Cesta dánskeho režiséra Nicolasa Windinga Refna pripomína závratné stúpanie a klesanie morských vĺn. Len čo totiž spraví jeden vynikajúci film, akoby náročky si svoju reputáciu pošramotí jedným zlým. Keď pred dvoma rokmi vyšiel Drive (2011), automaticky sa stal kultovou záležitosťou. Teraz, keď sa na Blu-Ray dostáva režisérov nový film Len Boh odpúšťa, hravo sa dá označiť za najnezáživnejší film roku.
Premiéra novinky dánskeho režiséra Nicolasa Windinga Refna (Drive) kritiku rozdelila na dva polarizované tábory. Inak to nebude ani s divákmi. Mnohí v snímke Len Boh odpúšťa uvidia nadutú artovú oslavu násilia plnú nesympatických postáv a ocenia prinajlepšom jej precíznu vizuálnu a hudobnú stránku. Bude ich rozčuľovať, ako veľa toho režisér hovorí obrazom a ako málo slovami. Budú márne tápať, či sa majú pri minimalistických výjavoch krviprelievania smiať, alebo byť pobúrení. Vyskúšať si, ako bude film pôsobiť práve na vás, sa však oplatí.
Letné mesiace sú obľúbeným obdobím každého roka.
O čom je film Len Boh Odpúšťa?
Len Boh odpúšťa je v dejovej rovine jednoduchý príbeh o zle, ktoré plodí ďalšie zlo a dá sa zastaviť - opäť len zlom. Americkí bratia Julian a Billy sa usadili v Bangkoku. Naoko prevádzkujú boxerský klub, ale v skutočnosti obchodujú s drogami. Ako neskôr zistíme, okrem neštandardného prístupu k zárobkovej činnosti majú aj silné sklony k agresivite. Billy tie svoje hneď v úvode nezvládne - brutálne zavraždí tínedžerskú prostitútku. Na miesto činu prichádza policajný dôstojník Chang. Nebude medzi vinníka a spravodlivosť klásť zbytočné prekážky.
Keď Julianov brat zabije prostitútku, polícia si pozve na pomoc Changa - Anjela pomsty, ktorý dovolí otcovi zavraždenej, aby ho osobne zabil. Tým však rozpúta peklo, pretože do situácie sa vloží Julianova matka, šéfka jednej z najsilnejších zločineckých organizácií, ktorá Juliana vysiela pomstiť svojho brata.“ Aspoň tak znie oficiálny text distribútora. Samozrejme, ako obvykle, je tento text značne mätúci. Osobne mám totižto pocit, že som pozeral úplne iný film.
Julian nie je žiadne neviniatko, no bratovu smrť považuje za spravodlivú. Nie však jeho matka, ktorá prichádza svojho prvorodeného pomstiť. Billy bol podľa všetkého obľúbencom chladnej ženy, ktorá mladším potomkom okázalo pohŕda. Ich protivník Chang má sám so sebou oveľa menej problémov.
Refn urobil dobre, že príbeh príliš nerozvíjal - hoci pre tých, ktorí si radi potrápia hlavy doň predsa zašifroval viacero hádaniek. Práve na pozadí jednoznačnej zápletky však získal priestor na dokonalú hru s atmosférou. Refn sa netají obdivom Gaspara Noého či Alejandra Jodorowského a na psychedelickej podmanivosti filmu to vidno.
Only God Forgives je poctou argentínskym kino-kultom Gasparovi Noému a Alejandrovi Jodorowskému. Ten raz povedal, že žiada od filmu to, čo väčšina Severoameričanov žiada od psychodelických drôg. Refn v tomto filme neopustil túto mantru ani na moment. Ultra-krvavý príbeh o vražde prostitútky a následne spustenom kolotoči pomsty je tu divákovi naservírovaný pomocou pomyselného psilocybinového filtra.
Len Boh odpúšťa je však viac ako štylistické cvičenie na pozadí gangsterky. Medzi jeho riadkami sa dá dočítať napríklad aj o paradoxoch miesta, kam si státisíce západniarov chodia pre slastný pocit, že si môžu za svoje doláre dovoliť všetko. Partia cudzincov si tu s tichým (a dobre zaplateným) súhlasom úradov veselo obchoduje s drogami a ženami. Cítia sa ako nepremožiteľní bohovia, dobyvatelia zaostalého raja. Až keď prekročia poslednú hranicu, stretnú sa s faktom, že sú len osťami v zadku prekvapujúco tvrdého sveta. A ten sa ich strasie ľahšie, ako by si kedy mysleli. Chang nepotrebuje doláre, aby vykonal spravodlivosť. Nepotrebuje ani emocionálne pohnutie, ktoré k pomste ženie jeho protivníkov. Možno preto pôsobí ako nezmyselný sadista, rovnako ako aj násilie v celom filme je pomerne ľahké považovať za samoúčelné. Ťažko očakávať, že by mal každý chuť hľadať čosi pod takým vyhraneným povrchom. Refn sa azda až príliš okázalo nesnaží vyjsť divákovi v ústrety.
Lenže ten, kto jeho málovravné postavy odsúdi za ploché karikatúry, bude mu krivdiť zbytočne. Film je zároveň tak trochu psychologickým experimentom a je zaujímavé sledovať, ako naň diváci reagujú. Niektorí po dosiahnutí svojho prahu únosnosti filmovej krvi z kina odchádzajú. Ďalší, ktorí k násiliu nedokážu zaujať žiadny emocionálny postoj, sa budú, prekvapujúco, smiať - ako sa naučili pri „tarantinovkách“.
Film, ktorý nie je pre každého. POZOR! Toto nie je svižne plynúci ľahký akčňák s rýchlym strihom, ako by sa mohlo zdať z oficiálneho textu distribútora. Ak očakávate ďaľší Gangster Squad (2013), nemohli ste sa viac zmýliť. Áno, aj tu si hlavnú rolu strihol Ryan Gosling, ale tým sa všetka podobnosť končí. Nicolas Winding Refn sa nám totižto rozhodol naservírovať solídne psycho. Žiaľ, tentokrát sa režisér až priveľmi utrhol z reťaze.
„Čau Nick, to som ja, Ryan, prepáč, že ti volám o druhej v noci, ale napadol ma jeden geniálny nápad, o ktorý sa s tebou musím podeliť. Minule nám to s filmom Drive celkom vyšlo, a tak som rozmýšlal... Mohli by sme si skočiť do Thajska do bordelu a následne na karaoke. A potom by sme o tom mohli natočiť film.
Only God Forgives je pastvou pre oči. Vizuálu veľmi pomáha fakt, že sa dej odohráva v Bangkoku, prekvapivo veľmi fotogenickom meste, ktoré dáva filmu príjmne ostrú príchuť thajského curry. Estetická stránka filmu je dokonale prepracovaná a krikľavo tak kontrastuje s jeho náplňou. Tou sú totiž orgie krvavého násilia. Diváci, kritika a porota na filmovom festivale v Cannes sa možno aj kôli tomu k filmu postavili tak odmietavo. Táto reakcia bola, podľa mňa, veľmi povrchná. Násilie nieje zobrazované prvoplánovite aj keď je pretkané celým filmom. Najtvrdšie scény sú podkreslené hudbou, ktorá výrazne ovlyvňuje vyznenie zobrazovaného deja. Film od N.W.R.
Only God Forgives je skvelý film a ten, kto si myslí opak, si zaslúži aby nový film natočil Zdeněk Troška.
Klady a Zápory Filmu
Ak chceme pochopiť, kde Len Boh odpúšťa zlyháva, musíme v prvom rade vypichnúť klady Refnovho režisérskeho rukopisu. V tomto prípade najmä tie, ktoré použil v Drive (a neúspešne aj tu). Refn dokáže rozprávať absolútne konvenčný príbeh nekonvenčným spôsobom, zdvíhajúc ho na úroveň umenia, silného emocionálneho zážitku, podmieňovaného vizuálne aj technicky. Úžasne nakomponované zábery sú pritom len polovica úspechu. Drive fungoval hlavne pre to, že svoj vizuálny a herecký minimalizmus vypĺňal vkladaním výborne zvolenej hudby.
V čom teda spočívajú chyby Len Boh odpúšťa? V mnohom, no najlepšie je začať s príbehom. Keď sa divák povznesie nad tú sériu udalostí a ako-tak začne horko-ťažko akceptovať rôzne divné postavy príbehu (často rozvíjané len v nedostatočných náznakoch), zistí, že celá snímka je len kópiou Drive. Rovnako ako to bolo aj v Drive, Len Boh odpúšťa má neoriginálny príbeh, tento raz však aj už neoriginálny režijný prístup. To by samo o sebe nevadilo, no smola je v tom, že umelecký prístup k látke na akom film stavia, je tu samoúčelný. Dokonale naaranžované a nasnímané zábery v kombinácii s kvalitnou až halucinogénnou hudbou, ako aj výborne zrežírovaný súboj vo finálnej tretine, sú len dobre odvedeným remeslom, nič viac. Tmavé vizuálne prevedenie kombinované s kontrolovaným prienikom svetla v každej scéne je tu len na parádu.
Režisérsku snahu o to, aby film aj niečo okrem názvu povedal, tu nenájdete, iba ak peknú porciu starostlivo spracovaných krvavých scénok. Herecky má čo hrať len Kristin Scott Thomas. Jej podanie pomstychtivej a znevažujúcej matky je veľmi naturalistické, prakticky ako jediná do filmu vkladá aké-také náznaky emócií. Pansringarm v úlohe Changa by síce vystrašil aj Chucka Norrisa, no je na tom podobne ako Gosling - je determinovaný zostať pri kamennej tvári ako 90% všetkých ostatných postáv. Je to strojené pozérstvo, ktoré nič nerieši a nie je nástrojom v rukách umelca, inštruuje akurát nudu.
Niektorí slepí diváci Refnovej tvorby namietali, že vo filme treba hľadať a pozerať ho viackrát. Tu je to však strata času, film sa ani nenamáha vyvinúť konflikt, na ktorom by sa dalo stavať. Vo výsledku sa len tvári, že niečo chce povedať, no nehovorí vôbec nič. Scenáristicky je film ďaleko skúpejší než bol svojho času Drive. Len Boh odpúšťa si ťažko nájde objektívneho fanúšika. Nemá mu totiž čo ponúknuť, okrem kŕčovito sterilného herectva hlavného protagonistu a postáv, ktoré ani priestor na pochopenie nedostávajú. Príbeh ani nestihne začať a už viete, že je to nuda, ktorá nič nehovorí. Ani nepovie. Navyše je film spracovaný umelecky, čo sa tiež ukázalo ako nie práve najlepšia voľba(hoci je to dobre odvedená práca). A to preto, že všetko je len na parádu, žiadna finesa ako aj hĺbavé zábery neslúžia ničomu inému než samým sebe. Je to po dlhšej dobe jeden z najprázdnejších umeleckých filmov (či skôr umelecky sa tváriacich), na ktorého dopozeranie sú potrebné aj pevné nervy.
Ďalej by som si prial, aby som sa nemusel pozerať, ako postavy polovicu filmu hľadia do kamery ako teľa na nové vráta. Smrteľne vážne. Úplne všetky. Nenájdeme jedinú postavu, ktorá by nemala svoj “čumiaci part”. Dokonca aj komparz je pozvaný len na to, aby uprene hľadel. Preborníkom je samozrejme Julian (Ryan Gosling), ktorý neprítomne hľadí do kamery priam polovicu filmu. A to som ešte nespomenul dychberúce dialógy. Julian povie vetu. Zahľadí sa do kamery. Povie druhú vetu. Opäť sa zahľadí do kamery. Julianovi odpovie jeho matka. A pozor... Prekvapenie... Tadá!!!
| Herec | Úloha |
|---|---|
| Ryan Gosling | Julian |
| Kristin Scott Thomas | Crystal |
| Vithaya Pansringarm | Chang |
Ak je niečo na tomto filme výnimočné, tak je to atmosféra filmu. Film mal byť asi pohľadom do Julianovho vnútra, o jeho psychike. Žiaľ, jeho výpovedná hodnota je podpriemerná. Nie, nedozvieme sa, čo si Julian myslí. Namiesto toho ale zistíme, že rád hľadí na svoje ruky, na svoju matku i na svoju masturbujúcu priateľku. Ak by som to mal zhrnúť: Tento film vlastne ani nie je film. Je to prehliadka tvárí čučiacich do kamery. Príbeh? Niečo tam je, ale potom príde koniec s priam dadaistickým zvratom, ktorý to zaklincuje. Žiaľ, obávam sa, že nový snímok Nicolasa Refna priemerný konzument kinematografie neocení.
Počas mojej návštevy kina sa sála pomaly vyprázdňovala, a na konci filmu bola trištvrtina divákov preč. Pričom pri odchode zo sály aj posledných 7 statočných nahlas reptalo skoro na všetko, čo film obsahoval. A tak som nadobudol pocit, že jediný komu sa film naozaj páčil som bol iba ja sám. Ak sa rozhodnete na film ísť, je veľmi pravdepodobné, že vám hlavou budú preháňať myšlienky podobné mojim, písaným kurzívou. A budete mať pravdu. Mne sa však v hlave hmýrilo aj čosi iné. Pocit, že sa pozerám na umenie, a že je to fajn. Síce netuším, čo mi chcel autor filmu povedať, a možno to netuší ani on sám, ale spôsob akým mi to vravel, ma bavil. A to je jediné, na čom naozaj záleží. Nebojte sa teda nových nevyšľapaných ciest. Len Boh odpúšťa nie je zlý film.
Len Boh odpúšťa naozaj nie je film pre každého. Konzumentov akčných filmov ubije pomalšie tempo a nečakaný záver. Milovníkov artovejších vecí zas môže zaskočiť vysoká miera brutality, ktorú ja osobne musím pochváliť. Režisér nám podsúva skutočnú gore-ovú lahôdku. Hlavný záporák v podaní Vithaya Pansringarma je magor na pohľadanie. Ihlica sem, nožík tam, šup, odseknutá rúčka, vypichnuté očko a na všetko pekný záber so solídnym množstvom krvi. Napríklad tempo. To by som si pri pozeraní filmu prial, nakoľko v niektorých momentoch je aj pozorovanie rýchlovarnej kanvice dramatickejšie ako toto.
Len Boh odpúšťa s priveľkým odstupom môže pôsobiť pomerne plytko a Refn iste s menšinovým záberom svojho filmu rátal. Ten, kto tohto dánskeho pacienta spoznal až cez hyperštylizovaný L.A. thriller Drive, bude možno veľmi prekvapený, ale toto je ten starý dobrý provokatér, ktorý už naše očné bulvy potešil takými perlami ako Pusher, Bronson alebo Valhalla Rising. V Drive vyšiel režisér, na môj vkus, až príliš naproti lenivému (americkému?) divákovi, tento krát však žiadne kompromisy nerobil.
Dánsky režisér Nicolas Winding Refn má vo svojich filmoch (Bronson, Drive, Pusher, Fear X) blízko k násiliu, nemožnosti voľby a k tendencii vykresať z akéhokoľvek hoväda pútavú postavu, ktorá hýbe útlou príbehovou líniou. Opulentné výjavy bangkokského podsvetného luxusu striedajú scény krvavej cesty za pôžitkom. A nielen za ním, ústrednú tému pomsty a pykania za zvrhlé skutky takisto lemujú potoky krvi a nabrúsené čepele. Keďže odpúšťa len Boh, Refn sa tentoraz naplno rozparádil v okázalom vraždení v skvostne štylizovanom prostredí, kde sa postavy v duchu zaslúženého trestu postupne masakrujú.
Julianovi (Ryan Gosling) - bangkokskému drogovému dílerovi - zabijú brata za brutálnu vraždu mladej dievčiny. Julianova matka Crystal (Kristin Scott Thomas) pricestuje do Bangkoku po telo svojho mŕtveho syna a stáva sa súčasťou vybavovania Julianových účtov. Príbeh zaslúženej pomsty režisér náznakovo začlenil do prostredia honosných bordelov a luxusných hotelových priestorov. Všetko plynie v tajomnej a dunivej atmosfére nielen týchto interiérov, Refn využíva aj do červeného pološera odeté temné chodby či špinavý bangkokský exteriér s pofidérnymi charaktermi. Prostredie tu často nie je nositeľom miesta, skôr pôsobí ako atmosférový obal, aktérom docharakterizuváva situáciu. Predmetné scény zámerne pôsobia absurdne, nablýskaný bordelový honos drsno kontruje páchanému násiliu v ňom.
Diváka očakávajúceho podmanivú jazdu zn. Drive vtlačí do sedadla vysokofrekvenčne dávkované zlo, príliš spomalené tempo a kazateľsky povýšenecké výjavy. Aj Martinez sa v hudbe často obmedzuje na monotónny tajomný hukot, až sa divák mimovoľne v duchu sťahuje do Twin Peaks. Akoby sa Refn za každú cenu snažil vykresať z obyčajnej thrillerovitej zápletky dačo metafyzické a megakatarzné. Použil pritom osvedčené lákadlo v podobe Goslinga, ktorý, samozrejme, nešetrí vpíjavým pohľadom, funguje však ako nejaký typický prefabrikát dobráckeho drsňáka a už vôbec o ňom nemožno hovoriť ako o ústrednej postave.
Nicolas Winding Refn patrí už viac ako 15 rokov k veľmi populárnym tvorcom nie len doma v Dánsku, ale v mnohých ďalších krajinách Európy. Preslávil sa najmä sériou krimidrám Pusher. K Drive-u narozdiel od ostatných svojich filmov nenapísal scenár, ale aj tak do neho silne vtlačil svoju pečať. Preto, ak sa vám táto snímka páčila, mohol by vás zaujať aj kriminálny thriller Len Boh odpúšťa, ktorý sa do naších kín dostane 6. V hlavnej úlohe sa opäť predstaví Rayn Gosling (k Drive dotiahol Refna práve on) ako gangster Julian. Je jedným z najväčších drogových dealerov v Bangkoku, kam sa utiahol potom, čo zabil policajta. Celá jeho rodina je však na tom podobne. Matka Crystal (Kristin Scott Thomas) je hlava jednej z najsilnejších kriminálnych organizácii a brat Billy (Tom Burke) sa tiež do všeličoho zapletie. Potom, čo Billy zabije prostitútku, polícia si na pomoc zavolá Changa, anjela pomsty (Vithaya Pansringarm), ktorý umožní otcovi obete vykonať pomstu.
Režisér a scenárista Refn buduje okolo postáv komplexnejšiu štruktúru. Prím budú hrať vzťahy medzi nimi a ich vnútorný vývoj. To sa týka hlavne postavy Juliana. Ten má komplikovaný vzťah s matkou, ktorá v tomto filme predstavuje ultimatívne zlo. Boh v názve nie je samoúčelný. Režisér sa k tomu v niekoľkých rozhovoroch vyjadril tak, že Bohom v príbehu je záporák Chang. Len Boh odpúšťa má byť totiž filmom o boji proti Bohu, resp. o mužovi, ktorý s ním chce bojovať, aj keď nevie prečo. Julian hľadá vieru a odpovede. V tejto rovine to je teda trochu existenciálne, ale nepôjde o zásadné vybočenie zo žánra. A ako je pre Nicolasa Refna zvykom, aj silnej atmosféry a štylizácie. Film podľa jeho vlastných slov predstavuje určité zavŕšenie jeho doterajšej tvorby. Mali by sa v ňom odraziť prvky zo všetkých jeho minulých snímok.
Vo filme je dôležité aj samotné Thajsko a Bankog. Refn sa snažil pracovať s tým, čo mu táto ázijská metropola svojimi špecifikami ponúkala. Rôzne protipóly ako pozitívny vzťah k technológiám, ale zároveň spätosť s duchovným svetom a podobne.