Chrám svätého Michala Archanjela v Litmanovej: História a Význam

Obec Litmanová sa nachádza v okrese Stará Ľubovňa. Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1412. V roku 1778 bol v obci postavený farský Chrám svätého archanjela Michala (NKP). Obyvateľmi obce sú v prevažnej miere gréckokatolíci. Božská svätá liturgia, sviatosti a pobožnosti sa vysluhujú v slovenskom a cirkevnoslovanskom jazyku, ktorý sa spája s cyrilo-metodskou tradíciou, ktorú priniesli na územie dnešného Slovenska spolupatróni Európy sv. Cyril a Metod.

Gréckokatolícke kostoly na Slovensku predstavujú významnú súčasť sakrálneho a kultúrneho dedičstva krajiny. Tieto chrámy, ktoré spájajú východnú a západnú tradíciu kresťanstva, majú bohatú históriu a jedinečnú architektúru.

V novodobej histórii sa Litmanová dostala do povedomia hlavne v súvislosti so zjaveniami Panny Márie na Hore Zvir, vzdialenej približne päť kilometrov od začiatku obce, v blízkosti poľských hraníc. Panna Mária sa zjavila dvom dievčatám, vtedy jedenásťročnej Ivete Korčákovej a dvanásťročnej Kataríne Češelkovej v izbičke dreveného zrubu (majdanu), ktorý dodnes stojí na lúke obkolesenej lesom. Panna Mária sedávala na drevenej lavičke. Predstavila sa ako NEPOŠKVRNENÁ ČISTOTA. Želala si, aby sa obe dievčatá i ľudia prichádzali na toto miesto modliť.

Príbeh hory Zvir sa začal písať v auguste 1990, keď sa verejnosť dozvedela o údajnom zjavení Panny Márie v rusínskej obci Litmanová neďaleko Starej Ľubovne. Obec v blízkosti hraníc s Poľskom si napriek náročným životným podmienkam uchovávala svoje tradície vrátane byzantskej liturgie a nárečia. Počas leta rodiny trávili celé dni pri sušení sena v lúčnych maštaliach nazývaných majdany - a práve v jednom z nich sa začali písať dejiny zjavení.

Drevený majdan spolu s lúkou vzdialený asi štyri kilometre od obce vlastnila aj rodina Ivety Korčákovej. V nedeľu 5. augusta vzala na toto miesto kamarátku Katku Češelkovú a jej brata Miťa, aby sa spolu hrali a strávili tak prázdninový deň v lese. Z ich spomienok na tento deň silno rezonuje zvláštny hluk okolo šiestej hodiny večer, ktorý v nich vzbudil veľký strach a potrebu uchýliť sa do bezpečia. Preto sa zamkli v majdane, kde hľadali útočisko pred tým, čo ten neznámy hluk spôsobovalo.

Malú miestnosť, kde sa zo strachu začali modliť k Panne Márii, osvetľovali len lúče zapadajúceho slnka prenikajúce cez škáry medzi drevenými doskami. Ivetu upútal lúč svetla, ktorý sa akoby nehýbal a žiaril do stredu miestnosti. Keď sa lepšie pozrela, uvidela postavu mladej ženy, ktorá si sadla oproti nim na prístennú lavičku a bez slova na nich hľadela.

Obe dievčatá si ju navzájom opísali a zistili, že vidia to isté (chlapec ju nevidel). Hoci k nim vôbec neprehovorila, jej charizma a osobnosť im hneď dávali tušiť, kto je táto „krásna Pani“. V jej pohľade bola láska, takže Iveta si pri pohľade na ňu opakovala jediné slovo: mama. Postupne všetok strach pominul a namiesto neho zaliala duše detí dôvera a túžba byť lepším človekom. Podľa vlastných slov ich pani mlčky odprevadila naspäť k dedine a stratila sa pri kríži, ktorý si najprv uctila pokľaknutím.

Deti sa s nevšedným zážitkom doma zdôverili, no rodičia im, prirodzene, neverili. Zbadali však zmenu v ich správaní a želanie spoločne sa modliť, hoci sa dovtedy takto nemodlili. Dievčatá prejavili aj túžbu opäť ísť na horu Zvir. Nesmelo s nimi išlo niekoľko žien a zjavenie sa zopakovalo. Správa sa rýchlo šírila a počet pútnikov pribúdal.

V novembri bola slúžená prvá liturgia a začiatkom decembra sa pani dievčatám predstavila ako Nepoškvrnená Čistota. Z Litmanovej sa postupne stával celoslovenský fenomén, vznikli viaceré televízne dokumenty, noviny prinášali správy o vývoji udalostí, posolstvá sa šírili na letákoch naprieč krajinou. Prameň na hore bol podľa vyjadrenia vizionárok požehnaný a takisto celá hora.

Zjavenia sa neskôr uskutočňovali v nedeľu po prvom piatku a najmä v letných mesiacoch horu zapĺňali davy pútnikov. Jedni prichádzali zo zbožnosti, iní dychtili po zázrakoch, ďalší si chceli utvoriť vlastný názor priamo na mieste. Z mnohých svedectiev však vyplýva, že toto miesto nikoho nenechalo ľahostajným. Svedčí o tom aj rozprávanie Borisa Filana či fotografie Andreja Bána.

Dôležitým historickým materiálom sú videozáznamy z obdobia zjavení. Zachytávajú hlavne dve mladé dievčatá počas momentu zjavenia a neskôr pred davom ľudí, ako pevným hlasom opisujú podobu Panny Márie a jej slová najskôr v rusínskom nárečí a potom v slovenčine. Videá zachytávajú obrovský počet pútnikov, mladých aj starých, ukazujú autobusy vinúce sa po ceste až do Starej Ľubovne.

Pamätným je posledné zjavenie 6. augusta 1995, keď vizionárky oblečené v miestnych krojoch oznámili posolstvo, ktoré sa nieslo ozvučenou horou za vzlyku prekvapených pútnikov. Posolstvá utíchli, aby ľudia začali konečne premýšľať nad ich významom.

No hoci zjavenia skončili, dianie na hore Zvir pokračovalo. Trvali každomesačné púte a miesto navštívili mnohí kňazi a biskupi, medzi nimi aj Pavol Mária Hnilica či prešovský eparchiálny biskup Ján Hirka, ktorý zriadil komisiu na skúmanie údajných zjavení.

Obe vizionárky si pod ťarchou očakávaní museli nájsť vlastnú cestu, aby ostali samy sebou. Toto neľahké hľadanie vlastnej identity opisuje Iveta Hudáková v skvelom dokumente Ivetka a hora, ktorý u našich západných susedov získal cenu za najlepší dokument roka 2008. Obe dievčatá, dnes už dospelé ženy a matky, žijú so svojimi rodinami v zahraničí. Na hore Zvir sa objavujú len príležitostne, najmä pri väčších púťach.

Hoci ich svedectvo stálo na začiatku celého príbehu podobne ako v Lurdoch či vo Fatime, samotný život pútnického miesta dnes pokračuje nezávisle od nich. Katka si vo svojej jednoduchosti uchovala čistotu pohľadu, s akou vnímala zjavenia ako dieťa. Aj dnes o nich hovorí s rovnakou prirodzenosťou a pokorou, čo dodáva jej svedectvu presvedčivosť a hĺbku.

V Ivetinej interpretácii je badať roky osobných bojov a hľadania zmyslu toho, čo prežila. Jej rozprávanie nie je len opakovaním spomienok, ale osobnou modlitbou, ktorá dozrievala v skúškach a osobnom raste vo viere. Nezabudnuteľné sú jej každoročné rozjímania počas ruženca pred odpustovou liturgiou. V nich akoby na okamih ožívalo to, čo sa na hore kedysi udialo.

Hora Zvir v Litmanovej

Posudzovanie zo Strany Cirkvi

Pri posudzovaní súkromných zjavení hrá dôležitú úlohu miestny biskup, jeho postoj je kľúčový. Spomenutý Ján Hirka bol viac-menej nestranným pozorovateľom udalostí. Púte nezakázal, no ani ich veľmi nepodporoval, viackrát však slávil na hore liturgiu a prihovoril sa pútnikom.

Nový impulz a život tomuto miestu vdýchol arcibiskup Ján Babjak, ktorý stál za vyhlásením hory Zvir najprv za miesto modlitby a neskôr za pútnické miesto Prešovskej archieparchie v roku 2008. Sám vyjadril svoj pozitívny postoj k zjaveniam, čo je badateľné z jeho horlivej starostlivosti o horu Zvir. Nielen po materiálnej stránke, keď tu vznikla pútnická infraštruktúra, ale hlavne po pastoračnej, ustanovením duchovnej služby priamo na hore. Toto miesto sa teraz dokonca stalo jeho druhým domovom. V jeho úsilí pokračuje aj terajší arcibiskup Jonáš Maxim, keďže udelenie „nihil obstat“ z Vatikánu prišlo ako odpoveď na jeho žiadosť o posúdenie Litmanovej. Jemu je zverené aj kritické vydanie litmanovských posolstiev. Prvé vyšlo už v roku 2019 s úvodom a poznámkami docenta Štefana Paločka, no zaiste sa dočkáme novej kritickej edície, ktorá bude reflektovať pripomienky Dikastéria pre náuku viery.

Všeobecne sú litmanovské posolstvá veľmi strohé. Ich jazyk je jednoduchý, možno až detský, čo zodpovedá veku vizionárok. Veľký znalec súkromných zjavení René Laurentin hovorí: „Po dlhom skúmaní týchto zjavov sa opovažujem tvrdiť, že každá omilostená osoba pridáva týmto zjaveniam čosi svoje, čosi zo seba.“ Je to prirodzené, pretože všetky posolstvá musia byť svojím spôsobom prispôsobené osobnosti vizionára, aby ich mohol tlmočiť ďalej.

Ak premýšľame nad tým, či má zmysel sa týmito posolstvami zaoberať, prekvapia nás svojou nástojčivosťou a aktuálnosťou aj pre dnešnú dobu. Stanovisko dikastéria ich odporúča: „V rozbore údajných posolstiev je možné zachytiť cenné výzvy na obrátenie spojené s prísľubom šťastia a vnútornej slobody, ktorá je Kristovým dielom v našich srdciach.“

Apoštol Pavol v Prvom liste Solúnčanom hovorí: „Ducha neuhášajte, proroctvami nepohŕdajte! Ale všetko skúmajte a čo je dobré, toho sa držte“ (1 Sol 5, 19 - 21). Boh vo svojej Cirkvi stále nanovo oživuje prorockého ducha. Prorokovať v biblickom zmysle však neznamená predpovedať budúcnosť, ale ohlasovať svetu Božiu vôľu pre prítomnosť a ukazovať správnu cestu do budúcnosti.

Hlavným kritériom pravdivosti súkromných zjavení je teda ich kristocentrické zameranie. Posolstvá z Litmanovej akcentujú vykupiteľskú obetu Ježiša Krista a osobný vzťah k nemu: „Nechajte sa Ježišom oslobodiť. Nechajte, aby vás urobil slobodnými. A nedovoľte, aby vám nepriateľ uberal z vašej slobody, za ktorú bolo vyliatej toľko Ježišovej krvi“ (5. 12. 1993).

Arcibiskup Ján Babjak v Litmanovej v roku 2015. Foto: TASR/Oliver Ondráš

Trvalá Aktuálnosť Posolstva

Zaujímavý je fakt, že zjavenia sa neudiali vo farnosti s latinským obradom, ktorý je u nás väčšinový, ale vo farnosti pod jurisdikciou Gréckokatolíckej cirkvi. Akoby tým chcela byť vyzdvihnutá cirkev, ktorá najviac trpela a bola štátom zakázaná, aby opäť mohla povstať a vzmáhať sa na krvi jej mučeníkov. Pre mnohých rímskokatolíkov je návšteva hory Zvir spojená s prvým stretnutím s krásou byzantskej liturgie, ktorá je na tomto mieste slávená dennodenne. Litmanová sa tak stala nielen miestom modlitby, ale aj stretnutia východnej a západnej duchovnej tradície v srdci Slovenska.

Prvé zjavenie, ktoré dodnes vizionárky označujú za najkrajšie, bolo úplne bez slov. Stačil im pohľad na Pannu Máriu a ich srdce sa už modlilo, bola to chvíľa plnosti. Je to pozvanie na kontempláciu Božej lásky a modlitbu srdcom, keď niekedy nie sú potrebné slová, ale prebývanie v Božej prítomnosti.

Zmienka o hluku, ktorý predchádzal prvému zjaveniu, evokuje hukot Turíc pri zoslaní Ducha Svätého - symbol zárodku niečoho nového a výzva na duchovné prebudenie. Litmanovské posolstvo naozaj vyzýva na oživenie viery, obrátenie a život v evanjeliovej prostote, ktorá vedie k pravej slobode Božích detí.

Krásne to vystihuje posledné posolstvo zo 6. augusta 1995: „Moje drahé deti, toto moje zjavenie je posledné. Milujem vás a ďakujem za všetko, čo ste tu pre mňa urobili. Moje milované deti, chcela som, aby vás to prebudilo zo sna prázdnoty, aby ste pochopili, že potrebujete obrátenie. Ostávam na tejto hore prítomná. Začnite uvažovať o mojich posolstvách. Ostaňte v mojom srdci, lebo potrebujete byť jednoduchší a ostražitejší. Potrebujete ostať deťmi úplne slobodnými pre Boha. Prosím, porozmýšľajte nad tým, čo hovorím.“

Zjavenia trvali od 5. augusta 1990 do 6. augusta 1995, každý mesiac, vždy v nedeľu po prvom piatku. Pri poslednom zjavení Božia Matka sľúbila, že tu ostáva stále prítomná. Nielen počas zjavení, ale aj po ich ukončení, veriaci stále v hojnom počte pravidelne prichádzajú na toto miesto. Najviac sa schádzajú v nedeľu po prvom piatku v mesiaci.

Vybrané posolstvá z Hory Zvir:

• 5. augusta 1990: Ivetka: "Dňa 5. augusta 1990 sme mali jedinú prosbu, aby táto krásna Pani išla spolu s nami (zo Zviru) dolu do dediny, pretože sa už stmievalo a my sme sa báli ísť lesom samy. Krásna Pani nám túto prosbu splnila." Katka: "Šli sme a Ona asi dva kroky za nami. Cítila som pokoj. A potom, od potoka, sa začala odďaľovať. Keď sme prišli dolu ku krížu, Panna Mária si pred ním kľakla a prežehnala sa."
• 1. októbra 1990: Ivetka sa Svätej Panny opýtala, či by neuzdravila jednu jej malú kamarátku z dediny. Panna jej odpovedala: "Každá choroba je následkom nejakého hriechu. Jej rodičia sa starali viac o hmotné veci a po mnohých stránkach sa nesprávali ako kresťania. K uzdraveniu dieťaťa pomôžu iba vrúcne modlitby."
• 2. októbra 1990: Panna Mária prosila dievčatá, aby sa sem chodili ľudia z celého Slovenska modliť svätý ruženec. Dievčatá sa báli ísť lesom domov, lebo už bolo neskoro, preto opakovane vzniesli onú modlitbu: "Mária, Matka naša, skry nás pod svoj plášť." Mária skutočne svoj plášť rozostrela a skupinu sprevádzala.
• 4. novembra 1990: Mária povedala dievčatám, aby sa pozreli do tvárí okolostojacich ľudí a názorne im ukázala, ako týchto ľudí vidí Ona sama. Keď sa vizionárky rozhliadli, zbadali, že všetci ľudia majú tváre špinavé, na rozdiel od Panny Márie, ktorá žiarila čistotou.
• 11. novembra 1990: V tento deň bola už so zvolením otca biskupa na Zvire slúžená svätá omša. V ten deň povedala Panna Mária Ivetke toto posolstvo: "Nemôžem sa pozerať na hriechy Slovenska. Moje deti majú všetkého príliš mnoho, a preto si nectia môjho Syna ani Mňa. Môj Syn zošle na Slovensko pohromu, ale keď sa ľudia obrátia a začnú sa vrúcne modliť, bude sa pohroma odďaľovať."
• 2. decembra 1990: Panna Mária povedala: "Na uzdravenie z telesnej a duševnej choroby treba sa denne modliť celý svätý ruženec (15 desiatkov), postiť sa v stredu a piatok a piť vodu z prameňa z hory." (Dodala ešte, že nie všetci chorí budú uzdravení.)
• 30. decembra 1990: "Dajte urobiť medailóniky, na ktorých na jednej strane bude moje meno, ktoré som vám už povedala, ale len začiatočné písmená. Pod ním moje čisté žiariace Srdce a biela ľalia - znak mojej čistoty. Na druhej strane nech som Ja so svojím Synom v náručí. Medailóny nech nosia ľudia, ktorí majú úctu ku Mne a môjmu Synovi. Kto bude nosiť tento medailón, ctiť si moju čistotu a vzývať Ma pod menom Nepoškvrnená Čistota, tomu vždy pomôžem, keď poprosí o pomoc."
• 20. januára 1991: Panna Mária povedala: "Katastrofa v Perzskom zálive vôbec nie je vôľa Božia, pretože nad svetom vládne už niekoľko rokov diabol. Ak budete, deti moje, očakávať katastrofu, tak príde. Ale ak sa tomu vzopriete, odhodláte sa a úplne sa oddáte do Božích rúk a budete sa modliť: "Staň sa vôľa Božia! - katastrofa vás obíde, pret..."

Historické Fakty o Farnosti Repejov a Filiálnych Obciach

Najstaršie historické fakty, ktoré máme k dispozícii pochádzajú z 18. storočia. Súčasnú farnosť Repejov a filiálnu obec Varechovce tvorili v 18. 18. a 19. V 18. storočí patrili naše farnosti pod Mukačevskú eparchiu. Repejov sa spomína z dobových zápisov v roku 1733 ako farnosť, v ktorej je postavený drevený chrám, ktorý bol dobre vybavený. V roku 1738 bol farárom Lukáš Maharius. Pravrovce sa v roku 1746 spomínajú v dobových zápisoch ako farnosť, ktorú spravovali dvaja bratia: Ján a Daniel Lukass. Vraj medzi nimi často panovali nezhody. Chrám sa uvádza ako starobylý (podobne ako v Repejove), ale v dobrom stave. Tento drevený chrám bol postavený v roku 1726, posvätený (blahoslovenny) archipresbyterom Rokytovským. Spomína sa v tom čase aj farár Daniel Skipalo, ktorý bol vysvätený na kňaza pravdepodobne v roku 1729. Ku spovedi pristupuje 70 ľudí, gazdov v obci je 15 a 5 želiarov. V roku 1792 pod farnosť Repejov už patrí filiálka Pravrovce. Repejov patrí do Stropkovského dekanátu.

Varechovce boli v 18. storočí samostatnou farnosťou. V roku 1726 tu pôsobil farár Gregor Sipkovič. V roku 1733 sa Varechovce spomínajú v dobových zápisoch ako farnosť s malým dreveným chrámom (podľa mienky niektorých veriacich, drevený chrám stál na druhej strane cesty oproti dnešnému Obecnému úradu). V roku 1746 spravuje farnosť farár Ján Hriczinský. Bol mladého veku a bol vdovcom. Stály kantor (ďak) vo farnosti nebol. Ku spovedi pristupovalo 180 ľudí, gazdov v obci bolo 20. Filiálnou obcou farnosti bola obec Bystrá (Oroszbisztra, Bisztre). V roku 1792 je farárom Ján Konc.

Zachoval sa podrobný súpis farností Mukačevskej eparchie z roku 1806. Farnosť Repejov patrí do Laboreckého dekanátu. Farárom je Pavol Doráni. Veriacich vo farnosti je 522, z toho 260 v Repejove. Ľudí spôsobilých ku spovedi je 206, 28 gazdov, dvaja želiari. V roku 1805 tu žilo 53 manželských párov. Filiálna obec Pravrovce má 262 veriacich. Ku spovedi je spôsobilých 197, gazdov je 28, dvaja želiari. V roku 1805 žilo v obci 50 manželských párov. Varechovce sú v roku 1806 ešte stále samostatnou farnosťou, ktorá patrí do Stropkovského dekanátu. Farárom je Simon Popovič. Vo farnosti žije 351 gréckokatolíkov, z toho 256 vo Varechovciach. Ku spovedi je spôsobilých 200 ľudí, gazdov je 36 a traja želiari. V roku 1805 žilo v obci 40 manželských párov. Bol jeden sobáš, 10 krstov a 9 pohrebov.

V roku 1814 patrila farnosť Repejov do Zemplínskej stolice a Laboreckého dekanátu. K farnosti už patria aj dve filiálne obce Pravrovce a Varechovce. Repejov sa spomína ako „Repejó“ a patronát má vdova po Tomášovi Szirmayovi. Farárom je Simeon Šeregely. Vo farnosti žije 835 veriacich, v Repejove 259. Farnosť má farský chrám, postavený v roku 1770 s dvoma zvonami. Je zaujímavosťou, že ku oltáru v Repejove pripadajú plnomocné odpustky, ktoré tu možno získať v prvú nedeľu po sviatku svätých Petra a Pavla a ku cti Karmelskej Panny Márie (16. júl v západnom obrade). Pravrovce sa spomínajú ako Praurocz. Patronát má Baltazár Semsey. Žije tu 250 veriacich. Chrám je drevený, zasvätený sv. Bazilovi Veľkému. Varechovce spomínajú ako Varihocz. Patronát má Jozef Jekelfalussy. Žije tu 235 veriacich. Chrám je drevený, zasvätený sv. Michalovi Archanjelovi. Dňa 2.

Od roku 1816 do roku 1827 je farárom Ján Kocakovič (zomrel 18.3.1827). Patronát má vdova po Tomášovi Szirmayovi. Od roku 1827 do roku 1841 je farárom Anton Rojkovič (*1799 +1.11.1843). Za jeho pôsobenia bol v roku postavený a 19. januára 1832 posvätený chrám v Pravrovciach, ktorý bol zasvätený Trom Svätiteľom. Schematizmus z roku 1841 ešte spomína ako správcu farnosti Antona Rojkoviča, ale v tom istom roku sa novým správcom farnosti stáva Karol Komporday de Korpona. Narodil sa v roku 1812, vysvätený na kňaza bol v roku 1835. Od roku 1841 až do roku 1852 pôsobí v Repejove. Zomrel 20. V rokoch 1852 - 1854 bol ďalším správcom farnosti Andrej Stavrovský (*1808 + 3.5.1854). V roku 1854 nastupuje do farnosti mladý kňaz Eugen Vislocký. Narodil sa 28. júna 1827 v Litmanovej. Na kňaza bol vysvätený 19. júna 1853. Bol ženatý. Od 19. mája 1954 sa stáva správcom farnosti Repejov a je ním až do svojej smrti dňa 17. januára 1901, v 74 roku života a 48 roku kňazstva. Pochovaný bol 20. januára v Repejove a jeho telo uložené do hrobu pri miestnom chráme. Jeho manželka zomrela skôr (v roku 1898 bol vdovcom). Za jeho pôsobenia bol v roku 1893 opravený Chrám sv. Michala Archanjela v Repejove a v roku 1895 Chrám sv. Troch Svätiteľov v Pravrovciach. Počas pôsobenia o. Vislockého tu pôsobil kantor a učiteľ Michael Murín (približne v rokoch 1857 až 1876). Po ňom to bol Andrej Murín a približne okolo rokov 1903 až 1908 Štefan Durkot. Dňa 4. októbra 1901 sa správcom farnosti stáva Anton Hodobay. Narodil sa 13. februára 1843 vo Vislanke (Pustamezzo). Na kňaza bol vysvätený 21.decembra 1868. Pôsobil vo farnostiach Šemetkovce, Breznička (Kis Breznica), kaplánom v Toryskách, r. 1891 Brusnica, Lansford (USA). Zomrel 7.

tags: #litmanova #chram #sv #michala #archanjela