Liptovská Porúbka, obec horného Liptova, leží pod severnými výbežkami Nízkych Tatier, na oboch brehoch Váhu. Okolnosti a čas vzniku obce sú nejasné. Rôzne pramene uvádzajú 13. aj 14., niektoré dokonca 11. storočie.
Medzi ľuďom sa zachovala povesť odovzdávaná z generácie na generáciu: „Kedysi dávno sa do hustých tmavých lesov zatúlal statný chlapisko Matej. Neskôr ho aj uhliarom volali. Zastal nad veľkým prameňom s potokom. A hoci bola tuhá zima neboli zamrznuté. Naopak, bystrina a okolité lesy hýrili životom - potok pstruhmi, lesy zverinou. Nuž, zapáčilo sa toto miesto Matejovi, sekerou záseky porobil v stromoch aby trafil a hneď na jar prišiel už so ženou. Vedľa prameňa vyrúbal stromy, postavil drevenicu, kus pod pole vypálil.
Prvým historicky uznaným zápisom o obci je listina z 29. júna 1377, kde sa spomína Crisonporuba, čiže Križanova Poruba v súvislosti s majetkovými spormi zemianskej rodiny Szentiványiovcov. Od tohoto zápisu uplynulo 630 rokov a tak Porúbčania majú na čo spomínať aj dôvod oslavovať.
Názov obce v priebehu dejín mal vždy základ Poruba, či Porúbka. Prívlastok Križanova dostala podľa mena šoltýsa, dedičného richtára, zakladateľa. V zápisoch nájdeme aj ďalšie názvy - Kryzan Poruba, Kis Poruba, Porubka. V roku 1920 sa spomína Porúbka a od roku 1948 platí názov Liptovská Porúbka.
Súčasný erb obce má pôvod v pečatidlách z 18. a 19. storočia. Na modrom podklade stojí svätý Júda so striebornou sekerou na zlatom porisku a svätý Šimon držiaci zlatú pílu so striebornými rukoväťami. Tak sekera a píla sprevádzajú Porúbčanov celú históriu aj súčasnosť.
Územie, na ktorom vznikla dedina bolo majetkom šľachtica Bohumíra a jeho potomkov, vtedy to bolo zväčša zalesnené územie bez sídliska. Najstaršia správa o už existujúcej Liptovskej Porúbke je z rokov 14. - 16. storočia. V písomnostiach z tohto obdobia sa vyskytuje jej prvý názov Križanova Poruba, čo svedčí o tom, že dedina vznikla na vyrúbanom, vyklčovanom lese (Poruba) a že jej vznik inicioval istý Križan, pravdepodobne vo funckii šoltýsa. Názov Porúbka sa vyvinul až v tomto období, aby sa ním odlíšila Liptovská Porúbka od inej dediny, patriacej tým istým zemanom zo Svätého Jána, teda od Závažnej Poruby. V Porúbke stálo 41 poddanských domov, ale aj mlyn, okrem rodiny šoltýsa mala len poddanských obyvateľov.
Pravdepodobne od tohto obdobia jestvoval v dedine drevený kostolík, modlitebňa, o ktorom sú priame doklady od roku 1694, kedy pri ňom bola aj drevená zvonica s dvoma zvonmi. V dedine ešte pôsobil šoltýs. V dedine hospodárilo 64 poddanských domácností, venovali sa roľníctvu, povozníctvu, baníctvu, drevorubačstvu alebo pltníctvu. Šľachtici Svätojánskovci tu zriadili školu. Zemepáni Svätojánskovci vlastnili dedinu od jej vzniku až do 19. storočia, rovnako aj kostol a zvonica trvali aj v 19. storočí. V Porúbke jestvovalo 91 obývaných domov, v ktorých žilo 1285 dospelých obyvateľov, z nich bolo 1267 evanjelikov, 11 židov a 7 rímskokatolíkov. Pri Liptovskej Porúbke jestvovala osada Šmýkanec so zájazdným hostincom, v ktorej boli okolo roku 1828 dva domy a žilo tam 11 dospelých obyvateľov. Porúbka bola stredne veľkou až veľkou dedinou s takmer výlučne poddanským obyvateľstvom, súčasťou dediny bol aj vodný mlyn v chotárnej časti Lúčka.
Po požiaroch v rokoch 1829, 1892, 1898 a 1904 začali stavať Porúbčania domy murované. Mnohé sú dnes citlivo zrekonštruované a pripomínajú súčasníkom architektúru minulosti. Unikátnym dokumentom o existencii dediny je text na hrade domu číslo 62. Hovorí o roku 1307, Porúbčania tu žili dávno pred prvou písomnou zmienkou. Svedčia o tom aj súčasné podoby najstarších priezvisk Glavo, Šlauka, Žilka, Moravčík. Boli poľnohospodármi, pastiermi, pltníkmi, drevorubačmi, košikármi, murármi. Neskôr pracovali v drevárskych a železiarskych podnikoch, na stavbe železnice, vo fabrikách židovskej rodiny Haasovcov. Darilo sa živnostiam. Produkty mlynárov, pekárov, kováčov, obuvníkov a krajčírov boli vyhľadávané v širokom okolí.
Uličkou na západ prechádzame k dominante obce, evanjelickému kostolu. Bol postavený na mieste pôvodnej modlitebne podľa projektu architekta Harminca. Odvážny staviteľský plán Jána Krónera, postaviť kostol od mája do októbra 1914, prekazila I. svetová vojna. Padlo v nej 37 chlapov, vládla bieda, hlad. Ľudia jedli posúchy z otrúb, kukuričný chlieb a žihľavovú polievku. Kostol dostavali v roku 1918.
Takto si spomína 99-ročná Anna Kondrtová: „Bola som malé dievčatko, ale posviacka kostola je pre mňa nezabudnuteľný zážitok. Všetko sa mi zdalo veľkolepé a krásne. Prvým farárom bol Ľudovít Šenšel, dobrý človek a učiteľ. Mal veľmi rád deti, brával nás na kolená, aby sme sa nebáli skúšania a odmenil dobrú odpoveď cukríkom. Vtedy to pre nás deti bolo veľmi vzácne, a tak sme sa snažili“. Ľudovít Šenšel sa zapísal do histórie celého národa aj ako autor prvej Slovenskej štylistiky, prispel k poslovenčeniu evanjelických bohoslužieb, bol redaktorom, predsedom Spolku Tranoscius, prekladateľom a významným odbojárom.
Dnes takmer päťstovke evanjelikov farár chýba. Kohokoľvek sa spýtate, posťažuje si: „Farára so ženou sme čakali, faru opravili, strecha je novučičká. Takto budova so záhradou chátra, niet v nich života a aj veriaci potrebujú pastiera, čo s nimi v dedine žije“.
V strede obce je zrekonštruovaná požiarna zbrojnica. Hasičský zbor vznikol v roku 1878 a od začiatku pomáhal všade, kde bolo treba. Do kultúrneho života prispievali hasiči aj ako úspešní divadelní ochotníci. V súčasnosti je vychýrenou akciou ples a skúseného veliteľa Ladislava Hutku poznajú ako muzikanta, speváka, dirigenta aj za hranicami Porúbky.
Veľký, štýlovo ojedinelý dom v susedstve zbrojnice je z roku 1920. Patril Vojtechovi Vargovi, ktorý so svojou rodinou prevádzkoval obchod a zásoboval potravinami a rozličným tovarom dolinu Čierneho Váhu, Liptovskú Tepličku, počas vojny odbojové hnutie. Od roku 1989 prevzal rodinnú tradíciu syn Ladislav s manželkou.
Len pár metrov od obecného námestíčka, za potokom, upozorňuje pamätná tabuľa na rodný dom Hvezdoňa Kočtúcha, medzinárodne uznávaného profesora ekonomiky, všestranne činného v národných dejinách.
Povyše, na opačnej strane cesty, upúta veľká budova evanjelickej školy. V súčasnosti tu sídli obecný úrad, knižnica, posilňovňa, stolnotenisová miestnosť, spoločenská miestnosť využívaná aj Jednotou dôchodcov. Prevádzku školy a uvedenie učiteľa schválil barón Prónay v roku 1786, ale budova bola podľa dostupných dokumentov postavená až okolo roku 1790. Pôvodnú aj novú školu z roku 1829 zničili požiare. Súčasná podoba je výsledkom viacnásobných úprav a prístavieb, poslednej z roku 1934. Za zmienku stojí vyznamenanie učiteľa Michala Húsku Strieborným krížom cisára Františka Jozefa v roku 1859.
Liptovský Hrádok bol v minulosti diaspórou Svätopeterského zboru, do ktorého patrilo 7 obcí. Počas prvej republiky v mestečku narástol počet evanjelikov. V r. 1933, z iniciatívy seniorálneho dozorcu Ing. Juraja Martinku - riaditeľa štátnych lesov, podali žiadosť o udelenie štatútu fílie a tak bol Liptovský Hrádok pričlenený k Liptovskej Porúbke. V r. 1936 sa stal jej dcérocirkvou.
Myšlienka vytvorenia samostatného cirkevného zboru rezonovala v Liptovskom Hrádku už pred niekoľkými desaťročiami a vyplynula z rastúcich aktivít a z potreby mať priamo v našom meste svojho vlastného duchovného pastiera. Napokon V r. 2014 celozborový konvent, po vzájomných niekoľkoročných úvahách a diskusiách odsúhlasil, rozdelenie cirkevného zboru Liptovská Porúbka na dva samostatné cirkevné zbory - Liptovský Hrádok a Liptovská Porúbka a to s platnosťou od 1.1.2015.
Túžba, postaviť v Hrádku kostol, rezonovala už za čias Svätopeterského zboru. Pričlenením fílie Liptovský Hrádok k matkocirkvi Liptovská Porúbka, sme si priniesli pozemok, na ktorom dodnes stojí kostol a materiál, ktorý sa využil pri stavbe. Časť Hrádočanov, na čele s Dr. Bohuslavom Klimom, ktorý sa hneď vzdal funkcie zborového dozorcu v L. Porúbke, bojovala proti tomu a trvalo 3 roky, kým dištriktuálny konvent žiadosti vyhovel. Svätopeterský zbor postupoval korektne a pozemok aj materiál odovzdal do vlastníctva hrádockej fílii.
Aktivita cirkevných spolkov (SEJ, SEM) rástla, preto presbyterstvo rozhodlo postaviť zborový dom, ktorý by mohol slúžiť aj namiesto Služieb Božích, aj na kultúrnu činnosť. Projekt vypracoval renomovaný slovenský architekt Emil Belluš. Do práce sa v r. 1941 s nadšením zapojili všetci hrádockí cirkevníci. Pomáhali s láskou aj Porubčania. Dokončený bol r 1942. Hlavným organizátorom prác bol prvý kurátor fílie br. Ján Lovich.
Liptovský senior Ľudovít Šenšel bol farárom do r. 1956, v r 1933 -1936 bol zborovým dozorcom katechéta Mikulášskeho gymnázia Ľudovít Neckár, v r 1936 -1958 riaditeľ štátnych lesov Ladislav Dérer ( neskôr, do nástupu totality, generálnym riaditeľom v Bratislave) . Počet evanjelikov rástol, konali sa biblické hodiny a iné vnútromisijné a kultúrne aktivity. Veľkú zásluhu na tom mali najmä seniorálni kapláni Pavel Turis, Jozef Juráš a Leopold Pawlas, preto sa prenajala tzv. Láničkina vila na Hradnej ulici.
Po roku 1989 sa tento Boží stánok stal miestom rozhodne najvýznamnejšieho podujatia vo svojej doterajšej histórii: Otvorenie Synody v r. 1991. Pred touto udalosťou sa kostol vymaľoval dnu aj von. V podvečer synody posvätil obnovený chrám biskup Západného dištriktu Dr. Rudolf Koštiaľ. Konanie Synody malo nemalú zásluhu na aktivizácii života v dcérocirkvi , ako aj na zvýšenie návštevnosti. Aj samotný vnútorný priestor začal byť primalý.
V stavebných činnostiach sa pokračovalo aj v nasledujúcich rokoch, rekonštruovala sa zborová miestnosť na prízemí i na prvom poschodí, stavba farského úradu a farského bytu. Niektoré práce napredovali rýchlejšie, iné pomalšie, s prihliadnutím na aktuálne finančné možnosti. Niektoré práce boli realizované dodávateľsky, väčšina však svojpomocne, za čo patrí veľká vďaka našim bratom a sestrám, ktorí prispeli k rekonštrukčným prácam. V roku 2014 už priestory farského bytu naberali reálne kontúry. K samotnej kolaudácii bolo možné pristúpiť v apríli 2016. V máji 2016 sme po dlhých rokoch zažili slávnostné posvätenie kostola a farského bytu. Nevyužité podkrovné priestory poslúžili na stavbu priestorov pre cirkevnú materskú školu. Kolaudácia týchto priestorov prebehla v júli 2016 a slávnostné posvätenie bolo v auguste 2016. Aj v súčasnosti prebiehajú práce, ktorými rekonštuujeme, zatepľujeme a zveľaďujeme priestory v kostole a jeho okolí. Ďakujeme všetkým, ktorí neúnavne pridávajú ruku k dielu. Ďakujeme Pánu Bohu za požehnanie týchto prác.
Liptovský Hrádok, mesto s bohatou históriou, má svoje cirkevné dejiny úzko spojené s okolitými obcami. Táto oblasť prešla zložitým vývojom, ktorý sa odrazil v náboženskom živote jej obyvateľov.
Najstaršia farnosť na území terajšej farnosti bola v liptovskom Petre. V rokoch 1332-1335 tam bol farárom Pavel, ktorý bol povinný odvádzať pápežské desiatky. Tamojší kamenný kostol zasvätený apoštolom Petrovi a Pavlovi bol postavený v druhej polovici 13. storočia. Patril spolu s kostolom v Liptovskom Jáne (1263), kostolom dnes už zaniknutej obce Svätý Duch (1286) a kostolom vo Svätom Štefane k najstarším kostolom v hornom Liptove. Od 14. storočia nie sú známe mená kňazov, pôsobiacich vo farnosti Svätého Petra. Až v 16. storočí poznáme meno kňaza, ktorý patril medzi prvých, ktorí sa v tejto oblasti pridali k reformácii. Bol to Leonard, ktorý neskôr používal priezvisko Svätopeterský (Szentpétery). Vizitátor o ňom v r. 1560 napísal, že je pochybné, či bol vôbec vysvätený. Po zániku farnosti v Liptovskom Petre v roku 1709, bola farnosť v Petre pre malý počet katolíkov zrušená a tunajší kostol spravoval katolícky farár v Liptovskom Jáne.
Jeden z kostolov vďačí za svoju architektonickú a estetickú výnimočnosť slovenskému architektovi Michalovi Milanovi Harmincovi. Narodil sa v roku 1869 slovenským rodičom (otec bol tesársky majster) v obci Kulpín v srbskej Vojvodine. V roku 1916 sa aj s rodinou usadil na Slovensku, najprv v Liptovskom Svätom Mikuláši a Novom Smokovci a od roku 1922 žil a tvoril v Bratislave. Patril k najvýznamnejším slovenským architektom. Pracoval ešte ako 80-ročný, zomrel 5. júla 1964 v Bratislave vo veku 94 rokov. „Pragmatický eklektik, šikovný staviteľ i podnikateľ s nesmierne širokou štýlovou a typologickou škálou tvorby. V jeho tvorbe nachádzame dedičstvo historických slohov aj podnety moderny a funkcionalizmu. Prvou sakrálnou stavbou, ktorú Harminc navrhol na území Slovenska, bol evanjelický kostol v Pribyline (1902). Kostoly naprojektované M. M. Harmincom boli postavené v prvej polovici 20. storočia.
Nasledujúca tabuľka sumarizuje dôležité udalosti v histórii farnosti:
| Farnosť | Rok postavenia kostola | Významné udalosti |
|---|---|---|
| Liptovský Peter | 2. polovica 13. storočia | Najstaršia farnosť v okolí, zánik v roku 1709 |
| Dovalovo | 1610 (murovaný kostol) | Hradná pani Magdaléna Zayová postavila kostol, Dovalovo matkocirkvou |
| Liptovská Kokava | 18. storočie | - |
