Význam žalmu "Pane, zošli svojho Ducha"

Jestvuje bolesť, ktorú preciťuje každý človek a ktorá pochádza z uvedomenia si vlastných hraníc a pominuteľnosti ľudského pozemského života. Nie je jednoduché zniesť otázku: Čo robiť so životom, ktorý plynie, aby z neho niečo zostalo? Je to otázka, ktorú si kladie každý a kladie si ju vždy, keď myslí na to, ako nezastaviteľne plynie čas.

Bytostné bolestné uvedomenie si vlastnej pominuteľnosti a zároveň aj na základe pôsobenia Božieho Ducha hľadanie odpovede na túto ťarchu viedlo počas celých dejín vždy k modlitbe. Medzi modlitbami vo Svätom písme, ktoré meditujú nad pominuteľnosťou človeka a jej dôvodoch a dôsledkoch, nachádzame nádhernú žalmovú modlitbu, ktorá tvorí 90. Chceme sa ju dnes hlbším spôsobom modliť, ponoriť sa do jej slov a nechať ju vstúpiť do nášho duchovného života.

Najprv však sa modlime slovami, ako ich nachádzame v samotnom 90.:

1. Modlitba Mojžiša, Božieho muža. Pane, stal si sa nám útočišťom z pokolenia na pokolenie.
2. Prv než sa vrchy zrodili a povstali zem i svet, ty, Bože, si od vekov až naveky.
3. Človeka vraciaš do prachu a hovoríš: "Vráťte sa, synovia človeka!"
4. Veď tisíc rokov je u teba ako deň včerajší, čo sa pominul, a ako jedna nočná stráž.
5. Uchvacuješ ich: sú ako ranný sen;
6. sú ako bylina v rozpuku: ráno kvitne a rastie, večer vädne a usychá.
7. Hynieme vskutku pre tvoj hnev a desí nás tvoje rozhorčenie.
8. Naše neprávosti si postavil pred svoj zrak a pred jas svojej tváre naše tajné chyby.
9. V tvojom hneve sa nám míňajú všetky dni a naše roky plynú ako vzdych.
10. Vek nášho žitia je sedemdesiat rokov a ak sme pri sile, osemdesiat. No zväčša sú len trápením a trýzňou, ubiehajú rýchlo a my odlietame.
11. Kto pozná silu tvojho hnevu a s bázňou prijme tvoje rozhorčenie?
12. A tak nás nauč rátať naše dni, aby sme našli múdrosť srdca.
13. Obráť sa k nám, Pane; dokedy budeš meškať?

Najprv si všimnime, že náš žalm má pomerne zreteľnú vnútornú architektúru, čiže je v ňom možné rozlíšiť tri časti, alebo tri obrazy. Tieto tri obrazy, čiže triptych, sú spojené základnou skutočnosťou vzťahu Pána Boha a človeka. Je to vlastne základná téma celého Svätého písma. V každej z troch častí žalmu sa nachádzajú dôležité tvrdenia o Bohu a o človeku pred Bohom.

Prvá časť hovorí o večnosti Pána Boha a o pominuteľnosti človeka (v. Tretia časť hovorí o zľutovaní a Božej milosti a o poteche pre človeka (v.

Boh ako útočisko a večnosť

Na začiatku žalmu nachádzame osobitosť, je spomenutý autor slovami: “Modlitba Mojžiša, Božieho muža.” (v. 1) Mojžiš je najvýznamnejšou osobnosťou Starého zákona. V našom žalme sa neoplakáva, že v minulosti to bolo inak, ale práve sa vyznáva presvedčenie, že Boh je útočišťom tak v súčasnosti, ako bol aj v minulosti. Tá aktuálnosť je vyjadrená formuláciou, že stal si sa útočišťom nám, nám, ktorý sme tu teraz. Tak ako si bol útočišťom pre našich rodičov a prarodičov a pre všetky predchádzajúce generácie, platí to aj pre našu generáciu. Boh ako útočisko je výrečný obraz.

Útočisko je miesto, na ktorom sa z akéhokoľvek dôvodu ohrozený život dostane do bezpečia a nachádza ochranu. Žalm 90, ktorý na jednej strane s naliehavosťou poukazuje na nedokonalosť a krehkosť človeka, na druhej strane hneď na svojom začiatku vyhlasuje, že slabosť a krehkosť človeka nie sú vydané napospas sebe samým, ale že stvorenie, ktoré sa pomíňa plynutím času, nesmeruje do ničoty. Jestvuje útočisko, kde je stvorenie mimo nebezpečenstva a ochránené.

Ale je tu aj druhé tvrdenie o Bohu, ktoré predstavuje ústredný motív tohto žalmu: vyjadrenie o Božej večnosti. Hebrejské myslenie sa vyhýba abstraktným pojmom a tak Božia večnosť je vyjadrená veľmi poetickým obrazom: “ Prv než sa vrchy zrodili a povstali zem i svet, ty, Bože, si od vekov až naveky.” (v.

Prvou je prednosť Pána Boha vo vzťahu k stvoreniu. Táto prednosť znamená, že Boh jestvuje nezávisle na svete. Svet, všetko stvorenstvo, vesmír nejestvovali, keď Boh už jestvoval. Svet, všetko stvorenstvo, vesmír raz nebudú jestvovať a Boh bude jestvovať. Boh nezačal jestvovať spolu so svetom. Boh teda nie je nejakou čiastkou sveta, nie je nejakou dušou sveta, jeho duchovným rozmerom. On je Stvoriteľ.

Druhá skutočnosť vychádza zo slávnostného vyjadrenia: “Ty, Bože, si od vekov až naveky.” V podstate ide o najjednoduchšie, najzákladnejšie a najjasnejšie vyjadrenie, ktoré môže byť naformulované o Bohu: Ty, Bože, jestvuješ. Je to najzákladnejšie vyznanie viery, východisko každého náboženského uvažovania. Musíme podčiarknuť Ty, Bože, jestvuješ. Znamená to, že oslovujeme Pána Boha ako osobu. Boh nie je neosobnou mocou, ako by mohol byť nejaký zdroj energie, ako napríklad slnko, ktoré tiež niekto uctieval alebo aj uctieva ako božstvo, ale nie je možný osobný dialóg.

„Ty, Bože, si od vekov až naveky.“ Môžeme povedať: Ty, Bože, si život sloboda, pravda, Duch, Slovo, Pán, Sudca, Otec, Syn, začiatok a koniec a predovšetkým Láska. Ty, Bože, si, ale ja sám aj jestvujem, ale sa aj pomíňam, som stále na ceste medzi jestvovaním a pomíňaním sa, dnes som tu, ale zajtra už nemusím tu byť. Teraz som prítomný, ale príde deň, kedy tu už nebudem. Vyjadrenie 90.

Večná Božia prítomnosť, podivuhodne vyjadrená vo formulácii “Ty, Bože, si”, je následne osvetlená obrazom, ktorý sa stal slávnym: “Veď tisíc rokov je u teba ako deň včerajší, čo sa pominul, a ako jedna nočná stráž.” (v. 4) Noc bola rozdelená na tri stráže, ktoré trvali tri hodiny. Tisíc rokov je ako včerajší deň, ktorý už nejestvuje, alebo ako tri hodiny nočnej stráže. Zoči voči Božej večnosti žalmista upozorňuje veľmi zreteľne a opisuje akoby so smútkom krátkosť, pominuteľnosť, zraniteľnosť ľudského života: “Človeka vraciaš do prachu a hovoríš: "Vráťte sa, synovia človeka!" (v. 3) Keď v Božích očiach je tisíc rokov ako jedna nočná stráž, čo potom sú v Božích očiach roky nášho života: “Vek nášho žitia je sedemdesiat rokov a ak sme pri sile, osemdesiat” (v. 10)? Dnes by sme mohli akoby aktualizovať tieto čísla povedať osemdesiat rokov a niekedy deväťdesiat, alebo niečo viac, ale toto všetko nemení situáciu, ktorá je dobre opísaná v 9.

Prvým je vyjadrenie: “Uchvacuješ ich”, akoby išlo o prudký príval vody, ktorý všetko strháva. Druhým obrazom je vyjadrenie: “sú ako ranný sen” (v. 5). Tretím obrazom tým najznámejším je vyjadrenie: “ako bylina v rozpuku: ráno kvitne a rastie, večer vädne a usychá.” (v.

Mohli by sme sa prirodzene pýtať, či vyjadrenia tohto druhu nepovedú k nadmernému pesimizmu. Iste by to tak bolo, keby žalm 90 nehovoril aj iné. To chce povedať, že život vo všetkých formách a prejavoch nemá svoje jestvovanie zo seba samého, nemá v sebe zdroj jestvovania. Ale ak by naše poznanie nebolo väčšie ako uvedomenie si pominuteľnosti, tak potom naozaj by bolo ťažké znášať bremeno pozemského života. Tu však je potrebné, aby sme urobili ďalší krok a venovali sa druhej časti nášho žalmu, alebo druhému obrazu triptychu.

Hriech a Boží hnev

Rozprávanie žalmistu sa mení, alebo, lepšie povedané, mení sa hľadisko. Prvý obraz hovoril o krehkosti jestvovania, druhý obraz hovorí o krehkosti svedomia. Prvý obraz vyjadroval, že ľudský život je ako „ranný sen“, druhý obraz hovorí, že tento „ranný sen“ má v sebe veľa tieňov, tmavých miest, nedostatkov, omylov, previnení, ktoré človek urobil sám, alebo ktoré musí znášať. Je pravda, že život je ako „ranný sen“, ale zároveň na druhej strane je dostatočne dlhý, aby sme z neho mohli urobiť prostriedok požehnania pre iných, alebo naopak, aby sme z neho urobili miesto nešťastia.

Je pravda, že náš život je ako „ranný sen“, ale týmto „ranným snom“ môžeme robiť dobre, alebo môžeme robiť zle iným alebo aj nám samým. Je pravda, že na život je ako „ranný sen“, ale tento „ranný sen“ nie je priehľadný, všetci máme čosi, čo skrývame, čo sme nepovedali nikomu a čo niekedy sa neodvážime priznať ani sebe samým. Žalmista o tom vie, a preto hovorí vo verši 8: “Naše neprávosti si postavil pred svoj zrak a pred jas svojej tváre naše tajné chyby.” Problémom nie je už teraz dĺžka života, (aj keby bol akokoľvek dlhý, stále bude krátky), ale ide o kvalitu života. Tu však žalmista hovorí o Božom hneve: “V tvojom hneve sa nám míňajú všetky dni” (v. 9) “Hynieme vskutku pre tvoj hnev a desí nás tvoje rozhorčenie.” (v. 7). To, čo je pýchou nášho života, naše roky “ubiehajú rýchlo a my odlietame. Kto pozná silu tvojho hnevu a s bázňou prijme tvoje rozhorčenie?” (v.

Pojem “Boží hnev” sa skoro celkom stratil z moderného náboženského jazyka, bol pomerne často používaný v stredoveku, ale teraz sa javí cudzí nášmu vnímaniu. Je zrejmé, že pojem Boží hnev je antropomorfizmus, čiže Bohu pripisuje ľudské vlastnosti. Predsa však je to pojem, ktorý odhaľuje základný rozmer Božej podstaty, ku ktorej patrí zásadné odmietnutie hriechu, radikálne, kategorické a absolútne “nie” voči zlu. Boží hnev vyjadruje ľudským pojmom Boží odpor voči zlu, odpor nie iba pasívny ale aktívny odpor voči všetkému, čo v tomto svete, ktorý on sám stvoril, odporuje jeho zákonu a jeho vôli.

Pojem “Boží hnev” je ľudský spôsob, ako opísať Božiu zásadnú opozíciu voči zlu, ktoré sa rozširuje vo svete, ale ktoré môže ľahko nájsť priestor aj v našom živote a zlo všade rozsieva utrpenie a smrť. Mohli by sme povedať, že Boží hnev je vlastne kritický prejav Božej svätosti. A keď žalmista hovorí o tom, že naše dni miznú kvôli Božiemu hnevu, tvrdí, že ak Boh nachádza v našom živote príliš mnohé veci, s ktorými nemôže súhlasiť, svojím súdom ho určitým spôsobom vynuluje. V takom prípade sa naše dni “míňajú”, strácajú sa v ničote zla, lebo neobsahujú nič, čo by malo hodnotu, čo by im dávalo hodnotu. Boží hnev je teda Božie odmietnutie všetkého toho, čo je pomýlené v našom živote a čo, tak povediac, necháva náš život strácať sa, čiže predčasne odumierať.

Vo Svätom písme sa totiž hovorí o dvoch typoch smrti, čiže o dvoch rozličných spôsoboch zomierania. Jedným je smrť ako prirodzený jav, ktorý je vpísaný do stvoreného sveta a týka sa všetkých živých stvorení ale aj neživých stvorení a zodpovedá tomu, čo nazývame prirodzený zákon, podľa ktorého sa rodíme, rastieme, starneme a zomierame, aj keď to môže byť rozličným spôsobom a v rozličných časoch. Aj tento prirodzený zákon je často aj veľmi ťažko prijateľný, keď napríklad zomrie dieťa alebo mladý človek v kvete života.

Podľa Svätého písma jestvuje však aj iný typ smrti, ktorá je ešte tajomnejšia a zahalenejšia ako telesná smrť a to je duchovná smrť. 90. žalm sa pohybuje medzi týmito dvomi typmi smrti. Žalmista na jednej strane upozorňuje zreteľne na pominuteľnosť našich dní, ale predsa ich žijeme. Môžeme teda zomrieť dva razy. Jeden raz v zmysle, že nie sme už viac prítomný fyzicky na svete a druhý raz v zmysle, že nie sme prítomný pred Bohom. Tá prvá smrť je smrť pozemského syna alebo dcéry, tá druhá smrť je smrť Božieho stvorenia ako syna a dcéry, stvorených na jeho obraz a toto je tá dvojitá pominuteľnosť, o ktorej hovorí 90.

Božie zľutovanie a milosť

Modlitba k Pánovi mení náš pohľad na veci, na svet a aj na nás samých. Svet, v ktorom sa vyprosuje Božie zľutovanie, už nie je ten istý ako predtým, alebo správnejšie povedané, pozeráme naň inak ako predtým. Tam, kde jestvovalo len trpké uvedomenie si konca, vstúpila radosť z nového začiatku. Tam, kde jestvovalo zreteľné vedomie súdu, objavuje sa pohľad na Božiu milosť. Tam, kde bolo deprimujúce vedomie márnosti všetkého a v konečnom dôsledku samotného života (porov. Job 3,23)5, života naplneného trápením a trýzňou (v. 10), teraz je prítomná perspektíva trvania, pevnosti a zmyslu: “Upevňuj dielo našich rúk” (v. 17). Tento život je síce “ranným snom”, ktorý má v sebe z mnohých pohľadov veľa slabosti, ktorý je krehký fyzicky ale aj morálne, voči ktorému je však Boh milostivý.

Náš život, ktorý je sám sebe nedokonalý a pominuteľný, môže byť upevnený. A čo je to trvalé a pevné v našom živote? Sú to tieto skutočnosti: viera, nádej a láska. Svätý apoštol Pavol to vyjadril slovami: „A tak teraz ostáva viera, nádej, láska, tieto tri; no najväčšia z nich je láska.“ (1Kor 13,13). Všetko ostatné môže život okrášliť a obohatiť, ale nemôže ho urobiť pevným. Viera, nádej a láska náš život nielen okrášľujú a obohacujú, ale ho robia pevným. A to všetko nás vedie k záverečnej úvahe o tom, aby sme vedeli “počítať naše dni” a aby sme tak “dosiahli múdrosť srdca” (v.

V čom spočíva táto múdrosť srdca alebo toto “múdre srdce”, ktorým sa máme naučiť “počítať naše dni”? Prvou je vedomie hranice, ktorá je vytvorená smrteľnosťou nášho pozemského života, ktorý nie je nekonečný a ktorý sa nebude opakovať. Každý z nás si niekedy pomyslel: Keby som mohol začať znova so skúsenosťami, ktoré mám teraz, neurobil by som toľko chýb. Ale to nie je možné. Čas je jediná vec, ktorá sa nevracia. Minulosť je minulosťou navždy. Na minulosť môžeš spomínať, môžeš ju skúmať, študovať, pripomínať, ale nemôžeš ju vrátiť naspäť. Nejestvuje žiaden “večný návrat”. Každý deň je nový, nie je opakovaním predošlého dňa. A počet našich dní nie je neohraničený. “Počítať naše dni” znamená uvedomiť si ich ohraničený počet a toto uvedomenie si je rozhodujúcim krokom, aby sme pochopili ich jedinečnú hodnotu.

Keď sa učíme “počítať dni” s múdrym srdcom, to znamená, že sa učíme tieto dni správne prežiť. Je pravda, že sme sa narodili a od narodenia smerujeme k smrti. Svätý Gregor z Nissy nám zanechal vyjadrenie: „Kristus sa narodil, aby mohol zomrieť“.6 Čiže, Kristus sa narodil, aby mohol obetovať svoj život za všetkých. Aj my sme dostali dar života, aby sme mali niečo jedinečné, vzácne, hodné Boha a aby sme aj my mali možnosť predniesť či svoj život. Či je možné nájsť krajší zmysel života, ako žiť svoj život z lásky k Stvoriteľovi, ktorý nám ho dal z lásky? Môžeme si privlastniť slová, ktoré hovorí kňaz pri obetovaní vo svätej omši nad chlebom a vínom, keď ďakuje, že sme chlieb a víno dostali z Božej dobroty. Rovnako i my povedzme: Z tvojej dobroty sme dostali náš život, obetujeme ti ho, aby sa stal živou, svätou a tebe milou obetou (porov.

Týmto všetkým sme neotupili celkom osteň myšlienok na smrť, ich schopnosť vyvolávať strach, veď aj Pán Ježiš prežíval tento strach v Getsemanskej záhrade. Nikto viac ako svätý František nepochopil novú tvár, veľkonočnú tvár, pozemskej smrti kresťana.

tags: #vyznam #zalm #pane #zosli #svojho #ducha