Ľadová plocha býva miestom radosti, eufórie a športových hrdinstiev. No niekedy sa stane dejiskom tragédie, ktorá navždy poznačí osudy všetkých zúčastnených.
Filmy, ktoré boli natočené podľa skutočnej udalosti alebo ňou aspoň inšpirované, majú u ľudí nesmierny úspech. Ideálnym príkladom je aj aktuálny kinohit Oppenheimer, ktorý trhá rekordy.
Keď sa mladý John prepadne cez popraskaný ľad do vôd jazera, nad jeho nehybným telom sa všetci vzdávajú nádeje na jeho záchranu. Napriek pochmúrnym predpovediam lekárov aj vedcov však Joyce nestráca vieru, začne sa modliť za Johnovo uzdravenie a inšpiruje aj ostatných.
Všetko začalo ako bežná situácia. Puk sa ocitol pred bránkou, hráči sa tlačili v chumli, bojovali o každý centimeter ľadu. Nič výnimočné - hokejové súboje pred bránkou sú tvrdé a neľútostné. No po jednom kontakte s mladým obrancom Miranom Schrottom sa stalo niečo, čo nik nečakal. Devätnásťročný reprezentant padol na ľad a ostal ležať.
Najprv sa zdalo, že len simuluje, aby vybojoval pre svoj tím presilovku. Lenže Schrott sa už viac nepohol. Jeho tvár zfialovela a až po chvíľke začal panický boj o život. Na ľad sa neskoro dostavil lekár, ktorý v tom čase zašíval spoluhráča v šatni. Začal s resuscitáciou, hráča naložili na nosidlá a previezli do nemocnice.
Miran Schrott po údere už vedomie nenabral a zomrel na zástavu srdca.
Podobný príbeh sa stal aj chlapcom, ktorí zachránili život mužovi, pod ktorým sa prelomil ľad. „Minulú zimu sme sa s dvoma kamarátmi šmýkali na ľade pri Váhu. Bol podvečer a pomaly sa stmievalo. Zrazu sme v diaľke videli niekoho ležať na zamrznutom Váhu. Hrali sme sa ďalej a stále tam niekto ležal. Kamaráti navrhli, aby sme sa tam šli pozrieť. Bolo už prítmie a dotyčný tam ležal pod mostom, tak sme si svietili svetlami od bicyklov. Prišli sme bližšie a vidíme, že tam leží pravdepodobne nejaký bezdomovec. Vykrikoval niečo, ale nebolo mu rozumieť.
Šimon zachránil život kamarátovi Jankovi„Šimon a Janko sú spolužiaci a obaja sa radi bicyklujú, nielen po uliciach v meste, ale hlavne v prírodnom teréne, kde môžu prekonávať prekážky a „zjazdovať.“ Sú v tom dobrí. Bez prilby a potrebnej výstroje nejazdia. V jedno popoludnie sa dohodli, že pôjdu trénovať, ale Janko potreboval ešte urobiť nákup v neďalekých potravinách a myslel si, že to zvládne aj bez prilby. Šimon ho sprevádzal.
Peter zachránil kamaráta Maťa z ohňa„Jedného dňa sme sa rozhodli s kamarátom Martinom, že si urobíme večer oheň. Tak sme si spievali a potom sme skúšali skákať cez oheň. Stalo sa však niečo nečakané. Martinovi sa šmyklo a spadol na chrbát rovno do ohňa. Zľakol som sa a chcel mu pomôcť, ale nevedel som rýchlo ako. Najprv som ho vytiahol nabok a potom som si dal dole mikinu, namočil ju do vody a priložil mu ju na chrbát. Odniesol som ho pomaly domov. Zistilo sa, že mal popáleninu 2. Stupňa. Bol aj v nemocnici.
Ochrnutý Jakub zachránil život bábätku„Jakub bol zdravý chlapec, ale mal smolu, pretože ho po vyučovaní sotil spolužiak zo schodov. Spadol na betón a udrel si hlavu tak nešťastne, že upadol na dva mesiace do kómy a celý ochrnul. Nik z lekárov mu nedával šancu, že prežije. Prežil. A keď sa prebral z kómy, mamička ho kŕmila výživou na posteli. Zrazu odmietol ďalej jesť a pozeral sa uprene na dieťatko za sebou. Mamička nereagovala a keďže nevedel rozprávať, začal silno plakať.
Martin zachránil život vodičovi v havarovanom aute„...chlapec Martin cestou zo základnej školy uvidel vodiča osobného vozidla, ktorý ho nemohol riadiť, lebo vozidlo nabehlo do výtlku cesty a ďalej v ceste nepokračovalo. Zbadal, že si vodič udrel hlavu o volant. Keď prišiel k autu, zistil, že mu z hlavy tečie krv a má ju položenú na volante. Na oslovenie chlapca, či nepotrebuje nejakú pomoc, nereagoval. Opakovane sa ho pýtal : „Počujete ma?“. Vtedy videl, že je zle. Na svoj vek - 11 rokov zareagoval absolútne duchaprítomne.
Bol chladný zimný večer a vonku sa pomaly znášala tma. Dedo sedel vo svojom obľúbenom kresle pri krbe, v ktorom veselo praskal oheň. „Ale samozrejme, drobček môj,“ usmial sa dedo a poťukal si na koleno, aby si vnuk sadol k nemu bližšie. Vonku sa zniesol šum zimného vetra a pod ťarchou snehu bolo počuť praskot drobných vetvičiek. „Vieš, poznám jeden taký zvláštny príbeh… O malom chlapcovi a snežnom vlkovi. Bolo to veľmi dávno, ešte keď bol svet drsnejší, zimy chladnejšie a aj snehu bývalo viac. Bolo to na Aljaške, krajine hlbokých lesov, šírych bielych planín a mohutných horských hrebeňov. Tam žil jeden päťročný chlapec spolu so svojimi rodičmi. Autá tam vtedy nejazdili, preto na dlhé cesty používali psí záprah. Vnuk sa celý natešený zaboril hlbšie do mäkkej deky a s iskričkami v očiach sa pripravil počúvať.
„Bola zima, akú v tých končinách už dlho nezažili. Vietor zavýjal pomedzi stromy ako tisíce hladných vlkov, sneh sa valil z oblohy nepretržite a pridával ďalšie a ďalšie biele vrstvy na krajinu. Otec s mamou to však aj tak riskli. Museli ísť do susedného mesta po lieky, oblečenie a zopár nevyhnutných zásob. Z počiatku vyzeralo byť všetko v poriadku - psi bežali vytrvalo, otec riadil záprah pevnou rukou, mama sa zabalila spolu s chlapcom, aby mu nebola zima. No potom sa spustila snehová víchrica, akú človek na Aljaške zažije len málokedy. Vietor burácal, sneh bičoval tváre, nebolo vidno ďalej než na dva kroky. A vtedy to prišlo. Jeden silný poryv vetra strhol sane do boku a nešťastnou náhodou prefrčali okrajom úzkej tiesňavy. Sanica, na ktorej sedel malý chlapec, sa neudržala a celkom vybočila z hlavného záprahu. Psy zavyli, otec s mamou kričali, no v tom ohlušujúcom vetrisku nikto poriadne nepočul, čo kto hovorí. A skôr než sa stihli spamätať, chlapcova časť saní sa odtrhla a začala sa šmýkať po okraji strmej priepasti. Rodičia iba s hrôzou v očiach sledovali, ako sa ich malý syn stráca v bielej hmle. Matka sa s plačom vrhla k okraju priepasti, otec hneď za ňou. Volali na syna, hľadali cestu, ako sa dostať dolu. No žiadna tam nebola. Chladný vietor fúkal tak silno, že sa ledva držali na nohách. Verili, že sa možno ich syn niekde zachytil, že ešte žije. Ale uplynula dlhá chvíľa a z priepasti sa neozýval žiadny zvuk. Len rev vetra. Uvedomili si, že dolu sa v takomto počasí nemajú šancu bezpečne dostať. Zronení sa po dlhom čase nakoniec rozhodli pokračovať v ceste. Lenže ten malý chlapček pád do priepasti prežil. Na konci priepasti ho totiž zachránili veľké nafúkané kopy snehu, ktoré stlmili jeho pád. Keď sa prebudil, cítil bolesť v ramene a v kolene, ale žil. Napriek tomu mal taký strach, že sa ledva vládal pohnúť. Začal volať mamu a otca, no nik mu neodpovedal. Všade naokolo sa rozprestierala stena vysoká, klzká a zasnežená. Chlapec si uvedomil, že je sám, a že nemá žiadnu šancu sa odtiaľ dostať.
A z toho svetielka sa zrazu zhmotnila vlčia silueta. Bol to nádherný snežný vlk, akoby ho stvorili samotné snehové vločky. Celá jeho srsť žiarila čistotou čerstvého snehu a z jeho ľadových očí sršala zvláštna, dobrotivá sila. Nášho malého hrdinu však prvotne premkla hrôza - veď vlk je predsa dravec! Inštinkt mu hovoril, že by mal utekať, no zároveň dobre vedel, že nemá kam. Iba sa prikrčil v závetrí zasneženého skaliska a nasucho prehltol. Vlk sa pomaly približoval a čím bol bližšie, tým viac bolo jasné, že jeho prítomnosť prináša skôr pokoj než ohrozenie. A potom - akoby nič - vlk prehovoril ľudskou rečou. „Neboj sa, malý,“ povedal vlk. „Prišiel som ti pomôcť. Vidím, že si sem spadol. Bez pomoci sa domov nedostaneš. Chlapček sa ešte chvíľu strnulo díval, no potom akoby získal dôveru v túto čarovnú bytosť. Napokon sa odhodlal spraviť zopár krivkajúcich krokov k vlkovi a položil mu jemne dlaň na hustú, snehobielu srsť. „Ako mi môžeš pomôcť? Oco s mamou sú preč, ja som tu… tu dole… a je tu len ľad, sneh a skaly. „Spoľahni sa na mňa. Musíš mi vo všetkom veriť,“ povedal vlk, otočil sa a začal opatrne hľadať bezpečný chodníček, ktorý by viedol kamsi hore. Začal prechádzať pomedzi skaliská, medzi ktorými bola sotva rozoznateľná cestička. Keď kráčal, naokolo sa vírili drobné snehové vločky, akoby tancovali podľa jeho krokov. Chlapček ho nasledoval. Bola to namáhavá cesta - musel prekonávať hrubé nánosy snehu, ktoré siahali až po kolená, a navyše ho bolelo rameno aj noha. Po nekonečne dlhom putovaní v bielej hmle sa pred nimi konečne ukázala cesta, ktorá sa točila okolo vrcholu rokliny. Vietor tam síce fučal ešte silnejšie, no bola to jediná šanca, ako sa dostať hore. Vlk sa otočil a povzbudil chlapca: „Už je to len kúsok, ty to dokážeš. Chlapček sa nevzdával. Navonok bol drobný a slabý, ale v srdci mal dostatok odvahy a nádeje. A možno aj vďaka prítomnosti toho tajomného vlka kráčal ďalej, kým napokon naozaj nedosiahol vrchol priepasti. Keď už bol hore, zazrel kdesi v diaľke osamelé svetielko. Malo to byť malé mesto, kam cestovali jeho rodičia. Vlk ho vyzval: „Musíme pokračovať za tým svetlom. A tak spolu vykročili na ďalšiu časť cesty. Vietor síce neutíchal, no sneženie už nebolo také husté. Biela pláň pred nimi žiarila vo svetle mesiaca, ktorý sem-tam vykukol spoza oblakov. Cesta bola stále náročná, ale vlk poznal tie najlepšie skratky cez snehové záveje a vyhýbal sa miestam, kde sa mohla zosunúť lavína. Pravidelne nechal chlapca oddýchnuť si v závetrí stromov, kým mu po tvári neskĺzol mráz únavy. Takto prechádzali celú noc. Až pri prvých lúčoch zimného slnka zbadali v diaľke siluety drevených domov - to bolo ono mesto, do ktorého smerovali chlapcovi rodičia. Chlapčekovi sa pri tom pohľade vrátila nádej, že rodičov ešte uvidí. Keď došli k okraju mesta, bolo počuť brechot psov a hlasné zvolania ľudí, ktorí behali okolo saní. Chlapec sa rozbehol, volal na svojich rodičov z plných pľúc. Ľudia ho len nechápavo sledovali. No po chvíľke si v dave všimol otca, ktorý práve zúfalo hľadel do prázdna. Vedľa neho stála zronená mama. Vyzerali, akoby im z celého sveta zmizlo slnko. Až kým nepočuli jemný, detský hlások. Vtedy sa náhle spamätali. Mama začala kričať: „Synček!“ A rozbehla sa mu oproti. Otec s tvárou zmáčanou slzami bežal hneď za ňou. Všetci okolo sa zastavili a zvedavo hľadeli na toho drobného chlapca, ktorý vyšiel z besnej víchrice prakticky bez úhony. „Kde je? Kde je môj snežný vlk?“ pýtal sa. Otočil sa späť k okraju mesta - a skutočne tam, pri snehovom záveji, v diaľke stála vlčia postava. Naposledy zaviala jeho biela srsť vo vetre, potom jeho silueta zmizla, akoby ju vietor rozfúkal ako snehové vločky. Celé mesto nevedelo pochopiť, ako sa mohol malý chlapec tak dlho udržať pri živote v tej ukrutnej snehovej víchrici. Ako sa mu vôbec podarilo dostať z tak hlbokej priepasti. Ale on veľmi dobre vedel, kto mu pomohol. Niektorí starci, pamätníci týchto končín, len uznanlivo prikývli. Počuli už kedysi dávno legendu o snežnom vlkovi - duchovi zimy, ktorý sa zjavuje vo chvíli, keď niekto s čistou dušou volá o pomoc. Takto teda chlapca stretlo to najväčšie dobrodružstvo v jeho päťročnom živote. Rodičia ho už nikdy nenechali samého, a on nikdy nezabudol na to, čo sa stalo tam dole v hĺbke priepasti a ako ho zachránila bytosť z čistého snehu.
Dedko sa odmlčal a pohladil vnuka po vláskoch. Ten sedel s otvorenými ústami a s očami doširoka otvorenými, pretože sa úplne vžil do príbehu. „To je nádherné, dedko! Ďakujem ti,“ vyhŕkol napokon chlapec. Dedko sa na neho ticho usmial. „Môj drobček, to nie je rozprávka, čo som ti rozprával. To je pravdivý príbeh. Vnuk napäto čakal. Starý otec sa tajomne usmial, vstal z hojdacieho kresla a otočil sa tak, aby mu svetlo sviečky dopadalo na tvár. „Naozaj?“ vyšiel z neho takmer neveriacky povzdych. Dedo prikývol. „Veru tak. A snežného vlka som od tých čias už nikdy nevidel. No navždy ostal v mojich spomienkach - ako moje záchranné svetlo v tej najtemnejšej chvíli. Vnuk objal dedka okolo pása. „Ďakujem za príbeh, dedko. Je to ten najkrajší, aký som kedy počul. Dedko ho ešte raz dojatý pohladil po líci, potom sa pousmial a zatiahol hrubé závesy, pretože vonku sa opäť schyľovalo k mrazivému večeru. No v ich izbe bolo teplo a útulne. A dvaja ľudia, starý otec a jeho vnuk, sa delili o tajomstvo príbehu, ktorý hovoril o nádeji v tých najchladnejších chvíľach života.
Určite ste už čítali alebo videli rozprávku, kde vystupoval aj vlk. Niekedy bol dobrý, niekedy zlý. Akí sú ale vlci v skutočnosti?
Martin Vločku sledoval celý týždeň, a potom mu praskli nervy. Našiel ju, ako si veselo umýva riad. Nahnevane sa na ňu pozrel a začal kričať. „Nie je možné, aby bola teplota pod nulou, a iba tak sa začal topiť sneh! A potom čo sa nestane?! Zmizne ľad! A nezmizne hocijako, ale vo veľkom štýle, pretože široko ďaleko nie je kúsok ľadu, jediný cencúľ! A potom prídeš ty a na klzisku sa zrazu zjaví ľad, ľad, ktorý už nezmizne!! Dievča sa naňho priateľsky usmialo. Martin zasyčal od zlosti: „Hráš sa predo mnou na hlúpu, alebo čo? Veď ten prvý predsa zmizol, či nie?“ Vločka ho upokojúco potľapkala po ramene. „V ten deň sa určite oteplilo. Martin neveril vlastným ušiam. „Tak to nebolo, pamätám si to...“ Unavene sa posadil a vložil si hlavu do dlaní. „Robíš zo mňa blázna. Ale veď uvidíš, počkaj. Veľmi dobre viem, že ten ľad na schody a na dlážku dávaš ty a viem, že to nejako súvisí s chladničkou!“ Chlapec sa rozčúlene pobral k chladničke a chystal sa ju vypnúť zo zásuvky. Keď to Vločka zbadala príšerne sa vystrašila. Uvedomila si, že vďaka chladničke, sa Ivan dokáže zhmotniť aj bez toho, aby mu Mráz dal povolenie. Rýchlo k nemu pribehla a postavila sa pred chladničku. „Martin, to nerob!“ Víťazne sa usmial. „Takže mám pravdu, ide o tú chladničku. Okamžite uhni!!“ Vločka mohla len dúfať, že Ivan nie je v tejto chvíli vychudnutý muž s pavúčími nohami. „Čo sa to tu deje?“ Vločka sa okamžite pustila do vysvetľovania: „Martin sa rozhodol odpojiť chladničku.“ Jeho mama zopäla ruky od hrôzy. „Určite mu preskočilo od toľkej práce. Ale už dosť! Dnes všetko s otcom dokončím a ty s Vločkou choď na klzisko, ihneď!“ Martin sa rozhodol protestovať, ale než niečo stihol povedať, už stál za dverami Zelenej krčmičky. Kým on sa zlostil, Vločka sa usmievala. Pretože najradšej zo všetkého mala novembrové noci. Obloha bola posiata hviezdami a ľudia sa k sebe nežne túlili, lebo vonku bol mráz. Nejaké z detí jej podalo jabĺčko v karameli a ona sa doň s radosťou zahryzla. S Martinom sa postavili k mantinelu a pozorovali výskajúce deti. „Je mi chladno.“ Vločka uprela svoje veľké oči na Martina, ten sa však rozhodol byť neoblomný. „Tak si šúchaj ruky, to vraj pomáha.“ Keď zbadal, ako nemotorne to robí, prehodil cez ňu polovicu svojho plášťa.