst. A nato, aby sme to mohli povedať, musíme mať s Bohom a s Ježišom Kristom osobný príbeh, osobnú históriu, minulosť, ktorá sa týka len mňa! Nemôže to byť niečo neuvedomelé. My potrebujeme mať osobnú históriu.
Prvá a nutná podmienka je: zmierenie sa s Bohom. My sa rodíme a žijeme ako nepriatelia Boží. A nato, aby sme Boha mohli nazvať Otcom, sa musíme s ním zmieriť! Ak ste s niekým nepriatelia, tak viete, ako sa navzájom správate. Keď sa potom po nejakom čase zmierite, tak mi dáte za pravdu, že sa váš vzájomný vzťah veľmi zmení. Potom druhá vec, ktorá sa nutne musí udiať je to, že z mŕtveho sa musí stať opäť niekto živý. Keď vám niekto zomrie, nenecháte si doma jeho mŕtve telo, ale ho idete pochovať. Je mŕtve. Bolo, ale už nie je. Neznovuzrodený, mŕtvy človek nemôže byť Božím dieťaťom a nemôže Mu hovoriť Otec. To nemá žiadny význam. Ježiš hovorí: Musíte sa znovuzrodiť! A po tretie je tu ešte právny vzťah, ktorý spolu so znovuzrodením, zmierením vyjadruje všetko a to je adopcia.
Jakub vo svojom liste píše, že ten, kto je priateľ sveta je nepriateľom Božím. Komu sa páči tento svet, komu sa lepšie páči tento život viac ako budúci život, kto netúži po večnom živote, po spravodlivosti, po zmene systému, ten je nepriateľ Boží! O Abrahámovi bolo povedané, že bol priateľ Boží. Slovo priateľ v hebrejčine znamená - milujúci Boha. Abrahám miloval Boha a chcel, aby Boh hovoril do jeho života, aby ho Boh viedol.
Zmierenie s Bohom znamená, že sa stávaš priateľom Božích plánov, že miluješ Jeho plány, že chceš, aby sa stalo to, čo je Jeho vôľa. Nato, aby sme sa zmierili s Bohom, potrebujeme Ježiša Krista, potrebujeme zvesť evanjelia, musíme prežiť pokánie, potrebujeme zmeniť myseľ. Znovuzrodenie zas hovorí o tom, že sa tu reálne prejavuje nový život. Ten nový život je neustále sprostredkovávaný tým, že v tvojom duchu je prítomný Duch Svätý.
Bol by som rád, aby ste to dobre pochopili. Tento život je v tom, že kresťan je človek Kristov. Teda ktokoľvek je znovuzrodený a má život, je neustále pod vplyvom Ducha Svätého. Tým nechcem povedať, že je vždy vedený Duchom Svätým, že nikdy nezhreší! Nato pozor! Chcem povedať len to, že to, čo v kresťanovi žije, nemá život samo v sebe, ale vždy v Bohu. Váš život je skrytý s Kristom v Bohu. Ten život vám nie je darovaný ako život, ale je darovaný ako osoba, ako Ježiš, ktorý skrze Ducha Svätého vo vás býva. Teda vždy, keď chcete povedať “som znovuzrodený,” hovorte - býva vo mne Pán. Teda keď poviem Otče, tak musím vedieť, že som sa narodil znovu. Musím vedieť, že som bol pred tým mŕtvy a teraz žijem. To, čo Boh urobil so mnou aktom znovuzrodenia, je nový človek. Apoštol Pavel o tom hovorí. Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus. Viete to vysvetliť? Ja to neviem. Ale kto ste znovuzrodení viete, že to tak je!
Boh to tak urobil a navyše nás zabezpečil. Ježiš hovorí: Nik ich nevytrhne z mojej ruky - sláva Bohu. Ďalšia vec, ktorá je tiež rozmerom tohto nového života je - adopcia. Apoštol Pavol v liste Rimanom 8:17 hovorí: „Ale ak sme deti, sme aj dedičia, Boží dedičia a Kristovi, spoludedičia, aby sme, ak spolu trpíme, boli spolu aj oslávení.“ Adopcia nám dáva dedičské práva. To je právny pojem. Má, nemôžeme povedať fyzický, ale reálny, duchovný rozmer. Boh nám dáva život v Duchu Svätom.
Ak hovoríme o adopcii, tak hovoríme o právnej stránke. Znamená to, že sa stávame členmi rodiny. Má Boh majetok ? Má. Kto je dedič? Syn Boží. Kto je Syn Boží? Ježiš Kristus. Ak máš Krista, tak si spoludedič a patríš medzi najbohatších ľudí na svete. Ježiš hovorí: Blahoslavení tichí, lebo oni zdedia zem. Nie takúto ekologicky zničenú. Akú, presne neviem. Biblia hovorí, že Boh stvorí novú zem. Adopcia znamená, že si dedič. Keď hovoríš Otče, tak hovoríš ako plnoprávny syn, alebo dcéra, ako plnoprávne dieťa Božie. Toto všetko skrze Krista, pretože on je dedič. Táto adopcia sa prejavuje aj v tom, a to je v Biblii zdôraznené, že to „Otec - Abba“, v našom vnútri vyslovuje Duch Svätý.
Veľmi vás prosím, ak sa naozaj chcete modliť podľa Ježiša, dajte si pozor, keď hovoríte Otče, aby to hovoril Duch. Takže, keď sa chcem modliť a oslovovať Boha, tak musím povedať: Pane, nech sa Duch modlí. Čakám na to, že sa bude Duch modliť. A potom poviem s úctou a očakávaním - Otče. Vyslovím to ja, svojimi ústami, ale budem sa spoliehať nato, že to Duch vezme a bude predkladať pred Otca.
Všimnite si, že apoštol Ján hovorí v 1:12: Dal nám právo byť synmi Božími. To už je akási moc, to už je akási autorita! Volať sa dieťaťom Božím, to nie je len nejaký názov, nejaká nálepka, voľajaká nová reklama. Za tým je Božia moc! Som dedič.
Dovoľte na záver zhrnúť túto tému. Hovoríme o modlitbe Otče náš. Keď sa začneš modliť, uvažuj o tom aký máš s Bohom príbeh. Ak s ním nemáš príbeh, nech sa ten príbeh začne hneď teraz. Je to Božia iniciatíva. Z Božej iniciatívy sme dostali Syna. Keď sme ešte boli hriešni, ešte keď sme boli slabí, ešte keď sme ani nežili, Boh poslal svojho Syna, aby zomrel za nás. To nie je naša iniciatíva. Nie preto som našiel Boha, že som ho hľadal, ale preto, že On hľadal mňa! A keď sa Ježiš pýtal učeníkov: Aj vy ma chcete opustiť? Oni mu odpovedali: Kam pôjdeme, ty máš slová večného života? On im nato povedal: Nie vy ste si ma vyvolili, ale ja som si vyvolil vás! To je provokatív. Ja som od Boha utekal, ako sa najlepšie dalo. Ale On ma našiel. Ak máte pocit, že ste ho vy našli, že ste to boli vy, čo prví hľadali Boha, tak si to dobre premyslite, aké je vaše kresťanstvo!
Ja som sa preto zmieril s Bohom, lebo On prišiel v Kristovi a zmieroval so sebou svet. To hovorí apoštol Pavol v 2. liste Korinťanom v 5. Najskôr tu bol Kristus, potom zvesť a až potom som bol nájdený ja. A týmto sa začína ten príbeh zmierenia s Bohom. A preto môžem povedať, že s milosti Božej je vo mne nový život, ktorý som si nezaslúžil a ktorý veľmi často poškodzujem tým, čo robím.
Boh je všemohúci Otec
Boh je všemohúci Otec. Jeho otcovstvo a jeho moc sa navzájom objasňujú. Svoju otcovskú všemohúcnosť prejavuje totiž tým, ako sa stará o to, čo potrebujeme; ďalej tým, že nás prijíma za adoptívne deti; a napokon svojím nekonečným milosrdenstvom, lebo najväčšmi prejavuje svoju moc, keď slobodne odpúšťa hriechy.
Vieru v Boha Otca všemohúceho môže skúsenosť so zlom a utrpením podrobiť skúške. Niekedy sa môže zdať, že Boh je neprítomný a neschopný zabrániť zlu. Boh Otec však zjavil svoju všemohúcnosť najtajomnejším spôsobom v dobrovoľnom ponížení a v zmŕtvychvstaní svojho Syna, ktorými premohol zlo. Ukrižovaný Kristus je teda Božia moc a Božia múdrosť.
Iba viera môže prijať tajomné cesty Božej všemohúcnosti. Táto viera sa chváli svojimi slabosťami, aby pritiahla na seba Kristovu silu.
„Nič nemôže tak posilniť našu vieru a nádej, ako keď sme vo svojom srdci pevne presvedčení, že Boh môže všetko.
Sväté písmo ako list Boha-Otca
Sväté písmo je listom Boha-Otca pre teba. Ty si jeho milovaný syn/dcéra. Môžeš Mu aj ty napísať list? Napíš ... (vlož do neho pravdivo kým pre teba je Boh-Otec a kým by si chcel, aby pre teba bol. pohľad do zrkadla nech ti prezradí pravdu o tebe tak, ako o tebe zmýšľa tvoj Milujúci Otec.
Spoločne objavujme dar - téma č. Božia trojjedinosť znamená, že je iba jeden Boh, ale tento Boh existuje v troch osobách. Jedná sa o Otca, Syna (Ježiša) a Ducha Svätého. Pojem Boh teda neznamená jednu osobu, ale odkazuje na jednu večnú podstatu z ktorej vychádzajú tieto tri osoby.
Tomáš povedal že Ježiš je jeho Boh. Prvé prikázanie desatora znie: „Nebudeš mať iných Bohov okrem mňa!“ Ex 20:3 Tomáš Ježiša za Boha evidentne mal. Pokarhal ho Ježiš za také rúhanie?
Pisateľ listu Hebrejom tu na Ježiša vzťahuje slová zo žalmu 102:26-28 ktoré sú v kontexte adresované pravému Bohu a hovoria o tom, že stvoril nebo a zem. Keďže vieme, že Boh stvoril svet sám „Ja, Hospodin tvorím všetko, ja sám rozťahujem nebesá a rozprestieram zem.
Večný Duch v tejto pasáži je jednoznačne Duch Svätý (Duch Svätý a Duch sú synonymá, napr. Táto citácia pochádza z Jeremiáša 31:33-34 a nespochybniteľne ju povedal Boh. Ale podľa pisateľa listu Hebrejom to povedal Duch Svätý.